OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Upírom väznená - 4. kapitola

02.09.2012 (13:00) • Seelia • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 955×

EDIT: Článek neprošel korecí!

Sarra:

Podišla som k oknu a vyzerla von. Do hlavy sa mi tlačilo presvedčenie že Alexej odišiel naschvál. Už som mu liezla na nervy. Určite preto odišiel. Už ho nebavilo sa o mňa stále starať. Chovať ma ako v bavlnke. Jednať so mnou v rukavičkách. Po líci mi stiekla slza. S plačom som vybehla po schodoch a zabuchla sa do svojej izby. 

Nikto: 

Nasledujúcich päť rokov Sarra žila veľmi stereotypný život. Ráno uplakane vstala, mysliac na svoje nočné mory a naraňajkovala sa v osamelo vyzerajúcej kuchyni. Po raňajkách sa zase zavrela do izby a rozmýľala prečo ju Alexej opustil. Rozmýľala celí deň až napokon v noci zaspala. V noci ju kvárili sny v ktorých raz týral Alex ju a raz týrali jeho. Ráno sa vždy zobudila sponená s rozbúšeným srdcom. Takto to šlo päť rokov. Sarra oslávila sedemnásť rokov, celí deň preplakala. Chýbali jej Alexove šialené darčeky. Ako som už spomínal takto to šlo päť rokov. Až raz...

Sarra:

Ten deň som rozmýšľala ako prežijem ďalej. Napočudovanie tu bolo veľmi veľa jedla, ktoré mi vydržalo päť rokov. No zásoby sa zrazu míňali závratnou rýchlosťou. Nevedela som čo si počať. 

Zjedla som posledný kúsok chleba a zaliezla som do izby. Plánovala som stráviť deň presne tak ako všetky predchádzajúce. Všetky moje plány sa ale rozplynuli, keď som z dvora začula nejasné a tiché zvuky boja. 

Počula som kričať dievčenský hlas. A samozrejme aj tie nechutné slintavé zvuky už tak dobre známe. 

Opatrne som otvorila dvere a s búšiavcim srdcom zbehla po schodoch. Moje vnútro skákalo radosťou. Čo keď sa Alex vrátil? 

Vrútila som sa do kuchyne a odtiahla záves na okne. Vykukla som von, očakávajúc, že uvidím Alex vrúcny úsmev. 

Namiesto toho som však uvidela poletujúcu hrivu gaštanových vlasov. Malé dievča sa obratne ako baletka uhýbala pred rukami upírých sluhov. Vyzerala akoby tancovala. Pod jej nohami sa víril ten zvláštny prach. Bolo ho čím ďalej tým viac. 

Zo zatajeným dychom som ju sledovala, ako zabíja všetkých sluhov do jedného. Odrazu zastala. Vlasy jej jemne dopadli na chrbát. V duchu som závidela ich dĺžku. Siahali jej až po zadok. 

Prudko sa ku mne otočila. Uprela na mňa pohľad svojich žiarivých očí netradičnej farby. Boli sýto fialové. Chcela som zatiahnuť záves a uninúť pred tým pohľadom no zostala som na mieste ako prikovaná. Usmiala sa na mňa a kývla na dvere. 

Pochopila som a otvorila ich. Vstúpila a ja som ju zbadala jasne. Bola veľmi pekná. Mala detskú tvár pekné rysi a jemné lícne kosti. Z jej tváre vyžarovala žiarala, ktorá vás nútila ju obdivovať. 

S prívetivým úsmevom mi podala ruku. 

„Som Avana. Ty musíš byť Sarra. Veľa som toho o tebe počula." Vytreštila som na ňu oči. Odkiaľ má pozná ??!!, preletelo mi hlavou.

„Ach! Skoro som zabudla. Som Alexova priateľka. Teda aspoň som bývala, kým sa nezmenil na toho nudného a zatrpknutého. Ako stará dievka. Predtým s ním bola väčšia sranda. Ou. Prepáč!" povedala, keď zbadala výraz na mojej tvári. Takže Alexej bol iný ako je teraz? 

Zmenila som ho. Podľa Avaniných slov len k horšiemu. Bože, čo som to za človeka. 

Avana si ma merala zvedavým pohľadom. Odvrátila som od nej oči. Nechcela som sa pozerať na jej peknú tvár. Pripomínala mi jedno dievča, ktoré som raz stretla keď som utiekla. Neviem čo robila v takejto divočine no videla sa mi zlá. Vtedy som sa s ňou pustila do reči, ale jasne som si uvedomovala, že vždy keď som sa jej nehľadela do očí zmenili sa z priateľských a chápavých na nenávidiace a zlovestné. 

Kútikom oka som zachytila červený zlovestný záblesk v Avaniných očiach. Otočila som hlavou prudko k nej no v jej očiach sa neodrážalo nič iné len nevinná nechápavosť. Asi som ju vydesila. Milo som sa usmiala. Bol to len duch minulosť. So prehnane paranoidná. 

Avana mi po dlhej chvíľi úsmev opätovala. Som hlúpa. Toto dievča je Alexovala kamarátka. Môže mi pomôcť. Prišla mi pomôcť! 

Znova som sa na ňu usmiala a zaviedla ju do obývačky. Ponúkla som jej niečo na jedenie, na čo vyprskla do smiechu. 

„Som upír! Pochybujem že tu pre mňa dačo máš." Na tvári sa mi zjavil široký úsmev. 

„Ach jasné prepáč zabudla som." odvetila som a sadla si do kresla. Hľadela na mňa znova tým žiarivým skúmavým pohľadom. Začala som sa nervózne ošívať. Odvrátila som sa. Znova ten záblesk červenej v jej očiach. 

Nemáš sa čoho báť! opakovala som v duchu. Nemáš sa čoho báť! Nemáš sa čoho báť! 

„Tak..." ozvala som sa nervózne, "čo ťa sem privádza?" Vzdychla si. 

„Alex ma po teba poslal." dostala zo sebe po chvíľke váhania. Srdce mi vynechalo jeden úder.

„Kde je? Prečo odišiel?" Usmiala sa nad horlivosťou v mojom hlase a mlčala. Po chvíľi však predsa len  odpovedala.

„No... on vedel, že to tu už neni bezpečné. Pochop on ťa nechcel opustiť. Šiel nájsť nejaké miesto kde budeš vo väčšom bezpečí. Viem čo si myslíš. Nepovedal ti to preto, lebo ťa nechcel vystrašiť." Vo svojom vnútri som cítila horkosť hnevu zmiešaného s pocitom menejcennostil. Nepovažoval za dôležité ani len povedať mi, že ide preč.

„Mohol aspoň povedať, že ide preč! Nemusel ma nechcať päť rokov s pocitom, že ho už nikdy neuvidím!" vrieskala som v hneve. 

Tákže ďalšiu kapitolu máte tu je o čosi dlhšia a skorej... no dúfam, že sa vám páčila. Čo vravíte na novú postavu? Je podľa vás zlá, alebo vraví pravdu?

                                                           Vaša Seelia

Autor: Seelia (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upírom väznená - 4. kapitola: