OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ukradnuté spomienky - Kapitola 3

07.08.2020 (16:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 739×

Kapitola 3

Bola už tma, keď sa Thora konečne dostala domov.

V ich malej rodinne orientovanej štvrti už všetci najskôr spali a noc osvetľovali len osamelé lampy. Kdesi v diaľke počula štekať psa a zazdalo a jej, že aj slabú ozvenu smiechu, ale nezaujímalo ju to dostatočne na to, aby sa tým zaoberala. Únava jej rozklepala kolená. Po celom dni práce nemohla čakať ani nič iné, ale nakoniec sa jej podarilo všetko dokončiť. Priala by si potom pokojný večer, ale to by niekto nemohol vymýšľať somariny, a tak sa Thora tak trochu nedobrovoľne ocitla na opačnej strane stola v nejakej nóbl reštaurácii. Na druhej strane sedel ďalší z Alexových poskokov. Vedela, že jej nikdy nedá pokoj.

Zastavila pred vchodovými dverami. Ich záhrada by tiež potrebovala trochu pozornosti.

Tá červienka bude potrebovať čoskoro zastrihnúť a....

Myšlienka sa jej doslova zasekla v hlave, keď sa bez varovania otvorili vchodové dvere. Trhlo ňou a keby ešte stále mala obuté lodičky, ktoré si vyzula asi pred pol hodinou a teraz ich oddane držala v ruke, asi by nosom zaparkovala v kyprej zmesi kamienkov a hliny. Navyše pekne rozbahnenej, po výdatnej večernej búrke.

Zachmúrila sa a zodvihla obočie na ženu stojacu vo dverách.

„Nepovedal ti náhodou doktor, že máš tú nohu šetriť?“

Jej krátkovlasá teta vycerila zuby. „Hej a tiež povedal, že sa mám nechať obskakovať, lenže moja momentálna slúžka sa vybrala večer von a zabudla sa vrátiť.“ Elena na ňu zodvihla obočie a pevnejšie zovrela dvere, o ktoré sa opierala. „Och, a aby som nezabudla, volala ti Vicky. S ktorou si údajne mala ísť do kina a ona sa miesto toho pýtala, či si doma, že by prišla na kávu, lebo ťa už večnosť nevidela.“

Thora v duchu pomerne šťavnato zadávala hneď v dvoch jazykoch.

Nabudúce bude musieť Vicky zavolať, aby sa s ňou dohodla.

S povzdychom sa pretisla popri tete dovnútra. Z obývačky sa ozýval tlmený zvuk nejakého filmu, takže teta najskôr vysedávala na gauči, v ruke zvierala pohár vína a čakala na svoju nezbednú neter, aby jej mohla osobne a začerstva vynadať. Čas na prípadné vychladnutie jej dopriala tým, že ju schmatla za ruku a doviedla ju späť do pohodlného kresla a pod zranenú nohu jej podložila jednu z mnohých taburetiek.

Jej teta bola tými divnými kusmi nábytku doslova fascinovaná.

„Dobre, nebola som s Vicky,“ priznala trochu zbytočne a posadila sa na gauč. „Mala som rande.“

Čo samo o sebe bolo to najbližšie pravde, čo tete mohla povedať.

Tá sa však aj naďalej mračila. „A očividne nedopadlo podľa tvojich predstáv, keď si sa vrátila sama, pešo a ešte aj bosá.“ Prstom si pobúchala po brade a vzápätí si povzdychla. „Povedala som ti, aby si sa na to vykašlala.“

Vystrčila bradu. „A ja som ti niekoľkokrát povedala, že to nemôžem urobiť.“

„Tí ľudia...“ Pokrútila hlavou. „Nie je múdre doťahovať sa s nimi. Nechcem raz nájsť tvoju mŕtvolu zakopanú v záhrade.“

Chcela tete povedať, že sa zbytočne strachuje, ale nechcela jej klamať viac, než je nevyhnutné.

„Viem, že sa o mňa bojíš,“ prehovorila opatrne, „ale to naozaj nemusíš. Dnešná večera s tým nemala absolútne nič spoločné.“ Vlastne takmer nič, až na to, že si vychutnávala taliansku kuchyňu s jedným z Alexových príťažlivejších vyhadzovačov. „Len som ti to nepovedala, lebo by si ma opäť vypočúvala a chcela o ňom vedieť všetko od čísla topánok až po dĺžku vlasov.“

„Theodora Espozitová!“ okríkla ju teta s predstieraným hnevom. „Taká zvedavá rozhodne nie som.“

Zodvihla obočie. „Prepáčte, slečna, a my dve sa vôbec poznáme?“

„Ha-ha.“

Thora sa zasmiala a uvedomila si, že aj Elenina tvár sa uvoľňuje.

Túto búrku relatívne rýchlo zahnala. Vedela, že nabudúce už nemusí mať také šťastie.

„A teraz, keď si mi dostatočne vynadala, by si mala ísť spať. Ak tú nohu nebudeš šetriť, skysneš na tom gauči ešte ďalší mesiac a z toho sa zblázniš.“

Vyvrtnúť si členok a poškodiť si pri tom nejakú šľachu v deň ukončenia jednej z veľkých zákaziek bolo svojim spôsobom šťastie. Ale nie v prípade, že ich už zajtra čakala ďalšia práca, ktorá sa kvôli Eleninej práceneschopnosti značne predĺži. Ešteže ich momentálni klienti boli chápaví. Až jej to pripadalo podozrivé, ale tak možno na svete ešte stále žilo dostatok slušných ľudí.

Elena si založila ruky na hrudi. „Určite by som tu nečakala len preto,“ odfrkla si. „Volala mi však pani Greenová, že zajtra nemáš chodiť ráno, ale až po obede. Nečakane musí zobrať syna na nejaké vyšetrenie a keďže má gazdiná dovolenku, nebude ti mať kto otvoriť.“

„To si mi mohla aj zavolať,“ skonštatovala.

„Ja by som aj, keby si mi zdvíhala telefón.“

Otvorila ústa, že jej niečo odpovie, no miesto toho ich len naprázdno zaklapla a siahla po telefóne. Ukrytý v malej kabelke nehanebne mlčal o tom, že sa ju niekto pokúša zohnať. A pritom bola Elena očividne neodbytná s tými pätnástimi zmeškanými hovormi. Zdroj tej sabotáže si ihneď všimla v rohu displeja a mal tvar prečiarknutého zvončeka.

„Prepáč, zabudla som si zapnúť zvonenia.“

Elena prikývla. „Tak vidíš, nesedela som tu a nečakala len preto, aby som ti vynadala.“

„Ale prezieravo si využila situáciu,“ nadhodila so zodvihnutým obočím. Vtedy sa pozrela na digitálne hodiny pod televízorom. Ani si neuvedomila, ako neskoro je. „Mali by sme ísť obe spať. Po dlhom čase nemusím vstávať pred piatou a môžem spať do obeda ako niekto.“

Prižmúrila na ňu oči. „Vôbec nie si vtipná,“ zasyčala. „Adresu Greenovcov som uložila do navigácie v dodávke. Aby si sa nestratila.“

Prevrátila oči a zastonala. „Mala som vtedy desať rokov!“

„A rodičia ťa hľadali celé hodiny.“

Bol to jeden z tých príbehov, ktoré sa rozprávali na všetkých rodinných stretnutiach a opakovane sa na ňom všetci smiali, akoby ho počuli po prvýkrát. Časom tá historka tak veľmi zľudovela, až mali všetci členovia rodiny pocit, že sa tej udalosti zúčastnili, hoci v tom čase boli minimálne niektorí z nich na úplne opačnom konci zemegule.

Thora rozhodila rukami. „Jasné, že ma hľadali celé hodiny! V tej zoo bol asi trilión ľudí a navyše nejakému géniovi napadlo, že bude zábavné otočiť smerové tabule a poslať tých, čo mieria k tigrom, k výbehu s polárnymi medveďmi.“

„Preto ľudia so sebou nosia tie mapky, čo tam rozdávajú,“ poúčala ju Elena.

„Rodičia mi ju vzali!“ zvolala pobúrene.

„Pretože si z nej chcela postaviť lietadlo.“

Rozhodila rukami. „Mala som desať rokov! Vtedy mi to prišlo ako dobrý nápad!“

„A práve preto máš adresu uloženú v navigácii. Aby si zase nedostala nejaký dobrý nápad.“

Pomaly krútila hlavou a stláčala si koreň nosa, aby sa nezačala smiať.

„Ak by som ťa zhodila zo schodov a tvoje mŕtve telo zakopala v záhrade a následne do tej hliny zasadila azalky, myslíš si, že by stihli tvoj hrob pokryť skôr, ako by ťa začala hľadať polícia?“

Elena zodvihla obočie. „A kto by ti potom ukladal adresy do navigácie?“

„Kúpila by som si atlas a navigáciu by som nepotrebovala.“

Pokrútila hlavou nad jej pohotovou odpoveďou. „Tak poď, očividne je čas ísť spať, keď ti napádajú také kraviny.“

Thora sa vyškierala ako čerstvá výherkyňa národnej lotérie, ale napriek tomu pomohla tete na nohy a spoločne sa odtackali až k dverám do jej izby. Thora sa potom vybrala k sebe a usmievala sa ešte dlho po tom, ako sa osprchovala a zaliezla pod tenkú prikrývku. K úplnej spokojnosti jej však stále niečo chýbalo.

***

Thore sa už od rána nedarilo.

Začalo to ešte pomerne skoro, keď slnko vychádzalo spoza vzdialeného horizontu. Napriek predsavzatiu spať až do obeda si jej telo dávno zvyklo vstávať zavčasu, takže si nemohla prispať ani keby chcela. Frustrujúce, ale niečo, na čo si už zvykla. Pomerne pekné ráno však pokazil susedkin pes – opäť im na rohožke nechal smradľavú pozornosť.

Ani sa nenamáhala ísť kričať na tú starú rafiku. Kedykoľvek predtým sa len zatvárila zdesene a povedala, že jej miláčik by nič také nikdy neurobil a musel to byť iný pes. Lebo celá štvrť bola plná nespokojných majiteľov krpatých čiváv s komplexmi. Áno, možno raz alebo desaťkrát klopala dotyčnej na dvere a vyhrážala sa jej, že ak jej tá malá uštekaná kopa bĺch ešte raz vyhrabe kvety v záhrade, tak z nej urobí kompost. Na jej obranu, ten pes to stihol urobiť v jedinom týždni päťkrát.

No a odvtedy sa čírou náhodou na ich rohožke pravidelne objavovali psie bobky. Nemusela byť génius, aby si spočítala dva a dva. Len tento mesiac vyhodili päť rohožiek a nespočetne veľakrát čistili schody, keď tam náhodou koberec nebol, aby zachytil smradľavú pozornosť. Do ktorej Thora šliapla. Našťastie sa po tom prvom raze, keď okúsila psiu lásku na holom chodidle, poučila a už nikdy nevychádzala von bez topánok.

Tentoraz to odniesli jej bežecké tenisky. Čo ocenila zavrčaním, zanadávaním a návratom k zadnej časti domu k hadici, aby sa toho svinstva zbavila. V duchu uvažovala nad tým, že asi vážne bude musieť zavolať tej nafintenej predsedníčke združenia majiteľov domov v tejto oblasti, pretože sa ich prah menil na mínové pole. Takže miesto toho, aby ju beh upokojil po nie práve najpokojnejšej noci a najkrajších snoch, sa ešte musela rozčúliť a kým sa nakoniec dostala do ulíc, bolo oveľa neskoršie, než si pôvodne myslela.

Krátky no vyčerpávajúci beh nakoniec zapôsobil ako to pravé a konečne sa jej podarilo upokojiť myseľ a vyčistiť myšlienky. Dokonca jej to rozpoloženie nemohlo pokaziť ani štekanie jej úhlavného nepriateľa vítajúce ju doma. Napriek všetkému však vedela, že ten pes za to nemôže. Robí len to, čo mu prikážu – a sotva ho mohla viniť z toho, že jeho majiteľka bola malicherná stará ropucha a navyše aj zatrpknutá stará dievka s veľmi prázdnym životom – a očividným hladom po klebetách, podľa toho, ako sa jej neustále vlnili závesy kedykoľvek sa niekto priblížil na dohľad jej domu.

Thora krútila hlavou a bola odhodlaná nenechať si tým pokaziť deň.

Lenže o to sa progresívne postaral niekto iný.

Pokračovalo to telefonátmi. Najskôr mali kvety prísť v utorok, potom v stredu, následne opäť v utorok a keď jej tretíkrát povedali streda a vzápätí to zmenili na utorok, zrušila telefonát a zavolala priamo majiteľovi spoločnosti. Od neho sa dozvedela, že áno, kvety dorazia v utorok, ale o týždeň neskôr. Z čoho nakoniec dokázala vytrieskať zľavu, ale tá jej nebude nič platná, pretože do záhrady Greenovcov asi dovtedy nezakope trpaslíka a nebude ho vydávať za ibištek.

Následne sa ozvali kvôli závlahám. Budú meškať, pretože včerajšia búrka poškodila potrubie v niektorej záhrade a majitelia skončili s vodou v obývačke. Mala chuť im navrhnúť, aby si tam postavili bazén, ale radšej si zahryzla do jazyka a povedala im, že je v poriadku, ak prídu o jeden deň neskôr. Koktanie slečny na druhej strane ju nepresvedčilo o tom, že sa dohodli. Tak jej rovno povedala, aby ani nechodil, že si to vyrieši.

O päť telefonátov neskôr už bola ochotná kúpiť si všetky potrebné rúrky a všetko inštalovať sama. Až sa jej nakoniec v starých kontaktoch svojej tety podarilo nájsť nejakú zabudnutú maličkú rodinnú spoločnosť, v ktorej sa dokázali relatívne rýchlo dohodnúť. Našťastie chlapík s vodnými rastlinami do prírodnej filtrácie bazéna mal pre ňu dobré správy, takže mohla upraviť svoj harmonogram.

Napriek tomu, keď nakoniec teta konečne doťapkala do kuchyne, odstávali Thore vlasy do všetkých strán a okolo nej sa povaľovalo niekoľko papierov, diár a dokonca aj plány záhrady.

„Z tvojho vrčania usudzujem, že asi nemá zmysel priať ti dobré ráno.“

Zasyčala na tetu, ale nakoniec sa dala dostatočne dokopy, aby jej všetko vysvetlila.

Elena si pošúchala bradu. „A kde je?“

Thora rozhodila rukami. „A čo konkrétne? Tie rastliny? Rúrky? Závlahy?“

„Rohožka?“

„Opláchla som ju a nechala vyschnúť vzadu v záhrade. Ak bude aj potom smrdieť, rovno ju hodím do koša.“ Následne sklonila hlavu a zašomrala si sama pre seba: „Alebo tej starej strige na hlavu.“

Lenže Elena ju aj tak počula. „Thora!“ okríkla ju.

Rozhodila rukami. „Čo je? Nehovor mi, že si niečo podobné nikdy nechcela urobiť.“

„Nemáme dôkaz, že to robí jej pes.“

„Ešte sa tej beštie zastávaj!“ Zúrivo začala pratať papiere, pretože sa priblížil čas, aby sa vybrala ku Greenovcom. „Zajtra zavolám Maryann.“

Elena sa zasmiala jej odhodlaniu. „Povie ti to isté, čo ja. Potrebuješ dôkaz.“

„Tak si nechám nainštalovať tú sprostú kameru a potom pôjdem ten dôkaz otrieskať tej starej potvore o hlavu!“

„A ak to nebol jej pes?“

Thora sa za dívala na tetu. „Nabudúce ťa asi nechám nájsť to voňavé prekvapenie.“

Tou poznámkou bola téma nielen vyčerpaná, ale najmä uzavretá. Spoločne sa v tichosti najedli a potom sa už Thora vybrala na cestu. Čakala ju asi trištvrte hodinová cesta a keďže bol obed, dostane sa minimálne do jednej zápchy a keďže radšej čaká ako mešká... sedela v aute už okolo jedenástej.

Samozrejme, ešte len poriadne vyšla z ich mestečka a už stála. Cestná kontrola. Keby nemala taký idiotský deň už od rána, niečo podobné by ju nerozhádzalo. A určite by sa na toho milého žmurkajúceho policajta aspoň usmiala. Najmä potom, ako jej na papierik napísal svoje číslo. Ale bola schopná kývnuť hlavou, čo síce nebolo bohvieako slušné, ale určite to bolo lepšie ako jej zamračená tvár. Aspoň už nebola strapatá.

Neprešlo ani desať minúť a už uviazla v zápche. Dostala geniálny plán vyhnúť sa tomu všetkému, tak odbočila do nejakej vedľajšej uličky, pričom navigácia stále vrieskala, aby sa obrátila hneď ako dostane príležitosť. Možno ju mala poslúchnuť. Pretože síce neuviazla v zápche, ale stratila sa v nekonečnom mori jednosmeriek a v čase, keď sa dostala na cestu, ktorú už spoznávala, ubehlo asi dvadsaťpäť minút.

Pogratulovala si. Stratením sa v meste ušetrila oproti státiu v zápche asi päť minút. Aby sa nakoniec stala svedkom dopravnej nehody. Autá za to zaplatili nepeknými škrabancami a ich majitelia najskôr stratou zdravého rozumu, pretože stáli oproti sebe uprostred ulice a veľmi živo spolu gestikulovali. Ani si nevšimli, že tým zatarasili celú cestu. Keď konečne prišli policajti, mala Thora chuť vystúpiť a obom im rozbiť hlavy, aby sa aspoň mali o čom hádať.

Nakoniec sa dostala na miesto určenia a vlastne bola prekvapená, že jej niekde do cesty nevbehol krtko, ktorý by jej zlomil aspoň jednu nápravu. Rozptýlená všetkým tým zbytočným stresom si najskôr ani len neuvedomila, kde bola. Až kým jej sterilný hlas z navigácie nepogratuloval, že dorazila do cieľa. V ten moment konečne skutočne zodvihla pohľad a dostala neopakovateľnú chuť zaradiť spiatočku a vykašlať sa na to.

Krútila nad sebou hlavou. Niečo podobné sa môže stať len jej.

Toľko úsilia, toľko službičiek a donášok musela urobiť a ona sa sem nakoniec dostala úplnou náhodou kvôli záhrade. Mala chuť trieskať si hlavu do volantu. Niekto tam hore ju naozaj musí nenávidieť, že z nej robí blázna. Prekvapivo mala nutkanie smiať sa. Vysmiať sa sama sebe, že nemohla chvíľu vydržať a dostala by sa do tohto domu aj bez toho, aby Alexovi dlžila toľko láskavostí.

Vystúpila a dverami tresla o niečo silnejšie, než mala.

Zaparkovala na malom priestranstve pred hlavnou bránou, takže dom videla len trochu, avšak tú záhradu si pamätala. Najmä dráč, ktorý potreboval zastrihnúť. Navyše sedelo ešte aj číslo domu. Opäť pokrútila hlavou, ale snažila sa dať dokopy dostatočne na to, aby našla zvonček. Čo sa ukázalo byť zbytočné, pretože v tom čase k nej už mieril uvítací výbor. Zatajil sa jej dych. Tá malá blondínka musela byť určite pani Greenová. Tá matka z fotografie. Povedľa nej bežal akýsi pes a nadšene pri tom štekal. Viac ju prekvapil tmavovlasý muž s briadkou, ktorý sa jej náhlil v pätách. Ryan.

Tvár vyvrátila k oblohe.

Kde v pekle boli tie blesky, keď potrebovala, aby ju jeden z nich urgentne zbavil trápenia? 

Kapitola 2 ¦ Kapitola 4

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ukradnuté spomienky - Kapitola 3: