OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ukradnuté spomienky - Kapitola 28

29.01.2021 (11:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 618×

Kapitola 28

Ryan sedel v rozľahlej diskotékovej hale a okolo neho sa premieľali ľudia. Svetlá blikali a hudba hlasno otriasala stenami. On však nič z toho nevnímal. Za posledných päť minút sa aspoň stokrát pozrel na mobil, aby zistil, aký je čas. Ak by nevidel posuny digitálnej ručičky po obrazovke, prisahal by, že hodiny začali cúvať, pretože nebolo možné, aby za takú dlhú chvíľu ubehlo v skutočnosti len niekoľko krátkych minút.

Keď poňho nakoniec prišiel vyhadzovač, vyskočil na nohy, čím sa zachránil pred pádom na zem. Na obvykle pohodlnom kresielku sa neustále posúval, akoby by si sadol na vysedený pružinový gauč. V podstate bol pripravený vyraziť, hoci človek, za ktorým prišiel, mu skrátka potreboval ukázať, že ho nepovažuje za dostatočne dôležitého.

Potom, ako sa za ním zatvorili dvere kancelárie, zvuky stíchli do prijateľného šumu v pozadí.

S úľavou sa doslova zvalil na stoličku pred pracovným stolom.

„Je ťažké ťa nájsť,“ vytkol Ryan svojmu hostiteľovi.

Alex mal v sebe toľko drzosti, že sa zasmial. „Starý priateľ, v poslednom čase sa stretávame akosi často. Ak by som ťa lepšie nepoznal, myslel by som si, že máš záujem pre mňa pracovať.“

Ryan si pošúchal tvár. „Prečo ma neprekvapuje, že ani v takejto vážnej situácii neprestávaš vtipkovať?“

„Vo vážnej situácii?“

„Odpusti si tie salónne triky. Nie je tu nikto, kto by ich ocenil!“ vybafol naňho.

To, že kráča po veľmi tenkom ľade, si uvedomil len na základe toho, ak Alex stisol pery.

Nakoniec sa usmial. „Ja mám svoje salónne triky rád,“ vysvetlil mu, ale vzápätí dodal: „Predpokladám ale, že tu naozaj nie si kvôli sebe. Keďže naša drahá Theodora momentálne robí spoločnosť skupinke veľmi milých, no prepracovaných policajtov na jednej z miestnych staníc.“

„A to je všetko, čo mi k tomu povieš?“

Ryan zatínal päste a musel sa veľmi ovládať, aby sa na Alexa nevrhol.

Odkedy Theodoru pred niekoľkými dňami zatkli, mal čo robiť, aby sa ovládal. Myseľ mu pracovala na plné obrátky a neustále mu ponúkala scenáre toho, čo by sa teraz mohlo stať, ak by v minulosti konal inak. Neprekážalo mu, že Theodoru zatvorili a mohli by ju odsúdiť. On sám vo väzení strávil istý čas a bol tou poslednou osobou, ktorá mala morálne alebo akékoľvek iné právo súdiť niekoho iného. Nevedel sa však zbaviť dojmu, že ak by sa Theodore pokúsil dôverovať skôr, možno by teraz nečelila obvineniu.

Alebo sa to všetko mohlo pokaziť ešte viac a teraz by za mrežami sedeli obaja.

Alex zamliaskal, čím na seba upútal Ryanovu pozornosť. „Je pravda, že sú to už roky, čo sme spolu naposledy pracovali, takže ti odpustím ten očividný nedostatok dôvery. A keďže mám náhodou trochu voľného času, pobavím ťa teoretickým príbehom o tom, čo sa stalo. Ale keďže obaja vieme, že Theodora v skutočnosti nič neurobila, je prítomnosť môjho právnika po jej boku čisto... efektívnou záležitosťou. Aby si ostatní uvedomil, že pri svojich ľuďoch stojím.“

Zodvihol naňho obočie. Tá prehnaná samaritánska pretvárka bola ako vystrihnutá zo zlej grotesky. Akoby Alex bol vôbec schopný nejakej lojálnosti. Svojich ľudí chránil len preto, že tým mohol lepšie brániť svoje záujmy. Lenže tá jeho paranoja a nutkanie všetko a všetkých kontrolovať by v tomto prípade mohli hrať v ich prospech.

„Poslal si jej právnika?“ uisťoval sa Ryan.

Kútiky Alexových úst sa lenivo roztiahli do úsmevu. „V skutočnosti som jej poslal právničku, ale stále patrí k mojim ľuďom, takže odpoveď je áno.“

„Aj mi to nejako vysvetlíš?“ pobádal ho k ďalšiemu rozhovoru, keď Alex mlčal.

„Prečo nie. Aspoň ti predvediem nejaký salónny trik,“ podpichol ho, no keď sa Ryan ani len neusmial, povzdychol si, zamrmlal niečo o tom, že ľudia nevedia oceniť jeho vtipy, a s už vážnou tvárou sa rozrozprával: „Za tie dlhé roky, čo sa tejto práci venujem, som zistil, že nikto neochráni moje záujmy lepšie ako ja sám. A že najslabší článok môjho obchodovania sú ľudia, s ktorými spolupracujem. Tak som sa naučil riešiť problémy ešte skôr, ako k nim dôjde.“

„Si paranoidný,“ skonštatoval Ryan, „ako to ale súvisí s Theodorou?“

„Vydrž, vydrž, aj k tomu sa dostanem,“ zahriakol ho Alex a odpil si zo šálky, v ktorej bol očividne čaj. Alex nepotreboval piť bourbon, aby mohol predstierať, že je mafiánsky boss. „Potrebujeme sa o tom viac porozprávať. Samozrejme v teoretickej rovine, pretože nič z toho sa v skutočnosti nestalo.“

Ryan zodvihol obočie. „Samozrejme.“

„Začneme tým, čo sa naozaj stalo,“ zašvitoril Alex a Ryan musel zaťať ruky do pästí, aby sa ovládol, nevyskočil na nohy a nezačal tým úlisným hadom triasť. „Theodora ako správna a zodpovedná občianka doručila obálku s informáciami na policajnú stanicu. Ten milý strážnik pri pulte si nezapísal jej meno, pretože bol unavený. Takže nikto netušil, kto sa zahral na dobrodinca a svojou zodpovednosťou pomohol vyriešiť veľké daňové úniky a veľké podvody.“

„Nezvažoval si kariéru v divadle?“ nadhodil Ryan, keď sa Alex opäť odmlčal, aby si odpil z čaju.

Vyceril zuby v širokom úsmeve. „Na svete neexistuje divadlo, ktoré by mi vyhovovalo.“

Skôr neexistovala budova dostatočne veľká, aby sa do nej zmestilo jeho ego.

„Kde som to ale skončil?“

Ryan zagúľal očami. „Theodora odniesla na políciu nejaké papiere.“

„Ach, áno,“ zahrkútal s falošnou úľavou. „Odniesla tam papiere. Ale nikto nevedel, kým je, až do dňa, keď sa jej fotka objavila v novinách. Písali tam o zákernom útoku, ktorý prežila a svojich päť minút slávy prežila, kým ležala v umelom spánku v nemocnici, kde si ju osobne strážil.“ Ryan mal čo robiť, aby sa neotriasol. „A noviny síce neuviedli Theodorino meno, ale jej fotka stačila, aby spustila súkromnú krížovú výpravu jedného údajne neprávom obvineného daňového podvodníka.“ Alex sa opäť vyškeril. „Ako sa ti môj príbeh pozdáva?“

„Je úchvatný,“ vydýchol Ryan.

Vnímal by Alex ako osobný útok, ak by sa ho Ryan pokúsil zaškrtiť?

„A teraz príde tá teoretická časť,“ upozornil Alex a aby situácii dodal na dramatickosti, zodvihol ruku v geste divadelného herca ukazujúceho na ducha. „Theodoru obvinili, pretože údajne neprávom obvinený daňový podvodník si povedal, že ak už má sedieť za mrežami, mala by si tam posedieť aj osoba, ktorá ho udala. Tak ju obvinil, pretože obálka s informáciami bola bezpečne uložená v jeho trezore v rodinnom sídle a tým pádom ju odtiaľ musela ukradnúť.“

Ryanovi sa nepáčila údajne teoretická rovina, v ktorej Alex rozprával svoj príbeh.

Pretože vedel, že Theodora sa do toho domu naozaj vlámala a tie informácie ukradla.

„Samozrejme,“ pokračoval Alex, ktorý Ryanov napätý výraz a zaťatú sánku ohodnotil úsmevom, „na obálke sa našli jej otlačky, veď ju niesla na policajnú stanicu, ale v dome, ani na trezore a ani v jeho okolí sa nijaké nenašli. Určite mala rukavice, ktoré by si zadovážil každý treťotriedny zlodej. Ale! Majiteľ domu si dal potajomky nainštalovať bezpečnostný systém, o ktorom nevedela ani jeho manželka, ktorá aj kvôli tomu podala žiadosť o rozvod.“

„Tvoj teoretický príbeh je veľmi konkrétny.“

„Snažím sa mu dodať reálnosť tým, že používam udalosti, ktoré sú riadne zdokumentované.“

Ryan nepochyboval o tom, že Alex má dosť dlhé prsty na to, aby sa mu do nich dostali pokojne aj originály rozvodových papierov ktoréhokoľvek občana ich mesta. A možno nie len ich mesta, ale celého okresu.

„Čo tie kamery?“ vyzval Ryan Alexa.

Ten sa opäť usmial. Potešený tým, že Ryan hrá jeho hru. „Pán daňový podvodník sa spoliehal, že jeho tajné kamery zachytili vlamača v priamom prenose, ale prerátal sa. Pretože niekoľko dní predtým zablikala na jednej z obrazoviek výstražná kontrolka, ktorú si však unavený zamestnanec nevšimol. Hups! Kto by si bol pomyslel, že taký dômyselný kamerový systém zlyhá len pre ľudskú nevšímavosť. Ale stalo sa!“ rozhodil rukami vo veľkolepom geste, akoby bol rečník v obrovskej hale. „Takže jeho kamery snímali, ale záznam neukladali, pretože server skolaboval.“

„Ešte stále tam je ten strážnik. Čo sleduje monitory.“

Ryan len hádal, ale ak by on mal kamerový systém, určite by si najal človeka, čo ho kontroluje.

„To je ten problém s ľuďmi, milý Ryan,“ vysvetľoval mu Alex. „Sú to len ľudia a robia chyby. A tento strážnik kvôli zlej rodinnej situácii pracoval viac, ako mu zákon povoľoval a aby dohnal stratený čas, musel v práci občas spať. Možno spal aj vtedy, keď sa do domu jeho zamestnávateľa niekto vlámal, ale to sa už nikdy nedozvieme. Pretože nikto v skutočnosti nevie, kedy tie papiere z trezoru zmizli. Pokojne ich mohol niekto odniesť mesiace predtým, než sa objavili na policajnej stanici.“

„Dobre,“ skonštatoval napokon Ryan, keď sa Alex odmlčal, lebo očividne čakal na jeho reakciu, „takže nemajú odtlačky prstov a ani záznam z kamery. Predpokladám tiež, že nemajú žiadneho svedka.“

„Kde by ho zobrali?“ zachechtal sa Alex.

Ryan sa od vstupu do kancelárie trochu uvoľnil a oprel sa.

Je naozaj možné, že bol Alex na všetky tieto scenáre pripravený?

„Ale ešte je nepustili. Takže ako ten príbeh pokračuje? Samozrejme, stále sa bavíme len teoreticky,“ dodal Ryan, keď si všimol, ako sa Alex zamračil.

Pri jeho posledných slovách sa však usmial. „Vedia, že Theodora doniesla tu obálku, ale nikomu nepovedala, čo je vo vnútri. Obálka totiž bola zalepená a na vrch niekto rukou napísal meno detektíva a dokonca aj adresu stanice, v ktorej pôsobí. Theodora teda našla obálku, všimla si meno a rozhodla sa ju odovzdať.“

„Budú zisťovať, či to tam nenapísala ona. Alebo či nezalepila tú obálku.“

„A to je dôvod, prečo policajti ťahajú za kratší koniec, vieš.“ Alexovi sa podarilo vyškierať sa a baviť sa danou situáciou bez toho, aby bol zbytočne malicherný. Čo bol obdivuhodný výkon od niekoho, kto sa práve vysmieval z bezmocnosti policajného zboru. „DNA na obálke sa vôbec nezhoduje, pretože Theodora ju neoblízala. Veď na čo by to robila, keď máme vlhčené špongie, všakže. Jediné, čo by mohlo pomôcť, je ukážka písma. Pozvali si grafológov a veľmi slušne požiadali Theodoru o to, aby im niečo napísala. A ako správna záhradníčka im opísala, ako sa presádzajú azalky a ako je možné ich pestovať a tento návod tak zaujal jedného z policajtov, že požiadal Theodoru o kontakt na jej tetu, lebo potrebuje upraviť prales pred domom.“

„Odbočil si od témy,“ upozornil ho Ryan.

Alex zažmurkal. „Kde som to skončil?“

„Pri grafológovi.“

„Pri grafológoch,“ opravil ho, „oni si totiž pozvali troch, aby mohli vypracovať na sebe nezávislé posudky. Ale všetci traja vyhlásili, že Theodora tú adresu nemohla napísať. Pretože nie je praváčka. Aby upokojili policajtov, požiadali ju, aby niečo napísala opačnou rukou, no zistili, že jej písmo je nečitateľné. Kto by si to bol pomyslel, že Theodora nebude vedieť písať pravou rukou, keďže je ľaváčka!“

Ryan v duchu rekapituloval všetko, čo mu Alex povedal. Uvedomoval si, že sa hlavne predvádzal a ukazoval, aký je prešibaný a dobre informovaný. Napriek celkovej melodráme musel opäť uznať, že Alex sa skrátka vyzná v tom, čo robí a je pripravený na úplne každú situáciu.

„Takže Theodoru čoskoro prepustia?“

„Hneď potom, ako sa jej povypytujú, kde obálku našla a či tam niekoho nevidela, pričom jej odpoveď bude nie. Som si istý, že jej prepusteniu bude tiež predchádzať pripomenutie od Theodorinej právničky, že jej klientka je bezúhonná občianka, ktorá nikdy nemala problémy so zákonom a teda by jej mali veriť skôr, ako nejakému obvinenému daňovému podvodníkovi.“ Zodvihol šálku Ryanovým smerom, akoby mu pripíjal na zdravie, a vzápätí dopil svoj čaj. „Bavíme sa však v čisto teoretickej úrovni.“

Alex to opakoval príliš často, než aby tomu Ryan vôbec nevenoval pozornosť.

Jeho teoretický príbeh sa až príliš podobal skutočnosti, takže ním chcel povedať niečo iné. Theodora je zatvorená na policajnej stanici a komunikuje len so svoju právničkou. Tá sa určite zodpovedá priamo Alexovi, nakoľko práve on ju tam poslal, alebo má svojich špehov aj medzi policajtmi. Ryan bol rád, že už s Alexom nepracuje. Podobný druh kontroly spôsobil, že sa otriasol náhlym mrazom, ktorý mu prebehol po chrbte.

„Netušil som, že máš na výplatnej listine aj právnikov.“

„Ja mám na výplatnej listine veľa ľudí, ktorých prítomnosť by si tam nečakal, milý Ryan,“ oponoval Alex. „Okrem toho, ako som ti povedal už predtým, zistil som, že svoje záujmy najlepšie ochránim ja sám. Takže je dobré mať poruke niekoho s právnickým vzdelaním.“

Ryan sa zamračil. „Takže keď si poslal Theodore právničku, v skutočnosti si ju kontroloval?“

Alex naklonil hlavu. „Možno,“ odvetil s miernym úsmevom. „Priznávam, že Theodoru mám istú slabosť.“ Ryanovi napadlo, že to má asi niečo spoločné s Elenou, hoci Alex nič také nenaznačil. „Okrem toho je veľmi dobrá v tom, čo robí. Nikdy som nemal pochybnosti o jej lojalite, ale z vlastnej skúsenosti viem, že ak sa do všetkého motá polícia a začne sa oháňať dohodami a výmenami, sú aj tí najvernejší ľudia v pokušení zradiť ma. Právnička je tam aj preto, aby Theodore pripomenula, že na niečo podobné vôbec nemá dôvod.“

To, že Ryan rozumel Alexovej snahe kontrolovať absolútne všetkých, ktorí preňho pracovali, ešte neznamenalo, že nemal chuť zlomiť mu nos. Vlastne netušil, prečo ho to tak veľmi rozčuľovalo. Pred niekoľkými mesiacmi by Alexovi pogratuloval, ako dobre to má vymyslené. Lenže dnes sa jeho paranoidné praktiky dotýkali Theodory a Ryanovi sa vôbec nepáčila predstava, že ju má niekto takýmto spôsobom v hrsti.

Pošúchal si tvár. „Takže Theodoru čoskoro pustia.“

Tým konštatovaním Alexovi pripomínal, že mu predtým neodpovedal.

Alex si položil prst na bradu a vyvrátil oči do stropu v hranom premýšľaní.

„Nuž, o dva dni by mali prísť posledné výsledky DNA analýz. Predpokladám, že dorazia ráno, ale na polícii sa budú tváriť, že ich doniesli až večer, aby mohli ešte Theodoru trochu podusiť. Pretože sú presvedčení, že toho vie viac, ako priznáva. Ale nebudú mať na výber a budú ju musieť prepustiť. Takže v piatok by si ju mohol mať doma a to je skvelý deň na oslavu. Môžem ti zarezervovať stôl pre dvoch v špičkovej mexickej reštaurácii jedného môjho priateľa.“

Ryan pochyboval o tom, že by mal Alex priateľov.

Bol len obklopený ľuďmi, ktorí na ňom boli závislí alebo mu dlžili láskavosti.

Odkašlal si. „A ak odmietnem, budeš to považovať za zradu?“

Snažil sa vnútiť slovám čo možno najpovznášajúcejší tón, ale predpokladal, že to nevyšlo.

Alex mávol rukou. „Máš pravdu, Theodora je fanúšikom talianskej kuchyne. No nie je otravné, keď je takto zameraná len na jednu kultúru? Prichádza o veľa. Ale čo už, taká je naša Theodora.“ V reakcii na jeho vzťahovačný tón Ryan zovrel ruky do pästí, no skryl ich pod stôl, aby si to Alex nevšimol. „Viem ponúknuť reštauráciu vo vedľajšom meste, ak ti nevadí dvojhodinová cesta autom. Je to nádherné miesto a šéfkuchár je skutočný Talian.“

„Ak dovolíš,“ reagoval Ryan dôrazne, „rád by som Theodore doprial trochu oddychu. Po tom, ako okolo nej tancovali policajti, bude vďačná za pokojný večer.“

„Tomu rozumiem,“ uzatvoril s úsmevom a postavil sa, čím dal najavo, že ich stretnutie sa končí. „Čo hovoríš na môj teoretický príbeh? Strhujúci, všakáno.“

Ryan si odkašľal a tiež vstal. „Veľmi napínavý. Mal by si písať scenáre.“

„Svet nie je pripravený na moje príbehy,“ zahriakol ho s falošnou skromnosťou.

Alex natiahol k Ryanovi ruku. Zaváhal len na sekundu predtým, než mu ňou potriasol.

„Rád som ťa videl, milý Ryan,“ lúčil sa s ním Alex. „Ak by si čokoľvek potreboval, vieš, kde ma nájdeš.“

Ryan len prikývol. Nechcel mu hovoriť, že ak bude mať na výber akúkoľvek inú možnosť, neobráti sa naňho s prosbou o čokoľvek. Alex stál až príliš na hrane a ktokoľvek, kto s ním spolupracoval, na to mohol doplatiť. A to, čo urobil pre Theodoru, ho nestavalo do lepšieho svetla. Pretože mu nešlo o Theodoru, ale o vlastné záujmy, ako mu niekoľkokrát zopakoval.

Dúfal, že po tom všetkom bude môcť Theodora skrátka od Alexa odísť.

A ak nie... vraví sa, že vo dvojici sa práca lepšie darí.

Kapitola 27 ¦ Kapitola 29

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ukradnuté spomienky - Kapitola 28: