Ukradnuté spomienky - Kapitola 26 • OurStories.cz ~ naše povídky

Rozhovory, ach tie rozhovory

15.01.2021 (13:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 612×

Kapitola 26.

Ryan len okrajovo vnímal, že si Elena niečo hundre pod nos.

Theodorina teta bola v podstate veľmi milá a starostlivá žena, ktorá ho však sledovala obozretným pohľadom. Netušil, či sa jej len nepáčil, alebo sa nevedela rozhodnúť, ako sa k nemu má správať. Tak či onak, cítil na sebe jej pohľad a rozhodol sa ho ignorovať. Miesto toho sledoval Theodoru. Pretože čoskoro sa bude musieť vrátiť do práce.

Mark mu našťastie vyšiel v ústrety a výnimočne mu dovolil dočasne strážiť večer a v noci. Takže počas návštevných hodín bude môcť stále sedieť pri Theodore a sledovať, či sa znovu neprebúdza. Lenže to sa doteraz nestalo. Keď sa na to pýtal sestričky, trpezlivo mu vysvetlila, že pri ľuďoch prebudených z umelého spánku sa to stáva, potrebujú sa „vyspať“ z čohokoľvek, čo do nich pumpujú.

Čiže Theodora tam stále ležala prevažne vo vegetatívnom stave, ale údajne bolo toto jej rozpoloženie o niečo zdravšie ako to predchádzajúce. A kto bol on, aby to kritizoval. Najviac ho však rozladilo, ako mu zdravotníčka so smiechom oponovala, že áno, síce sa s ním Theodora rozprávala, ale pre ňu to bol pravdepodobne len ekvivalent napoly spiaceho čerstvo prebudeného, ktorý si ráno nebude pamätať, že niekomu niečo hovoril.

Ryana to nútilo vraštiť obočie. To mal teraz predstierať, že to, čo mu Theodora prezradila, vlastne nepočul? Akoby toho bol schopný, keďže teraz sa pozeral na Jasona a Alyshu úplne inými očami, navyše mu pri návštevách venovali potuteľné úsmevy. Bol z toho taký rozhodený, že mu prítomnosť policajtov, ktorí pre istotu ešte stále strážili Theodorinu izbu, pripadala úplne normálna a navyše vítaná.

No a potom tu bola Elena a jej veľavravné pohľady spopod zodvihnutého obočia.

Škoda, že tu nebola Vicky, tá sa aspoň snažila konverzovať.

„Čo si tam, dopekla, robila,“ šomrala si práve popod nos Elena, stískajúc Theodorinu ruku.

Ryan si odkašlal. „Bola to len náhoda. Neplánovala to.“

Elena si povzdychla. „Veď ja viem. Len by som si želala, aby mi o tom povedala.“

„Takže Theodora je tajnostkárka?“ skonštatoval.

Popravde, ani ho to neprekvapilo. Theodora skrátka nerada vysvetľovala.

Okrajovo vnímal, ako si ho Elena opäť prezerá. Tentoraz však vedel, že je to pre to meno. Theodoru všetci oslovovali jej prezývkou, hoci on to nedokázal a sama Theodora ho nikdy neopravila, čiže nemusel nič meniť. Už pred rokmi mu pripadalo, že to meno je obrovské, ale hodí sa k žene, ktorá je síce na prvý pohľad maličká, ale má veľké a veľkorysé srdce. Škoda len, že sa musela nechať takmer zabiť, aby bol ochotný to vôbec priznať – aj keď len v duchu.

„Nebola taká vždy,“ začala napokon vysvetľoval Elena, „ale od určitého času mi prestala o niektorých veciach hovoriť. Nevyčítam jej to, nepodporovala som ju vždy tak, ako som mala. Len som nechcela, aby musela ešte viac trpieť. Takže som urobila rodičovskú chybu ako z príručky – zakázala som jej to jediné, na čom jej záležalo.“ Ryanovi si uvedomil, že sa díva na osobu, po ktorej Theodora zdedila nadanie hovoriť v hádankách. „Na oplátku mi prestala hovoriť, čo robí a prečo. Možno si myslela, že tým chráni mňa. Lenže ja som aj tak vedela, čo stvára. Naznačovala som jej to a dúfala, že si to uvedomí, ale asi som bola príliš nenápadná. A keď to vyzeralo, že sa niekam dostaneme, nechá sa prepichnúť nožom!“ Pri posledných slovách rozhodila rukami, no stále viac-menej šepkala.

Akoby tým mohla vyrušiť Theodorin spánok.

„Takže Theodora je notorická klamárka?“ snažil sa udržať konverzáciu.

Elena naňho zažmúrila oči. „Už chápem, prečo o tebe hovorila tak rezervovane.“ Ryan zodvihol obočie. Theodora o ňom rozprávala? „Len by ma zaujímalo, či niečo aj vidíš, keď máš hlavu tak hlboko zarazenú vo vlastnom zadku.“

„Ehm... čože?“

„Máš predsudky,“ vytkla mu a dvíhala pri tom obočie.

„Nie je to tak, že by mi Theodora na ne nedala dôvod,“ snažil sa sám seba obrániť.

„Pche!“ odfrkla si. „Nesnaž sa z toho vykrútiť, obaja vieme, že si ju podozrieval neprávom. A to len preto, že mala tajnosti. To nevieš, že ľudia majú nárok na súkromie a nemusia ti hneď hovoriť o celom svojom živote?“

Musel sa veľmi snažiť, aby sa pod ťarchou jej upreného pohľadu nemykol.

„Zmýlil som sa,“ pretisol nakoniec pomedzi pevne stisnuté pery.

Až neskoro si uvedomil, že Elena vlastne o tom nemala ako vedieť.

Zadíval sa na ňu a všimol si, ako potuteľne sa usmieva.

„Necíť sa zle, si len veľmi čitateľná osoba. Stále pri nej sedíš a utápaš sa žiaľom a výčitkami a je jasné, že to nie je len tým, čo k nej cítiš. Niečo si vyviedol a obával si sa, že už nedostaneš príležitosť ospravedlniť sa.“ Žmurkla naňho, no na jej strhanej a unavenej tvári malo to hravé gesto trochu trpký podtón. „Okrem toho sa Thora zaujímala o to, či nie je zatknutá, takže ste buď vyvádzali niečo zaujímavé, alebo má dôvod myslieť si, že by ju niekto z niečoho mohol obviniť.“

Niekoľkokrát zažmurkal, neschopný pochopiť, odkiaľ presne má informácie.

On jej nepovedal nič z toho, o čom sa s Theodorou rozprávali, keď sa prebudila.

Pretože sa domnieval, že bude lepšie, ak Theodora povie svojej tete pravdu sama.

„Vyzeráš ako ryba,“ napomenula ho a on si uvedomil, že má pootvorené ústa. Zasmiala sa na tom, ako rýchlo ich zaklapol. „A nebuď prekvapený, aj ja sa dokážem rozprávať s ľuďmi a okrem toho, ten policajt vonku so mnou chodil na strednej.“ Zodvihla naňho obočie. „Mne nedokáže odolať.“

Ryan sa zasmial jej očividnej neskromnosti a takisto prefíkanosti.

Ale vzápätí zvážnel. „Áno, je pravda, že som Theodoru zo všeličoho neprávom podozrieval.“ Vydržal Elenin pohľad a dokonca jej ho opätoval. „Teraz už viem, ako veľmi som sa mýlil.“

Elena vážne prikývla. „Dúfam, že to Thore aj povieš, keď sa prebudí.“

To už nekomentoval, pretože bez ohľadu na to, že bola Theodorinou tetou, nemal chuť jej všetko vysvetľovať. Jeho prípadné ospravedlnenia a priznania chyby boli určené predovšetkým Theodore. Len bude musieť počkať, kým jej telo konečne spáli všetky drogy, ktoré do nej napchali. Čo mu dávalo výhodu prípravy – no aj tak to nezaručovalo, že nakoniec nebude koktať, keď na to príde.

„Tak ojedinele sa niekomu otvorí,“ hovorila potichu Elena a Ryanovi chvíľu trvalo, kým si uvedomil, že stále rozpráva o Theodore. „Neviem, či to súvisí so smrťou rodičov, alebo taká skrátka bola vždy. Keď ku mne prišla bývať, mala som dosť problémov sama so sebou, nechcelo sa mi riešiť tie Thorine.“ Zasmiala sa, akoby si spomenula na nejaký konkrétny moment ich spolunažívania. „Neboli sme nadšené, že sa z nás stali spolubývajúce.“

„Zdá sa, že ste si zvykli.“

Pokrčila plecami. „Museli sme. Pretože sme sa navzájom potrebovali. Stále sa potrebujeme.“ Elena sa natiahla a opäť zovrela jednu z Theodoriných nehybných rúk. „A ja som ju sklamala a opustila, keď ma najviac potrebovala, lebo som si naivne myslela, že ju chránim. Tak sa o všetko pokúšala sama a poza môj chrbát a ja som len škrípala zubami a tvárila sa, že o ničom neviem.“

„Ty vieš o tom, čo robí Theodora vo voľnom čase?“

„Nie som zase až taká naivná,“ ohradila sa a Ryan bleskurýchle zodvihol roky v obrannom geste. „Okrem toho aj ja mám svoju minulosť. Tiež som sa dostávala do problémov a dúfala som, že pred nimi ochránim aspoň Thoru. A ona si ide a zapletie sa presne s tými ľuďmi, o ktorých existencii by radšej ani len nemala vedieť.“

Ryan naklonil hlavu. Snáď nechcela povedať...

„Akých ľudí?“

Elena pokrútila hlavou. „Obaja ste rovnakí,“ bradou ukázala na Thoru, „obaja si myslíte, akí ste tajomní a nenápadní a ani jednému z vás nenapadlo, že aj ja mám kamarátov a známych? Veď som v tomto meste vyrástla.“

Naznačovala tým snáď... že pozná Alexa?

No skôr, ako sa stihol spýtať, zavibroval mu mobil. Po správnosti by ho mal mať asi vypnutý, ale dnes čakal dôležité správy. Len si nemyslel, že ho to nakoniec rozčúli – pretože ak by ho Mark kontaktoval čo i len o desať minút neskôr, určite by sa Ryan od Eleny dozvedel viac. Takto si len povzdychol, siahol po mobile a keď si overil, že je všetko tak, ako predpokladal, postavil sa.

„Prepáč, musí si zavolať.“

Elena sa usmiala. „V poriadku. Ja sa aj tak nikam nechystám.“

S kývnutím hlavy vyšiel von. Zodvihol ruku a pozdravil aj policajtov, čo bol stále veľmi sureálny okamih. Nikdy by si nemyslel, že sa s predstaviteľmi zákona nejako zblíži. No nemožné sa predsa len stalo možným a on ich dokonca považoval... nie vyslovene za priateľov, ale aspoň neutrálnych známych.

Teraz okolo nich rýchlo prešiel a zamieril von. Len raz urobil tú chybu, že telefonoval na chodbe a vyslúžil si za to ostré zamračenie od každej sestričky, ktorá okolo neho náhodne prešla. Pravdepodobne si niekde nevšimol prečiarknutý piktogram alebo len ignoroval zaužívané pravidlá. Okrem toho mu čistý vzduch pomôže jasnejšie uvažovať.

„Tak ako to dopadlo?“ začal hneď s otázkou, keď Mark prijal jeho hovor.

Jeho šéf sa za smial. „Aj tebe pekný deň, Ryan. Ako si sa vyspal?“

„Prestaň šaškovať, nie sme v telke.“

Mark sa opäť zachechtal. „Nemohol som si pomôcť,“ priznal, no vzápätí zvážnel – alebo sa o to aspoň, bez väčšieho úspechu, pokúsil. „Hlasovanie prebehlo úspešne. A pripomeň mi, že ak sa niekedy budem chcieť niekomu pomstiť, mám zájsť za Phillipom Greenom, aby mi poradil.“

„Čo vyviedol?“

„Čo vyviedol!? Čo vyviedol?“ Opäť sa zachechtal. „Neviem, či to bol jeho plán od začiatku, alebo ho zmenil kvôli tomu, čo mu jeho obchodní partneri urobili, ale potrestal ich ukážkovo. Predpokladal som, že svoj diel akcií venuje na charitu alebo čo, ale on ich miesto toho rovným dielom venoval svojim partnerom.“

„Takže teraz sú štyria a všetci majú rovnaký podiel?“

„Hej,“ smial sa Mark. „Sú v párnom počte, takže sa môžu hádať ako dlho sa im zachce.“

„Šikovné,“ zachechtal sa aj Ryan.

„Veľmi,“ pritakal jeho šéf. „Pýtal som sa na to Greena a povedal, že po tom všetkom, čo mu vyviedli, plánoval celý podiel akcií previesť na toho jedného, kto sa nezapojil do honu na jeho rodinu a hral fér.“ Podľa toho, čo Ryanovi prezradil Mark, to bol ten chlapík, ktorý sa rád nechával bičovať. Takže očividne voľné sexuálne mravy nevypovedali nič o jeho obchodnej cti. „Ale obával sa, že tým by len tú podarenú inkvizíciu poslal na inú adresu a to nechcel. Preto takéto riešenie.“

„Je to pomerne diplomatické riešenie a trest v jednom. Greene má môj obdiv.“ Ryan sa rozhliadol. Ľudia sa stále niekam ponáhľali, akoby nikdy neplánovali spomaliť. Akoby zabudli, že pri všetkom tom zhone majú aj žiť. Odkašlal si. „Ale aj tak sa mu čudujem. Tú firmu budoval prakticky z ničoho a len tak ju prenechá hyenám? Neviem, či by som ja bol niečoho podobného schopný.“

„Ani ja. Ani ja,“ povzdychol si Mark. „Ale je to jeho podnik a jeho rozhodnutie. Okrem toho si nemyslím, že sa teraz plánuje váľať.“

„Žiadny dôchodok?“

„Prosím ťa, to je taký vorkoholik, že si určite niečo nájde.“

Ryan pokyvkal hlavou. „Čo súd?“

„Stále to isté,“ skonštatoval Mark. „Tí útočníci z domu uzatvorili dohodu a prezradili tých, ktorí ich najali, ale už nie svojich šéfov.“

„Takže dostanú nižšie tresty a Greenovci možno budú mať pokoj. Kedy bude pojednávanie?“

„O dva týždne.“

Ryan zahmkal. „Dovtedy ich budeme strážiť?“

„Pre istotu. Nevieme, koľko ľudí polícia nezadržala. Do hry môže vstúpiť hneď niekoľko nebezpečných súperov a ja by som bol radšej na nich prichystaný. Greenovci našťastie súhlasia. Takže ich budeme nasledujúce dni strážiť takmer v rovnakom režime ako predtým, len s tým rozdielom, že ty tam budeš v noci, aby si cez deň mohol strážiť tú svoju záhradníčku.“

Pretočil očami. Čo bol dnes deň kritizovania Ryanových zlých rozhodnutí?

„Vieš, že nič neurobila.“

„Áno, viem to ja, vedia to policajti a určite aj Greenovci. Pretože to neustále omieľaš,“ zasmial sa Mark. „Hlavne, že si ju na začiatku podozrieval. Napriek tomu, koľkokrát som ti povedal, že máš bujnú fantáziu.“

Mal nutkanie ospravedlniť sa, ale keďže Mark nebol ten, komu ukrivdil, nič nepovedal.

Len si povzdychol. „Už aby bolo po pojednávaní, nech sa môže všetko vrátiť do normálu.“

„Čítaš mi myšlienky, kamoš. Čítaš mi myšlienky.“

Po tom prehodili už len niekoľko slov o tom, ako sa majú a kedy presne by sa mal Ryan ukázať v práci. Nepáčilo sa mu, že má Theodoru opustiť, ale ako Mark zdôrazňoval, strážili ju policajti. Napriek tomu, že Theodoru pravdepodobne ani nepredvolajú ako svedkyňu. Všetko potrebné predsa mali na kamerách, ktoré práve pri príležitosti zorganizovania falošnej oslavy namontovali do domu.

Okrem toho tu stále bola aj Ryanova matka. Kým bola Theodora v najkritickejšom stave, takmer si na ňu nespomenul, za čo sa neskôr cítil previnilo. Jeho matka si síce jeho neprítomnosť ani len nevšimla, ale cítil sa povinný navštevovať ju. Nielen preto, že bol jej syn a miloval ju, ale aj pre vlastné potrestanie. Celý čas len dúfal, že ho spozná, hoci vedel, aké nemožné to v skutočnosti je. Sklamávať sám seba takým spôsobom sa rovnalo súkromnému očistcu, do ktorého sa sám vrhol. Za to, čo všetko matke povyvádzal, by si tú bolesť mal vychutnať.

Preto to robil. Rozumel si dostatočne dobre na to, aby si to uvedomil.

Hoci nie vždy mal odvahu priznať si to.

S povzdychom sa obrátil a nakoniec sa vrátil do Theodorinej izby. V duchu uvažoval, že ak ešte bude spať, jednoducho si zoberie veci a odíde, aby mohol ísť za matkou. Aj keby sa zdržal dlhšie, stále mu to poskytovalo dostatok času na prípravu do práce. Na jednej strane mal chuť zavolať Markovi a poprosiť o ďalšie voľno, ale nakoniec tú myšlienku zavrhol. Až príliš dlho sedel vedľa Theodory a len premýšľal. Ak sa nechce zblázniť, bude lepšie, ak sa sústredí na niečo iné.

Okrem toho, Theodora by pravdepodobne mala byť v poriadku. Časom.

S hlavou plnou myšlienok prišiel až k dverám, ktorých polohu momentálne vedel určiť a j so zatvorenými očami, a vošiel dnu. Očakával, že nájde Elenu sedieť pri posteli s nevedomou Theodorou. Preto nerátal, že sa naňho budú pozerať až dva páry očí. Cítil, ako mu srdce poskočilo a sprudka sa nadýchol.

Síce sa s ňou už rozprával, no pohľad na jej vnímajúcu tvár ho nikdy neomrzí.

Theodora však vraštila obočie. „Mám pocit, že som sa dostala do problému. Vieš o tom niečo?“

Kapitola 25 ¦ Kapitola 27

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování