OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ukradnuté spomienky - Kapitola 25

08.01.2021 (13:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 646×

Kapitola 25

Thora vedela, že svoje správanie neskôr oľutuje.

Lenže prakticky neschopná pohybu a oslabená liekmi proti bolesti, jej všetky nápady pripadali byť tie najúžasnejšie na svete. Bez ohľadu na to, že boli stupídnejšie ako vybrať sa v ústrety tornádu s kamienkami vo vreckách. Jej myseľ bola príliš zahmlená na to, aby si prebrala všetky logické dôvody. Tak sa proste snažila pohnúť, o čo sa radšej ani nemala pokúšať. Vlastne ani len nemala pomyslieť na to, že niečo podobné urobí. Našťastie necítila bolesť ako následok svojej stupidity, ale jej telo sa jej neskôr určite nepoďakuje.

Pretože liekmi ju rozhodne nebudú napchávať večne.

„Prekliata, debilná, idiotská...“ mrmlala si popod nos.

„To je všetko, čo mi k tomu povieš?“ čudoval sa Ryan.

Thora zamerala svoje mračenie naňho. „To som ti to mala zaspievať?“

„Nemôžeš mi povedať niečo také a potom mi začať nadávať!“

„Ja nenadávam tebe,“ zahuhlala.

Opäť sa pokúsila pohnúť a teraz jej snaha bola asi viditeľná, pretože k nej priskočil Ryan a snažil sa jej pomôcť. Keďže však ani jeden netušil, čo presne plánuje urobiť ten druhý, skončili doťahovaním a Thora ho nakoniec musela požiadať, aby ju skrátka len potiahol vyššie do sedu, pretože jej telo sa pomaly ale isto šmýkalo do ležiacej polohy, čo v podobne polohovateľnom posteľo-kresle nebolo ani v najmenšom príjemné. Keď nakoniec urobil to, o čo požiadala, dychčal ako nenadaný maratónec. Zodvihla obočie a vyplazila naňho jazyk.

Čo zobral ako výzvu, že ju má nakŕmiť ľadom.

Asi by sa mala začať správať výstrednejšie, aby bolo jasné, keď si z niekoho uťahuje.

„Ale nezdá sa, že by si mi to chcela nejako vysvetliť.“

Povzdychla si.

Napriek tomu, že jej vnímanie ovplyvňoval nielen dlhý spánok, ale aj drogový kokteil, čo do nej pumpovali bohvieako dlho, urobila rozhodnutie povedať Ryanovi pravdu s vcelku jasnou mysľou. Elena jej kedysi dávno hovorila, že to, akí sú ľudia v skutočnosti, o nich prezradí ich správanie v čase, keď si myslia, že ich nikto nesleduje. Ryan nepremýšľal o tom, že ho Thora pozoruje a počúva, skrátka sa postavil na jej stranu. Vyhnal z izby policajtov a veľmi nástojčivo trval na tom, že je nevinná a s čímkoľvek, čo sa zomlelo u Greenovcov, nemá nič spoločné.

Nebola dostatočne pri zmysloch, aby mu vynadala za to, ako ju sledoval.

Teraz ju len dojímalo, ako krásne sa jej zastal. A tiež to, že s ňou ostal. Pretože nikto iný tu nebol. Čo jej pripadlo zvláštne, pretože Ryan nepatril k jej rodine a v nemocniciach predsa neradi púšťali k svojim pacientom kohokoľvek, kto bol čo i len vzdialenejší bratranec. Asi by sa nad tým mala zamýšľať o niečo dlhšie a svedomitejšie, ale v tomto konkrétnom rozpoložení nad tým skrátka mykla plecom a povedala si, že je to tak možno aj lepšie. Aspoň majú trošku súkromia predtým, než sa tam dovalí celá kavaléria ustarostených príbuzných a priateľov s Elenou a Vicky na čele.

Zamliaskala a privrela oči. Prečo, dopekla, mala také ťažké viečka?

„Čo ti mám vysvetľovať, keď sa nič nepýtaš?“ Keď otvorila oči, sedel Ryan vedľa postele na stoličke, ktorú si predtým ani len nevšimla. Možno zaspala? „Ahoj,“ pozdravila ho, presvedčená, že bola istý čas mimo.

Ryan len zdvihol obočie. „Ako je možné, že je Jason tvoj brat?“

Zvraštila obočie. „Si predsa dosť starý na to, aby si vedel, kde sa berú deti.“

„Ale jasné,“ zachechtal sa Ryan. „Skôr som to myslel tak, ako je možné, že Jason je tvoj brat, na napriek tomu ho po smrti vašich rodičov adoptovala úplne cudzia rodina a okrem toho bez toho, aby s tebou a ostatnými mal nejaký kontakt?“

„Pretože je to môj nevlastný brat.“

„Čo neznamená, že automaticky musel skončiť v inej rodine,“ začal Ryan uvažovať nahlas. „Veď si sama hovorila, že máš veľkú rodinu. To nikto z nich nebol ochotný postarať sa o malého chalana? Bol predsa iba dieťa a prišiel o oboch rodičov.“

„Hovorila som ti predsa, že byť súčasťou veľkej rodiny nie je výhra v lotérii.“ Zamyslela sa. „Teda, v prípade, ak tá výhra nie je poslednou z posledných a má slúžiť ako výsmech všetkým neúspešným ľuďom, čo chceli vyhrať hlavnú cenu. Potom by aj moja rodina bola výhrou v lotérii.“

To, že tára, si uvedomovala len veľmi okrajovo.

Jej to skrátka pripadalo tak, že čokoľvek jej napadlo, mala by vysloviť.

„Takže tomu mám rozumieť tak... že tvoja rodina nemá Jasona rada?“

„Práve si vyhral jackpot!“ zvolala a chcela mu zatlieskať, ale ruky mala zrazu ťažké.

Niekoľkokrát zažmurkala, aby sa zbavila ospalosti.

Tak začala rozprávať – skôr, ako zaspí. „Moji rodičia boli pomerne šťastní ľudia. Nemali dokonalé manželstvo a občas sa hádali. Asi ako všetci ľudia. Lebo sa skrátka nevedeli na niečom zhodnúť.“ Musela sa veľmi nútiť, aby nezačala hovoriť o náhodnom zážitku s rodičmi, na ktorý si práve spomenula. „Moja mama milovala deti a ak by mohla, mala by ich aj desať. Lenže mala nejakú vrodenú chorobu krvi, ktorá spôsobovala, že jej telo postupne zabíjalo všetky plody, ktoré sa v nej uchytili.“ Niečo na tej kombinácii jej prišlo vtipné, tak sa zachichotala. „Ja som bola v podstate ich malý zázrak. Taký, čo sa nedal opakovať. Pretože mojej matke po ďalšom potrate povedali, že ak nechce zomrieť, nemala by znovu otehotnieť. Ale ona bola tvrdohlavá, otehotnela a potom jej museli urobiť tú hys... hys... hyste... skrátka jej museli odstrániť maternicu.“

Všimla si, ako Ryan pokyvkávala hlavou. „Takže sa rozhodli adoptovať dieťa?“

Zasmiala sa jeho predpokladu. „Nie.“

Povzdychol si. „Tak ako sa teda Jason stal súčasťou tvojej rodiny?“

„No tak, že sa normálne narodil, nie?“ okomentovala jeho nanajvýš hlúpu otázku. Vzápätí však zamliaskala, keď zacítila sucho v ústach. Ryan to okamžite pochopil a vrhol sa jej na pomoc. Táto jeho starostlivá stránka by sa určite dala využiť.

Hm, masáž nôh po dlhom dni v práci...

„Kde som to...“ zašomrala si sama pre seba. „Och, áno, Jason. No, ono to bolo tak, že... Môj otec bol hudobník. Dobrý, vášnivý, ale nedarilo sa mu predávať svoje skladby. Navyše nás finančne podporovala mamina rodina a to ho vytáčalo. Asi ako každého chlapa, ktorého financuje jeho svokra.“ Na tom sa zasmiala, ale ostala v tom sama. Ryan len dvíhal obočie. „Podľa toho, čo neskôr mama kričala na otca, tak sa po ďalšom odmietnutí opil a vyspal sa s nejakou ženou, o ktorej nič nevedel. Ale ona asi vedela dosť o ňom, pretože nám o niekoľko mesiacov neskôr pri dverách zazvonila ženská, ktorá tvrdila, že sa mu narodil syn a keďže jeho matka zomrela pri pôrode, je jeho jediný žijúci príbuzný.“

Ryan sa natiahol a napravil jej deku, pretože podvedome naťahovala jej okraj.

Naozaj k nej bol prekvapivo milý. Možno by sa mala zraňovať častejšie, ak to potom vyústi do takejto starostlivosti. V duchu sa snažila dať dokopy krízový plán, ale keďže myseľ mala ukrytú niekde za závesom, a neustále sa jej vzďaľovala, bude to musieť odložiť. Za predpokladu, že si na to neskôr vôbec spomenie.

„A tak sa stal Jason súčasťou vašej rodiny?“

„Vlastne o trvalo ešte niekoľko mesiacov. Pretože otec mame túto návštevu zatajil. Nepamätal si, že by niekde splodil syna a navyše nechcel mame zbytočne ubližovať niečím podobným. Ale asi sa cítil vinný, tak to nakoniec priznal. Viem len, že rodičia sa v tom čase často hádali, ale o dôvod som sa nezaujímala.“

Ryan si pošúchal bradu. „Tvoja mama nakoniec tvojmu otcovi odpustila neveru?“

„To vlastne neviem,“ zareagovala okamžite. „Možno áno, možno nie. Ja osobne by som asi svojho manželovi robila pár týždňov zo života peklo, ak by niečo podobné vyviedol. Chápeš, studené večere, prázdna chladnička, nevypraté trenky. Niečo na ten spôsob.“ Predstava pomsty ju na chvíľu rozptýlila. „Kde som to bola? Ach, áno, pomsta. Teda,“ pokrútila hlavou, „vlastne moja mama. Nakoniec prikázala otcovi, aby Jasona doniesol. Pretože ako som povedala, chcela ďalšie dieťa a asi jej nevadilo, že nebude úplne jej.“

„Mám taký pocit, že vám Jason tak trochu rozvrátil rodinu,“ skonštatoval Ryan.

Zamračila sa naňho. „Nič také som nepovedala!“ napomenula ho. „A je od teba zlé, že niečo podobné vôbec navrhuješ.“ V kritike by pokojne pokračovala, ale vtedy jej napadla iná myšlienka, tak sa prechodne venovala jej. „Jason bol... je... vtedy bol... niekým, o kom sme ani nevedeli, že ho potrebujeme. Ja som mala súrodenca, o ktorom som vždy snívala. Mama ďalšie dieťa. A otec... ten vlastne vďaka Jasonovi konečne dostal vysnívanú prácu. Tuším sa vtedy ponáhľal po plienky alebo niečo podobné, počúval svoju skladbu cez slúchadlá, ale potom zakopol, tie slúchadlá sa mu odpojili a hudba hrala všade okolo a vtedy to niekto počul a zapáčilo sa mu to.“

„To si si práve teraz vymyslela? Teda, tú časť so slúchadlami.“

Zodvihla naňho obočie. „Možno.“

Popravde sama netušila. Ale pripadalo jej to ako dobrý príbeh.

Povzdychol si. „Asi by sme tento rozhovor mali dokončiť inokedy.“

„Ale vôbec nie!“ skríkla. „Aspoň ma to vyčerpá a jednoduchšie zaspím.“ Už cítila, ako sa jej myseľ opäť o niečo viac zahmlila. „Jason bol... úžasné dieťa. Bol taký tichý a akoby žil vo svojom svete. Až neskôr sme zistlili, že má nejakú vrodenú... niečo... vďaka čomu postupne stráca sluch... Ale jemu to nikdy neprekážalo. Miloval hudbu a bol v nej dobrý. Vedel hrať skôr, ako začal hovoriť. Tak sme začali s posunkami. Ale hudba... je jeho jazykom. Čo blo super, lebo ja som nikdy nemala až taký veľký talent ako otec a on v Jasonovi našiel svojho nástupcu. Aspoň som nemusela písať ďalšie bláznivé texty, aby som ho presvedčila, že hudba nie je môj... koníček?“

Ryan sa na jej bľabotaní otvorene zabával.

Nakrčila nos. „Pochybuješ o kvalite mojich textov? Veď ako desaťročná som napísala ódu na nutelový toast.“ Čudovala sa, odkiaľ presne prišla táto spomienka. Nepremýšľala o nej aspoň dobrých pätnásť rokov. Predpokladala, že to má niečo spoločné s tými oblbovákmi, ktoré do nej natlačili. „Uznávam, druhý Leonard Cohen by zo mňa asi nikdy nebol, ale niektoré skladby boli aspoň... stredne dobré.“

„Stredne dobré?“

Zahmkala. „Mohla z toho byť otravná odrhovačka, ktorú by tri mesiace vkuse hrali v rádiu a potom by na ňu všetci zabudli.“

„O nutelovom toaste?“ uisťoval sa Ryan.

„Akoby speváci dnes spievali o niečom zaujímavejšom.“

Ryan zodvihol ruky v obrannom geste. „Takže Jason predsa len zapadol do rodiny. Prečo ho potom po smrti tvojich... vašich rodičov odmietli?“

Thora privrela oči pred tým, čo ju ešte aj dnes rozčuľovalo. „Lebo to povedala stará mama. Chápeš... akože mamina mama. Jej manžel ju podvádzal, asi sa naňho príliš mračila. Ona sa teda mračí na všetkých ešte dnes, ale nikto nevie, prečo presne a...“ Prinútila a zastaviť a na chvíľu sa odmlčala, aby sa zbavila tých táranín. „Povráva sa, že splodil niekoľko detí a nie o všetkých rodina vie, ale jedným z nich bola aj Elena. O nej stará mama prehlásila, že ju sama porodila a keďže stará mama bola už v tom čase hlavou rodiny, nikto si nedovolil nesúhlasiť. Až potom moja mama jej povedala nie.“

„A ako to súvisí s Jasonom.“

„No lebo to súvisí s Jasonom. Veď dávaj trochu pozor!“ napomenula ho. „Predsa stará mama povedala, že Jason nepatrí do rodiny a moja mama ho má odmietnuť. Ale mama ju nebrala vážne, zbalila Jasona a povedala, že je to jej syn a nech sa niekto opovážiť tvrdiť opak.“

Ryan prikývol, akoby všetkému rozumel.

Thora o tom veľmi pochybovala.

„Takže sa tvoja stará mama pomstila tým, že Jasona neprijala?“

Alebo možno nemala pochybovať. „Mohla to urobiť len preto, lebo mama nikdy Jasona neadoptovala, pretože nepotrebovala papier na to, aby Jasona vyhlásila za svojho. Lenže podľa papierov to bol otcov syn a keď stará mama po tej nehode prehlásila, že Jason k nám nepatrí a nemá s nami nič spoločné, úrady sa toho chytili a Jasona odviedli. A on sa stratil v tonách byrokracie a ja som ho nevedela nájsť.“

Thorino telo úplne ochablo a mala chuť plakať, lenže ani na to nemala dostatok sily.

Bola v podstate už na polceste do ríše nevedomosti, keď sa Ryan spýtal: „Preto si začala pracovať pre Alexa? Aby si ho našla?“

Nezreteľne zahmkala. „Keď nepomôže rodina, pomôže známy zločinec.“ Odkašlala si a niekoľkokrát zažmurkala, aby sa zbavila driemoty. „Chcela som ho vidieť. Jasona. Nie Alexa. Vedieť, ako sa má. Aký človek z neho vyrástol. Ale trvalo mi to dlho. Myslela som si, že zabudol. Ale on ma ihneď spoznal. Spoznal ma a takmer prezradil.“

„Ak ťa spoznal, prečo ťa volal Alice?“

Zachichotala sa. „Lebo tak ma volal, keď sme ešte... boli... rodina.“ Cítila, ako jej Ryan opäť na jazyk položil kúsok ľadu, mylne pochopiac jej mlčanie ako prejav vyprahnutých úst. Niekoľkokrát prehltla a jednotlivé slová boli ťažké a občas aj nezreteľné. „Moje meno... je dlhé... a on... nemohol... nevedel... hláskovať... tak... Alice... stredné meno... lebo mama... mala... rada... Krajinu zázrakov...“

„Povedala si Jasonovi, aby ťa volal tvojim stredným menom, ktoré ti dala mama, lebo jej najobľúbenejšou knihou je tá o tom dievčati v divnej krajine? Tá istá, ktorú má rád Jason?“

Zahmkala. „Ona... mu... čítala... keď... keď...“

Ďalšie slová sa jej už nepodarilo sformulovať. Ak aj Ryan ešte niečo povedal, nezachytila z toho vôbec nič. Snáď v predstave si uvedomila, že sa k nej nahol a možno ju aj pobozkal na čelo alebo jej niečo pošepkal do ucha, ale vtedy už takmer spala a pripísala to na vrub začínajúcemu snu.

Možno sa ho na to spýta, keď sa prebudí.

Ak si na to spomenie. 

Kapitola 24 ¦ Kapitola 26

Túto kapitolu by som rada venovala všetkým verným čitateľom, ale predovšetkým Mayi666 a Romis. Ďakujem za podporu a všetky milé slová.

Lili

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ukradnuté spomienky - Kapitola 25: