OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ukradnuté spomienky - Kapitola 12

09.10.2020 (12:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 745×

Kapitola 12

Ryan z duše neznášal bezpečnostné porady.

Väčšinou už nebrali veľké zákazky, takže strážili väčšinou v dvojiciach alebo trojiciach a v pravidelných intervaloch sa striedali. V prípade Greenovcov musel ich šéf ale urobiť výnimku a keďže sa útoky a pokusy o únos stále opakovali, navyše sa dalo predpokladať, že sa snaha útočníkov ešte zintenzívni, museli teraz všetci voľní chlapi sedieť v zasadačke a tváriť sa, že si nepripadajú ako obete buzerácie vedenia.

Najhoršie na tom bolo, že Ryan chápal dôvody podobných porád, čo ale neznamenalo, že z nich bude automaticky skákať po strop. Hlavne preto, že išlo o opakovanie toho istého. Neustále. Akoby boli všetci prekliate akváriové rybičky, čo zabudnú, na čo a pozerali niekoľko sekúnd predtým, ako opäť oboplávali celé akvárko.

Pozornosť, ostražitosť – a on v duchu premýšľal, ako by mohol využiť svoje staré kontakty. Alex bol najvýznamnejší, ale poznal aj iných. Bohužiaľ, bez návštevy Alexovej kancelárie sa mu asi nepodarí s nimi spojiť. Možno sa mu podarí zohnať dostatok ľudí, aby vedeli ustrážiť aj obchodných partnerov pána Greena, aby bolo jasné, ktorý z nich si najal ľudí na napádanie žien a detí.

Navyše tým ľuďom nebude vadiť, že je to tak trochu protizákonné.

Napokon stretnutie skončilo, čo si všimol vďaka škrípaniu stoličiek. Potriasol hlavou, zozbieral si provizórny poznámkový blok, do ktorého načarbal niečo, v čom by odborníci na moderné umenie najskôr videli jeho hlboké znepokojenie životom, pero si vopchal do vnútorného vrecka na saku a zodvihol sa.

Dúfal, že sa m podarí čo najskôr dostať von, aby ešte pred nástupom do práce dal aspoň v duchu dokopy zoznam ľudí, s ktorými by sa mohol spojiť. No v plánovanom úteku mu zabránil šéfov hlas. Požiadal ho, aby na chvíľu ostal. Z čoho nadšený nebol, ale nemohol si dovoliť poslať šéfa do pekla len preto, že mu náhodne prekazil konšpiračné plány.

„Čo potrebuješ, Mark?“ spýtal sa ho, keď aj posledný kolega opustil miestnosť.

Mark však neprehovoril, až kým nezatvoril dvere. Nad čím Ryan zodvihol obočie a len si založil ruky na hrudi a čakal, čo sa bude diať. Mark bol jedeným z mála ľudí, ktorým bezvýhradne veril. Iste, dal mu príležitosť pracovať legálne a neohŕňal nosom nad jeho poznačeným registrom trestov, ale málokto už vedel, že túto bezpečnostnú službu prakticky založili spoločne a dokonca spolu aj niekoľko mesiacov sedeli.

Mark sa ale lepšie hodil do úlohy šéfa, zatiaľ čo Ryan fungoval ako strážca. Možno aj preto, že Mark vyzeral úplne nenápadne. Bol skôr šľachovitý ako svalnatý, vysoký a trochu príliš chudý, s hnedými vlasmi ostrihanými nakrátko a s tými nemožnými okrúhlymi okuliarmi pôsobil ako neškodný účtovník alebo iná opäť byrokracie systému. Málokto by pri pohľade naňho uhádal, že bol smrteľne nebezpečný a dokázal zasiahnuť stred terča zo vzdialenosti väčšej, než akú Ryan vôbec dokázal odhadnúť.

Nikdy teda neveštilo nič dobré, keď bol Mark znepokojený.

Pretože keď si naposledy medlil ruky, ukázalo sa, že ho napadli jeho bývalí priatelia, ktorí sa mu už dlhé mesiace vyhrážali a vydierali ho. Vtedy skončila polovica zamestnancov agentúry v nemocnici a len zázrakom nikto z nich nezomrel. Zároveň to však bol akcia, ktorú doteraz radi spomínali ako ekvivalent zábavnej opileckej príhody.

A to sa osobní strážcovia údajne nevedeli baviť.

„Potrebujem, aby si ich strážil,“ skonštatoval Mark a ruky si vopchal do vreciek.

Ryan zodvihol obočie. „Predpokladám, že asi nehovoríš o Greenovcoch.“

„Predpokladáš správne,“ prisvedčil. „Chcem, aby si dozeral na mládež.“

„Máš podozrenie?“

Stroho kývol hlavou. „Sú náhody a sú náhody. A potom sú naschvály a medzi ne radím aj prezrádzanie informácii o klientoch. Pretože neexistuje možnosť, že by na Greenovcov útočili náhodou , pretože na nich práve narazili v nákupnom centre.“

Mark si možné prezradenie informácií uvedomili takmer ešte skôr ako Ryan.

Ale že by podozrieval práve...

„Myslíš si, že informácie vynáša niekto z nás?“

„Nechcem si to myslieť, preto ich budeš strážiť.“

Zodvihol obočie. „A kto bude strážiť mňa?“

Mark potriasol hlavou. „Kamoš, ak by som si myslel, že si krysa, rovno by som ťa zastrelil.“

Pravdepodobne rovno medzi oči a z parádnej diaľky.

„A čo ak informácie vynáša niekto iný?“ povedal nakoniec Ryan.

Keď už hovorili o svojich podozreniach, možno by mal prezradiť to svoje.

„Myslíš niekoho konkrétneho?“

„Theodora, ona...“ Zasekol sa.

Mark mu pokynul rukou. „To je tá záhradníčka, nie?“ uisťoval sa. „Predpokladám, že by to mohla byť aj ona, ale v jej prípade je príliš veľa náhod. Na čo by ju tam niekto posielal? Nemohli predsa vedieť, že si Greenovci vyberú práve ju. Tiež je tu fakt, že sa rozhodli upraviť záhrady dosť náhle. Okrem toho si mi nehlásil, že by robila niečo netradičné a takisto sa nehrabala nikomu vo veciach. Preto nemyslím, že by bola veľkou hrozbou. Alebo si mi niečo nepovedal?“

Ryan vtedy mohol skrátka pokrútiť hlavou a tváriť sa, že sa snaží len zhodnotiť všetky hrozby. Nemusel Markovi hovoriť o tom, ako ju prichytil v pracovni pána Greena niekoľko dní predtým, ako nastúpila do práce v záhrade. Ale nakoniec mu to prezradil. Pretože sa nemohol tváriť, že sa nič z toho nestalo. Hlavne ak to mohlo Greenovcov potenciálne ohroziť.

„Takže hovoríš, že nič nezobrala, nič tam nenechala a odkedy nastúpila do záhrady, o nič sa nepokúsila? No napriek tomu ju podozrievaš, ale Greenovcom si nič z toho nepovedal?“ Pokrútil hlavou. „Správaš sa ako zelenáč, Ryan. Keby mi to priznal niekto iný, vyrazil by som ho.“ Zrazu luskol, akoby si niečo uvedomil. „Ty sa s ňou poznáš.“

Pošúchal si čelo. „Kedysi som sa s ňou poznal.“

„Očividne ťa zaujala dosť na to, aby si o nej klamal šéfovi,“ skonštatoval. „Poznáš ju aspoň dosť dobre na to, aby si vedel určiť, či by bola schopná niekomu predávať tajné informácie?“

„Naposledy som ju videl pred deviatimi rokmi. Áno, ja som ju naučil vylamovať zámky,“ priznal bez štipky zahanbenia, pretože Mark o ňom aj tak vedel aj horšie veci, „ale netušil som, že sa jej to zapáči a začne sa tým živiť.“

„Si samé prekvapenie.“ Oči vyvrátil do stropu a Ryan by mohol prisahať, že vidí, ako sa mu v mozgu točia všetky kolieska. „Stále nevidím, ako by niekto dokázal tak dobre naplánovať jej prijatie na to miesto. Ale pre pokoj tvojej duše ju teda preverím.“ Mávol rukou. „A radšej mi rýchlo povedz, či ešte niečo skrývaš, aby som ťa nemusel nakopávať na etapy.“

Ryan pokrútil hlavou. Žiadne tajomstvá, len Theodora. Nechcel to hovoriť nahlas, ale bol rád, že aj Mark vedel o Theodore. Aspoň si nepripadal byť taký paranoidný. Hoci mal v pláne stále sledovať čo robí, bol rád za to, že môže sledovať aj iných. Čo bola znepokojivá myšlienka hneď z niekoľkých dôvodov, ale nemienil sa tým zbytočne zaoberať.

„Koho presne vlastne podozrievaš?“

Keď mu Mark prezradil konkrétne mená len dvoch strážcov, pričom s obomi mal pracovať práve Ryan, reagoval na to len zodvihnutím obočia. Musel uznať, že keď sa na to díval úplne logicky a nezaujato, a dosť okato pri tom ignoroval Theodoru, dávalo by to zmysel. Pretože okrem Theodory aj oni boli prítomní v dome, keď sa Alysha s Jasonom vybrali na nákupy. Pričom kľúčové bolo aj to, že tam boli v momente, keď Alyshu naposledy napadli – pričom Theodora vlastne nemala ako vedieť, že s tam vyberie.

V tom čase už predsa bola dávno doma.

Sám sebe sa čudoval, ako rýchlo dokázal nájsť logický dôvod, prečo by nemal podozrievať len Theodoru. Poznal ju naozaj dlho, ale predpokladal, že to s tým nemá až tak veľa spoločného. V skutočnosti išlo o takmer až detskú snahu uveriť, že aspoň niekto z jeho minulosti sa nepremenil na nepriateľa. Ako tí, ktorí sa nazývali jeho najbližšími, a pritom ho zradili. To preto ho vtedy chytila polícia a hoci skončil vo väzení len pre vlastnú vernosť, nemuselo by to tak dopadnúť, keby nevyzradili to, čo nemali.

Pretože ako idiot veril, že sú jeho priatelia.

Tí istí pritom zradili aj jeho matku a obrali ju o kopu peňazí, zatiaľ čo bol Ryan vo väzení. Paradoxné na tom bolo, že mohol veriť práve tým, ktorých slušní ľudia považovali za najväčších podliakov. Výsledkom toho všetkého bolo, že sa na ľudí, a hlavne tých, ktorých hlúpo považoval za priateľov, nazeral cez optiku skeptika.

„Mali by sme prichystať pascu,“ navrhol Ryan tesne predtým, ako opustil zasadačku. „Rozšíriť falošné informácia a uvidíme, či sa niekto objaví.“

Mark kývol. „To bude asi najlepšie a najrýchlejšie riešenie.“

„Navyše do toho môžem zapojiť aj Theodoru,“ nadal si pokoj Ryan.

„Dobre,“ súhlasil prekvapivo pokojne a rýchlo Mark, „zapoj do toho aj tú záhradníčku. Aspoň sa v priamom prenose presvedčíš, že ju podozrievaš zbytočne.“ Rukou ukázal na dvere. „A teraz už vážne vypadni. Nechce sa mi riešiť ešte aj tvoj neskorý príchod do práce.“

Rýchlo k sebe zrazil päty a zasalutoval. „Pane, rozkaz, pane!“

„Vypadni, ty komediant!“ zrúkol naňho, ale mykalo mu kútikmi.

Ryanovi úsmev rýchlo zmizol z tváre. Pred všetkými vyzeral ako paranoidný kretén, ale s tým dokázal žiť. Hlavne ak ho opäť nezradia. Čo by mohla urobiť napríklad aj Theodora. Áno, prial si veriť, že len skrýva neškodné tajomstvá a nerada o nich hovorí. Za tú myšlienku sa na ceste do domu Greenovcov sám sebe opakovane vysmieval. Nakoniec sa mu podarilo vlastnú vnútornú hádku umierniť predsavzatím, že bude mať myseľ otvorenú a bude sa snažiť preverovať aj ostatných.

S tým rozhodnutím sa mu oveľa lepšie sústreďovalo na prácu. Strážil výlučne Jasona, takže vlastne v dome strávil veľmi málo času. Od začiatku týždňa s ním chodil aj do školy a návrat na strednú v ňom prebúdzal nepríjemné spomienky na to, ako sa na začiatku nechal otĺkať a neskôr aj on uštedril hneď niekoľko dobre mierených rán.

Vždy ho však udivovalo, aké jednoduché bolo predstierať, že je niekým iným.

Iste, vedenie školy vedelo, kým je Ryan v skutočnosti a prečo tam musí byť. Ostatným nahovorili, že je Jasonovým novým asistentom – že sa jeho rodičia rozhodli vyskúšať, či sa Jasonovi nepodarí lepšie sa začleniť do kolektívu. Akoby niečo podobné potreboval.

Jason bol tichý, utiahnutý chalan, ktorý mal niekoľkých kamarátov v školskej kapele. Ak si z neho niekto robil srandu alebo mu pre chýbajúci sluch robili zo života peklo, pred Ryanom sa o nič nepokúsili. Takže len znudene sedel na hodinách, prekvapený, ako málo si zo štúdia skutočne pamätá. Ale Jason mal aspoň toľko slušnosti, že sa otvorene nesmial, keď Ryanovi musel vysvetľovať, o čom vyučujúci hovoria.

Ten deň prebehol veľmi rýchlo, ani sa nenazdal a už boli v dome a Jason sa venoval hudbe, pretože, ako tvrdil, konečne prišiel na prelom vo svojej symfónii. Nech už to znamenalo čokoľvek. Ryan tak bol svedkom toho, ako striedavo nadšene vyťukáva melódie a vzápätí frustrovane trieska päsťami do klaviatúry, keď to nemalo taký zvuk, ako očakával.

Ryan akurát odchádzal z domu, po konci svojej zmeny, keď mu zavibroval telefón. Práve ho vyberal z vrecka, keď začul tlmené smrkanie z kuchyne. Automaticky sa otočil tým smerom. Keď zbadal, čo sa deje, mal chuť ihneď odtiaľ odísť, aby nerušil, ale bolo neskoro. Alysha, dovtedy potichu plačúca v temnej miestnosti, okamžite zodvihla hlavu a zbadala ho.

Odkašlal si a vykročil k nej. „Držíte sa?“

Čo bola rovnako divná otázka ako spýtať sa niekoho, koho ste roky nevideli, ako si nažíva.

Niektoré odpovede sa nedali zhrnúť niekoľkými slovami.

„Len....“ fňukla a snažila sa zhlboka nadýchnuť. „Je toho... skrátka... veľa...“

„Už to nebude dlho trvať. Porada bude už o necelé dva týždne.“

Ktoré budú fakt nekonečné, ale to si určite uvedomovala aj Sama.

„A čo potom?“ skonštatovala po dlhšom tichu, v ktorom sa snažila poutierať si slzy aj nos. „Čo ak to neskončí tou poradou? Phillip mi o práci nikdy nič nepovedal. Netuším, ako sa rozhodne. No čo ak jeho rozhodnutie niekoho rozčúli? To nás budú až do konca života prenasledovať?“ Pokrútila hlavou. „Možno by sme sa mali radšej presťahovať a začať odznova.“

Ryana tie slová neprekvapili. Osobne by asi tiež uvažoval nad sťahovaním.

Niekedy skrátka hrdinstvo nestačilo.

Potľapkal Alyshu po ruke. „Neviete, ako to dopadne. Možno sa budete musieť presťahovať a možno nie. Najdôležitejšie je dopracovať sa až k tej porade a potom sa uvidí.“ V snahe aspoň trochu ju upokojiť sa rozhodol naznačiť jej, o čom sa rozprávali s Markom. Ale najskôr sa uistil, že ich nikto nepočúva. „Viete, možno čoskoro vyriešime... nedostatky s bezpečnosťou.“

Alysha sa najskôr zachmúrila, ale neskôr zodvihla obočie, keď to pochopila.

„Takže viete, kto je za to zodpovedný?“

Zodvihol ruku, aby trošku skrotil jej nadšenie. „Nie sme si istí. Ale máme podozrenie.“

„Thora sa určite poteší,“ zamumlala Alysha.

Odkašlal si. „Vy ste jej... o tom povedali?“

„Rozprávali sme sa,“ skonštatovala Alysha a pohodila plecom, akoby o nič nešlo. „Povedala som jej, čo sa deje. Pretože pracuje v tomto dome a tým sa vystavuje nebezpečenstvu. Takže by o tom mala vedieť a sama sa rozhodnúť, či dokáže podobné riziko prijať.“ Hovorila tvrdým, autoritatívnym hlasom a Ryan musel uznať, že má pravdu. „S myšlienkou, že nás niekto zradil, prišla vlastne sama. Tak som jej len potvrdila, že aj my si to myslíme.“

Kývol. „Možno by ste jej ale nemali...“

Nenechala ho dohovoriť. „Ak mi opäť ideš pripomínať, že Thora je nebezpečná, asi ťa sklamem. Ja Thore dôverujem. Dokonca viac ako niektorým tvojim kolegom. Nezradila by nás. A rozhodne by neurobila ani nič iné, čím by nás ohrozila.“

Tvrdiť, že ho tie slová prekvapili, bolo ako vyhlásiť o slnku, že bolo len trošku vlažné.

„Ste si tým až podozrivo istá.“

„To som,“ prisvedčila a ani na chvíľku nezaváhala. „Viem o Thore niečo, čo ty asi nie. Ale vďaka tomu som si istá, že pre nás nie je hrozbou.“

„Niečo ale tají,“ snažil sa prelomiť jej odhodlanie.

„A kto nemá tajomstvá?“ uzatvorila ich rozhovor a Ryan si bol istý, že bez ohľadu na to, čo by povedal, by ho aj tak nepočúvala. „Ale už som ťa dosť zdržala. Mal by si ísť, trochu sa uvoľniť. Zájsť na rande. Si príliš vážny, milý Ryan.“

Usmial sa, hoci mu nebolo smiechu.

Rozlúčil sa s paňou domu a zamieril k autu. Ešte predtým, ako nasadol, si však spomenul na svoj mobil a rýchlo ho skontroloval. Nebolo múdre prehliadať správy alebo zmeškané hovory. Všetko sa mohlo týkať jeho matky. Lenže tentoraz sa to týkalo Theodory. Na chvíľku pozabudol, že ju nechal sledovať. Teraz dostal echo, že sa vybrala večer tancovať.

Do Alexovho baru.

Na jednej strane si pripomínal Markove slová. On ju preverí a zistí, či je potenciálne nebezpečná. Potom tu boli tvrdenia pani Greenovej, ktorá v nej nevidela hrozbu a dokonca jej dôverovala. Lenže Ryan myslel iba na o, že Theodora má tajomstvá. Áno, kto ich nemá, ale kto niečo tají, môže pokojne aj klamať. A jeho úlohou bolo zistiť, či tie klamstvá neohrozia klientov.

Takže ako to hovorila Alysha? Mal by sa trochu uvoľniť.

A kde lepšie sa uvoľní, ako v dobrom klube. 

Kapitola 11. ¦ Kapitola 13.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ukradnuté spomienky - Kapitola 12: