OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Trápenia jedného Slizolinčana - 1. kapitola

08.07.2013 (12:00) • DoryBudeSushi • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 908×

Siedmy ročník. Už siedmy krát som sa viezol na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku.

Andy niečo povedala.

Andy, teda Andromeda Erató Nott, bola moja najlepšia kamarátka. Medzi študentmi bola všeobecne veľmi obľúbená a známa.

„Prosím?“ Dokelu, čo to hovorila?

Andy sa vševediaco usmiala a milostivo zopakovala otázku: „Či si nervózny.“

Pobavený podtón v jej hlase sa nedal prepočuť.

„Nie,“ zaklamal som.

Jasné, že som nervózny. Kto by na mojom mieste nebol?

 „Skutočne?“ spýtala sa ešte raz trochu provokatívne.

„Vážne, je mi fajn. Prestaň sa hlúpo pýtať. Veď som ti povedal, že nie!“

„Naozaj?“ zatiahla ešte provokatívnejšie.

„Naozaj! Vážne! Skutočne! Najozajstnejšie! A opovážiš sa ma na to ešte raz spý-,“ začal som svoj monológ, ale bol som neslušne prerušený jedným malým druhákom z Bystrohlavu.

„P-prepáčte, že ruším, ale Andromeda Nott sa má dostaviť do prefektského kupé,“ zakoktal sa a mierne začervenal, keď k nemu Andy obrátila jej skvostnú tváričku.

„Hovorí kto?“ spýtala sa.

„Rock, Harold Rock. Druhý ročník. Bystrohlav,“ povedal druhák, ktorý sa zjavne volal Harold.

Bože, Al, tebe snáď pri Andromede odumierajú mozgové bunky. Jasné, že sa mu pri našej školskej hviezde zatemnil mozog a teda predstavil seba. Takže je samozrejmé, že sa volá Harold. Veď ktorý druhák by zavolal slizolinskú siedmačku do prefektského kupé?

„Ach, nie, kto ťa poslal, ehm, Harry?“

Vidíš? Ešte aj jej to došlo skôr než tebe. Ach jaj, osprostievam.

„Ách,“ zahanbene povedal a jeho tvár nadobudla sýtejší odtieň červenej, „hlavný prefekt. Povedal, že ste hlavná prefektka. Alebo nie?“

A máme to potvrdené, je to Harold.

„Áno, som. Odvedieš ma tam, ty môj rozkošný chrobáčik? Prosím,“ povedala a zaklipkala očami.

Keď som to videl, skoro som dostal infarkt. Pre merlinove spodky! Ona chce toho chudáka zviesť? O čo sa to, dočerta, pokúša?

„Nott,“ neveriacky som zavrčal.

„Asi sa už nevrátim. Zatiaľ ahoj, moja sladká mačička.“ Mačička. Táto stupídna prezývka mi prischla, keď som sa prvýkrát premenil. A len Scorpius mohol pomenovať leoparda snežného mačičkou. Mačička! Keby aspoň kocúrik, ale mačička!?

Kým som jej stačil povedať niečo naozaj vulgárne, pobozkala ma na líce a s tichým smiechom sa vytratila za zmäteným druháčikom.

„Bež do pekla, Nott,“ zahučal som za ňou, aj keď ma už za zatvorenými dverami nemohla počuť.

Nahnevane som sa zamračil. Že ja som radšej nepodplatil Múdry klobúk a nešiel do Chrabromilu. Alebo by som šiel do Bystrohlavu. Alebo do Bifľomoru. Nejaká sexi mladá baretka alebo čiapočka pre postarší klobúk. Vyhľadal by som si to na čarodejníckej forme muklovského internetu. Počkať, nebola by to pedofília? Tak teda inak, nejaká sexi baretka alebo čiapočka pre postarší klobúk. Tak je to správne.

Ale, na čo táram nezmysly? Som v Slizoline? Som. Čo s tým môžem urobiť? Hovn... nič.

Cesta vlakom ubiehala... nudne. Ešte aj na hodinách Dejín mágie som sa nudil menej. Navyše, wifi signál sa zdá byť nulový. Vďakamerlinovi* za čítačku, malý muklovský vynález podobný muklovskému vynálezu zvanému mobil - čo je vlastne prístroj slúžiaci na volanie, esemeskovanie a tak ďalej - presnejšie skôr dotykovému mobilu. Ibaže neslúži na to, na čo mobil, ale na čítanie kníh. Skvelý vynález. Už žiadne ťažké knihy! Sláva tomu, kto to vymyslel.

Cesta, aj keď bola bez Andyinej provokatérskej povahy a Jeho tichej prítomnosti nudná, zdĺhavá a úmorná, prebehla o čosi rýchlejšie, keď som sa začítal do knihy muklovského autora Dana Browna, Anjeli a Démoni. Vďakamerlinovi!

Niekto ticho zaklopal na dvere kupé a ja som bol nútený odtrhnúť zrak od tej štýlovej čiernej vecičky.

„Dáš si niečo?“ spýtala sa trochu objemnejšia pani s láskavým úsmevom, ktorá rok čo rok chodí s vozíkom a predáva sladkosti a rôzne iné dobroty.

„Desať čokoládových žabiek, fazuľky každej chuti a colu,“ nadiktoval som a natiahol sa pre peniaze.

Ďakoval som Georgeovi Weasleymu, vďaka ktorému sa k typickým čarodejníckym pochúťkam, ktoré táto pani mala vo vozíku, pridali aj muklovské.

„Tekvicový džús, prosím,“ povedalo akési dievča, ktoré s kamarátkami dobehlo k vozíku.

„Tu máš, dievča zlaté,“ povedala a podala jej nákup.

Ona zaplatila a pozrela sa, pri ktorom to kupé zastala. Keď uvidela pri dverách stáť mňa, jej líca trochu zrumeneli.

„Chlapče, ja viem, že ste v tom... vášnivom veku, ale nemali by ste to tak ukazovať,“ podotkla pani s vozíkom.

Asi som sa zatváril dosť nechápavo, keďže si tá bifľomorčanka, čo si prišla kúpiť tekvicový džús, poklepkala po pravom líci a trochu nezbedne sa usmiala. Siahol som si na líce a potom pozrel na prsty. Bolo na nich niečo červené a...

„Ja ju zabijem,“ zavrčal som.

Tá mrcha Andromeda mi na líci nechala odtlačok svojho rúžu. Krvavo červený odtlačok pier sa musel nádherne vynímať na mojom líci.

„Prepáčte, kamarátka rada bozkáva ľudí na rozlúčku,“ vytisol som zo seba nepotrebné ospravedlnenie a podal panej peniaze.

„Ak sa nemýlim, slečna Andromeda Nott, nemám pravdu?“

„Nemýlite sa.“

„Ach, tá malá nezbednica! Vždy mala rada tmavovlasých chlapcov. Tak teda dovidenia, pán Potter,“ lúčila sa s podozrivo zasneným výrazom v očiach, akoby spomínala na svoju mladosť.

Počkať! Čo to, pre Merlina, hovorila?

„Počkajte, vy ste ma zle pochopila,“ zúfalo som za ňou zakričal, ale ona už podišla k ďalšiemu kupé, čo bolo v druhom vagóne.

Bifľomorčanka sa nesmelo usmiala a odišla, pozdravujúc ma krátkym zamávaním na rozlúčku.

Skvele. Tento školský rok sa začína vážne skvele.

S nešťastným povzdychom som sa spolu so sladkosťami hodil na sedadlo, takže som si omylom skoro sadol na čítačku. Prútikom som si z tváre rýchlo odstránil nežiaducu červenú šmuhu a otvoril prvú žabku. Tá snáď prekonala rekord a skoro sa jej podarilo vyletieť von pootvoreným oknom, ale pre moje šťastie moja mama aj otec sú metlobalovým umením snáď legendárni, takže sa mi toho malého diabla podarilo chytiť uprostred skoku.

Nasledujúce hodiny boli rovnako úmorné ako tie predchádzajúce. Keď som konečne vystúpil z vlaku, skoro som slzil od šťastia, že som von.

Húfy študentov sa tlačilo k vozom, ktoré poháňali testraly. Tvory podobné koňom, aj keď trochu pripomínajú plazov. Testraly človek vidí, keď uvidí zomrieť človeka. Ja som patril k tým nešťastníkom, ktorí týchto úchvatných, no mierne desivých tvorov videli. Keď máte za otca Harryho Pottera, niekedy sa stane, že sa vám pred očami zjavia ešte nechytení smrťožrúti a niekoho zabijú.

Pred Veľkou sieňou som sa zhlboka nadýchol. Nadišla chvíľa, pre ktorú som bol od rána nervózny a pre ktorú si ma celú dobu doberala Andy. Aj keď ona vlastne nevedela celú pravdu.

Viete, od prvého ročníka som nosil strojček. Ten muklovský s farebnými gumičkami. Preto sa mi veľa žiakov posmievalo. Na protest som si dal v pätnástich dva piercingy do spodnej pery, každý na jednu stranu. No neboli to obyčajné piercingy. Namiesto obyčajných koliesok kovu, alebo guľôčok som si tam dal kolieska, ktoré pripomínali strojček na zuby. Vyzeralo to, akoby sa mi strojček snažil utiecť z úst. Keď som si vymenil gumičky za inú farbu, proste som si zmenil aj piercingy. Bol z toho doma aj na verejnosti dosť veľký problém, no mám úžasného otca, ktorý sa za mňa postavil, divného brata Jamesa, ktorý sa za mňa postavil už len kvôli tomu, že to bol taký môj ojedinelý rebelantský výkrik a záškodníckeho strýka Georga, ktorý sa postaví za každého, kto spraví čosi odvážne, alebo čo i len trocha proti pravidlám. Teta Hermiona sa vážne veľmi hnevala. Strojček som mal kvôli nej. Vlastne, celá naša rodina trpí pod jej nadvládou nad našou ústnou hygienou.

Teraz je však všetko iné. Strojček je dole, zuby sú rovné a pomocou špeciálneho tetinho elixíru vybielené. Môj módny doplnok teda už nebol potrebný, merlinžiaľ keďže som si naňho zvykol, piercingy som si nechal. Akurát teraz to boli obyčajné kolieska.

Vstúpil som a zamieril k slizolinskému stolu. Mnoho ľudí sa za mnou otáčalo a šuškalo si. Mňa to nezaujímalo. Zaujímal ma len jeden človek v celej sieni. Ten na mňa pozeral a následne mi venoval pozdvihnutie pravého kútika úst. Bol to taký poloúsmev.

Srdce mi búchalo čoraz rýchlejšie, dlane som mal mierne navlhnuté.

Páči sa mu to!

Pýtate sa komu?

Môjmu spolužiakovi. Môjmu najlepšiemu kamarátovi. Mojej najkrajšej nočnej more.

Scorpiusovi Hyperionovi Malfoyovi.

* - Výsledok snahy muklovských učiteľov spraviť z Albusa veriaceho. 

Napr. : Vďakabohu - Vďakamerlinovi...

Autor: DoryBudeSushi, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Trápenia jedného Slizolinčana - 1. kapitola: