Poviedka sa umiestnila na 1. mieste o Naj poviedku mesiaca února/februára. Na deň ju umiestňujme na titulnú stranu. Gratulujeme!
Áno, skrývam tajomstvá. Keby som ti ich prezradila...
Už nikdy by si v noci nespal v tme.
25.03.2019 (10:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1148×
Kapitola dvadsiata siedma
Sťažka som lapala po dychu, snažiac sa udržať sa na nohách. Pľúca nemali dostatok kyslíka a ja som nedokázala prikázať perám, aby sa otvorili.
Kolabovala som.
Ruku som si silno pritláčala brucho, obzerajúc sa okolo seba. Hľadala som záchytný bod, ktorý by mi naznačil, že všetko, čo sa pred pár minútami odohralo, sa stalo len v mojej hlave. Potrebovala som samú seba presvedčiť, že som neostala sama a že som neublížila Natovi.
„Nate,“ zašepkala som trasúcim sa hlasom.
Slzy sa mi opäť začali rinúť po tvári a vzlyky nechceli ostať v hrdle. Celé telo sa triaslo a ja som nemala síl s ním bojovať.
Poddala som sa zúfalstvu.
„Lauren!“
Počula som niekde za sebou Sebastiana. Nevšímala som si ho.
Sťažka som dávala jednu nohu pred druhú, aby sa mi podarilo dôjsť do izby. Kvôli slzám som nevidela všetko jasne. Ani mi na tom nezáležalo, pretože jediné, čo som mala pred očami bola spúšť, ktorú som napáchala. Mohla som jej zabrániť.
„Nie!“ skríkla som do prázdnej izby. Prešla som ku skrini a vyhádzala z nej všetky veci. Moje, Hatine... Nezaujímalo ma, čo poputuje preč. Chcela som len spôsobiť v izbe rovnaký chaos, aký panoval v mojom vnútri.
Ako sa to mohlo tak pokaziť? Kto poslal Natovi fotky a z akých iných miest?
Rukou som udrela do skrine a nechala utrpenie prevziať kontrolu.
„Lauren! No tak, prestaň s tým!“ Sebastian sa ma snažil odtiahnuť od skrine, do ktorej som aj naďalej boxovala, akoby to bolo len vrece z telocvične.
Akonáhle sa ku mne priblížil Maxwell, chcela som sa mu vytrhnúť. Bol silnejší. Nerobilo mu problém chytiť ma a odtiahnuť nabok.
„Pozri sa na mňa!“ žiadal ma, ale ja som začala nedokázala prestať udierať. Ako to, že nikto necítil takú bolesť? Prečo boli ľudia šťastní? Čím si to zaslúžili?
„Ren, tak prestaň!“ zrúkol po mne odrazu.
Nikto ma nevolal Ren. Prezývka, ktorú som dostala v Le Fruit Des Anges nebola veľmi chytľavou ako mená iných dievčat. Stále som skončila s prívlastkom miláčik, kráska, zlatko... hocičo iné, len nie Ren. Sebastian to odniekiaľ vedel.
Nechcela som plakať, ale nedokázala som byť silná. Nate prežil moju prácu, moje hrozné tajomstvo o bratovi a možno by prežil aj dcéru, tak prečo som mu zatajila jeho otca? Zachoval by sa inak, keby som mu to povedala? Bol by v tom nejaký rozdiel?
Neviditeľná ruka, ktorá ma zvierala, si opäť našla moje vnútornosti a začala ich skrúcať. Predstava, že som nestratila len Nata, ale pravdepodobne aj Vincentovu dohodu a nikdy neuvidím Emerie, ma vydesila.
Nedokázala som lapiť dych. Padla som na zem a Sebastian oproti mne sledoval môj stav, nevediac, čo robiť.
„Pro-prosím...“ krútila som hlavou v nádeji, že bude poznať liek.
„Dýchaj, Lauren. Hlavne dýchaj.“ Snažila som sa sledovať jeho plecia, ako sa dvíhali v nádychoch a výdychoch, lenže i tie mi pripomenuli Nata.
„Nem... nemôž...“ komolila som každé slovo.
Sebastian potom urobil niečo, čím ma prekvapil. Spojil svoje ruky a priložil mi ich k ústam.
„Môžeš a budeš!“ prikázal autoritatívne. „Pomaly! Nádych, výdych. Znova!“ opakoval mi ako mantru a ja som žasla nad jeho rýchlymi reflexami.
Môj mozog sa až príliš začal sústrediť na dýchanie do jeho rúk, takže všetko ostatné išlo bokom. Tep sa postupne začal znižovať.
„To je dobré, len pokračuj,“ pobádal ma, kľačiac oproti mne.
Pomaly som priložila trasúce sa ruky na jeho, a keď som si bola istá, že je záchvat zažehnaný, odtiahla som ho od seba. Utrela som si červené oči, a hoci sa mi ešte stále väčšina vecí predo mnou rozmazávala, Maxwella som videla dobre.
„Prečo?“ zachripela som.
„Čo prečo?“
„Prečo mi pomáhaš?“ Prišlo mi to ako dobrá otázka, hlavne po tom, čo som mu ja nepomohla s Claire.
„Nikto si nezaslúži trpieť za chyby ostatných. Keby ťa k tomu okolnosti nedohnali, rozhodla by si sa inak.“ Ako si tým mohol byť taký istý?
Hodnú chvíľu sme oproti sebe mlčky sedeli. Dívala som sa na Maxwella v nádeji, že som doteraz niečo prehliadala a nebol tak zlý, ako sa zdalo.
„Je pre mňa ako mladšia sestra,“ šepla som takmer nečujne. Hneď, ako tie slová opustili moje ústa, som ich chcela vziať späť. Sebastian istotne nemal záujem počúvať ma.
„Viem,“ pritakal. „Nechcel som jej ublížiť. Práve naopak. Myslel som, že ak ju od seba odstrihnem, bude v bezpečí.“
Jeho slová mi v ušiach zneli ešte dlho. Naozaj sme si boli tak podobní? Nerobila som ja s Natom to isté, len aby som ho ochránila? Neklamala som mu, len aby sa nezaplietol do cudzích vecí?
„Som tak hlúpa,“ tresla som si po čele.
Všetkých som od seba odohnala. Stratila som ich. Navždy.
„Nemôžem tu ostať,“ vydýchla som odrazu.
V sekunde som vyskočila na rovné nohy a začala v tom neporiadku šmátrať po kufri a hocakých čistých veciach, ktoré mi ostali. Predstava, že by som tu mala ostať ešte jednu noc ma desila.
„Lauren, čo to robíš? Kam chceš ísť?“ nepozdávalo sa Sebastianovi.
„Preč. Hocikde bude lepšie ako v tomto pekle.“
Sama nad sebou som sa zasmiala. Schuti. Podobné slová som už niekde počula. Keby som len vedela, ako dokonalo Hate toto miesto vystihla!
„Myslím, že si v šoku,“ postavil sa Maxwell. „Mala by si si pospať a popremýšľať o všetkom ráno,“ navrhol.
„V žiadnom prípade!“
Rýchlo som pokračovala v balení sa, lenže odrazu som netušila, čo som vôbec potrebovala. Všetko stratilo na význame. Oblečenie, pyžamo... Dokonca som skoro zabudla na zubnú kefku!
Kufor sa nakoniec rýchlo naplnil a keď som doň vložila laptop, mala som problém zatvoriť ho.
„No tak, toto nechceš urobiť, Lauren.“
„Ale chcem,“ zamrmlala som a poslednýkrát sa pozrela na zničenú masku, ktorú som mala pod nohami.
Čas sa nedal vrátiť späť, a preto som nemohla inak.
S pozdvihnutou hlavou som sa rýchlymi krokmi vydala do garáže, v nádeji, že niekde nájdem kľúče od Hatinho, teda, mojeho, auta. Čo mi bolo po vodičskom preukaze, schopnostiach riadiť auto, keď som potrebovala odísť?
„Zbláznila si sa?!“ okríkol ma Maxwell. „Sedela si v aute koľko, trikrát, možno? Z toho dvakrát ako spolujazdec?“
Odpoveďou mu bolo otvorenie dverí. Nehodlala som sa s ním hádať, pretože som bola vyčerpaná. Posledný adrenalín som spotrebovala na zastrčenie kľúča do zapaľovania a následné naštartovanie auta.
Zhlboka som sa nadýchla a spomenula si, ako ma to Nate učil.
Nohou som zošliapla spojku až k podlahe. Jednu ruku som dala na volant, zatiaľ čo druhá spočinula na riadiacej páke.
„Nie je to ťažké, nie je to ťažké,“ opakovala som si šeptom vlastnú mantru. Nič iné pre mňa v danej chvíli neexistovalo.
Pravú nohu som mala medzi brzdou a plynom tak, aby som pri zvrtnutí päty mohla jednoducho udržať všetko pod kontrolou.
Pozrela som sa do spätného zrkadla a až teraz som si uvedomila, že som to nebola ja, kto otvoril garážové dvere.
Bol to Seb.
„Veľa šťastia, princezná.“
Jemne som sa usmiala, zaradila spiatočku a pomaly dávala nohu dolu zo spojky. S citom, ako po mne naposledy kričal Nathaniel.
Šoférovať pod tlakom zodpovednosti bolo úplne iné ako šoférovať pod dozorom. Odrazu som mala oči úplne všade. Musela som si všímať všetky zrkadlá, všetky prekážky na ceste von a hlavne... Bola som to ja, kto mohol prísť k úrazu. Všetko len preto, že Maxwellovci nechceli automat, načo by aj?
Vycúvala som z domu Maxwellovcov a rozsvietila svetlá, aby mi ukázali cestu. Ruky mechanicky otáčali volantom, pretože môj mozog dávno vedel, kam vyrazím.
Za kým.
Cestovala som pod rúškom noci a zakaždým, keď som mala zabrzdiť na križovatke som sa modlila, aby som bola schopná vyštartovať.
Prvýkrát v živote som sa potešila faktu, ako dobre som poznala Atlantu. Podarilo sa mi vyhnúť sa väčšine hlavných ťahov, aby som nikoho neohrozila. Šoférovanie pri väčšej rýchlosti mi naháňalo strach. Bála som sa, že nestihnem zabrzdiť alebo podradiť.
Vyšla som z mesta do noci smerom na Miledgeville, pretože jediný, kto ma nikdy neopustil, bol Caleb. Chcela som sa nejako dostaviť pred sanatórium a prečkať tam do rána.
Autá, ktoré išli mojím smerom zrýchľovali, tak som pridala plyn. Snažila som sa s nimi splynúť, aby nikto nič nepostrehol. Žilami mi prúdil adrenalín a na rukách, ktorými som pevne zvierala volant, mi zbeleli hánky.
Čím ďalej som bola, tým viac som bola nervózna. Pochybnosti sa mi začali vkrádať do mysle a keď som šla po nie veľmi dobre osvetlenej ceste, začala som zvažovať všetky možnosti.
Netušila som, ako ďaleko sa mi podarilo dostať, kým mi nezatrúbilo protiidúce auto, aby som uhla. Rýchlo som sa vystrela na sedadle a snažila sa upokojiť. Všetko mi išlo predsa tak dobre...
Niekto na mňa zozadu zatrúbil. V spätnom zrkadle som videla akurát tak svetlá nejakého tmavého auta. Čo len mohol mať za problém? Nebola som predsa v strede cesty, mohol ma jednoducho obehnúť!
Opäť som dupla na plyn a trochu viac vytočila volant, keďže mi stále nebol jasný problém jazdca za mnou. Nanešťastie, venovala som mu viac pozornosti ako autu oproti. A hlavne... vytočila som volant doľava, nie doprava.
Trúbenie zelenej toyoty sa mi ozývalo v hlave, ako som rýchlo strhla volant na stranu, v snahe zabrániť zrážke. Pneumatiky zahvízdali na protest, ale urobili, čo som chcela. Nestihla som však dupnúť na spojku a brzdu včas, ani vyrovnať volant. Auto narazilo v plnej rýchlosti na okraj mosta, ktorý nebol chránený žiadnou bariérou od rieky pod nami.
Všetko sa zomlelo rýchlo a jediné, čo som počula, bolo hučanie mojej krvi. Predná polovica auta vyšla za zábranu, a auto padlo na ľavú stranu. Ocitla som sa nalepená na dverách, pričom podo mnou sa nachádzala voda.
Prvýkrát od doby, keď sa na mňa Jonnah vrhol, som zvreskla zo všetkých síl. Bola som ako prikovaná na mieste a netušila som, čo urobím. Hlavu som si udrela o okno a keby sa mi v nej netočilo, možno by som neurobila najväčšiu hlúposť.
Odopla som si bezpečnostný pás.
Nikdy som neznášala fyziku. Bola som jednou z mála chemikov, ktorá vo fyzike nevidela nič viac ako bezpredmetné čísla a zákony. Gravitácia bola jedným z nich.
„Dofrasa!“ zanadávala som si a rukami sa zaprela do rámu dverí, aby som sa nadvihla a vyslobodila si nohy spod volantu. Odmietala som sa poddať zúfalstvu.
Moje úsilie bolo na nič. Jedine čo som sa viac naklonila ponad vodu. Žalúdok začal robiť saltá, pretože ak bola jedna vec, ktorú som nikdy neskúsila, bolo to plávanie. Nevedela som to.
Pozrela som na dvere spolujazdca a snažila sa k nim načiahnuť. Nešlo to, boli príliš ďaleko.
„Dofrasa!“
Z očí mi vytryskli slzy, a síce som si to nechcela priznať, nevyzeralo to so mnou vôbec dobre.
„Lauren! Lauren, žiješ?!“
Zadné dvere za spolujazdcom sa otvorili a síce sa auto nebezpečne začalo nakláňať, bolo mi to jedno. Otočila som sa dozadu za hlasom.
„Ty... Prišiel si?“ neverila som vlastným očiam.
„Ak si chcela získať moju pozornosť, podarilo sa ti to. Čo to, dopekla, stváraš, ženská?!“ natiahol ku mne Nathaniel ruku a ohol sa v páse. „No tak, chyť sa ma!“
Nezmohla som sa ani na slovo. Neisto som sa otočila v nádeji, že sa ho chytím aspoň jednou rukou. Bol ďaleko.
„Odraz sa!“ prikázal mi autoritatívne a ja som poslúchla. Zaryla som opätok do dverí a zo všetkých síl som sa natiahla k Maxwellovi.
Sklo zaprotestovalo a keď som sa ho chcela chytiť, roztrieštilo sa. Noha padala do prázdneho priestoru a keby Nate neskočil hlbšie do auta, skončila by som so sklom v stehne.
V poslednej chvíli ma chytil za ruku, ale nakoľko som nebola ľaváčka, moje zovretie nebolo dostatočne pevné. Sklo v nohe ma pálilo, ale nechcela som pred ním kričať, tak som len zaškrípala zubami a druhú nohu dala na rám dverí.
„Musíš... musíš otvoriť dvere, Lauren.“
„Potratil si rozum, Maxwell?! Spadnem dole!“ preľakla som sa.
„Nespadneš, držím ťa,“ uisťoval ma. „Len dostaneme tvoju nohu preč z toho skla.“
Chcela som sa pozrieť dole, aby som videla, aké zlé boli škody, lenže Nate mi v tom zabránil. Prinútil ma sledovať ho.
„Veríš mi?“ dožadoval sa.
Nebolo nad čím premýšľať. Odpoveď bola jasná, len ja som bola hlúpa, že som si nikdy nepoložila tú otázku.
„Áno.“
Voľnou nohou som sa snažila dostať k otváraniu dverí, čo nebolo náročné. Horšie bolo prinútiť tú vec, aby sa nadvihla. Keď ale po chvíli povolila, načiahla som sa a aj druhá ruka našla oporu v Natovi.
„Nepúšťaj ma!“ okríkla som ho vo chvíli, keď sa dvere rozleteli a auto sa viac naklonilo dole. Nevyzeralo to dobre a Nate si toho bol vedomý.
Napäl svaly na rukách a snažil sa nás oboch vytiahnuť, lenže čím viac sa vzpieral, tým viac auto smerovalo dopredu.
„Lauren, mám nápad,“ hlesol odrazu a pozrel na naše ruky.
Pokrútila som hlavou. Jeho plán, hoci nevyslovený, sa mi vôbec nepáčil.
„Prosím, Nate...“
„Dôveruj mi. Nedopustím, aby sa ti niečo stalo, ale nemôžeme nechať spadnúť auto so všetkými tvojimi vecami,“ chlácholil ma a odrazu som klesala, zarovno s Natom.
„Kašlem na tie veci, Maxwell!“
Pomaly mi pustil ľavú ruku a mne došlo, čo chcel urobiť. „Nate, ja...“ Nikdy som nestihla dopovedať, pretože to sa pustil aj on.
Studený nočný vzduch mi vybil dych a šok sa postaral o končatiny, ktoré stuhli. Nad sebou som videla Nata, ako zaujal polohu plavca. Akoby skákal z mostíka, nie z mosta.
„Ja neviem... neviem plávať!“ vykríkla som, keď si ma do svojich útrob vzala rieka.
Studená voda mi nebola neznáma. Mala som voči nej vysokú odolnosť, no aj tak mi prenikla až do špiku kostí a keď mi vošla do nosa, vydýchla som všetok vzduch, ktorý som si mala šetriť. Prestrašene som začala metať rukami, snažiac sa dostať na hladinu. Namiesto vzduchu som sa ale stretla s rukou niekoho iného.
Nate si ma k sebe pevne privinul. Jeho pery spočinuli na mojich a síce ma prekvapil, nešlo o žiadne intímne gesto, len o predaj kyslíka, ktorý som tak veľmi potrebovala.
Keď sa odo mňa odtiahol, pevne zovrel pery a začal plávať. Jeho pohyby boli rýchle, koordinované, akoby to robil celý život. Existovalo niečo, čo ten muž nedokázal? Čím ma ešte chcel prekvapiť?
Vyplávali sme na hladinu a hoci som s radosťou prijala aj studený vzduch do pľúc, bol to pre mňa šok. Zuby mi začali drkotať a kým sme sa dostali k brehu, celá som sa triasla.
Nathaniel nás vytiahol oboch z vody. Zvalili sme sa na zem jeden vedľa druhého a kým on lapal po dychu, ja som vypľúvala vodu, ktorú som cítila v celom tele. Bol to ten najhorší pocit na svete.
„Ďa-ďakujem,“ zakuckala som sa a oprela si hlavu o tvrdú zem. Nevládala som sa postaviť. Z Natovej strany som nič nepočula, tak som otvorila oči, len aby som si všimla, ako sa brunet sťažka postavil a zhodil zo seba mokrú bundu.
„Nič sa týmto nemení,“ povedal a keď sa mi zdal vzduch vonku chladný, pri jeho výraze sa zmenil na ľad.
Neveriacky som pokrútila hlavou a sama sebe sa zasmiala.
„Nebudem... nebudem sa ti ospravedlňovať za svoje činy. Pre svoju rodinu urobím aj nemožné. Môj brat a dcéra pre mňa vždy budú na prvom mieste. Aj pred tebou, Nate...“ pozrela som mu do očí.
Niečo v nich nesedelo s tým, ako na mňa hľadel ešte pred chvíľou. Odrazu nebol vytočený, ale... Prekvapený? Zmätený? Koľko emócií vôbec mohol mať ľudský pohľad?
„Dcéra?“ vydýchol neveriacky.
Na zahryznutie do jazyka bolo neskoro. Povedala som to. Nechtiac, no nahlas.
„Počul si ma,“ pretrela som si tvár a donútila môj dych ustáliť sa. „Mám dcéru, kvôli ktorej by som predala dušu aj diablovi,“ rozkašľala som sa a dostala zo seba posledné zvyšky vody. V hlave mi trešťalo.
„Keďže som sa upísala Vincentovi, tak som sa od diabla ďaleko nedostala.“
Nechápala som, prečo sa Nate nesmial. Mne samej bolo do smiechu, až sa mi po lícach začali kotúľať slzy.
„Lauren,“ zatajil dych brunet. „Čo si urobila?“
Zvláštne, ako jemne vyslovil moje meno. Akoby som bola slabulinký kvietok, ktorý sa mohol zničiť, nie kurva, ktorú už nechcel nikdy vidieť.
„To, čo som musela,“ pokrčila som plecami. „Nechcem, aby si ma ľutoval,“ preglgla som pokračovanie a snažila sa pozviechať na nohy. Mokré topánky sa mi šmýkali a keby nebolo jeho silnej ruky, pristála by som na zemi.
„Ešte prednedávnom si mi chcela všetko vysvetliť. Tak hovor,“ pobádal ma, zatiaľ čo ma držal vo svojej tesnej blízkosti. Nemohla som pri ňom premýšľať.
„Predtým si ma odmietol počúvať.“
Chcela som sa od neho odtiahnuť, no nemohla som. Bol silnejší než ja.
„Myslel som, že tvojou prácou všetky tajomstvá končia. Že si mi klamala, znova.“
Zhlboka som sa nadýchla, pričom sa mi na sekundu trochu zatmelo pred očami. Potrebovala som ale ostať pri vedomí, tak som potlačila všetky myšlienky na oddych.
„Moja práca je len špičkou ľadovca, Nathaniel,“ šepla som. „Keby som ti povedala všetko... Nedíval by si sa na mňa rovnako.“
Jeho tvár sa skrivila v smutnej grimase. Nemusel prikývnuť, aby som poznala odpoveď. Ľutoval ma.
Stratený vo vlastných myšlienkach, nevšimol si kedy som sa mu vykrútila zo zovretia. Odstúpila som od neho a potkýnajúc som sa snažila vyjsť na cestu. Späť k autu, alebo aspoň k tomu, čo z neho ostalo.
„Prečo si mi nepovedala, že máš dcéru? Pochopil by som to,“ trval na svojom, keď sme sa vyšplhali hore.
Neisto som prestúpila z nohy na nohu a zapotácala sa. Chytila som si hlavu a dúfala, že prestane vyvádzať.
„Nič by si nepochopil, len by si spustil spŕšku ďalších otázok,“ protirečila som.
„Ako napríklad?“ rozhodil rukami, ale ja som zaryto mlčala. Nemohla som mu prezradiť ešte viac. Bolo to nebezpečné.
„Naozaj si myslíš, že som tak povrchný?! Potom všetkom, čím sme si prešli?!“ kričal po mne.
„Chcela som ťa chrániť!“ vybuchla som. „Všetci, na ktorých mi záleží, kvôli mne trpia! Vincent chcel, aby som ti ublížila! Kým som sa držala bokom, bolo jednoduchšie ochrániť ťa. Pozri, kam nás moja sebeckosť dostala.“
Blondiak ku mne v sekunde podišiel a chytil mi tvár do dlaní. Nedokázala som uhnúť jeho nástojčivému pohľadu.
„Byť šťastným s niekým, na kom ti záleží, nie je sebecké.“
Prvé slzy opustili moje oči. Bolo toho toľko, čo som mu mohla povedať, s čím som sa mu chcela zdôveriť, no prinútiť jazyk, aby začal formovať slová bolo nemožné.
Kolená sa mi odrazu podlomili a Nate ma zachytil vo svojom náručí.
„Mali by sme ísť do nemocnice,“ prehovoril rozhodne, zatiaľ čo smeroval k svojmu autu, presne tomu, ktoré na mňa zozadu trúbilo.
Sledoval ma.
„Nie, ja... som v poriad...“ Chcela som protestovať, lenže temnota sa ma nechcela vzdať. Predtým, než ma Nate položil na zadné sedadlo a prikryl svojou bundou, ktorú mal v aute, sa mi zazdalo, že som počula ozvenu policajných sirén.
Našťastie, čierňava si moju pozornosť vyslúžila ako prvá.
Kapitola XXVI. / Kapitola XXVIII.
Ani neviem, čo povedať. Veľmi dlho som sa pasovala s touto kapitolou, hlavne z toho dôvodu, že som sa snažila nájsť správny spôsob, ako uzavrieť Laurenin pobyt u Maxwellovcov tak, aby všetko sedelo s tým, ako si to pamätáte z Hate. :)
Neviem, či ste čakali Nata takto skoro a či máte nejaké teórie k tomu, kedy sa opäť "oddelia". :D
Znova by som vám ale chcela poďakovať za vaše hlasy v naj poviedke, veľa to pre mňa znamená, a preto ma mrzí, že nepridávam častejšie. Bohužiaľ, je pre mňa náročné nájsť si v poslednej dobe nejaký ten ME TIME. Snáď sa to čoskoro zmení.
Dovtedy sa majte krásne.
Vaša Perla :)
Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování
Diskuse pro článek Torn - Kapitola XXVII.:
Nádhera... :) Ke dni matek jsem dostala čokoládu, víno a ... Čas pro sebe. Moc jsem ho potřebovala a jsem ráda, že ho mohu trávit čtením pokračování tvé povídky! :)
Millie, som rada, že sa páčila, písala som ju minimálne na dvakrát.
Áno, mala by v ňom oporu, keby bol od začiatku v obraze. Avšak keby sa mu priznala, V Natovi by zvíťazila ľútosť a žiaden vzťah by ale nemal byť založený na ľútosti.
Heh, Seb sa tuším touto časťou prekonal. :D
Ďakujem za komentár.
OMG! Scéna s autom bola úplne bombová!
Nate si podľa mňa už od začiatku zaslúžil pravdu o Lauren. A všetko, nech sa to už týka jej dcéry, jej otca, Vinca... proste mala by v ňom aspoň od začiatku obrovskú podporu. Aspoň podľa mňa. Neviem si ani predstaviť, čo si si pre nás ešte prichystala... vieme, ako skončila Hate. Dosť sa ešte desím L&N príbehu.
Seb sa mi v tejto časti veľmi páčil.
Skvelá časť a neviem sa už dočkať pokračovania.
Přidat komentář:
- The Killing Past (Prolog)
- Smrťák 2 - Kylův život za tajnými dveřmi 1/2
- Zdrávas Maria
- Smrťák 2 (1. část)
- Smrťák 1/2
- Who He Really Is
- Priznanie
- Pán šeliem
- Ráno v blátě
- Stručná a třaskavá historie podle A. J. Crowleyho
...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře
Kdo je tu z členů? Klikni!