OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Torn - Kapitola XXVI.

28.12.2018 (11:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1053×

Kapitola dvadsiata šiesta

„Nemal si tam čo robiť,“ prehodila som vo chvíli, keď sme vošli na pozemok Maxwellovcov.

Vincent vypol motor a svoj pohľad preniesol na mňa. Prvýkrát nič nepovedal a ja som netušila, či to brať ako úspech alebo varovanie.

„Bolo to od teba nezodpovedné, Lauren.“

 „Ako, prosím?“ neveriacky som nadvihla obočie. „Nezodpovedné? Chcela som ju len vidieť! Nechystala som sa ju uniesť!“ Zaujala som obranný postoj, pretože Vincent tomu nerozumel. Akoby aj mohol?

„Amelia sa môže kedykoľvek dovtípiť, čo zamýšľaš. Môže proti tebe vytiahnuť aj dnešný úlet, pretože oficiálne nie si Emeriinim zástupcom ty, ale ona,“ vysvetľoval. „Snažím sa ti pomôcť, lenže kým ma budeš brať na ľahkú váhu, ďalej sa nepohneme.“

Neverila som vlastným ušiam. Vincent Maxwell ma poúčal.

„Teraz je to ale jedno, keď si jej povedala všetko, čo si mala na srdci. Musíme začať konať. Nájsť ti nejaký byt, vierohodnú prácu...“

„Tak spomaľ!“ chytila som ho za rameno.

Akokoľvek lákavo a bezproblémovo zneli slová, ktoré vychádzali z jeho úst, nič z toho som od neho nechcela. Čím menej som mu bola zaviazaná, tým lepšie.

„Myslím, že si na niečo zabudol, Vincent.“

„Neboj sa, peniaze nie sú problém...“

„Ale áno, pretože ja od teba žiadne nechcem.“ Nadýchla som sa, aby som mohla pokračovať. „To, o čo sa snažíš je pekné, ale na mňa to nezaberá. Nemôžeš si ma kúpiť.“

Vincent na chvíľu zmĺkol. Zahľadel sa pred seba na opravenú stenu, ktorú som len prednedávnom napadla, keď som sa snažila šoférovať. Vincent sa nechal presvedčiť, že to bol opitý Seb, keď prišiel z Impéria. Neboli sme pritom ani ďaleko od pravdy, keďže Sebastian naozaj prišiel opitý a keď na neho otec kričal, nebránil sa.

„Lauren,“ nadýchol sa a chytil moju ruku, ktorá mi voľne spočívala na stehne. „Nikdy som si nemyslel, že to poviem, ale... miluje...“

Nenechala som ho dopovedať. Vytrhla som sa mu, odopla si pás  a natočila sa k nemu tak, aby som mu hľadela do očí.

„Klameš sám seba,“ nadýchla som sa. „Nič ku mne necítiš, Vincent. Nemiluješ mňa, ale predstavu lásky. Rovnakej lásky, ktorú si kedysi mal, než si ju od seba odohnal. Celý dnešok s Emerie som premýšľala, prečo si sa tam ukázal, prečo si pri mne stál a prečo si ani raz nič nevybuchol.“

Počuť to, čo som mala na srdci na Vincenta zrejme vplývalo. Jeho pohľad potemnel a ruku, ktorou ma predtým držal, zaťal do päste.

„Nie si zlý, len tvrdohlavý. Nedokážeš si pripustiť, že si urobil chybu a teraz sa len snažíš umelo si vybudovať to, čo si mohol mať. Má to však jeden háčik. Ja nie som Miranda a milujem tvojho syna, nie teba.“ Dávala som si pozor, aby som dala dôraz na každé slovo.

Vincentova tvár bola ako vytesaná z kameňa. Nepovedal ani slovo. Nebola som si istá či dýchal.

„Jediná vec, v ktorej som sa mýlil bolo to, koľko voľnosti som ti dal. Začala si si myslieť, že na tvojom názore záleží.“ Odopol si pás a vystúpil z auta. Behom sekundy som nasledovala jeho príklad, keby sa ma náhodou rozhodol zamknúť vo vnútri.

Sledovala som, ako pomaly a s akou opatrnosťou sa hýbal. Mohli ho moje slová rozhodiť viac, než na sebe dával poznať? Prečo ma to vôbec trápilo?

„Čakám ťa o päť minút v mojej pracovni, kde preberieme všetky detaily našej dohody, ktoré musia byť dodržané, ak chceš vidieť svojho brata,“ zavrčal a vydal sa k dverám.

„Nikdy viac ťa už nechcem počuť vysloviť jej meno. Nikdy!“

Bojovala som s nutkaním nastúpiť do auta a ujsť. Vedela som, že pri ňom by mi to aj tak k ničomu nepomohlo. Akurát by som ho ešte viac rozzúrila.

Vošla som do haly a namierila si to hore schodmi. O takomto čase zíval dom prázdnotou. Bolo desivé, aké ticho panovalo všade navôkol.

Prvé, čo ma zarazilo, keď som vyšla na poschodie, boli otvorené dvere do izby, ktorú som obývala. Niečo sa mi nepozdávalo.

Srdce začalo zvyšovať na tempe, zatiaľ čo moje kroky spomalili. Neisto som prešľapovala z nohy na nohy, presviedčajúc ich, nech pokračujú v ceste. Dvere do izby som rukou ešte viac postrčila, aby sa otvorili dokorán. Pohľad na kedysi bezchybnú izbu ma zarazil.

Bola hore nohami.

Ako som vkĺzla hlbšie dovnútra, uvedomila som si, že sa ňou niekto prehnal. Zo skrine vyhádzal všetky moje veci, dokonca niektoré, ktoré patrili Hate. Na posteli boli pohodené červené šaty, ktoré som mala na sebe, keď som bola s Vincentom na firemnej akcii. Načiahla som sa po nich, len aby som zistila, že boli roztrhané.

Cúvla som pár krokov a s krikom som ešte viac uskočila, keď som stúpila na niečo ostré. Bola to moja maska, ktorú som si doniesla z práce.

S roztrasenou rukou som ju podvihla, no náušnica z jednej strany ostala na zemi, presne tam, kde som na ňu stúpila. Ako sa vôbec moja maska dostala zo skrine von?

Naštvane som pustila masku na zem a rozbehla sa k Vincentovi do pracovne. Ak si myslel, že je v poriadku prehľadávať mi osobné veci, zmýlil sa.

„Ty jeden odporný ba...“ dobehla som ho a zastala vedľa neho.

Vincent stál ako prikovaný vo dverách do svojej vlastnej kancelárie. Až príliš ho zamestnával pohľad pred seba.

Rovnako ako zaujal aj mňa, keď som odvrátila zrak od Maxwella.

„Nate?“ zachripela som prekvapene. Urobila som krok dopredu a vošla tak dovnútra pracovne. Dávala som si pozor na detaily akými bol neporiadok na stole, otvorená poloprázdna fľaša whiskey a rozbitý pohár na druhej strane miestnosti.

„Synak,“ nadýchol sa Vincent, lenže Nate sa pri tom oslovení strhol. Nemohla som si nevšimnúť jeho červené oči.

„Ako sa opovažuješ?!“ zavrčal a pomaly sa postavil zo stoličky. „Prečo?“ zrúkol odrazu, až som pritom poskočila. Takéhoto Nata som nikdy nevidela. Netušila som, čo sa stalo.

„Vieš čo? Radšej neodpovedaj, skúsim hádať,“ zasmial sa sám pre seba, keď prešiel okolo stola. „Začal si si s ňou, pretože bola Hatina kamarátka?“ naklonil hlavu nabok.

Dych sa mi zasekol v hrdle.

Vedel to.

„Nie!“ mávol rukou akoby sa nechumelilo. „Začal si s ňou spať po tom, čo som ti ju predstavil, však?“ dožadoval sa potvrdenia, lenže ja som bojovala so slzami, ktoré sa mi tlačili do očí. Nemohla som prehovoriť.

„Odpovedzte mi!“ tresol po stole.

„Skončil si?“ Vincent sa nenechal ničím rozhodiť. Ten chlap bol chodiaca pohoda. „Nathaniel, povedz mi, čo ti sadlo na nos a všetko spolu vyriešime, okej?“

„Nekŕm ma tvojimi sračkami!“ oponoval a niečo po nás hodil. Vincent šikovne zachytil papiere, do ktorých sme sa obaja pozreli.

Až na to, že to neboli obyčajné papiere. Boli to fotky. Mňa a jeho otca. V objatí. Bozkávajúc sa.

Nevydržala som to. Slzy sa mi pustili z očí a zakryla som si ústa rukou, len aby nikto nepočul vzlyky, ktoré sa drali von.

„Odkiaľ to...“ pokúsila som sa prehovoriť.

„Ty mlč!“ varovne dvihol prst. „Nič nehovor!“

„Čo odo mňa chceš počuť, Nathaniel?“ dvihol k nemu zrak Vincent. „Má ma to mrzieť? Mám sa ti ospravedlniť, že mám nejaký život mimo práce?“ Nezaujato pohodil papiere bokom akoby nič neznamenali. No mýlil sa. Znamenali.

Nate neveriacky pokrútil hlavou, no nakoniec sa rozosmial.

„Myslel som, že blúznim, keď som si to prezrel, ale teraz... Som chuj, ktorý zatváral oči pred pravdou.“

„Prosím,“ pokúsila som sa, ale blondiak sa popri nás len prešmykol von.

„Prečo všetko tak prežívaš, synak?“ položil mu Vincent ruku na plece. Natovi netrvalo ani sekundu vymaniť sa a vraziť svojmu otcovi do nosa. Vincent urobil pár krokov dozadu, aby nestratil pevnú zem pod nohami. Rukou si pridržiaval nos, no behom chvíle mu cez prsty začala pretekať krv.

„Skončil som s vami!“ zreval na odchode.  

„Nate!“ Chcela som sa za ním rozbehnúť, lenže Vincent ma druhou rukou chytil za lakeť.

„Nechaj ho ísť, Lauren!“ prikázal mi. Jeho tvár bola ako vytesaná z kameňa a ja som nevedela, či je to opäť raz maska, alebo mu to bolo naozaj ukradnuté.

„Zbláznil si sa?! Pusti ma! Musím mu to vysvetliť skôr, než urobí nejakú hlúposť!“ začala som sebou šklbať a chcela sa oslobodiť. Nemohol ma len tak držať.

„Neviem, od koho sú tie posraté fotky, ale uvedom si, ako skvele nám to nahralo do karát. Nathaniel sa konečne poučí.“

Do hrdla sa mi nahrnula žlč. Nevedela som, čo bolo horšie. To, ako o tejto situácii hovoril alebo fakt, že svojim slovám skutočne veril. Bolesť predsa nebola kamarátka, ale najväčší nepriateľ.

„To rozhodne nie!“ chytila som jeho ruku a celou svojou silou som mu ju vykrútila. „Nenechám druhých trpieť za chyby, ktoré som urobila ja. Nie som ako ty.“

Rýchlo som sa rozbehla chodbou preč. Schody som brala po dvoch, len aby som sa dokázala dostať k Natovi včas.

Vtrhla som do jeho izby ako hurikán, lenže tam nebol. Rozbehla som sa do Hatinej izby.

„Nate, prosím ťa, nechaj ma všetko ti vysvetliť...“ Z toľkého behania som dýchala prerývane a nebola som schopná poskladať jednu súvislú vetu. Všetko a mi v hlave akosi točilo.

„Nie!“ zreval po mne a v rukách držal červené šaty. Oči mal rovnako plné sĺz ako ja.

„Veril som ti, Lauren,“ vzdychol. „Dal som ti šancu, jednu za druhou. Všetko, len aby si mi nikdy neklamala. A čo si robila ty?! Kurvila sa s mojím otcom!“

Jeho nálady boli nepredvídateľné. Nič, čo by som povedala, nemuselo mať očakávaný výsledok.

„Tak to nie je. Nemohla som ti to povedať,“ bránila som sa automaticky. „Bolo to... Je to komplikované...“

„Komplikované?“ vytrieštil na mňa oči. „Čo je na tomto komplikované, Lauren? To, že si kurva a vodila si ma za nos?!“ tresol sa po tvári. „A ja debil som sa kvôli tebe pobil so Sebastianom. Pritom mal vo všetkom pravdu.“

Slzy ma štípali v očiach, ale tentoraz od hnevu.

„Tieto šaty...“ hodil ich do mňa, „si mala na sebe večer, keď si mi povedala, že si urobíme na druhý deň výlet. Myslel som, že ma pozývaš na rande.“ Jeho pohľad bol zabodnutý do červených útržkov látky. „Keď si sa potom v noci objavila doma, celá uplakaná a chcela ma v posteli... Po tom, čo si bola s ním...“ odmlčal sa a odvrátil odo mňa zrak.

„Je mi z teba zle, Lauren.“

Vyčerpane si pretrel tvár a vypochodoval z izby nechávajúc ma napospas všetkým myšlienkam a všetkému, čo som nemala možnosť povedať.

Moja hlava sa ocitla v rozpore so srdcom. Jedna moja časť chcela vrieskať, zatiaľ čo tá druhá sa chcela donekonečna ospravedlňovať.

Utrela som si slzy a prešla za ním do jeho izby. Bez klopania som otvorila dvere dokorán a sledovala, ako Nate medzičasom vybral spod postele kufor.

„Čo to robíš?“

„Ako čo to podľa teba vyzerá? Odchádzam,“ odvrkol, nevšímajúc si ma. Bez slov sa postavil ku skrini, z ktorej začal do kufra hádzať všetko, čo mu prišlo pod ruku. Nohavice, tričká, dokonca aj spodné prádlo, ktoré mal vo vedľajšej časti.

„Porozprávajme sa.“

„Nechcem počuť ďalšie tvoje klamstvá! Videl som dosť na to, aby som vedel, čo je pravda. Nepotrebujem počuť tvoje „vysvetlenia“, ktoré mi znova zamotajú hlavu!“

Dvomi rýchlymi krokmi sa presunul k stolíku, z ktorého schytil peňaženku a kľúče.

„Nikam neodídeš, kým ma nevypočuješ, Maxwell.“

„Uhni mi z cesty, než urobím niečo, čo môžeme obaja ľutovať,“ precedil pomedzi zuby.

„Nie,“ pokrútila som odhodlane hlavou. „To, čo si videl na fotkách sa stalo, ale nie tak, ako si myslíš.“

„Zavri ústa!“ Odmietal ma počúvať, ale bola to moja posledná možnosť všetko napraviť.

„Chcela som odísť preč a než som stihla nastúpiť do auta, pritiahol si ma k sebe. Mala som byť len sprievod, nič viac...“

„Tak už stíchni!“ chytil stoličku a hodil ju naprieč miestnosťou. S rachotom narazila do jeho skrine, z ktorej na zem popadalo sklo. Ja som sa však ani nepohla. Neprestajne som hľadela na blondiaka pred sebou.

„Nikdy som s ním nespala! To by som ti neurobila!“

„Naozaj?“ odfrkol pohŕdavo. „A čo všetky tie ostatné veci, ktoré si urobila? Tie sú nič? Tie sa akože nepočítajú?“ krútil hlavou. „Alebo si myslíš, že ak to máš v popise práce, je mi to jedno?“

Schytala som facku. Neviditeľnú, a predsa rovnako bolestivú.

Vystrela som sa a urobila k nemu krok dopredu. Narušila som jeho ochrannú vzdialenosť.

„Znesiem toho veľa, ale kurva nie som,“ zasipela som mrazivo. „Robila som to, čo som musela pre tých, ktorých milujem. Neveríš mi, je to tvoja vec, no vyprosím si, aby si ma ešte niekedy nazval kurvou, keď ma nepoznáš!“

Mlčky sme na seba hodnú chvíľu hľadeli. Naše hrudníky sa synchrónne dvíhali a klesali, no ani jeden sa nemal k slovu. Už viac som sa nevyznala v jeho očiach, ktoré kedysi prezrádzali všetko. Dnes mi bol na míle vzdialený.

„Nedokážem sa na teba ani pozrieť,“ vydýchol a v mihu oka sa pratal preč aj s kufrom v ruke.

„Nemôžeš si len tak odísť!“ otočila som sa za ním a tie hnusné slzy si opäť našli cestu von.

„Čo sa tu rozbíja?“ zasmial sa napäto Sebastian, ktorý sa práve vrátil domov. Úsmev mu vak zmizol z tváre vo chvíli, keď si prehliadol rozzúreného Nata a mňa, ako som stála vo dverách do jeho izby.

„Chystáš sa niekam, braček?“ prehliadol si kufor, ale Nate do neho sotil, aby mu uhol z cesty.

„Nepleť sa do toho, Seb.“ Chcel odísť, ale najmladší Maxwell ho zachytil a nechcel pustiť. Pre Nata to bol spúšťač .

Prudko sa k bratovi otočil a uštedril mu pravý hák. Nečakaný útok zamestnal Sebastiana natoľko, až ho pustil a on mohol pokračovať dole schodmi.

Kolená sa mi podlomili a keby som sa nechytila zárubne, dopadla by som s rachotom na zem.

„Čo to malo, do frasa, znamenať?! Zbláznil sa?“ rozčuľoval sa Sebastian, šúchajúc si tvár.

Ja som sa nezmohla ani na slovo. Bola som príliš zničená, než aby som niečo dokázala povedať.  Príliš otrasená tým, čo som videla. Akého som ho videla.

Pritlačila som hlavu o studenú zárubňu. Vzlyky, ktoré sa držali na uzde, som už nedokázala viac zastaviť. Srdce sa zlomilo na malé kúsočky, ktoré ma zvnútra bodali a chceli sa dostať von.

Nemala som silu. Nevládala som sa postaviť, ba dokonca som sa nevládala ani len niekam odplaziť. Sedela som na zemi a sledovala, ako za sebou Nate zabuchol dvere do garáže. Ani nie o päť minút na to sme všetci počuli štartovanie motora.

Zaslúžila som si to. Bola som sebecká a myslela si, že môžem mať všetko. Tak veľmi som sa strachovala, čo sa stane, keď sa priznám, až mi vôbec nenapadlo báť sa, že mu to povie niekto iný.

Zaslúžila som si trpieť.

Kapitola XXV. / Kapitola XXVII.

Ako som sľúbila, jedna kapitolka tesne pred koncom roka. Pre mňa to ale bola tá úúúúplne prvá časť, ktorú som mala v hlave ešte pri Hate a nakoniec, prekvapujúco, pekne s detailami zapadá do oboch príbehov.

Každopdádne, keďže v Hate som nič nespomínala... Myslíte, že sa ich cesty po tomto ešte pretnú? A len tak na okraj, máte nejaký typ na tajomného odosielateľa fotiek?

Vidíme sa nabudúce, no dovtedy vám všetkým ďakujem za každé prečítanie,názor, postreh. Veľa to pre mňa znamená.

Vaša Perla. :)

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Torn - Kapitola XXVI.: