OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Torn - Kapitola XXV.

14.12.2018 (10:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 961×

Kapitola dvadsiata piata

„Emerie je moje dieťa, ktoré mám so svojím otcom, ktorého zabil, respektíve nezabil môj brat,“ rozprávala som jedným dychom, len aby som to mala za sebou. „Takže moje dieťa je moja polovičná sestra, ktorá má dedičné ochorenie a vyžaduje si starostlivosť, pretože sa pravdepodobne nikdy nedožije svojej päťdesiatky. Aby toho nebolo málo, tvoj otec, Vincent, o tom vie a nepomáha mi z dobroty jeho srdca, Nate...“

Zmĺkla som. Nevedela som, ako pokračovať. Nedokázala som povedať viac.

„Povedz, že to nie je pravda. Prosím ťa, sľúb mi, že takto mu to nepovieš.“ Caleb sa začal rehotať, až sa prehýbal v páse. Môj braček si zo mňa uťahoval, hoci som prešla v bežný deň takú vzdialenosť, len aby som ho videla.

Potrebovala som jeho pomoc, pretože aj keď bol zatvorený, stále to bol muž, ktorý vedel, čo znamená láska. Vedel, aké je komplikované vysvetliť druhým, čo ich hnalo ku klamstvám. Jedine ja som netušila, ako k Natovi prehovoriť, aby som ho nestratila.

„Caleb!“ buchla som ho do pleca v nádeji, že prestane. Jeho smiech len nabral na intenzite.

„Čo ti mám na to povedať, Lauren? Otec, sestra, dcéra, brat... Toho chlapa z teba porazí, keď mu to povieš takto. Najmä, ak to hodláš zakončiť zmienkou o jeho otcovi, o ktorom si mi chcela povedať... kedy vlastne?“ naklonil hlavu nabok a skúmavo ma pozoroval.

Nasucho som preglgla.

„Nikdy. Vincent Maxwell nie je problém, ktorý máš vyriešiť ty, ale ja. Riešiť ho ale môžem až vtedy, keď ťa dostanú von a budeš v bezpečí, ďaleko od nich.“

„Kde bude dosť ďaleko od nich?“ nechápavo pozdvihol obočie a oprel sa na stoličke. „Kam ma chceš poslať, keď sa odtiaľ dostanem?“

„Och, Caleb, nikam ťa nechcem poslať.“ Naklonila som sa k nemu a vzala jeho ruky do svojich. Pevne som ich zovrela. „Jediné, čo chcem, je, aby si bol preč od ľudí, ktorí si môžu pamätať,“ vzdychla som.

„Dnes ráno som bola pri doktorovi, porozprávať sa o Emerie. Ukázala som mu papiere a on ma nasmeroval. Povedal mi, že ak si nájdem právnika, môžem ju dostať späť. Napíše mi dobré hodnotenie, no aj tak budem musieť ukázať, že sa o ňu viem postarať. Caleb, milujem ťa najviac na svete, rovnako ako ju, ale kým mi neuznajú plné opatrovníctvo, nemôžeme spolu bývať alebo byť v kontakte. Mohlo by to uvrhnúť zlé svetlo na celý proces.“ Tie slová ma boleli, ale nedokázala som klamať bratovi.

Prvýkrát za dnešok sa na mňa povzbudivo usmial.

„Chápem. Viem, že by si mi to neurobila naschvál, ja len... Chcem ju spoznať. Neviem prečo, no v poslednej dobe mám stále väčší a väčší pocit bezmocnosti. Som tu, izolovaný od sveta vonku, a  nedokážem zasiahnuť, keď je potrebné.“

Zahryzla som si do pery, pretože náš rozhovor sa už viac netočil okolo Emerie.

„Bavíme sa o Claire a jej poslednej návšteve?“

Caleb ku mne dvihol zrak.

„Rozprávala si sa s ňou? Ako sa má?“ Všimla som si, ako napäl svaly na tele. „Je v poriadku?“

„Neviem,“ priznala som a cítila sa previnilo. Pri všetkých starostiach som kamarátke nevenovala dostatok pozornosti. „Včera som ju videla s rozbitou perou. Povedala, že jej ju urobila Lorrine.“

Braček nevyzeral prekvapene. Neprítomne pozrel von oknom a postavil sa. Pomaly prešiel okolo stola, chytil ma za ruku a viedol ku klavíru do stredu miestnosti, kde v takýto čas nikto nebol.

Toto sanatórium malo svoje návštevné hodiny, ktoré nezvykli porušovať, ale pre mňa zvykli z času na čas urobiť výnimku. Aj z toho dôvodu sme boli skoro jediní dvaja v hlavnej miestnosti, okrem personálu.

Sadli sme si vedľa seba a zatiaľ čo môj brat videl v klávesoch celý život, ja som nevidela nič. Hudba ku mne nehovorila rovnako ako k nemu.  Jeho ruky robili zázraky, moje nie. Jeho predstavivosť nemala hraníc, mňa obmedzovala realita.

Caleb začal pomaly hrať. Nebol deň, kedy by som nespoznala klasiku od Metallici- Nothing else matters. Dnes však pôsobila vzdialenejšie a chladnejšie ako obyčajne.

„Chcel som veriť, že to môže fungovať,“ prehovoril potichu. „Poradil som jej, aby šla za mamou a porozprávala sa s ňou. Človek sa nedokáže nadýchnuť, kým ho zväzuje bolesť minulosti. A Claire... To dievča cíti všetku bolesť.“ Na chvíľu sa odmlčal a znova sa sústredil na skladbu.

„Neviem, čo to so mnou je, Lauren,“ priznal nakoniec. „Keď som počul Lorrinin krik a že niečo silné udrelo do steny...“ Jeho tempo zrýchlilo, akoby sa tie spomienky snažil zahnať do úzadia. „Vrátilo sa to. To nutkanie ublížiť tomu, kto ublížil jej. Videl som sestričky a doktorov, ako k nim vbehli, aby sa s ňou vysporiadali. Bolo to hrozné. Nie preto, že mi jej bolo ľúto, ale preto, že Claire nevyronila ani slzu.“

Sťažka som vydýchla, cítiac na srdci ťarchu. Kamarátka sa mi nikdy nezdôverila, prečo skončila Lorrine v sanatóriu, ani prečo sa ju pokúsila zabiť, ale... Ako mohla robiť pokroky, keď sa o to pri prvej príležitosti pokúsila znovu? Ako ich vôbec sestričky mohli nechať v uzavretom priestore?

Skladba vyvrcholila a kým jeho prsty pomaly ustávali, Caleb zavrel oči a na líci sa mu zaleskla slza. Odvrátila som zrak, pretože tá chvíľa pôsobila tak intímne, že som ju nemala vidieť ani ja.

Postavila som sa od klavíra a objala sa rukami, premýšľajúc. Keby sa mi podarilo o Claire dozvedieť viac, vyriešilo by sa tým mnoho. Nanešťastie, Claire Midaar nebolo jej pravé meno a o maminom sa nikdy nezmienila, len aby som sa k niečomu nedopátrala. Bolo by tak jednoduché nájsť ju podľa mena?

Kým vlastne bola?

„Lauren? Si v poriadku?“ prihovoril sa mi Caleb, až som poskočila od ľaku.

„Samozrejme,“ silene som sa usmiala. „Ja len... Deje sa toho tak veľa, netuším, čo robiť skôr.“

„Povedať Natovi pravdu,“ prerušil ma. „Pozdáva sa mi. Vyzerá, že by ti neublížil a... Vyzná sa do hudby,“ zazubil sa na mňa. „Takto nejako si pre teba predstavujem manžela.“

Teraz som sa neubránila smiechu ja.

„Manžela? No tak, spomaľ, Cassanova,“ pretočila som nad očami. „Ja a Nate... Je to pekné, ale nič netrvá večne. Láska prichádza a odchádza. Raz odíde aj on, ako každý, na kom mi záleží,“ pokrčila som plecami.

„Kam by odchádzal?“

„Neviem. Preč. V živote ho toho čaká veľa. Raz odíde za šťastím inde a ja budem tu. S dieťaťom a jedinou rodinou, ktorú mám. Tebou.“

„Prečo mám pocit, že si sa s tým už zmierila a nedala tomu šancu?“ založil si ruky na hrudi v nesúhlasnom geste.

„Pretože...“ zatiahla som, „som dospelá a musím robiť rozhodnutia na základe toho, čo je najlepšie pre rodinu. Keď budem myslieť na seba, ublížim ostatným...“

„A teraz na seba nemyslíš?“ skočil mi do reči. „Nepovedala si mu o Emerie, ani o jeho otcovi. Koho tým chrániš? Rodinu? Alebo seba?“

Zahryzla som si do jazyka.

Mal pravdu.

„Nechcem o neho prísť,“ šepla som.

„Koho to tu nevidím! Lauren!“ ozvalo sa spoza mňa úlisným, prehnane natešeným hlasom. Otočila som sa a pozrela na Fredericka, ktorý sa tváril, akoby sme sa stretli niekde na zmrzline, nie v psychiatrickej liečebni.

„Pán Mathews,“ kývla som hlavou právnikovi a pozrela na brata. „Nehovoril si, že máte stretnutie.“

„O ničom som nevedel,“ bránil sa automaticky.

„Ale no tak, Lauren, dopraj svojmu bratovi trochu tajomstiev,“ sprisahanecky na neho žmurkol, akoby boli najväčší kamaráti. „Musíme sa ešte porozprávať o istých detailoch, než budeme môcť začať. Vincent ti to nespomínal?“

V duchu som napočítala do desať, len aby som ho neuškrtila. Boli násilnícke sklony dedičné?

„Myslím, že by si mala ísť,“ povedal Caleb a vážne na mňa kývol.

Neprotestovala som. Nielenže som nechcela byť vo Frederickovej spoločnosti ani o sekundu dlhšie, než bolo nevyhnutné, verila som, že si Caleb poradí. Ako náhle som mu povedala pravdu o tom, čo sa stalo, dohodli sme sa na ďalšom postupe. Chceli z nás urobiť bláznov? Len nech sa pozerajú, ako im prejdeme cez rozum.

„Dobre, aj tak sa ponáhľam na do mesta a poobede na cvičenia,“ stúpla som si na špičky a dala mu letmý bozk na líce.

„Drž sa,“ otočila som sa k Frederickovi. „Dovidenia...“

„Vlastne... chcel by som s tebou ešte na chvíľu hovoriť. V súkromí, ak dovolíš,“ kývol rukou nabok miestnosti. Nepáčilo sa mi to. Rozhovor s Frederickom osamote nikdy nesľuboval nič dobré.

„Nech je to rýchle,“ zamrmlala som a nasledovala ho.

„Neboj sa, budem sa snažiť, záleží od toho, či mi budeš klamať alebo nie.“

„Prosím?“ neveriacky som na neho vytrieštila oči.

„Povedala si Vincentovi o tom, že som za tebou prišiel?“

Pery sa mi samovoľne roztiahli do úsmevu. Tak o toto mu išlo. Bál sa, že by som na neho žalovala a prezradila, aký podlý had sa skrýval pod tou namyslenou fasádou.

„Nie,“ priznala som. „Ešte na teba neprišla reč, ale môže sa to rýchlo zmeniť, ak budem mať pocit, že ma ohrozuješ...“ Nechala som vetu visieť vo vzduchu, aby pocítil mohutnosť mojich slov.

Frederickovi sa tvárou prehnal tieň.

„Prečo to robíš?“ spýtal sa priamo. „Prečo chodíš s jeho synom a zároveň s ním? Využíva ťa alebo využívaš ty jeho kvôli bratovi? Vieš, že to neskončí podľa tvojich predstáv.“

Ostala som na neho zarazene civieť, pretože to, čo hovoril, sa mi vôbec nepáčilo. Prečo by sa  mi nemalo podariť dostať Caleba von?

„Mýliš sa.“

„Skutočne? Dokáž mi opak. Povedz, že sa mýlim a tento raz sa tvár presvedčivejšie.“

Nemohla som. Prekukol ma a ja som netušila, ako z toho vykľučkujem.

„Prečo sa tak snažíš? Čo z toho máš? Vincent ti nechce pomôcť. Keby si len vedela...“ Ja som to ale všetko vedela a len preto som ho ešte znášala.

„Ty a ja, Lauren... Obaja sme pre Vincenta len obeťami. Myslíš, že pre neho niečo znamenáš? Že ho môžeš využiť? Pre neho si vedľajšia škoda. Nikdy nenahradíš jedinú ženu, ktorú miloval. Si len niekto, kto bude trpieť, aby sa on necítil zle a zodpovedne za chyby, ktoré urobil.“

„Naozaj? Prečo sa mi zdá, že si ešte väčší netvor ako on?“

„Ja? Prosím ťa,“ mávol nado mnou rukou. „Nič o mne nevieš, len to, čo som ti ukázal. Ako môžem byť zlý, keď chcem dosiahnuť spravodlivosť?“

„Chceš ju dosiahnuť tak, že ublížiš ľuďom okolo teba. To nie je veľmi dobré.“

„To je definícia vedľajšej škody,“ pristúpil bližšie. „Ak mi nepomôžeš, ideš proti mne. Ak prídeš k úrazu, si vedľajšou škodou, pretože nie si tá, po ktorej idem.“ Videl môj znechutený výraz, čo ho donútilo schuti sa zasmiať. Mala som nutkanie vraziť mu a ukázať, koľko škoda som schopná urobiť ja.

„Neber to osobne, Lauren. Všetci sme netvormi v príbehu iných,“ zašepkal medzi nami tak, aby to nikto nepočul. „Môžem byť pre teba monštrum, ale ja sa tak nevidím.“

Odstúpil odo mňa, opravil si kravatu a nahodil jeden zo svojich natrénovaných profesionálnych výrazov.

„Veľmi rád som sa s tebou porozprával, ale tvoj brat ma už čaká.“

Nestihla som precediť nič na rozlúčku a už ho nebolo. Odišiel k môjmu bratovi, ktorý sa na mňa ešte raz chápavo pozrel.

Zbožňovala som ho za to.

***

Sedela som na lavičke a po štvrtý raz vypla vyzváňajúci telefón.  Nemala som náladu na Vincentov vyčítavý tón a hlavne som sa s nim dnes nechcela vôbec baviť.

Keď mi zapípala správa, vedela som, že aj tá bude istotne od neho. Nemýlila som sa.

Potrebujeme sa porozprávať! Dvihni mobil!

Zapla som si tichý režim a strčila si ho do vrecka. Nechcela som sa nechať rozptýliť, obzvlášť nie teraz, keď som poriadne nevedela, čo to do mňa vošlo.

Doktor Hall mi dal nádej. Keď som podpisovala papiere, dokázala som si predstaviť budúcnosť a v nej Emerie, ako ma čaká pred školou, kedy ju vyzdvihnem a spolu pôjdeme domov. Videla som, ako mi po ceste hovorí, čo nové sa naučila.

Moja vízia však mala aj svoje muchy. Miesta, ktoré som nevedela vyplniť. Ako by som jej mohla kedykoľvek povedať, kto jej otcom, keby sa ma na to opýtala?

Zhlboka som sa nadýchla a postavila sa z lavičky, ktorá sa nachádzala neďaleko jediného centra voľného času v meste. Čo by mi povedal Caleb, keby vedel, čo som sa chystala urobiť? Bolo priskoro, aby som Emerie povedala, že nie všetko v jej živote je také, ako si myslela?

Prevesila som si kabelku cez plece a utierala si ruky do riflí. Nemohla som sa odhodlať vojsť do tej budovy, nech som sa akokoľvek snažila. Na mobile som si asi stokrát pozrela, či tam dnes majú tanečný krúžok, avšak stále sa mi to zdalo ako veľká zhoda náhod. Mohla som mať takéto šťastie?

„Teraz alebo nikdy,“ zamrmlala som si pod nos a vybrala sa k budove.

O tomto čase som mala sedieť v chemickom laboratóriu, lenže výlet za Emerie sa mi zdal ako lepší nápad. Možno impulzívnejší, no aj tak lepší.

Vošla som do menšej budovy neďaleko školy a bez rozmýšľania zamierila ku schodisku smerujúcemu na prvé poschodie.

Každý jeden krok bol krokom späť, znamenal návrat k spomienkam, ktoré som milovala a nenávidela zároveň. Pamätala som si večere, kedy som sa sem zvykla vkradnúť, len aby som si dala slúchadlá a sledovala svoje telo, ako vyjadruje to, čo cítila moja duša.

Na poschodí bolo niekoľko dverí, avšak len z jedných bolo počuť hlasnú hudbu a niečí krik.

„Raz, dva, tri, štyri!“ kričal ženský hlas, keď som po očku nazrela dovnútra.

Dych sa mi zasekol v hrdle, keď som si všimla učiteľku, ktorou nebol nikto neznámy. Práve naopak. Sledovala som jej vysmiatu tvár, ako dievčatám počítala kroky, no moja myseľ si ju pamätala inak. Jej tvár vyzerala naposledy inak. Jej oči sa vtedy neusmievali.

Pokrútila som hlavou a poobzerala sa, len aby som našla Emerie sedieť na boku a obdivne hľadieť na ostatné dievčatá.

Pesnička skončila a než Lydia stihla zapnúť novú, Emerie si ma všimla a naširoko sa usmiala.

„Lauren!“ skríkla, zoskočila dole a rozbehla sa ku mne, akoby sme sa poznali celý život. Byť dieťaťom muselo byť nádherné. Každý bol priateľ, nikto neznamenal nebezpečenstvo.

Lydia sa prudko vystrela.

„Prišla si sa na mňa pozrieť?“ usmievala sa, bez toho, aby som čo i len stihla pozdraviť.

„Ahoj, drobec,“ roztiahla som pery do úsmevu a sklonila sa, zatiaľ čo ona sa postavila na špičky a objala ma.

„Em, ideš domov?“ priblížila sa k nám Lydia, ktorá si ma pozorne obzerala.

„Poslala ťa mamina?“ spýtavo na mňa pozrela.

Oblial ma pot.

„Ako sa to vezme.“

„Lauren?“ hlesla Lydia, čím nás vyrušila. „Vrátila si sa?“

Na sekundu som zadržala dych. Dvihla som k bývalej kamarátke zrak  a čakala, čo príde ďalej. Stačila jedna zlá otázka a Emerie by sa mohla dozvedieť všetko oveľa skôr, ako som zamýšľala.

„Neskôr, no predsa,“ odvetila som a rýchlo pohľadom zašla k drobcovi.

„Ty si tu bývala?“ Maličká bola zvedavá, čím mi ešte viac pripomenula mňa samú v jej veku.

„Čo keby si si šla zbaliť veci, Em, a ja sa trochu porozprávam s tvojou... kamarátkou?“ nadhodila Lydia.

Emerie radostne prikývla a odcupitala k dievčatám, zatiaľ čo ony pokračovali v opakovaní krokov.

Lydia sa predo mňa postavila a mne pred očami znova prebehol ten moment, kedy ma poslednýkrát videla odchádzať zo školy v sprievode policajtov.

Čakala som všeličo, ale rozhodne by mi nenapadlo, že sa na mňa hodí a pevne ma objíme. Jej dych sa stal plytkým a hrudník sa nepravidelne dvíhal.

„Lauren, tak si mi chýbala,“ vzlykla a aj naďalej ma nepúšťala. Za to ja som stála na mieste ako obarená.

„Aj ty mne,“ vyšlo zo mňa nakoniec a jemne som jej objatie opätovala.

„Ako... Pane bože, koľko to je rokov?“ odstúpila odo mňa a prehrabla si červené vlasy. „Nevidela som ťa odkedy si sa vrátila z nemocnice, Lauren.“

„Odišla som. Nemohla som tu ostať, nie po tom všetkom,“ prehltla som bolestné spomienky.

„Tak prečo si sa vrátila? Je Caleb s tebou?“

„Nie, Caleb tu nie je. Zatiaľ nie,“ pokrútila som záporne hlavou, dúfajúc, že sa už vzdala spoločného života s mojím bratom. Jasne som si spomínala na kamarátkine slová, keď mi vravela, že si ho raz vezme a bude moja príbuzná.  Vtedy sa mi tá predstava páčila. Dnes už nie.

„A kedy...“

„Už som zbalená!“ vtrhla medzi nás Emerie a ja som tej malej bola čoraz väčším dlžníkom. Lydiu som mala rada, kedysi som ju predsa považovala za sestru, no samota človeka zmení. Keď je na všetko sám, uvedomí si, kto sú praví priatelia. Jedine tí, ktorí vás neopustia. Pre mňa takým niekým bola Hate.

„Skvelé. Môžeme ísť domov?“

„Jasné!“ usmiala sa na raz na mňa a potom na Lydiu. „Vidíme sa nabudúce!“ rozlúčila sa a už ma ťahala kade ľahšie.

„Maj sa,“ naznačila som jej perami a ona sa len povzbudivo usmiala. Maličká ma ťahala vonku rýchlosťou blesku, takže na ďalšie slová neostal čas.

Vyšli sme z budovy, no Emerie sa ma stále držala. Jej malá rúčka v mojej pôsobila, akoby tam vždy patrila.

„Ideme teda domov?“ vyrušila ma z premýšľania.

Pokrčila som plecami a sklonila sa k nej.

„Je to na tebe. Chceš ísť domov?“

„Ani nie,“ priznala a začala sa ošívať. „Mamina ale hovorí, že nemôžem byť veľmi dlho vonku.“

Pomaly sme sa vybrali po chodníku smerom k jej domu.

„Prečo?“

„Neviem,“ našpúlila pery, a ja som sa nestačila čudovať, ako je možné, že mala rovnaké zvyky. Nikdy ma predsa nevidela, tak ako mohla byť mnou?

„Asi to súvisí s tým, že som  chorá.“

„Preto si netancovala?“ odvážila som sa spýtať sa jej. Možno som si kedysi o jej chorobe vyhľadala všetko možné, čas ma donútil vypustiť to z hlavy, len aby ma nezachvátili väčšie depresie.

„Nemôžem tancovať,“ povzdychla si, „len chvíľu, na začiatku. Vždy, keď sa veľmi snažím, nemôžem dýchať. Mamina hovorí, že by som si mala nájsť niečo iné, ale... všetky kamarátky chodia tancovať! Prečo ja nemôžem?“

Pozrela na mňa tými hnedými očami a ja som presne vtedy pochopila, prečo jej Amelia nepovedala nie. Nedokázala to.

Rovnako, ako by som to nedokázala ani ja. Kto povie nie takému anjelikovi?

„Vieš, drobec...“ nadýchla som sa, netušiac, čo povedať.

Nachádzali sme sa na ich hlavnom námestí, keď som prudko zastala v pohybe. V hrdle mi vyschlo a voľná ruka zamierila k mobilu vo vrecku. Dlho mi nezvonil...

„Konečne som vás našiel, dámy,“ usmial sa na nás Vincent, ktorý bez svojho obleku vyzeral ako úplne iný človek.  

Pred Emerie som sa snažila vyzerať v pohode, takže som vykúzlila čo najvernejší úsmev a obdarila ním diabla v ľudskej podobe.

„Vincent, čo tu robíš?“ spýtala som sa udivene.

„Dohodli sme sa, že ťa vyzdvihnem na ceste domov, nie?“ Robil zo mňa hlúpu, pretože vedel, že sa s ním nebudem pred malou hádať. Bastard.

„Oh, samozrejme.“

„A kto je tento anjelik?“ naklonil hlavu a pozrel sa na moju dcéru.

„Ja som Emerie,“ predstavila sa maličká okamžite a vystrela k nemu ruku.

Všimla som si, aké prekvapenie sa zračilo na Vincentovej tvári. Možno čakal všeličo, ale nie takúto podobu.

„Ja som Vincent,“ usmial sa na ňu srdečne. Namiesto toho, aby si jemne potriasli, si pred ňu kľakol, vzal jej rúčku do svojej a pobozkal jej chrbát, akoby bola princezná.

Hnev v mojom imaginárnom pohári sa prelieval cez okraj.

Emerie sa zasmiala.

„Vincent? Aké smiešne meno. Nechcel si sa volať inak?“

Maxwell na ňu zízal v nemom úžase, zatiaľ čo ja som vybuchla do smiechu. Nech by som sa akokoľvek snažila, tá malá bola stopercentne moja.

„Vieš, drobec, ujo Vincent je ž trošku starší a kedysi boli tieto mená veľmi časté. Vo väčších mestách by si tak mohla poznať aj šiestich Vincentov,“ vysvetlila som jej.

„A poznáš aj ty nejakú inú Emerie?“ pozrela sa na neho.

„Nie,“ pokrútil hlavou. „Ty si jediná, výnimočná Emerie, ktorú poznám.“

„Skvelé!“

Vincent sa postavil a pridal sa k nám. Emerie začala rozprávať niečo o škole a ako sa ostatným páčil jej batoh, ktorý si tam nakoniec vzala, lenže ja som ju nedokázala plne počúvať. Moja väčšia časť sa sústredila na Maxwella kráčajúceho za mnou.

Držal si odstup, to som musela uznať. Nezapájal sa do rozhovoru, nekládol zbytočné otázky. Len nás mlčky nasledoval.

Boli sme neďaleko jej domu, keď na mňa dopadla ťarcha dnešného výletu. Dôvod, prečo som k nej prišla.

Nemohla som jej povedať pravdu. Bola príliš malá a svoju matku milovala. Nedokázala som jej spôsobiť bolesť a hlavne som nechcela, aby o všetko príliš nepremýšľala. Ak som sa za toto popoludnie niečo naučila tak to bol fakt, že tá malá bola na svoj vek až príliš múdra. Rozhodne vyvracala mýtus o tom, že deti, ktoré majú rodičov v príbuzenskom vzťahu, sú často krát zaostalé. 

„Som rada, že si ku mne prišla, Lauren,“ otočila sa ku mne. „Nabudúce môžeš prísť dovnútra a pôjdeme sa hrať.“

„To by som bola rada,“ opätovala som. V očiach ma pálili slzy.

Sklonila som sa a objala ju, keď vtom sa na opačnej strane cesty otvorili dvere a z nich vyšla Amelia. Ani paradajka nemala takú červeň, akú mala ona v tvári.

„Emerie, okamžite poď domov!“ zakričala na ňu a smerovala k nám. Toto nemohlo dopadnúť dobre.

„Myslím, že by si mala ísť,“ pošepla som takmer nečujne a pustila ju. Nechcela som problémy a hlavne žiadnu scénu.

Neskoro.

Amelia pribehla až k nám a hneď poslala Emerie dovnútra. Nakázala jej neotáčať sa za nami.

„Ako sa opovažuješ?! Ty jedna malá, drzá...“

„Som jej matka!“ vyšlo zo mňa odrazu. „Posielam ti peniaze, presne ako si chcela. Nechávam ťa hrať sa na to, že si jej rodič, a nič od teba nežiadam. Dnešná necelá hodinka s ňou sa nikdy nebude rovnať šiestim rokom, ktoré si s ňou strávila ty. Nezabúdaj, že sa ti kráti čas, pretože ona nie je Melanie. Ona nie je tvoje dieťa!“ vybuchla som.

Amelia na mňa ostala neveriacky civieť. Rovnako tak aj Vincent. Ani jeden z nich odo mňa nečakal toľko ostrých slov. Ale ja som mala dosť. Dosť pretvárky a klamstiev.  

Opravila som si bundu a zhlboka sa nadýchla.

„Neunúvaj sa po mne vrieskať, pretože sa tým nič nezmení. Dlho som bola stranou a myslela si, že jej bude lepšie bezo mňa. No som späť a teraz s právnikmi, ktorí ťa roztrhajú rovnako ako tú zmluvu, čo si ma donútila podpísať.“ Keď som videla, ako sa jej na tvári prvýkrát objavil strach, usmiala som sa.

 „Keď bude po všetkom, bude Emerie so mnou a ty ju už neuvidíš, babička.“ To posledné slovo som takmer vypľula.

Kapitola XXIV. / Kapitola XXVI.

Ani neviem, čo za ospravedlnenie by som mala napísať. Tento príbeh je v porovnaní s inými o niečo zložitejší, pretože emócie, ktoré prežíva Lauren... Niektoré chcú čas. A zistila som, že akonáhle niečo napíšem na silu, o deň či dva to celé zmažem... 

Každopádne, konečne sa mi podarilo pridať poslednú, relatívne pokojnú časť. Už nabudúce nás čaká scéna, ktorú niektorí poznáte z opisov z Hate.

Túto časť by som ale chcela venovať vám všetkým, ktorí Torn ešte čítate a čakáte na nové kapitoly (dala som si záväzok, že do konca roka stihnem pridať ešte jednu kapitolu). Taktiež vám ďakujem, že ste hlasovali za môj príbeh, čo som fakt nečakala, najmä keď vidím, kedy som pridala poslednú časť. :/

Vidíme sa ale pri ďalšej kapitole, pretože tá urobí takú pomyselnú čiaru za polkou príbehu. :)

Vaša Perla. :)

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Torn - Kapitola XXV.: