OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Torn - Kapitola XXIII.

18.08.2018 (12:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 903×

Kapitola dvadsiata tretia

Bola som nervózna. Netušila som, ako začať.

Zhlboka som sa nadýchla a vyšla na poschodie, kde mala Gemma svoju dielňu, ktorú som za bežných okolností nenávidela. Dnes som ju ale potrebovala viac ako čokoľvek iné.

Neisto som zaklopala a nakukla dovnútra.

Miestnosť bola vskutku malá, ale pre Gemmu očividne znamenala celý svet. Mala tu svoje špeciálne stroje, figuríny, stojany a vešiaky a v neposlednom rade... pokoj.

„Koho neučili, že bez povolenia sa nemá nikam pchať?“ začula som odniekiaľ jej hlas, no moje oči ju nevedeli zamerať.

Vošla som dovnútra a potichu za sebou zatvorila dvere.

„To som ja, Lauren,“ dvihla som ruky do vzduchu  a prešla hlbšie, stále po nej pátrajúc. „Potrebujem tvoju pomoc.“

Bolo zvláštne vysloviť to takto nahlas, keďže o pomoc som nezvykla žiadať. Nechcela som ju, pretože ľudia mali vo zvyku využiť slabinu druhých vo svoj prospech.

Od zeme sa ku mne dvihla blondína, ktorá mala namiesto gumičiek vo vlasoch ceruzky. Jednu mala dokonca za uchom, ak som nerátala ďalšiu, čo držala v ruke.

„Páni, tak teba by som tu rozhodne nečakala,“ odfrkla na pozdrav a vrátila sa k práci. Neisto som podišla bližšie a zbadala jej najnovší projekt. Alebo projekty?

„Wau,“ vydýchla som pri pohľade na náčrty. „Tie sú prekrásne.“

Celá zem bola zaplnená papiermi, nevidela som ani jedno hnedé miesto, ktoré by naznačovalo podlahu. Nič.

Najvrchnejší náčrt mi pripomínal noc. Tmavo-modrá farba posiata jemnými bielymi fŕkancami pripomínala oblohu, akú u nás bolo len zriedkakedy vidno.

„Nevedela som, že máš takýto talent.“

Gemma sa ku mne otočila, no jej oči neodrážali žiadnu emóciu.

„Čo keby si mi radšej povedala, čo chceš, a vypadla, aby som sa mohla vrátiť k práci?“ zamrmlala a rýchlo začala zbierať papiere, akoby sa predo mnou snažila niečo skryť.

Stačilo, aby som pozorne sledovala každú skicu, aby mi došlo, že žiadna z nich nebola skica našich kostýmov. Dlhé šaty, od hlavy až po päty, niektoré s krátkou vlečkou mi vôbec nepripomínali typické kostýmy, ktoré sme nosili na začiatku predstavenia, kým sme sa vyzliekali.

„Prosím ťa...“ pomohla som jej postaviť sa na nohy, no držala sa jej trochu dlhšie, než bolo nevyhnutné. „Potrebujem na dnes večer voľno,“ nadýchla som sa a videla, ako sa Gemma chystala protestovať, tak som hneď pokračovala: „A jedny šaty.“

Zatvorila ústa. Neveriacky na mňa vytrieštila oči. Pustila som ju a mlčky sledovala, ako predo mnou o krok cúvla.

„Chceš naše.. teda, moje kostýmy? Počas voľna?“

„Nie tie sexy kúsky na striptíz,“ pokrútila som automaticky hlavou a kývla k zadnému vešiaku. „Niečo z tých normálnych.“

Spoločne sme prešli k stojanu s niekoľkými kúskami, o ktorých som predpokladala, že boli niečím, na čo bola Gemma hrdá.

„Na čo to potrebuješ?“ pozdvihla obočie.

„Ja...“ zahryzla som si do pery. „Som dlžná kamarátovi jednu službičku a potrebuje ma, aby som s ním niekam zašla. Chcela som pritom vyzerať dobre.“

Neklamala som. Nate síce nepovedal, kam musí ísť, no keby to nebolo dôležité, pochybujem, že by sa tam vybral.

„Kamarát?“

„No tak, Gemma, pomôžeš mi či nie?“ založila som si ruky na prsiach. Pravdepodobne som s ňou len strácala čas. Nemala ma rada, nemala ani jeden dôvod pomôcť mi.

„Vie o tom Angela?“

„Nie, ale záleží mi na tej osobe dosť na to, aby som riskovala Angelin hnev.“

Pery sa jej roztiahli do širokého úsmevu.

„Keď sa to dozvie, čomu verím, že sa raz stane...Bude zúriť. Na teba, na mňa...  Pomôžem ti,“ rozhodla sa na základe nejakej zvrátenej logiky.

„Môžem si teda jedny vybrať?“ vystrela som ruku k vešiaku, ale Gemma mi po nich trepla.

„Nedám ti tieto!“ pretočila očami a pokynula mi, aby som ju nasledovala k jednej z jej skríň.

„Nemôžem ťa nechať ísť do spoločnosti v týchto štetkovských veciach,“ vysvetľovala. „Možno ťa nemám rada, ale milujem svoje umenie. Chcem, aby uzrelo svetlo sveta a ty, milá Lauren, máš na ne dokonalú postavu.“

„Aspoň na niečo,“ zamrmlala som.

Gemma sa vrhla ku skrini a keď ju otvorila, pred sebou som videla dlhý pohyblivý stojan, na ktorom viselo zo osem rôznych modelov. Začala sa medzi nimi prehrabovať a až vtedy som spozorovala, že sa nejednalo o osem modelov, len o štyri. Štyri identické dvojice, pričom jedny boli väčšie, druhé menšie.

Pre matku a dcéru.

Netušila som, čo ma tak rozcítilo. V očiach ma však zaštípali slzy, až som si ich musela poškriabať, len aby si Gemma nič nevšimla.

„Na. Tieto na tebe budú sedieť ako uliate,“ podala mi jedny, nevšímajúc si moju tvár. „Šila som ich podľa teba. Tieto majú rozmery Summer, tieto zas Claire...“ vysvetľovala, akoby sa nechumelilo.

„Prečo si urobila tie?“ zachripela som s gučou v hrdle, hľadiac na menšiu kópiu šiat, čo som držala v rukách.

Gemma preglgla a prvýkrát odvrátila zrak od svojej práce. Bolo to osobné.

„Dúfam, že raz si niektoré z nich oblečiem spoločne so sestrou,“ zašeptala tak ticho, až som si nebola istá, či som počula správne.

„Máš sestru?“ vyhŕkla som skôr, než som sa mohla zastaviť. Nebola to moja vec, no predsa som k tomuto dievčaťu cítila akési sympatie.

„Aj brata.“

Rýchlo pokrútila hlavou, nadýchla sa a zabuchla skriňu.

„Nezabudni mi ich zajtra vrátiť,“ varovala ma prísne.

„Samozrejme,“ sklonila som hlavu a ešte raz si ich prehliadla. Boli nádherné. Ako by to asi vyzeralo, keby som sa v nich ukázala na verejnosti s Emerie?

„Ou, a ešte jedna vec,“ otočila sa ku mne a varovne vystrčila prst. „Keď ťa bude chcieť pretiahnuť, nech mu ani nenapadne roztrhať ich!“

***

Ako som stála na príjazdovej dráhe čakajúc Nata, Vincentove slová sa mi stále opakovali v hlave. Videla som pred sebou obraz jeho minulosti, no nedokázala som zabudnúť na prítomnosť. Na to, čo urobil Hate. Ako zaobchádzal so svojimi synmi. Nebol dobrý človek, ale nedokázala som ho nenávidieť.

Z myšlienok ma vyrušilo auto. Čierne SUV s dvomi osobami vo vnútri.

Sledovala som, ako zaparkovali a z miesta spolujazdca vystúpil Nate. Šofér ostal vo vnútri. Kde sme sa chystali, keď nám objednal šoféra?

Nebola som jediná, kto ostal v šoku. Vo chvíli, keď ma zbadal, jeho pohľad znežnel. Niečo ho  trápilo a ja som mu chcela pomôcť zabudnúť na to rovnako, ako on pomáhal mne.

„Možno som ich vychoval, ale ani jeden sa nevie postaviť k problémom ako chlap.“ Zneli mi Vincentove slová ešte stále v hlave.

Nate mi ale nepripadal ako muž, ktorý by si nevedel rady. Možno nebol tak sebavedomý ako pôsobil, snažil sa držať nad vecou. Aj napriek tomu, že som vedela mená minimálne šiestich žien, s ktorými spal... Nemohol byť zlý.

Neverila som tomu.

„Ahoj,“ pozdravila som ho a naschvál sa pred ním zatočila. Dnes som chcela pôsobiť čo najženskejšie. Chcela som, aby sa k niečomu odhodlal.

Chcela som ho.

„Vyzeráš...“ nadýchol sa, nespúšťajúc zrak z odhalených nôh. „Si nádherná.“

Keď som videla jeho pohľad, bolo mi jasné, že kvôli nemu by som uzavrela aj zmluvu s diablom. Radšej by som odišla, ako mu ublížila slovami, ako to odo mňa chcel Vincent.

„Vďaka,“ usmiala som sa a vytesnila jeho otca z mysle. „Sám nevyzeráš na zahodenie,“ priblížila som sa k nemu a obzrela si ho. Tmavo modrý kostým na ňom vyzeral dokonalo, akoby mu ho navrhli na mieru a biele obtiahnuté tričko nikdy nevyzeralo lepšie. Ten chlap vyzeral dobre v teplákoch, tak čo som čakala od obleku?

„Ty so mnou flirtuješ?“ vyzeral úprimne prekvapene.

Zasmiala som sa a urobila ešte jeden krok, až som stála pri aute.

„Len konštatujem fakty. Keby som s tebou flirtovala, poznal by si to,“ sprisahanecky som žmurkla. „Kamže to vlastne ideme?“

Nate sa zhlboka nadýchol a skôr, ako odpovedal, mi otvoril dvere od auta.

„Pravdepodobne sa staneš svedkom mojej potupy, ale o tom je každý vzťah, nie?“ pozdvihol obočie. „Aby sme si dokázali povedať pravdu, aj keď je škaredá.“

Nasucho som preglgla a donútila usmiať sa.

Keby len vedel, ako to vystihol.

Nastúpila som do auta a počkala, kým si ku mne z druhej strany prisadol Nate. Šoférovi povedal adresu a síce som netušila, kde presne ideme, niečo mi napovedalo, že sa mi tam nebude páčiť. Keď to desilo Nata, nemohlo to byť dobré.

Zastali sme pred vysokou budovou, pred ktorou sa už zbiehali ľudia. Keďže Nate v aute mlčal o detailoch dnešného večera, netušila som, do akej kaše sa môžeme dostať. Väčšina ľudí však boli oblečení spolovice slušne, spolovice ležérne. Aspoň som príliš nevytŕčala. Teda, myslela som si to, kým sme s Natom nevošli dovnútra.

Všetky zraky sa upreli na nás.

Pocítila som, ako Natova ruka našla tú moju a pevne mi ju zovrel.

„Dúfam, že si taký slávny a každý ťa tu pozná,“ zašepkala som napäto, hoci som sa snažila odľahčiť situáciu. Blondiakovi do smiechu nebolo.

„Nathaniel Maxwell! Tak predsa si dorazil!“ vyhŕkol niekto z davu skôr, ako mi mohol niečo povedať.

Upreli sme naše zraky na vyššieho tmavého muža, ktorý a usmieval od ucha k uchu. Nevyzeralo to dvakrát úprimne, no človek niekedy musí hrať s kartami, ktoré má.

„Seth Hardy,“ nadýchol sa Maxwell a vystrel k nemu ruku. Meno mi znelo povedome. „Čakal by som hocikoho, no samotného šéfa novín?“

„Hádam si si nemyslel, že si nechám ujsť tvoj príhovor?“ odkašľal si. Odklonil sa od Nata ku mne. Jeho oči mi prešli po tele a aj keď som sa chcela otriasť, donútila som sa vystrieť a udržať si nezaujatý výraz.

„Myslím, že sa nepoznáme. Seth Hardy,“ načiahol sa po mojej ruke a Nata vedľa mňa si vôbec nevšímal.

„Lauren Jonesová,“ predstavila som sa odmerane.

„Taktiež študentka žurnalistiky?“ vyzvedal. „Ženská ruka by sa nám tu mohla pridať. Citu pre dokonalosť nie je nikdy nazvyš.“

„Ste veľkorysý, pán Hardy, ale ja neštudujem žurnalistiku a noviny veľmi nečítam.“

„Nečítate?“ Teraz vyzeral zmätene on.

„Nie, noviny sú ako chlapi. Plné pekných rečí, len aby odlákali ženu od toho, čo je podstatné.“

Natovo zovretie povolilo a očkom som videla, ako sa pokúša udržať smiech na uzde, zatiaľ čo Seth vyzeral byť prekvapený.

„Keď máte taký jasný názor na noviny a na dianie vo svete, zaujímalo by ma, ako sa vám podarilo očariť pána Maxwella, ktorý je špecialista na takéto sladké reči,“ kyslo sa usmial, snažiac sa vyprovokovať Nata.

Môj mozog ešte stále nedokázal pochopiť, ako bolo možné, že Nate študoval žurnalistiku, ale potom... Nikdy sa nechoval ako ostatní v jeho veku. Robil somariny, no poznal hranice. Vedel sa zhovárať. Rád počúval.

Na druhej strane, nevedela som si tohto Maxwella predstaviť pri ničom, čo robili jeho súrodenci. Vincent chcel vynikať vo všetkom a keď vybral školu Hate, mohlo mi napadnúť, že ju vybral aj ostatným.

„Práve i si odpovedal na otázku, kamoš,“ prehovoril prvýkrát Nate, hrozivo ako nikdy. „Moje reči sa vám dosť často hodia, rovnako ako novinky, ktoré pre vás mám, takže...“ opäť ma chytil a pritiahol si k sebe ako najväčšiu trofej, „ak dovolíš, idem Lauren ukázať, kde sa nachádza moja budúca kancelária.“

Čo najrýchlejšie sme opustili vstupnú halu a vyviezli sa výťahom na tretie poschodie. Blondiak po mojej pravici bol nervózny a kým sme nevošli do prázdnej kancelárie, mlčal.

Pomaly za nami zavrel dvere. Videla som pracovný stôl, gauč a jednu policu nejakých kníh, ktoré ma nezaujímali.

Nebola som čitateľ. Neverila som v šťastné konce a už vôbec nie v to, že každý nájde ten svoj. To všetko boli rečičky, ktorými sa snažili spisovatelia oklamať ľudí a natlačiť im do hlavy, že v knihách nájdu niečo viac. Akoby to bolo možné.

Prešla som k zrkadlu, ktoré bolo vedľa gauča a pozrela sa v ňom na svoj odraz. Stačilo, že som naklonila hlavu viac na pravo a videla som v zábere aj Nata, opierajúceho sa o dvere s rukami vo vreckách.

„Niekedy,“ zachripela som, „niekedy, keď sa na seba dívam do zrkadla, uvažujem, aký je život nespravodlivý. Usmejem sa na seba, ale najradšej by som plakala. Poviem si, že všetko bude dobré, aj keď viem, že nebude. Presvedčím sa, že takto som šťastná, ale večer, keď zaspávam sama v posteli si hovorím, že takto to ďalej nejde. Nikto nedokáže robiť to, čo ho nenapĺňa, večne.“

Zahľadela som sa mladého Maxwella a až teraz mi došlo, ako rýchlo sa ku mne priblížil. Jeho hlava opäť raz spočívala pri mojom pleci.

Otočila som sa k nemu, aby som mu stála tvárou v tvár.

„Si šťastný?“

Na jeho tvári sa zračil šok.

„Šťastný?“ zopakoval po mne to slovo, akoby mu bolo neznáme. Díval sa na mňa, a predsa bol myšlienkami niekde inde.

„Ja...“ otvoril ústa, no nič z nich nevyšlo.

Opatrne som mu položila ruku na líce a donútila ho pozrieť sa na mňa poriadne. Nič som ale nepovedala. Len som na neho hľadela tak, ako si to zaslúžil.

„Čo ťa napĺňa?“

Preglgol.

„Nebol som dobrý v ničom, Lauren,“ priznal sťažka. „Kým som bol na strednej, bol som ako každý iný debil, ktorého by si neznášala. Keď som si mal vybrať vysokú, bolo mi jedno, čo to bude, pretože som nemal o nič záujem. Nevedel som, kam patrím...“

Jeho priznanie ma zastihlo nepripravenú a bolo ťažké odohnať slzy, ktoré sa tak úporne tlačili do očí.

„Otec mi navrhol žurnalistiku. Povedal, že veľkí muži to majú ovládať so slovami a že som sa nenarodil preto, aby som bol malý,“ usmial sa. „Myslím, že mi pomohol nájsť sa. Nezávidel som Benovi, že šiel na právo kvôli otcovi, a rovnako som nebol tak trpezlivý ako Oliver, takže medicína nepripadala do úvahy. Keď sa na to tak spätne pozriem, písanie je to jediné, kde sa nemusím pretvarovať. Nemusím sa hrať na niekoho, kým nie som. Nemusím pozerať na nikoho a hlavne sa netrasiem tým, čo si o mne ostatní pomyslia.“

„Ako to?“ stiahla som ruku naspäť k telu.

„Pred dvomi rokmi robili nábor do novín. Hľadali niekoho talentovaného, a tak chceli dať šancu ako študentom, tak absolventom. Bolo mi jasné, že poznali Maxwellovcov a že by som sa tam dostal vďaka priezvisku, tak som si vytvoril pseudonym. Meno, ktoré patrilo len mne a nikomu inému.“

Ostala som v nemom úžase civieť na muža predo mnou. Vôbec nebol tým, za koho som ho považovala. Bol viac, oveľa viac. Bol pravdepodobne všetkým, čo som kedy chcela a čo som nikdy nemohla mať. Nie, kým nás delili tajomstvá.

„Nate, ja...“ oblizla som si pery. „Nevieš si predstaviť, koľko to pre mňa znamená, že si sa rozhodol povedať mi to všetko...“

Silné búchanie na dvere nás od seba v sekunde odtrhlo.

„Nech jej tam ukazuješ čokoľvek, Maxwell, dole by sme chceli už začať!“ začula som Sethov hlas, ktorý ma donútil pretočiť očami.

„Tak poďme, aby sa nečudoval, čo sme tu našli,“ zažartovala som a vykročila k dverám.

„No a? Poviem, že som sa stratil v Narnii,“ pokrčil plecami a kývol hlavou k malej hnedej skrini, ktorá mohla byť široká akurát tak na jeden hrubší kabát.

„Istotne ti to uveria,“ zasmiala som sa.

Seth naozaj neklamal, pretože väčšina už bola nastúpená ako v pozore na prízemí pred menším pódiom, na ktorom stál Seth v čiernom, pravdepodobne pekne drahom, obleku. Bohatstvo z toho chlapa sálalo na míle ďaleko rovnako ako jeho namyslenosť.

„Kolegovia, kolegyne, dovoľte mi, aby som vás privítal na našom výročnom zraze, kde si, ako každý rok, pripomíname, akú dlhú cestu sme spolu ubehli za posledný rok. Keďže rok čo rok naše čísla stúpajú, rovnako stúpa aj počet zamestnancov,“ napravil si kravatu a pohľadom prebehol po celej miestnosti. „Príde mi len spravodlivé, že sa tohtoročného prejavu ujme jeden z našich popredných internistov, Nathaniel Maxwell.“

Ako vycvičené opice, všetci v miestnosti začali tlieskať, zatiaľ čo Nate sa pomedzi nich predieral k Sethovi. Sledovala som každý jeho pohyb a predstavovala si, aké by to bolo, keby som tam mohla stáť pri ňom. Uistiť ho, že všetko bude dobré, pretože on vie, čo chcú ľudia počuť.

Nate so Sethom si ešte raz potriasli rukami, jeden druhému niečo zašepkali a odrazu ostal na pódiu len Nate.

„Skôr, ako začnem,“ siahol si dovnútra saka, z ktorého vytiahol dioptrické okuliare. Nasadil si ich na oči, čierny rám len zvýraznil jeho svetlé oči. On nosil okuliare? Ako to, že som ho s nimi nikdy nevidela? 

Z druhého vrecka vytiahol akýsi pokrkvaný papierik a niekoľko ľudí vedľa mňa sa zasmialo, čím upútali moju pozornosť.

„Vyzerá, že to písal na kolene, alebo niekto na jeho kolene. Kto myslíte, kto to mohol byť tento raz?“ počula som hovoriť jedného z nich tlmene. „Addie?“

„Ja rozhodne nie!“ ohradila sa dievčina spredu. „Chcela som, ale odbil ma už v škole! Má totiž inú,“ zasyčala, ešte stále otrávene.

Ja som však vedela svoje.

„Dobrý večer, kolegovia a kolegyne, je pre mňa veľká pocta, že sa môžem dnešnej akcie zúčastniť a čo to vám povedať...“ zahľadel sa na papierik, akoby sa snažil rozlúštiť jednotlivé slová.

Zahryzla som si do pery, len aby som nevykríkla zúfalstvom. Bolo mi hrozne aj za neho.

Nate dvihol hlavu od svojho ťaháku, ktorý pokrčil v dlani a vložil do vrecka. Chytil mikrofón do ruky, odkašľal si a prvý raz sa pozrel do hľadiska. Prvýkrát sa poobhliadal navôkol seba.

„Mal by som vám povedať, ako skvele sa firme darí, koľko ľudí tu pracuje, ale povedzte mi, koľkých z vás zaujímajú takéto sprostosti?“

Pretrela som si tvár a modlila sa, že nemal rovnakú hlúposť napísanú aj na papieri.

„Každý deň prinášame ľuďom novinky, radíme im, ako byť lepšími, no zabúdame na to, čo je naozaj podstatné. Zabúdame, že aj oni potrebujú cítiť, akí sú dôležití. Bez čitateľov by noviny nemali zmysel. Bez problémov by nebolo o čom písať. Čo ale urobíme, keď sa nám naši čitatelia prestanú zdôverovať? Čo urobíme, keď nám prestanú veriť?“

V dave nastalo úplné ticho. Všetci na neho hľadeli ako obarení. Ja sama som na neho zízala v nemom úžase. Jeho schopnosť urobiť z prejavu prednášku bola neskutočná.

„Prednedávnom mi jedna známa povedala, že nečíta noviny, pretože sú v nich len pekné slová, ktoré ju nútia odvracať zrak od reality, ktorá je navôkol. Donútilo ma to zamyslieť sa,“ začal sa prechádzať po pódiu. 

„Ako denník sme nútení mať schopnosť zaujať. Ženy, mužov, či už starších alebo mladších. Musíme v nich vyvolať pocit, že vďaka nám patria do niečoho väčšieho. Ak to totiž neurobíme my, môžu ich takto pritiahnuť Daily Press alebo iné noviny, ktoré sa teraz čoraz úpornejšie snažia dostať do kurzu.“

Hľadela som na Nata a síce som vnímala jeho prejav, nemohla som prestať uvažovať o chvíli, kedy sa všetko zmení. V sekunde, keď mu poviem, čím sa živím... Všetko bude inak. Ako som sa mala na niečo také len pripraviť?

„V našich novinách sa snažíme robiť všetko na stodesať percent a ja som neskonale vďačný, že toho môžem byť súčasťou. Som rád, že vás môžem volať mojimi kolegami, pretože bez vás... nemyslím, že by tieto noviny existovali. Všetko to je totiž o ľuďoch. O ľuďoch, s ktorými pracujeme, o tých, s ktorými chodíme alebo žijeme, dokonca aj o tých, o ktorých ani nevieme. Každý jeden človek má vplyv na náš život a na našu prácu. Každý jeden čin, každé klamstvo  môže ovplyvniť náš úsudok.

Aj preto dúfam, že sa mi ešte naskytne príležitosť zdieľať s vami nejedno úspešné obdobie, aby sme si o rok mohli pripiť nie na niečo, čo je rovnako dobré, ale na niečo, čo bude lepšie.“

Stíchol a pohľadom prešiel po každom človeku v miestnosti. Každého obdaril pohľadom.

Až na mňa.

Miestnosťou sa rozoznel potlesk a nikto si nevšimol, ako som pomaly začala cúvať. Moja hlava sa so mnou mohla zahrávať, ale neistota si ma dokázala nájsť stále. Možno sa hanbil.

„Je dobrý, však? S tými slovami to dotiahne ďalej ako len na vlastnú rubriku,“ ozval sa mi pri uchu Seth.

Prudko som od neho odstúpila a otočila sa tak, aby som mu videla do tváre.

„Prečo to znie, akoby ste mu závideli?“ prižmúrila som oči a sledovala, ako sa jeho tvár pretiahla do úsmevu.

„Ja? Závidieť mu? Prosím vás!“ mávol rukou, lenže ja som videla pravdu. „Prečo som podľa vás šéf? Vďaka výzoru? Rodine? Nie. Všetko to je len a len mojím talentom, na ktorom som roky pracoval. Nie ako tamten chlapček, ktorému otecko zaplatil všetko, čo chcel.“

Zaťala som ruky do pästí a prekrížila si ich na prsiach, len aby som tomu chlapovi nevrazila. Oblizla som si pery a v duchu počítala do desať, hoci som skončila pri trojke.

„Myslíte si, že z vás preto padnem na zadok? Len preto, že ste to v živote nemali ľahké?“ naklonila som hlavu na bok a užívala si jeho výraz, ktorý sa menil čím ďalej tým viac na vytočený. Sebavedomo som k nemu urobila jeden veľký krok tak, že sa nám hrude skoro dotýkali.

„Dovoľte mi povedať vám tajomstvo,“ naklonila som sa k jeho uchu. „Nikoho nezaujíma, kto ste, pretože na konci dňa to bude priezvisko Maxwell, na ktoré si každý spomenie.“

Spokojne som sa odtiahla a sledovala, ako zarazene predo mnou cúvol.

„Mrcha.“

Žiarivo som sa na neho usmiala.

 „A to ste ma nevideli keď sa snažím.“

Šéf novín sa na päte otočil a odišiel bez pozdravu. Toľko k jeho prezentácii. Nemohla som povedať, že by mi chýbal, pretože ma zozadu chytili čiesi ruky a otočili vo vzduchu za rovno s refrénom pesničky, ktorú som dovtedy ignorovala.

„Nate!“ zhíkla som, keď ma jeho ruky na sekundu pustili. Našťastie ma v sekunde chytil a položil bezpečne dole.

„O čom ste sa bavili? Vyzeral dosť naštvane...“

„Aj bol,“ pritakala som. „Chránila som si, čo je moje a očividne sa mu to nepáčilo.“

Zmätene na mňa pozrel, no než sa stihol niečo opýtať, zazvonil mi mobil.

Do čerta.

Pozrela som na volajúceho a cítila, ako sa mi z tváre vytrácala farba.

„Ja...“ nadýchla som sa a priložila si mobil na hruď. „Musím... musím to... dvihnúť.“

Nešikovne som sa mu vymanila zo zovretia a vybehla z miestnosti do vstupnej haly, kde nebolo tak veľa spýtavých očí.

„Angela?“ vydýchla som do mobilu.

„Ak si myslíš, že táto práca na teba čaká len vtedy, keď na ňu máš náladu, si na omyle!“

Musela som dať mobil od seba, inak by mi jej decibely zničili bubienky. Povedať, že bola vytočená, by bola v tomto prípade urážka.

„Ja... hovorila som s Gemmou a...“

„Je mi jedno, s kým si hovorila, pretože jediná osoba, ktorej sa zodpovedáš, som ja!“ vrieskala aj naďalej. „Ak ťa tu najneskôr do hodiny neuvidím, prisahám, že ťa vykopnem a uistím sa, že si tak skoro nenájdeš žiadnu inú prácu!“

Prepadla ma panika. Angela sa mi už neraz vyhrážala tým, že ma pošle dole, kde boli izby určené na sex, ale nikdy by mi nenapadlo, že by bola schopná vyhodiť ma. Tú prácu som potrebovala. Nikde by som nezarobila dosť peňazí pre Caleba a Emerie.

„O pol hodinu ma tam máš.“

„Beží ti čas,“ zavrčala a zrušila ma.

Srdce mi bilo ako šialené. Mala som chuť rozbehnúť sa, lenže Nate bol stále vo vnútri. Nemohla som mu povedať, kam idem bez toho, aby som sa mu nepriznala, lenže priznať sa mu a povedať, že idem ostatným predvádzať svoje telo...

„Lauren, deje sa niečo?“

Otočila som sa k Natovi, ktorý na mňa ustarane hľadel.

„Musím ísť do práce, kolegyni prišlo zle a tá druhá to sama neutiahne. Nemôžem ju tam nechať samú, ona ma vykryla stále,“ kopala som si hrob, to mi bolo jasné.

„Aha.“ Jeho plecia ovisli. „Môžem ťa tam aspoň odviezť? A potom po teba prídem, keby si chcela.“

„Nie,“ začala som pred ním cúvať. „Bude lepšie, keď ostaneš tu,“ nepresvedčivo som sa usmiala. Ostať tu bola tá posledná vec, ktorú som pre Nata chcela. Tí ľudia boli falošní až do kostí, lenže o koľko lepšia som bola ja? Tiež som klamala, až sa mi z nosa prášilo.

„Ale no tak, Lauren.“

Vyšla som pred budovu v nádeji, že niekde uvidím nejaký taxík. Potrebovala som sa dostať prečo čo najskôr a nemohla nechať Nata, aby zistil, kde pracujem. Nie teraz, nie dnes.

„Prosím ťa, nechaj ma ísť s tebou,“ chytil ma za ruku a donútil ma otočiť sa k nemu. „Chcem tu byť pre teba tak, ako si tu bola pre mňa dnes ty. To pre seba partneri robia.“ Druhú ruku dvihol k tvári a jemne ma pohladil po líci.

„Partneri? Neboli sme len priatelia?“ hravo som sa na neho usmiala.

„Kašlem na slová, Lauren,“ zachripel. „Chcem len teba.“

Útok jeho pier prišiel nečakane. Podmanil si ma nimi a v sekunde, keď som ich ochutnala, mi ušiel z hrdla ston. Zatiaľ čo si ma jednou rukou pridržiaval, druhou ma pevne chytil za pás. Nebolo kam ujsť. Vkĺzla som mu rukami do vlasov a nalepila sa na neho čo najviac to bolo možné.

Bol to reflex.

Jazykom mi prešiel po spodnej pere akoby to bol zámok, ktorý dokázal otvoriť len on. Podvolila som sa, nevediac sa nabažiť toho pocitu.

Pocitu, že som konečne našla svoje miesto, kde som chcela ostať naveky.

V jeho náručí.

Kapitola XXII. / Kapitola XXIV.

Nielenže sa mi táto kapitola písala ťažko, no kvôli technickým problémom a... mojej blonďatej hlave som to musela písať na dvakrát. Bolo to náročné hlavne kvôli tónom, v akých táto kapitola bola ladená. Ako ste totiž mohli vidieť, Natov život mimo Impéria nie je tak dokonalý, ako by si jedne mohol myslieť. A ezáleží na tom, v ktorom ročníku alebo v akej škole ste, vždy sa vo svete nájdu ľudia, ktorí vás budú chcieť potopiť. Aj preto som túto časť písala doslova po písmenách.

Chcela by som sa ale poďakovať všetkým, ktorí ostávate tomuto príbehu verní. Viem, že som strašná, ale niekedy jednoducho nedokážem napísať niečo hodné vašich očí, tak to radšej nechám tak.

Ďalšia kapitola je ale zlomová, je to jedna z kapitol, ktorú som mala premyslenú už na začiatku, takže tá pribudne skôr. A teším sa, až si ju prečítate.

Vaša Perla. :)

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Torn - Kapitola XXIII.: