OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Torn - Kapitola XV.



Torn - Kapitola XV. Aj silní ľudia potrebujú nájsť v niekom oporu.

Kapitola pätnásta

Nebolo náročné stratiť sa v hudbe. Nepremýšľať, nechať sa viesť rytmom piesne a užívať si potlesk. Kedysi som to dokázala. V časoch, keď mi šlo o prežitie, som sa vedela dokonalo pretvarovať. Teraz som sa len chcela zahaliť a utiecť niekam do úzadia.

Pre Emerie.

Jediná myšlienka na toho hnedookého anjelika mi dokázala vyčariť úsmev na tvári aj v prostredí, v ktorom som sa nachádzala.

Naše prvé stretnutie som si predstavovala roky. Uvažovala som, aké to bude, keď sa na ňu pozriem a uvidím svoje oči. Jeho oči. Nech som chcela byť akokoľvek znechutená faktom, že on bol jej otcom, nemohla som. Ona si rodinu nevybrala. Keby mala tú možnosť, ja by som do nej istotne nepatrila.

Ďalšia pesnička práve dohrala a pre mňa to znamenalo koniec šichty na pódiu. Rýchlo som zoskočila dole, mieriac do svojej šatne, len aby som zo seba zhodila aj to posledné, čo na mne ostalo visieť.

Šatňa bola, našťastie, prázdna. Po Claire ani stopy a nebola som si istá, či som ju vôbec videla.

Až teraz som si však uvedomila, ako veľmi som ju zanedbala. Nespýtala som sa jej na matku, aj keď ma o to Caleb požiadal. Záležalo mu na nej. Tak, ako mu záležalo na každom. Môj brat mal veľké srdce a bol ochotný ho celé rozdať druhým.

Keď som sa obliekla do obyčajných šiat, ktoré som skombinovala jemnejšou maskou, v ktorej som pracovala za barom, pozrela som sa na seba do zrkadla.

Videla som tam ju. 

„Emerie," zašepkala som takmer nečujne a sledovala, ako sa pri vyslovení jej mena pery znova roztiahli do úsmevu.

Už roky ma braček presviedčal, nech ju navštívim. Chcel, aby sme sa spoznali a aby som zabudla na všetko, čo sa stalo pred ňou. Bol ochotný obetovať svoju slobodu, len aby som sa zamerala na ňu a dostala ju preč.

Dvere do šatne sa otvorili a dovnútra vletela ako víchor Claire. Hľadala cigarety. Bez slova otvorila okno dokorán a posadila sa na parapetu, ako to mala vo zvyku. Videla som, ako sa jej od nervov triasli ruky.

„Chceš sa o tom porozprávať?" spýtala som sa jemne, aby som ju nevyplašila. Stačil jeden zlý pohyb, jedno zlé slovo, a nič by som z nej nedostala.

„Kašli na to," odvrkla, ale po lícach sa jej začali kotúľať striebristé slzy, ktoré sa miešali s maskarou.

Pomaly som k nej podišla. Posadila som sa na opačnú stranu a mlčky hľadela na kamarátku, ktorá upierala zrak do diaľky. Nie žeby toho mohla v noci veľa vidieť.

Opatrne som sa dotkla jej kolena. Jej zelený pohľad ku mne v sekunde vystrelil, no kvôli slzám musela párkrát zažmurkať, aby lepšie videla. Stačila som jej koleno, aby vedela, že tam som pre ňu.

Videla som, ako sa jej na tvári formoval úsmev, lenže myseľ sa vrátila k problémom, čo spôsobilo ďalší príval sĺz.

„Sebastian je minulosť,“ vydýchla odrazu. „Bože, Lauren, bola som taká hlúpa! Myslela som... Dúfala som, že ma s ním čaká niečo lepšie, ale... bože, mala si pravdu. Je to obyčajný hajzel,“ potiahla nosom a snažila sa upokojiť, no nervozita spôsobila, že jej vypadla cigareta z trasúcej sa ruky rovno do noci pod nami.

Zahľadela som sa na červenovlásku a predo mnou a po prvýkrát  som si želala, aby Sebastian Maxwell nebol tým, kým bol. Aby nechcel hocaké dievča, ktoré okolo neho prešlo. Aby sa k ním nechoval ako k majetku.

Želala som si, aby nebol ako jeho otec.

„Claire, mrzí ma to,“ šepla som a myslela to naozaj. „Teraz to možno bolí, ale daj tomu čas, a ono sa to zlepší. Nájdeš si niekoho, kto ťa ocení a kto ťa nebude využívať, ale rozmaznávať,“ chlácholivo som sa na ňu usmiala. Potrebovala vo svojom živote aspoň kúsok dobra.

Jej plač ustal. Zotrela si slzy z tváre, no siahla po ďalšej cigarete.

„Kto by už len o mňa stál? Jediné, čo mi ide, je sebaničenie.“

Mrzelo ma počuť také slová, zvlášť keď opúšťali jej ústa. V pamäti som ju mala ako vysmiate dievča, ktoré sa nedalo pokoriť aj napriek tomu, čo sa stalo jej rodine. Vždy držala hlavu hore, aj vtedy, keď prišla prvýkrát pozrieť mamu do sanatória. A mňa spoznala aj bez masky, s ktorou ma vídala každú noc v práci. Koľko to vtedy mala? Sedemnásť či osemnásť?

„To nie je pravda,“ protirečila som jej. „Naviac, ten pravý by sa nedal len tak ľahko odradiť. Nevzdá sa, kým ti nedokáže, že život za to stojí,“ pohladila som ju. „Život s tebou.“

Netušila som, kde sa to vo mne nabralo. Tie slová, tá istota... Nikdy ma nikto nepovzbudil tak, ako som sa snažila ja povzbudiť ju. Matka mi nikdy nepovedala pekné slová, ktoré by ma zahriali, keď som plakala a uvažovala o tom, koľkými spôsobmi by som sa tej bolesti dokázala zbaviť.

Muselo to mať na svedomí dnešné stretnutie... alebo predmenštruačný syndróm.  Tak či onak, bola som odhodlaná hádať sa až do konca. Seb si jej slzy nezaslúžil.

„Hovoríš to s takou istotou,“ zasmiala sa.

„Pretože mám pravdu,“ pokrčila som plecami.

Claire si zahryzla do pery, snažiac sa zakryť úsmev.

„Ďakujem,“ hlesla nakoniec. „Ďakujem ti za všetko, čo pre mňa robíš, Lauren. Nezaslúžim si ťa, ale si jediná skutočná rodina, ktorá mi ostala.“

Jej slová ma zastihli nepripravenú. Netušila som, čo jej na to povedať. Moja rodina o mňa totiž nikdy nestála, okrem Caleba.

Zvonku sa k nám doniesol hluk, ktorý značil nespokojnosť zákazníkov. Akoby aj mohli byť spokojní, keď obe barmanky boli ešte v šatni?

„Tak poďme, inak si nás Angela poriadne podá,“ zasmiala som sa, značne odľahčene. Kto by bol povedal, že budem schopná vtipkovať aj na mieste, ako bolo toto?

Claire mi môj úsmev opätovala a keď dofajčila, postavila sa na nohy. Rýchlo sa upravila, navoňala a nasadila si masku.

„Tak si pohni!“ súrila som ju. Nepotrebovala som, aby mi stiahli z platu len preto, že som si dala načas.

„Už idem,“ pretočila očami kamarátka, ktorá už zas vyzerala ako typická Claire. „Keď nad tým tak premýšľam, chápem, čo na tebe Nate vidí,“ prehodila, keď ma obehla na schodisku. „A tiež viem, že si predtým hovorila o ňom,“ žmurkla na mňa.

„Č-čože?“ neveriacky som párkrát zažmurkla a pridala do kroku, aby som ju dobehla.

„Ale no tak, Lauren, nie som blonďatá, aby mi to nedošlo,“ zvonivo sa zasmiala. „Neboj sa, nesúdim ťa. Maxwellovci majú isté... kúzlo, ktorému sa nedá odolať.“

Vošli sme do baru plného mužov a tej chvíli som bola rada, že som  do rána len barmankou, ničím iným.

Presunula som sa za barový pult a pristavila sa pohľadom na Gemme, ktorá večer trávila rovnako ako každý iný. Pri poháriku.

„Nalej mi ďalší,“ pokynula mi, keď si všimla ako na ňu hľadím.

Pevne som stisla pery, premýšľajúc, čo urobiť. To, čo bolo jednoduchšie alebo správne? Kto som bola ja, aby som súdila jej potrebu každý deň sa opíjať?

„Myslím, že na dnes ti toho stačilo, Gemma,“ preniesla som tvrdým hlasom a podišla bližšie, len aby som jej vzala poháriky.

„Hej!“ ohradila sa okamžite a nemotorne po mne chňapla. Bezvýsledne.

„Mala by si ísť domov,“ poradila som jej a dala sa do umývania. Blondína prižmúrila oči a nenávistne ma prebodla pohľadom.

„Jasne, mami!“ precedila pomedzi zuby. „Svätá Lauren, matka, ktorú dievčatá v tomto klube nikdy nemali. Žena, ktorá vie všetko najlepšie!“ Jej hlas naberal na intenzite. „Naozaj si myslíš, že mi môžeš rozkazovať?!“ oborila sa na mňa, značne podnapitá.

Zhlboka som sa nadýchla a zahryzla si do pery.

„Nie som žiadne dieťa, ktoré potrebuje dozor, tak mi daj ďalší pohárik alebo ma nechaj na pokoji!“ Jej ústa možno vraveli jedno, avšak v očiach som videla niečo iné.  Nahovárala si, že nikoho nepotrebuje, no pravda bola iná. Potrebovala. 

Zhlboka som sa nadýchla a zozadu vzala fľašu tequilly. Naliala som ju do dvoch pohárikov a jeden postavila priamo pred ňou. Blondína na mňa nechápavo vytrieštila oči.

„Nie som žiadna svätica, Gemma,“ chopila som a svojho pohárika a kopla ho do seba na ex.

Ani mnou nemyklo.

„Som v tomto oveľa dlhšie ako ty,“ vydýchla som si a naliala si ešte jeden, zatiaľ čo ona sa pohrávala so svojím plným pohárom. „Pamätám si ťa, keď si sem prišla. Videla som ťa, ako si žiadala Angelu o prácu. Nemala si kam ísť...“ Odvrátila pohľad, len aby mi nemusela čeliť.

„Myslíš si, že Le Fruit Des Anges je tvoj domov? Že tu musíš byť, pretože nikomu na tebe nezáleží?“ pozdvihla som obočie. „Tento bar môže byť tvojou prácou, ale nikdy nie domovom. Ľudia, ktorí tu sú...“ zhlboka som sa nadýchla a vypila ešte jeden.

„Masky sa tu nenosia len preto, aby zakryli tvár,“ bolo všetko, čo som jej dokázala povedať. Na niektoré veci musela prísť sama.

Vzala som si poznámkový blok a vybrala sa vybavovať objednávky. Na jeden deň som mala rozumu viac ako dosť. Prečo som sa vôbec zaujímala o ostatných, keď som sa mala starať o seba?

de

Ležala som vedľa Claire, oči upínajúc k oknu. Nemohla som spať. Nadránom som sledovala východ slnka a teraz som sledovala oblaky, ako pomaly pohlcovali aj to málo lúčov, ktoré boli na oblohe. Schyľovalo sa k búrke.

Na stolíku mi začal už asi po stý raz vibrovať mobil, ktorý som sa rozhodla ignorovať. Netušila som, kedy som sa s Nathanielom dohodla na stretnutí v Impériu, ale on ma tam ráno čakal. Keď som neprišla, rozhodol sa volať. A písať.

Nepretržite.

V čo najväčšej tichosti som sa postavila a nechala Claire natiahnuť sa na mojej internátnej posteli. V porovnaní s Hatinou nebola ani spolovice tak pohodlná, no kamarátke to neprekážalo. Len boh vedel, v akých podmienkach teraz vlastne žila.

Mohla som byť rada, že prijala moje pozvanie a nešla do Impéria, ako pôvodne zamýšľala. Vyklopiť Natovi a Olimu, ako ich brat klame a chodí do Podzemia mi neprišiel ako najmúdrejší nápad. Niektoré tajomstvá neboli jej, aby ich prezrádzala.

Keďže Kathie bola preč, obývačku som mala pre seba. Zaliala som si kávu a vyčerpane klesla na gauč. Bola som unavená. Veľmi unavená. No tento druh únavy nedokázal zahnať ani všetok spánok sveta.

Únavy zo života.

V mysli som a stále vracala ku Emerie. K jej kučeravým vláskom, hnedým očkám a zamatovému hlásku.  Včera som ju videla poriadne asi prvýkrát, ale už teraz som sa nemohla dočkať, kedy ju znova uvidím. Ako som to ale mala urobiť, aby na mňa Amelia niekoho nezavolala?

Odpoveď sa, samozrejme, ponúkla takmer okamžite. Teda, Vincent sa ponúkol.

Zúfalo som si pretrela tvár a zatvorila oči. Aké jednoduché by bolo nechať Vincenta, aby dostal Caleba von a Emerie od Amelie. Potom by som mala všetko, po čom som od svojich pätnástich túžila. Všetko, až na seba. Ja by som patrila jemu. Minimálne telom. Dokázala by som s tým žiť? Bolo by to horšie ako to, čo som niesla na svojich pleciach doteraz?

 

Všade bola krv. Možno som ju nevidela, ale pach sa zameniť nedal. Cítila som ju v ústach, na tvári, tele... naplnila celú miestnosť.

Nedokázala som otvoriť oči ani pohnúť nohami. Všetko ma bolelo. Slané slzy sa v ústach miešali s krvou, ktorá mi pod povrchom ešte stále hučala v ušiach.

Ruky som si poriadne necítila. Niektoré prsty ešte doteraz zvierali látku, akoby od toho závisel môj život. Na miestach, kde mali byť nechty, bola holá pokožka pokrytá krvou.

Neisto som sa nadýchla. Nevedela som, ktorý nádych bude môj posledný. Netušila som, kto sa ku mne vráti, či vôbec niekto.

Svet naokolo sa ponoril do ticha. Hučanie ustalo, krik zvonku tiež a jediné, čo som vnímala, bol slabý tlkot môjho srdca, ktoré odmietalo zastať. Zo všetkých síl sa snažilo ostať pri živote, aj keď ja som o to nestála.

Už viac nie.

Moja myseľ bola príliš otupená, a tak nevnímala základné pokyny, ktoré som k nej vysielala. Telo naďalej nehybne ležalo v kaluži krvi a nebolo schopné žiadneho pohybu.

Dobrá vec bola, že ma nič nebolelo. Alebo som to aspoň necítila. Konečne.

Niekde v diaľke som počula svoje meno. Niekto na mňa kričal, lenže ja som dokázala pohnúť iba prstami na nohách. Zvyšok bol ako paralyzovaný.

„Lauren! Lauren!“ Jeho hlas som počula čím ďalej tým zreteľnejšie.

Chcela som otvoriť oči. Slzy mi možno zlepili viečka, no ja som proti tomu musela bojovať. Chcela som mu pozrieť do očí.

„Och, sestrička!“ Hlas sa mu zlomil, keď padol vedľa mňa na kolená. „Čo ti to urobil?“

Nečakala som, že keď otvorím oči, bude hľadieť do Calebovej dobytej tváre, ktorá musela vyzerať podobne, ako tá moja.

Chcela som sa na bračeka usmiať, lenže som nevedela či sa moje kútiky úst pohli alebo nie. Bola som vyčerpaná.

„Je po všetkom,“ hlesol a odhrnul mi vlasy, ktoré sa mi nalepili na čelo. Všimla som si jeho doráňané hánky, ktoré boli celé zakrvavené.

„Ď-ďakujem,“ zachripela som, prekvapená svojím vlastným hlasom, ktorý znel rezignovane.

Brat sa odo mňa trochu odtiahol a rýchlo si prehliadol škody, ktoré na mne boli spôsobené.

„Môžeš sa postaviť? Musím... musím ťa dostať do nemocnice,“ postavil sa na nohy, sťahujúc mi roztrhané časti látky tak, aby zakryli intímne časti môjho tela.

Mlčky som pokrútila hlavou.

Braček sa ku mne sklonil, jemne mi vzal ruky do svojich, nekomentujúc krv na nich, si ich obtočil okolo krku tesne predtým, než si ma vyhodil do náruče. Jemne, akoby som bola bábika, ktorá sa každú chvíľu rozletí na drobné kúsočky.

„Už je dobre, sestrička,“ opakoval mi na ceste von z izby. „Dala si mu zabrať.“

To ma donútilo usmiať sa. Samozrejme, že som sa nedala len tak bez boja.

„To... to všetko vďaka tebe,“ oprela som hlavu o jeho hruď, keď sme pomaly schádzali schodmi. Niektoré boli trochu vlhké, lenže v tej tme som nevidela prečo.

„Naučil si ma biť sa hlava nehlava. Nechcela som ťa sklamať,“ priznala som.

„Ty ma nikdy nesklameš,“ chlácholil ma. „To ja som sklamal.“

Nechápavo som k nemu dvihla ešte stále zahmlený pohľad, s otázkou vpísanou v tvári. Prečo si myslel, že sklamal?

Zachránil ma.

Už- už som sa chystala otvoriť ústa, lenže v tom sa otvorili vchodové dvere a v nich, na čo každý z nás zabudol, matka.

Ako prvé si všimla mňa a Caleba. Nechápavo na nás vytrieštila oči. Nechápala našim krvavým tváram.

 Jediné, po čom som v tej chvíli túžila, bolo jej objatie a uistenie, že všetko bude v poriadku. Každý rodič by predsa mal chrániť svoje dieťa, nie? Mal by ho viať pod svoje ochranné krídla a ochraňovať, až kým nebude pripravené na život.

Následne jej oči padli k podlahe neďaleko schodiska. Môj pohľad nasledoval jej príklad. Obe sme sa pristavili na tele, ktoré tam ležalo.

Bez pohybu.

Otec.

„Jonnah!“ zvrieskla a jej krik ma zranil najviac. Oči jej zaliali slzy, zatiaľ čo tie moje ostali suchými.

Pri pohľad na jeho telo, nehybné, dobité... Cítila som pocit zadosťučinenia. Zaplatil za to, čo mi urobil. Trpel rovnako ako ja. Pomstili ma.

Nie len tak hocikto. Caleb.

„Jonnah! Zobuď sa!“ padla k nemu na zem, vôbec nehľadiac na to, že bola tehotná. Všetko šlo do úzadia pred jej manželom.

„Nepreberie sa,“ prehodil Caleb chladne.

„Čo... čo si mu urobil?!“ zvreskla po ňom, lenže keď sa snažila vstať, jej tvár sa ocitla v kŕči a ruky jej samovoľne vystrelili k bruchu.

Ďalší výkrik preťal večer. Matkin výkrik, ktorý nasledovali prosby k plodu, aby ostal vo vnútri.

„P-potrebuje... Musíš ju dostať... Volaj do nemocnice,“ vydala som zo seba priškrtene.

„Lauren, nenechám ťa tu...“

„Hneď, Caleb! V nebezpečenstve je naša sestra!“ Adrenalín, ktorý sa mi začal valiť žilami, mi rozviazal jazyk a dodal aspoň trochu potrebnej energie.

„Nie nie nie! Mel, nemôžeš! Teraz nie!“ vrieskala matka na ten plod, pridŕžajúc sa brucha. Už jej dala aj meno.

Melanie, po otcovej mame. Mal to byť ich anjelik. Po dnešku... som rada, že ho nikdy nespozná.

„Zavolám ti záchranku,“ prisľúbil mi braček, keď ma posadil na schody. Bolesť som možno nevnímala, ale ťažkosti, s ktorými som sa posadila, som ignorovať nedokázala.

„Choď!“ naliehala som a sledovala, ako sa matka nechala bratom vyviesť, len aby sa jej dcére nič nestalo. Aspoň na niekom jej záležalo.

Znova som s ním ostala sama. Nedokázala som od neho odvrátiť pohľad. Užívala som si to. Vidieť jeho vytrieštené oči... Istotne nečakal, že sa doma objaví Caleb.

Skúsila som sa postaviť, zaprieť sa rukou do schodu nado mnou, avšak telo zaprotestovalo. Ruky sa mi podlomili a ja som sa skotúľala na studenú dlážku, len niekoľko centimetrov od jeho tváre.

Nepohla som sa. Ležala som, hľadiac na neho, ďakujúc, že to skončilo. Každý jeho dotyk, každé slovo, ktoré opustilo jeho ústa... Zabíjal ma. Pomaly, celé tie roky... a to som mala len štrnásť.

Ak mal byť toto môj koniec, bola som rada, že to bola práve jeho tvár, ktorú som videla ako poslednú. Bez života.

Spokojne som zatvorila oči a vydýchla si. Caleb mal pravdu.

Bolo po všetkom.

 

Strhla som sa, keď niekto silno zabúchal na dvere. Okamžite som vyskočila a rozbehla sa k dverám. Až pri nich mi došlo, kto to musel byť.

Prudko som zastala, s rukou takmer na kľučke. Nasucho som preglgla a spustila ruku k telu. Nemohla som.

„Lauren! No tak, viem, že si tam!“ ozýval sa ku mne Natov hlas. Ako ma len mohol nájsť? O internáte som mu predsa nič nespomínala!

Mlčala som. Dúfala som, že si to po chvíli rozmyslí a jednoducho odíde. Nechcela som ho tu. Nemohol tu byť.

Prehrabla som si vlasy a pristihla sa, ako sa mi triasli ruky. Nevedela som, čo ma desilo viac. Fakt, že stál pred dverami, alebo to, že to so mnou nevzdal. Nie ako ostatní.

„Ak ma nepustíš, počkám, kým sa vráti Kathie a potom mi neujdeš!“ neprestával naliehavo búchať do dverí. Hrozilo, že zobudí Claire, ktorá ešte pred spaním plakala kvôli Sebastianovi.

Naštvane som zaškrípala zubami a rýchlym pohybom mu otvorila dvere.

Jeho pohľad sa do mňa zabodol. Neprehovoril. Behom sekundy ku mne vykročil a pritiahol si ma do pevného objatia, z ktorého nebolo úniku.

„Tak som sa bál, že sa ti niečo stalo,“ vydýchol mi do vlasov tak potichu, až som si nebola na sto percent istá, či som dobre počula.

V jeho objatí bolo niečo, čo mi spôsobovalo husiu kožu. Nebol to chlad jeho koženky, ani blízkosť. Bolo to niečo iné, neopísateľné.

„Si v poriadku?“ opýtal sa ma odrazu a odtiahol sa, len aby si ma lepšie prezrel. Na miestach, kde sa jeho prsty dotkli mojej tváre, som cítila neznámu páľavu. „Rušila si moje hovory.“

„Prepáč, mala som v pláne ich úplne ignorovať. Chcela som byť sama,“  odvetila som prirýchlo.

Pravdivo.

„Ako si ma našiel?“ Odrazu som sa cítila slabá, vyčerpaná. Aspoň na chvíľu som chcela odložiť masku normálnosti, lenže ako som to mala urobiť, keď stál predo mnou?

„Hate,“ usmial sa a pokrčil plecami. „Ukázalo sa, že moja sestra ťa naozaj pozná najlepšie. Volal som jej,“ oznámil, akoby to nič nebolo.

„Čože?“ vytrieštila som na neho prekvapene oči a o krok pred ním cúvla. Jeho ruky padli k telu. „Prečo si... Ona ti dvihla?“ nechápala som.

Keď som Hate poslala ospravedlňujúci mail, neodpovedala. Ja som sa rozhodla ignorovať jej správu, keď mi poslala našu fotku, no aj tak ma to stále pokúšalo zavolať jej. Prečo by odpovedala bratovi, ktorý ju zradil, nie kamarátke, ktorá jej pomohla? Tak rýchlo v New Yorku dokázala zabudnúť?

„Povedala, že mi nikdy nebudeš veriť. Že neuveríš, keď to s tebou budem myslieť vážne,“ prižmúril oči a pohľadom preskenoval miestnosť. „Mala pravdu.“

„Mala,“ prikývla som takmer okamžite. 

Otočila som sa mu chrbtom, len aby som zatlačila slzy do úzadia.

Myslieť vážne. Akoby mohol, keď to bol jeho otec, ktorého pery som na sebe cítila ešte teraz? Akoby ku mne dokázal niečo cítiť, keby len tušil pravdu?

Vyčerpane som si prešla sadnúť na gauč. Mala som dosť. Nechcela som už počúvať mozog, ktorý vravel, čo je správne a nechcela som počúvať srdce, ktoré išlo za tým, čo bolo zakázané. Prečo som sa nedokázala odosobniť od všetkých pokušení? Bola som naozaj taká slabá?

Matrac vedľa mňa sa prehol, keď sa naň posadil Nate.

„Klamal si mi,“ obvinila som ho odrazu. Možno, ak by som našla všetky jeho chyby, ľahšie by som mu dokázala odolať. „Ohľadom Jackie.“ Ani som sa na neho neunúvala pozrieť.

„Aj ty si mi klamala,“ pokrčil nezaujato plecami. „Ohľadom toho cucfleku od tvojho imaginárneho priateľa,“ preniesol s pokojom Angličana, hoci ruky zaťal do pästí.

Povzdychla som si. Jasné, že mi to chcel vrátiť. Ako inak.

„Chcel som vidieť, či budeš žiarliť rovnako, ako som žiarlil ja,“ povedal po chvíli, úsmevne. „Očividne to zabralo.“

Mala som čo robiť, aby som premohla úsmev na perách. Pretočila som očami a odpila si z kávy.

„Veľa si toho o sebe nahováraš, blondiačik.“

Nate na mňa pozrel a jemne pozdvihol kútiky pier.

„Priatelia?“

Zahryzla som si do pery. Mohli sme byť priateľmi s Vincentom v pätách?

„To znie dobre,“ prikývla som súhlasne. Hlavu som mu oprela o rameno a zatvorila oči. Aspoň na chvíľu som si dovolila uvoľniť sa. Moje telo sa aspoň sčasti zbavilo napätia, ktoré ho sužovalo.

Z Nata sálalo upokojujúce teplo. Jeho ruka sa jemne dotkla môjho pleca, len aby si ma pritiahol bližšie.

Držal ma. To bolo všetko, čo robil. Konečne som si mohla vydýchnuť aj napriek tomu, že mi ľudské dotyky prekážali. Tie jeho boli... čímsi iné. Upokojujúce.

Pocítila som ako sa ku mne naklonil.

„Nevedel som, že si farbíš vlasy,“ povedal odrazu. „Aké sú tvoje pôvodné?“

„Hnedé,“ odvetila som potichu, spomínajúc na Emerie. Mala rovnaký odtieň. Len jej kučery boli prirodzené, nie ako moje...

„Nefarbi si ich,“ začal sa mi s nimi hrať. „Chcel by som ťa vidieť prirodzenú.“

Nevedela som či za to mohli jeho slová alebo ľahkosť, s akou to povedal, ale niečo vo mne mu chcelo povedať pravdu.

„Už ani neviem, čo to znamená byť prirodzená,“ prehltla som hrču v hrdle. „Prvýkrát som si nafarbila vlasy v pätnástich, keď som odišla z domu. Potrebovala som vyzerať staršie, a s tmavými to bolo najjednoduchšie.“

„Aha,“ bolo všetko, čo mi na to povedal. Páčilo sa mi, že ma do ničoho nenútil. Naučil sa počúvať a vystačiť si s tým, čo som mu ponúkla.

„Ľudia nechcú prirodzenosť. Chcú dokonalosť. A s tou sa nenarodíš, tú ti musia dodať. Mne dodáva dokonalosť farba a make-up. Skrývajú všetko, čo je pod povrchom.“

Až keď som dohovorila, uvedomila som si, čo vlastne opustilo moje ústa. Bolo neskoro vziať to späť?

„Hovor mi o tom niečo,“ povzdychol si Maxwell a oprel si líce o moju hlavu. Počula som ho nahlas vydýchnuť a jeho hruď sa spomalila vo svojom dvíhaní. „Niekedy mám pocit, že sme rovnako zničení a možno preto sa k sebe tak dokonalo hodíme,“ objal ma aj druhou rukou a privinul si ma k sebe bližšie.

„To sotva.“ Netušil, čo všetko sa okolo neho dialo. Žil v bubline, ktorá ešte nepraskla a keby sa tak stalo, nedržal by ma.

Nedokázal by sa na mňa ani pozrieť.

 

Kapitola XIV. / Kapitola XVI.


 Konečne mám nový laptop, takže písanie nie je také mučenie ako doteraz. :D

Čo poviete na kapitolu? Čakali ste niečo podobné? Lauren a Nate... myslíte, že to môže k niečomu smerovať?

Vidíme sa nabudúce.

Vaša Perla. :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Torn - Kapitola XV. :

7. Perla přispěvatel
17.01.2018 [17:33]

PerlaSunShines, som rada, že sa mi darí zapôsobiť aj na emócie, bála som sa, že to nepôjde.
Čo sa súdu týka, videli sme, že k sebe cestu nemali a neprehovorili ani slovo, čo nie je veľmi cesta k dobru... Emoticon Otázky ohľadom Emerie? Hmmm... snáď bude čo chvíľa všetko jasnejšie. Emoticon
Ďakujem za komentár. Emoticon

Angela, súhlasím, že Lauren má niekedy viac rád než by bolo potrebné, ale Gemma jej takým zvláštnym spôsobom pripomína ju samotnú, a aj jej vek tomu neprospieva, tak by bola najradšej, keby jej dokázala pomôcť.
Nuž... každá bublina musí raz prasknúť. Uvidíme, ako dlho vydrží tá Natova.
Ďakujem za komentár. Emoticon

Veva, Claire sa cez Sebastiana prenáša už dlho, vie, aký to je chlap, ale vie, že mu nedokáže povedať nie. Takže či sa z toho spamätá tak skoro... dobrá otázka.
Aj na Lauren raz príde čas a všetko bude musieť vyjsť na povrch, takže teraz len ostáva čakať, čo sa pokazí. Emoticon Emoticon
Ďakujem za komentár. Emoticon

6. Veva
16.01.2018 [17:14]

Boze Nate je taky zlatyyyyy Emoticon Emoticon Emoticon
Ale chuj to je...tak on chcel aby ziarlila, heeej? Pff...chlapi Emoticon Ale je zlate,zexsa priznal k tomu,ze aj on ziarlil. Ten chlap vo mne vzbudzuje protichodne emocie...
Chudak Claire...tiez som si presla tym akoa mal chlap len na sex a nic viac. A ja som ho lubila. Takze uplne presne viem jak sa citi. Je to strasny pocit...pripadat si jak obycajna (ospravedlnujem sa za slovo) ku*va. Hadam sa z toho dostane rychlejsie nez ja (rok sim si to davala za vinu...a aj po troch rokoch ho este furt lubim). Drzim jej palce.
Btw Lauren je jak roztrhane vrece mudrych reci. Pekne pomohla Claire a ta Gemma...no neviem co je zac, ale mala by byt milsia l niekomu kto sa jej snazi pomoct.
A myslim,ze chapem Lauren ohladom Nathaniela. Co si o nej pomysli ked zisti, ze bola osobnou slapkou svojho jehp otca. Bude znechuteny? Mozno. Pochopi to ked mu to vysvetli? Podla mna nepravdepodobne...teda aspon v reale. Ale toto je Nate o kom hovorime Emoticon
Uz teraz sa neviem dockat pokracovania Emoticon

5. Angela přispěvatel
16.01.2018 [13:38]

AngelaUž jsem se nemohla dočkat dalšího dílu! :)
Trochu mi neseděla ta mudrující Lauren. Tedy vůči Claire ano, ale vůči Gemmě mi to přišlo už příliš. :) Ale zase přesně vystihla tu jejich práci a jejich život.
Chtěla bych věřit, že to Nate ustojí, ale Lauren má pravdu. Žije ve své bublině a až ta praskne... No, uvidíme, jak to ustojí. Přála bych jim to.
Ale s Vincentem dohromady! Jsem zvědavá, co Lauren plánuje s Emerií a jak to celé ještě bude pokračovat!

4. Sunshines
15.01.2018 [23:08]

Vždy dokážeš tým ako to napíšeš zatočiť s mojimi emóciami.
Zbožňujem, keď postupne odhaľuješ veci z jej minulosti, aj keď to je väčšinou horšie ako zlé.
Ale to ako sa s tým Lauren vysporiadava, aj keď je jasné, že veľakrát nevládze je obdivuhodné. No taký ten normálny Nate, ktorý by sa správal ako teraz a nie ako idiot by sa jej ako opora zišiel. A budem tomu chlapcovi držať palce, nech je mužom akého Lauren potrebuje a nech jej pomôže sa z toho svinstva vyhrabať. (A vďaka tomu súdu z Hate v sebe držím nádej, že to zvládne). Aj keď neviem, absolútne si neviem predstaviť ako zvládne jej prácu, čo prácu, ale ako zvládne Vincenta lebo toto je príliš, aj keď je jasné prečo to Lauren robí, aj tak je to príliš.
A Soledat, s Emerie mi stále behalo hlavou to isté. Emoticon
Už teraz nedočkavo čakám na ďalšiu kapitolu! Emoticon

3. Perla přispěvatel
15.01.2018 [23:01]

PerlaMillie, neboj sa, Lauren si to váži, len si nechce pripustiť, že jej na ňom záleží. Emoticon Nuž... problémiky s menom sa ešte vysvetlia. Ďakujem za komentár. Emoticon

Soledat, som veľmi rada, že sa ti príbeh páči a že si o sebe dala vedieť. Stále ma prekvapí a nesmierne poteší, keď počas príbehu narazím na ľudí, ktorí sa vydali spoločne s Lauren na túto cestu.
Tento príbeh mám celkom premyslený a bolo by mi naozaj ľúto, keby som vám neukázala koniec... Emoticon
Ďakujem pekne za komentár. Emoticon

2. Soledat
15.01.2018 [16:51]

Každou kapitolu s napětím očekávám a nikdy se nedozvím všechno co potřebuju... :D A asi jsem blbá, ale pořád si nejsem 100% jistá jestli to byla její dcera nebo sestra (jestli to má být očividné, ignoruj mě, jsem mimo...). A je úžasné jaký spletitý příběh jsi jí dala a líbí se mi její síla, se kterou se se vším vypořádává, i když normální člověk by se už složil... Jen tak dál, moc se těším na další. Upřímně, líbí se mi to mnohem víc než Hate a z té jsem byla naprosto unešená.
Omlouvám se jestli nekometuju pravidelně, což určitě ne, ale mám špatné zkušenosti s tím, že cokoliv začnu komentovat, zůstane nedopsané a opuštěné, takže se málokdy odhodlám okomentovat oblíbenou povídku. Každopádně jsem tu každý den jen abych zkontrolovala, jestli je tu další Torn... Emoticon

1. MillieFarglot admin
14.01.2018 [19:44]

MillieFarglotNate je miláčik. Emoticon Lauren by si mala vážiť, že mu na nej záleží.
Som zvedavá na tú akciu, kam pôjde s Vincentom. Taktiež absolútne netuším, čo teda Lauren plánuje ohľadom Emerie. Ao sa stalo, že sa teda nevolá Melanie? Nechám sa teda prekvapiť. Emoticon
Super kapitolka, teším sa na pokračovanie. Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]


Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!