OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Torn - Kapitola XIV.



Torn - Kapitola XIV.Nehraj sa so mnou. Môže sa stať, že prídeš o všetko.

 

Kapitola štrnásta

Bola som pokrytec. Čo som si o sebe vôbec myslela? Akým právom som žiarlila na Nata, keď som mu jasne dala najavo, že medzi nami nič viac ako priateľstvo nemôže existovať?

Zúfalo som si pretrela tvár a vyšla von zo školy, uvažujúc, kam sa vydať. Mala som veľa možností, no len máloktorá ma v tento deň dokázala priviesť na iné myšlienky. Všade som totiž videla obrazy.

Videla som ich.

Nebolo pochýb, že sa so mnou moja myseľ zahrávala. V tejto hre som však ja nebola tou, ktorá mala šancu na výhru. Nie, keď som nedokázala prejsť ani len na zastávku bez toho, aby sa mi do oči netlačili slzy.

„Nie je to moja vina," mrmlala som si pod nos, kým som stála na zastávke sama.

V diaľke som hľadela na jeden autobus ako nasledoval druhý. Každý z nich mal svoj vlastný cieľ. Jeden smeroval na sídlisko, ďalší dole do mesta. Jedine ja som nevedela, kam smerujem.

Chcela som sa s niekým porozprávať. Nielen s hocikým. Najlepšie s Calebom, ale ten na seba nechcel pútať pozornosť, tak ma požiadal, nech netelefonujem. Prvý rok sa to dalo, predsa len som čo to ušetrila práve na mobile, ktorý som ani nemala. Teraz by som však zaplatila hocičo za možnosť počuť jeho hlas a uistiť ho, že už o týždeň sa veci dajú do pohybu.

Na zastávke pristavil autobus, ktorý smeroval k Maxwellovcom a ja som nastúpila. Keď som neskôr kráčala už po príjazdovej ceste, uvedomila som si jednu zvláštnu vec. Zatiaľ čo inokedy som sa stále tešila, keď bolo ráno a ja som odchádzala z práce, dnes by som radšej tancovala aj desiatim mužom, než šla do domu, kde nikto nebol taký, za akého som ho mala.

Vo vnútri mi otvorila jedna z upratovačiek, ktoré boli práve na odchode. Ani jedna si ma nijako obzvlášť nevšímala, za čo som bola len vďačná a namierila si to rovno do Hatinej izby.

Na poschodí som však na chvíľu zastala. Z rohu som hľadela na Sebastiana, ako sa snaží otvoriť dvere do svojej izby, zatiaľ čo jeho ústa okupovala nejaká blondína, ktorá si žiadala jeho plnú pozornosť.

Zdvihol sa mi žalúdok. Ako mohol Claire vodiť takto za nos? Nevidel, ako ho tá červenovláska bezhlavo milovala?

Bol rovnaký ako Nathaniel. 

Vo chvíli, keď sa ich zadky vtrepali do izby a dvere za nimi sa zatvorili, vyštartovala som aj ja.

Zabuchla som za sebou dvere a prudko zastala pri pohľade na škatuľu, ktorá ležala na posteli. Nespomínala som si, že by som niečo nechávala v izbe. Nebola to veká škatuľa, no aj tak nemohla patriť mne.

Podišla som k nej bližšie. Opatrne, akoby mohla byť napustená jedom, som rukou prešla po baliacom papieri, hľadajúc nejaký odkaz. Znamenie, že by mi to malo patriť.

Pravá ruka prešla po inom materiály, po obrovskej nálepke, kde bola nalepená poštová známka a napísaná adresa, kam sa to malo poslať.

Dych sa mi zasekol v hrdle.

Celá som sa roztriasla, ale nie strachom. Ovládla ma zlosť, pretože tento balík neprišiel mne. Ja som bola tá, čo ho mala odoslať.

Behom chvíle som roztrhala baliaci papier a vybrala z krabice jej obsah. Svetlo-hnedý školský batoh sa na mňa vyškieral a síce mi ladil k bunde, hľadela som naň so značným znechutením. Keď som ho otvorila, vo vnútri na mňa hľadelo niekoľko hrubých zápisníkov z najnovšej kolekcie, rovnako ako hromada pier v priehradke na kľúče.

Debil. Kretén. Hajzel. 

Zavrela som batoh a vybehla z izby rýchlosťou blesku. Dúfala som, že ho dnes neuvidím, že ma nechá v tento deň na pokoji, ale to som sa strašne mýlila. Chcel ma vyprovokovať. Ukázať mi, čo všetko ovláda, čo všetko mi môže dať.

Nechápal, že ja som skoro o nič z toho nemala záujem. Chcela som len Calebovu slobodu a potom dokončiť školu, aby som sa vysporiadala s neporiadkom, ktorý som po sebe zanechala. Nežiadala som o nič viac, pretože všetky ďalšie veci museli tiež niečo stáť. Niečo, čo som ja nebola ochotná zaplatiť.

Steva som zaregistrovala na konci chodby. Opatrne, s kávou v ruke, aby ju nerozlial, kráčal rovnakým smerom ako ja. Lenže tentoraz som nečakala na jeho odobrenie predtým, než som vtrhla do Vincentovej pracovne. Teraz vo mne vrel hnev.

„Ty špinavý hajzel!" zvreskla som po ňom vo dverách, ešte stále s rukou na kľučke.

Vincent, vôbec neprekvapený mojou reakciou, dvihol pomaly zrak od papierov.

„Pekný deň aj tebe prajem."

Na jazyku ma pálilo veľa otrávených slov, ale skôr, než som otvorila ústa, ma Stevova veľká ruka chytila za lakeť a potiahol dozadu.

„Nechaj ju," zastavil ho Vincent mávnutím ruky ako nejaký kúzelník. „Zavri dvere zvonku," prikázal a jeho gorila ho bez hocakých námietok poslúchla.

Maxwell sa na mňa usmial, čím ma len viac vytočil a moje sebaovládanie bolo v nenávratne. Zo všetkých síl som po ňom hodila batoh, ktorý bez problémov zachytil.

„Myslíš si, že je to vtipné?!" spýtala som sa pobúrene. „Nemáš právo sa mi motať do života!"

„Lauren, drahá, mala by si mi poďakovať, urobil som to pre teba. Pozornosť na môj účet. Naviac, nikam som to neposlal. To rozhodnutie som nechal na teba, či nie?" pozdvihol obočie. Keby som ho nepoznala, možno by som bola schopná uveriť jeho čestným úmyslom, lenže ja som ho poznala viac ako dobre. Vincent nerobil nič, čo by mu neprinieslo zisk.

„Keby som ale vedel, koľko málo stačí na to, aby som ťa videl takto rozohnenú, urobil by som to už skôr," podpichol ma.

Naštvane som zaškrípala zubami a zovrela ruky do pästí. Manipuloval mnou a ja som na plnej čiare prehrávala.

„Drž sa od nej ďalej," zavrčala som.

Vincent sa pomaly postavil zo stoličky. Každý krok pôsobil ako krok šelmy, ktorá čakala, kedy sa jej korisť dá na útek. Ja som však nechcela utekať. Nechcela som mu ukázať, že mal na vrch.

Nemohla som.

„Myslíš, že by sa tomu nepotešila?" urobil ďalší krok, až zastal tesne oproti mne. Naše hrudníky sa pri nádychoch dotýkali. „Tvoja matka by istotne ocenila trochu irónie."

Prekročil hranice. Všetky, ktoré som kvôli nemu posúvala, prekročil jedným rýchlym krokom.

Napriahla som ruku, pripravená dať mu facku, lenže on mi ju chytil do svojej skôr, akoby sa mohla stretnúť s jeho lícom.

Vincentov pohľad potemnel. Niečo také odo mňa nečakal a ak som mala byť úprimná, mňa samú prekvapilo, koľko hnevu vo mne obyčajné slová dokázali vyvolať. Maxwell ma zatlačil k stene, stále ma pevne držiac.

„Nevieš si predstaviť, čo so mnou robíš," hlesol Vincent a voľnou rukou ma pohladil po líci. „Prečo mi nemôžeš uveriť, že to robím z dobrej vôle? Bez akýchkoľvek postranných úmyslov? Nemusíš to byť stále ty, kto sa bude o všetko starať, Lauren," rozprával, zatiaľ čo sa telom pritlačil na moje.

„Nie som dieťa, aby si so mnou hral hry," zachripela som sťažka.

„To som rád," usmial sa. „Inak by som sa cítil zle, keď urobím toto..." sklonil sa ku mne a jeho pery mi prešli po líci, presne po miestach, kde boli ešte prednedávnom jeho prsty.

Bolo to nesprávne. Cítila som, ako sa mi slzy tlačili do očí. Nebolo ale na mne, aby som protestovala. Ja som mala spolupracovať. Presne tak, ako to on odo mňa chcel.

„A tiež toto..." perami prešiel na môj krk.

„Vincent..." chcela som prehovoriť, lenže nemala som k tomu príležitosť. Priložil mi prst k ústam.

„Môžem sa o teba postarať, Lauren. O tvojho brata... o všetko," povedal a v očiach nebolo ani stopa po žarte.

„O všetko?" hlesla som, premýšľajúc, o koľko jednoduchšie by sa všetko vyriešilo. Bol by to predsa on, kto by všetko vybavil. Ja by som len hrala svoju úlohu.

Vincent sa mi perami jemne obtrel o moje. Finálny krok nechával na mne. Chcel, aby som to bola ja, kto učiní rozhodnutie.

Po prvýkrát som ho nechala, nech vidí, ako sa mi trasú ruky. Chytila som ho okolo krku a pomaly sa k nemu naklonila.

Pobozkala som ho.

A modlila sa, aby mi aspoň trochu uveril, aj keď moje vnútro na mňa kričalo ako nikdy doteraz. Mala som brať nohy na ramená, no ja som namiesto toho všetko ešte viac skomplikovala.

Nebolo to správne, to som vedela. Keby bolo, necítila by som nevysloviteľnú tiaž na srdci, ktorá nebola spôsobená jeho telom nalepeným na mojom.

Prudko som sa od neho odtrhla a môj pohľad stvrdol.

„Možno vyzerám, že mi na ničom nezáleží, ale varujem ťa," prehovorila som, prekvapivo vyrovnaným hlasom. „Nepribližuj sa k nej, ak chceš ešte niekedy zastávať funkciu, ktorú zastávaš." Sledovala som, ako na jeho tvár sadol tieň.

„Viem, že mi dokážeš pekne znepríjemniť život, ale, drahý, to môžem aj ja tebe," zašeptala som do priestoru medzi nami. 

Vincent odo mňa neveriacky odstúpil a mne sa tak dostal priestor na premýšľanie, ktorý som potrebovala.

Naozaj som sa práve vyhrážala tomu najsilnejšiemu mužovi v Atlante?

Chcela som sa dať na odchod, lenže Vincent ma chytil za lakeť a priblížil sa až nebezpečne blízko.

„Tie slová ti pripomeniem, keď ťa budem mať v posteli," prisľúbil potichu, no desivo, až mi na rukách naskákala husia koža.

Nasucho som preglgla a vymanila sa z jeho zovretia.

Nech som si akokoľvek nahovárala, že tú chvíľu prežijem, nebola som na niečo také pripravená. Ako sa budem môcť pozrieť do zrkadla, keď nebudem lepšia než ostatné, ktoré na dosiahnutie svojich cieľov využívajú posteľ?

„Urob si láskavosť, Lauren, a prestaň bojovať," navrhol a podal mi späť batoh, ktorý som po ňom hodila. „Ver mi, nechceš so mnou viesť vojnu. Môžeš stratiť všetko," upozornil ma.

Porazenecky som ho prijala. Mal pravdu, no uznať si to bolo skoro rovnako ponižujúce ako nechať ho vziať si čo chcel hneď v pracovni.

Namiesto schodov smerujúcich na poschodie, som sa chcela vydať k dverám, lenže v hale som zastala. Pri pohľade na dlhonohú blondínu z rána, sa mi žalúdok otočil hore nohami. Čo bolo ale divnejšie bol fakt, že teraz sa lepila na Sebastiana.

Keď si ma Maxwell všimol, lenivo sa od svojej kamarátky odtiahol a zbehol dole. Spoločne s ňou.

„Jackie, toto je Lauren," predstavil nás v rýchlosti. „Lauren, Jackie."

„To je tá, kvôli ktorej ma vyhodil zo sprchy?" pozorne si ma obzrela, tentoraz nie veľmi priateľsky. Rozhodne mi venovala viac pozornosti než ráno, čo sa mi vôbec nepáčilo. Žiarlila?

„Vy-vyhodil?" zopakovala som po nej, značne zmätene. Videla som predsa ako sa po ceste obliekala...

„Jackie bola dosť zničená odmietnutím, tak som sa ponúkol, že ju uteším," obraňoval sa okamžite Seb, zatiaľ čo ja som nad ním neveriacky pretáčala očami. Blondína ho štuchla do rebier, nad čím sa on len zasmial.

„Aké šľachetné," zatiahla som. „Vidím, že Claire pre teba neznamená to, čo ty pre ňu," neodpustila som si.

Skôr, akoby mohol niečo povedať, som si vzala peňaženku a vyšla z domu, kde som narazila do Olivera.

„Prepáč," vychrlila som a prehodila si čisto nový batoh lepšie cez plece.

„V pohode," pokrútil hlavou, ale úsmev mu opadol. „Deje sa niečo, Lauren?" naklonil hlavu nabok. „Stalo sa ti niečo?"

„Mne? Nie, prečo?" klamala som automaticky. Kde som len mala začať?

„Ideš von v tomto nečase?" nechápavo nakrčil obočie a keď som len prikývla, povzdychol si. „V tom prípade ma aspoň nechaj odviesť ťa. To je to najmenej, čo môžem urobiť," dodal, keď si všimol, že som chcela namietať.

Bez slova som ho nasledovala k autu, premýšľajú, kam vlastne ísť. Nemala som nikoho, komu by na mne záležalo. Svet o mne nevedel a síce som chcela, aby to tak ostalo, niekde v hĺbke som aj tak túžila po obyčajnom objatí. Po rukách, ktoré by ma zachytili, po niekom, kto by ma ochránil...

„Kam to bude?" spýtal sa Oliver potichu.

„Do centra," šepla som. Všetky cesty predsa viedli do centra, nie?

 

***

 

„Si si istá, že je to dobrý nápad?" kontroloval mi už asi po stý raz Timothy, sediac za volantom auta, do ktorého som prestúpila v meste. „Nemusíš to urobiť práve dnes, Lauren. Vieš, ako som ťa to učil? Malé krôčiky," pripomínal.

Videla som obavy v jeho očiach. Bál sa, že to dopadne ako pred dvomi rokmi, keď som sa naposledy pokúsila vyrovnať sa so všetkým a ísť ju navštíviť.

Bol tam aj on. Sám to totiž navrhol.

„Nebola som pripravená," zamrmlala som. „Pred rokmi." Otočila som sa k nemu tak, aby ma vnímal aj bez očného kontaktu.

„Bála som sa, ako zareaguje, keď ma uvidí. Nemala som nič, čo by som jej ponúkla. Dokonca som ešte ani netušila či pôjdem študovať alebo si len nájdem prácu niekde v bistre, len aby som mala z čoho žiť," prehltla som guču, ktorá mi navrela v hrdle, pretože takto otvorená som k doktorovi ešte nikdy nebola. Netušil, aké myšlienky mi lietali hlavou, keď som mu dala facku. Myslel si, že som labilná. V skutočnosti som bola zlomená pohľadom, ktorý sa mi vtedy naskytol.

„Čo si teda sľubuješ od tejto návštevy? V tento deň..."

„Sú to jej narodeniny," vydýchla som a skutočnosť tých slov ma až zabolela. „Deň, na ktorý nikto z nás nikdy nezabudne. Mala by som tam byť, nie?"

Čím menej kilometrov do Griffinu ostávalo, tým viac sa vo mne dvíhali pochybnosti. Možno mal môj psychiater pravdu a na priamu konfrontáciu s minulosťou som nebola pripravená. Ako som to ale mala zistiť, keď sa o to nepokúsim? Ako sa dostať z dna, keď sa neodkopnem?

„Ak budeš chcieť, tak budeš," uistil ma a jemne sa usmial. Chcel ma povzbudiť, aj keď si myslel presný opak.

„Myslíš, že mi niekedy odpustí?" objala som sa rukami a zavrela oči vo chvíli, keď sme minuli obrovskú tabuľu s nápisom: Vitajte v Griffine

Auto spomalilo a ja som otvorila oči, obzerajúc sa po mieste, ktoré som kedysi nazývala domovom. Griffin bolo miesto, kde som sa cítila bezpečne. Kým sa všetko nepokazilo.

Cítila som, ako sa mi dvíha tepová frekvencia a aké problémy mi začalo robiť aj obyčajné dýchanie. Ruky mi rázom zamrzli, krv sa začala zbiehať do životne dôležitých orgánov...

„Zhlboka dýchaj, Lauren. Nádych a výdych," prikázal Timothy vo chvíli, keď si všimol môj neprítomný pohľad.

„Dýchaj, Lauren!" zvýšil hlas a jeho ruka mnou zatriasla.

Nemohla som. Slzy sa mi hrnuli do očí keď sme prechádzali okolo policajnej stanice, ktorú som si živo dokázala vybaviť. Dokonca som mala ešte stále na pamäti ten odporný pach cigariet a potu, ktorý tam prevládal.

„Ja..." otvorila som ústa, ale žiadna veta z nich nevyšla. Ostala som ako paralyzovaná, neschopná pozrieť na nič iné než na miesta, kde som sama kedysi bola.

Prešli sme okolo hasičskej stanice a ja som videla malý stromček, ktorý posadili do záhradky na jeho počesť.

Prvé slzy mi stiekli po tvári.

Ako mohli všetci slepo veriť niečomu, keď pravda bola úplne odlišná? Prečo stále hľadeli bokom, keď všetko mali rovno pod nosom?! Čím som si mala podľa nich prejsť, aby pochopili, že bol netvor?

„Myslíš, že jej chýba?" Hlas sa mi zlomil. Nepotrebovala som odpoveď. Ako inak? Musela ho milovať, bol rodinou.

„Nikdy ho skutočne nepoznala," vysvetlil Timothy pokojne. „Človek môže pracovať len s niečím, čo vidí, veriť niekomu, koho vidí. Keď mu sú tieto podmienky odoprené, nechá sa ľahko ovplyvniť inými. Myslím, že najviac jej škodí toto mesto. Ľudia, ktorí ho poznali a ktorí mu ostali zaviazaní." 

Auto zahlo na príjazdovú cestu pokojnej ulice, kde bolo len niekoľko skromných domov. Väčšina sa síce zmenila na nepoznanie, ten jeden bol však stále rovnaký.

Dom, v ktorom som bývala aj ja.

Brunet odstavil auto priamo oproti domu, aby som videla, ako sa vo vnútri ešte stále svietilo. Nevedela som či sa tomuto faktu potešiť alebo sa báť.

Doktor sa ku mne otočil a so všetkou vážnosťou sa mi zahľadel do očí. Akoby bola nejaká šanca, že v nich uvidí moje úmysly. Chcel vedieť, čo za hru to s ním hrám, lenže ako mohol zistiť odpoveď, keď ja sama som netušila, prečo som to robila?

„Keď chceš ostať v aute, nebudem proti. V záznamoch máš zapísané postupné zlepšenia, lieky sme už skôr obmedzili na minimum..." zahryzol si do pery a odvrátil odo mňa pohľad. „Nemusíš si to komplikovať, keď nechceš."

Tlmene som sa zasmiala.

„Nebol si to ty, kto vravel, že sa so svojou minulosťou musím skôr či neskôr vyrovnať? Myslím, že tento deň je na to ako stvorený."

Otvorila som dvere od auta, neveriac sama svojim nohám, ktoré ma dostali do večerného počasia. Zovrela som v rukách batoh a vydala sa cez cestu. Na chodníku som kládla jednu nohu pred druhú aj napriek tomu, že som cítila, ako sa mi kolená podlamovali.

Bála som sa.

Zhlboka som sa nadýchla, nasala vzduch do pľúc a zastala pred dverami, ktoré vyzerali rovnako ako v deň, keď som ich za sebou s rachotom zabuchla.

Ruky sa mi triasli, ale čas na vycúvanie nebol. Bolo to buď dnes alebo o rok, no čakať ďalších tristo šesťdesiatpäť dní by som nedokázala. Muselo to byť dnes.

Zaklopala som.

Najprv som nepočula nič. Vnútri panovalo rovnaké ticho ako nastalo aj v mojej hlave. Moje myšlienky utíchli. Zamerali sa na jednu jedinú vec.

Kroky postaršej osoby, ktorá smerovala k dverám. Šla otvoriť dvere cudzej návšteve, ktorú rozhodne nečakala.

Prvé, čo som videla, boli jej oči, skoro identické s Calebovými. Pri pohľade na mňa jej celé telo stuhlo a zadržala dych, akoby videla ducha. Pritom som to bola len ja.

„Ty?!" vydýchla.

Stačilo mi počuť jej hlas, aby som vedela, že možno čakala hocikoho, ale rozhodne nie mňa.

„Ahoj," bolo všetko, na čo som sa zmohla. Čo som vlastne mala povedať?

Žena, s ktorou som kedysi mala tak veľa spoločného rýchlo vyšla pred dvere domu tak, aby ich za sebou privrela. Obzrela si ma od hlavy až po päty.

„Čo tu robíš?" pritiahla si sveter bližšie k telu, keď silnejšie zafúkalo.

„Neprišla som sem kvôli tebe, to vieš." Potešilo ma ako vyrovnane som znela.

Neveriacky odfrkla.

„A kvôli komu teda?" bojovne vystrčila bradu. Presne tak, ako som to robila ja, keď šlo do tuhého. „Nemáš právo tu byť! Nie po všetkom, čo si zničila!"

Dostala som silnú, imaginárnu facku. Ja som bola tá, čo všetko zničila?

Zahryzla som si do jazyka skôr akoby som povedala niečo, čo by som neskôr ľutovala. Chcela som sa vyhnúť hádke, lenže to bolo skoro nemožné. Prečo bolo všetko aj po tom čase tak náročné?

„Doniesla som darček," dostala som zo seba a v ruke dvihla nový batoh. „Viem, že školský rok už začal, ale..."

„Nič od teba nechceme!" skočila mi do reči.

Vchodové dvere za nami sa pomaly otvorili a obe sme sa pozreli na osobu, ktorá sa v nich objavila.

„Mami, deje sa niečo?" spýtalo sa dievčatko, lietajúc pohľadom z jednej na druhú. 

Nezmohla som sa ani na slovo. S údivom som sledovala to malé stvorenie predo mnou, ako si pretiera unavené oči farby horúcej čokolády a zmätene sa snaží zaradiť ma niekam.

„Nie, nič sa nedeje, miláčik. Choď hore, o chvíľu prídem," usmiala sa na ňu Amelia. „Musíš ešte vziať lieky..."

„Kto si?" naklonila hlavu nabok a neposlušné kučery jej padli do tváre.

Rodina.

Vyschlo mi v hrdle.

Timothy mal pravdu. Nebola som pripravená. Nečakala som, že ma tá malá odzbrojí takou obyčajnou otázkou.

„Nikto, miláčik, choď dovnútra, aby si ne..." chcela ju Amelia uchlácholiť, lenže ona si robila, čo chcela. Vyšla k nám a postavila sa priamo predo mňa.

Okamžite som si kľakla, aby som bola na úrovni jej očí.

„Ahoj drobček, ja som Lauren," usmiala som sa na ňu. „Niekto mi povedal," zaletela som pohľadom k Amelii, „že máš dnes narodeniny," pošepkala som pomaly akoby to bolo tajomstvo, nad čím sa tá malá len ošila a prikývla.

„Koľkože to už máš?"

„Šesť," odvetila a ukázala mi šesť prstov, aby som jej uverila.

Ja som jej zas ukázala batôžtek, ktorý som jej opatrne podala.

„Viem, že už chodíš do školy, ale napadlo mi, že tento môžeš nosiť vonku," navrhla som a sledovala, ako sa očká toho malého anjelika rozžiarili a bez toho, aby vedela, kto vlastne som, sa na mňa vrhla.

„Ďakujem!" zašepkala mi do ucha, keď ma silno objímala a mne sa do očí natisli slzy.

„Tak dosť, Emerie, vráť sa domov, než prechladneš!" odtiahla ju odo mňa a súrila ju dovnútra. 

„Mami, pozri, dostala som darček k narodeninám! Vezmem si ho zajtra na tanečnú!" ukazovala Amelii batôžtek a spokojne vošla do domu. Poslednýkrát sa ku mne otočila a zakývala mi.

„Ahoj Lauren," pozdravila a stratila sa v chodbe.

Zatajila som dych. Na tanečnú. Amelia si z nej naozaj vytvorila moju vernú kópiu, no istá časť vo mne bola šťastná, keď som videla, že sa má dobre. Viac som sa bála, ako môže zvládať deti, po tom čo som jej ja s Calebom urobila...

Vidieť radosť, ktorú jej darček urobil, stál za to. Stál za tisíc Vincentových dotykov aj za Ameliine poznámky. Pre ňu by som šla aj do pekla a naspäť.

S jemným úsmevom na tvári som vstala, pripravená čeliť osobe, ktorú som sama kedysi nazývala matkou. Bolo to z lásky či zo zvyku? Deti predsa nerozlišovali, či si to oslovenie rodičia zaslúžia. Bolo to podvedomie, ktoré im kázalo, aby žene vraveli mami a mužovi otec.

„O čo ti, do čerta, ide?!" osopila sa na mňa odrazu a chytila ma za ruku.

Pevne stlačila, lenže tentoraz som už nebola štrnásťročné dievča, ktoré sa jej bálo.

Prudko som sa jej vytrhla a vystrela sa. Moja tvár rázom stvrdla, pretože dôvod na úsmev sa stratil vo vnútri. Ona pre mňa neznamenala nič.

„O ničom nevie, však?" kontrolovala som si, hoci odpoveď som poznala.

„Čo som jej mala podľa teba povedať?" rozhodila naštvane rukami. Z očí jej sršali blesky. „Že jej otca zabil vlastný brat?!"

Prehltla som nadávku, ktorá sa mi formovala na jazyku. Nechcela som klesnúť na jej úroveň. Nebola by som potom o nič lepšia.

„Takto to vidíš? Myslela som, že ti roky odlúčenia otvoria oči, ale ty si stále rovnaká ako kedysi."

„Ako sa opovažuješ?!" Celá očervenela. „Nebudeš so mnou takto hovoriť! Alebo si zabudla, že jej môžem povedať celú pravdu?" víťazoslávne sa usmiala, keď si všimla môj výraz.

„To je ono, radšej sa drž tej svojej hry na pracujúcu ženu alebo čo teraz robíš, ale nechoď sem, pretože si myslíš, že môžeš mať rodinu," založila si ruky na bokoch. „Ty žiadnu rodinu nemáš, Lauren. Nikdy si nemala a nikdy nebudeš. Nenájdeš si muža, nebudeš s bratom a rozhodne sa neopováž myslieť si, že môžeš mať moju Emerie!"

Jej slová boleli. Každé jedno sa mi zarývalo do srdca a ja som cítila, ako sa ma zmocňuje úzkosť. Oči ma štípali a keby som si nespomenula na hlavný dôvod návštevy, pravdepodobne by som sa zrútila priamo pred ňou. Lenže to som nemohla.

„Teraz odídem, ale vedz, že ja sa vrátim," prehovorila som, potichu, no hrozivo. Zaprisahávala som sa. „Nebudem mať pokoj, kým nebude všetko napravené. Tá malá sem nepatrí rovnako ako tvoj syn nepatrí za mreže. Ak si myslíš, že ju môžeš držať v nevedomosti, mýliš sa. A keby vedela pravdu, čo myslíš, čo by urobila?! Ľutovala by ťa kvôli strate manžela, alebo by chcela byť s tými, ktorí sa mu postavili?"

Skôr, než som stihla zareagovať, sa jej ruka stretla s mojou tvárou. Vložila do toho všetku silu, to som musela uznať. Líce ma štípalo, lenže ani to ma neodradilo od toho, aby som na ňu znova pozrela.

„Odíď!" precedila pomedzi zuby. „Nikto ťa tu nechce. Keby si všetko nepokazila, Emerie ešte mohla sestru, ale pozri sa na seba..."

Zaškrípala som zubami, zatínajúc ruky do pästí. Nehrala férovo.

„Spomeň si na mňa, keď ti prídu ďalšie peniaze pre Emerie," bolo všetko, čo som jej povedala predtým, než som sa otočila.

Pravá noha, ľavá noha...

Vydržala som to až do auta. Posadila som sa na sedadlo a zapla si pás, aj napriek trasúcim sa rukám.

„Lauren... mrzí ma to," stisol pery doktor.

„Mňa mrzí len jediné," hlesla som, keď sa mi po tvári začali rinúť slzy. „Že ju nedokážem vziať do bezpečia."

 

Kapitola XIII. / Kapitola XV.


Povedala som si, že ja najvyšší čas ukázať jedno z ďalších prekvapení, takže... prekvapenie! :D

Všimla som si, že ste hlasovali za Hate/Torn ako za naj poviedku roku, čo si nesmierne vážim, a preto vám chce všetkým poďakovať. Nepridávam príbeh najpravidelnejšie, a aj ste to so mnou vydržali.

ĎAKUJEM.

Teraz ma ale zaujíma... čo si myslíte, že Lauren môže plánovať? Nejaké teórie?

Vaša Perla :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Torn - Kapitola XIV.:

7. Perla přispěvatel
14.01.2018 [19:33]

PerlaMillie, na pokračovaní sa pracuje, takže čoskoro tu istotne pribudnú ďalšie časti. Emoticon
Tak všetci vieme, ako Vincent dopadne, horšie je skôr to, že na to musíme ešte počkať a Lauren to musí prežiť.
Super teórie, drahá. Emoticon Emoticon Emoticon Škoda, že trochu inaccurate, ale keby som to nemala premyslené, vedela by som si aj toto predstaviť ako možnosť.
Ďakujem za komentár. Emoticon

6. MillieFarglot admin
13.01.2018 [23:11]

MillieFarglotHaloooo? Kde mám pokračovanie? Emoticon
Vinco je špina, strašná špina. Chápem, že sa vyžíva v ničení životov, kvôli jeho práci. Ale nemusel by pri tom tak strašne manipulovať ľuďmi. Prečo sa chcel vlastne Hate ešte stále pomstiť? Ach, je mi Lauren strašne ľúto. Byť na jej mieste, by to môj žalúdok zrejme nevydržal. Dúfam, že toto trpenie prinesie len dobré veci, aj keď tomu nejak odmietam uveriť.
Stále si myslím, že je nejaká chémia medzi Natom a Lauren, aj keď mám pocit, že po bloncke to všetko vyprchalo. Aj keby tam dačo bolo, tak Vinco by sa isto postaral o to, nech im to okorení tiež.
No a moja konšpiračná teória číslo jedna - Lauren pôjde s Vincom na tú akciu, stretne tam kopec známych ľudí a bude prúserík. (Akože myslím Roba a tak)
Ďalšia teória - že chce Lauren uniesť svoju sestru? (Akože, som najskôr nechápala, prečo sa tak nasrala kvôli batohu a to bol šok teda Emoticon ) Ako bolo by celkom pekné si predstaviť, že by sa Caleb dostal na slobodu, vzala by sestru do bezpečia. Ale také ružové to asi nebude. Okrem toho, zrejme by ju nevzala k Maxwellovcom. Emoticon
V každom prípade dúfam, že tu bude nová kapitola čo najskôr, veľmi sa na ňu teším.
Emoticon Emoticon

5. Perla přispěvatel
26.12.2017 [22:11]

PerlaAngela, máš pravdu. Lauren momentálne nevidí žiadne východisko. Práve naopak. Zdá sa jej, že nemá ani to málo možností, ktoré mala predtým, pretože aj keby odmietla Vincenta, vie, že on by to len tak nenechal.
Ďakujem za komentár. Emoticon

4. Angela přispěvatel
23.12.2017 [10:13]

AngelaŽe je Vincent parchant, to mě nepřekvapuje. Jeho jednání... Odpovídá jeho charakteru. Líto mi je Lauren, která momentálně vidí jedinou možnost v tom, že půjde Vincentovi na ruku. Děs, když nás zoufalství dožene do takových situací.
A ještě horší, když musí sledovat svou sestru, jak žije s matkou. Je smutné, když naši nejbližší jsou tak zaslepeni.
Nevím, jak si Lauren představuje, že sestřičku zachrání... Aniž by jí řekla pravdu. Ale ta pravda... Ta bude malou hodně bolet. =/

3. Perla přispěvatel
22.12.2017 [9:59]

PerlaVeva, mohol by byť jej otcom, no to by Lauren nemohla byť tak vyspelá, ako na svoj vek. Tým, že vie, čím si prešla a čo prežila, vidí medzi nimi istý súvis. Inak myslím, že týmto zoznámením komplikácie len začínajú. Emoticon Ďakujem za komentár. Emoticon

SunShines, áno, Vincent je značná prekážka v ich vzťahu, aj keď Nate je vytrvalý. Koniec koncov, nie je to vždy milostný vzťah, aký by musel s Lauren mať.
Tak to som rada, že sa mi podarilo prekvapiť ťa. Trochu som sa bála, že to bude dosť očakávané, keď stále vraveli o nej.Ďakujem za komentár. Emoticon

2. Sunshines
21.12.2017 [15:41]

To akože vážne? Emoticon
Vincent je idiot, žiadna novinka, potrebuje mať navrch a stále si niečo dokazovať, jasné.
Trošičku si ma potešila tým, že s tou blondínou to nebolo tak ako to na prvý pohľad vyzeralo, ale aj tak si ich vzťah kvôli tomu Vincentovi neviem predstaviť.
Ale teraz to podstatné...ale Emerie?. Jedna vec bola stretnutie s matkou, ktorá asi nebude úplne v pohode, ak po tom všetkom bráni svojho manžela. Ale toto stretnutie bolo úplne že šokujúce pre mňa to som naozaj nečakala.

1. Veva
21.12.2017 [12:59]

Vinco je proste.....ugh Emoticon Je nechutny...sak by mohol byt jej otec. To mu to vobec neni akoze divne? That's a no no Emoticon
....to som teda fakt necakala. Ona ma sestru???? Je to komplikovanejsie nez som si myslela, ze to bude Emoticon
No uvidme co bude dalej Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]


Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!