OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Torn - Kapitola X.



Torn - Kapitola X.Keď rodina znamená záhubu aj spásu.

Kapitola desiata

 

Dnes bola rada na mne, aby som prišla domov hlavnými dverami. Caleb ma podržal minule, bolo mojou povinnosťou urobiť pre brata to isté. Nechcela som, aby na neho doma čakalo ešte viac problémov. Nezaslúžil si to.

Ledva som sa doplazila k dverám. Celé telo ma bolelo. Po tom, ako som si „neúmyselne“ zlomila nohu, som nemohla pol roka tancovať. Dnešok bol prvý deň, kedy som dostala poriadne do tela.

Vytiahla som si z batoha kľúče, no na chvíľu som zastala v pohybe, neistá, či som vôbec chcela ísť dovnútra. Všetky spolužiačky sa celý deň tešili na to, kedy pôjdu domov a ja? Ja som ani len nevedela, či nejaký domov vôbec mám.

Skromný domček, v ktorom sme bývali, sa za domov považovať nedal, minimálne nie s obyvateľmi, ktorých vreskot som počula aj z vonku. Ako inak? Nespomínala som si na deň, kedy po sebe tí dvaja nevrieskali. Čo bolo horšie, nebola som malá, aby som to mohla prehliadať. A aby oni prehliadali mňa.

Nasucho som preglgla a odomkla si dvere. Cítila som, ako mi v ušiach hučala krv a ako som sa v duchu modlila, aby si ma nikto nevšimol. Stačilo urobiť zopár krokov, zopár tichých krôčikov, a bola by som pri schodoch, ktoré viedli na poschodie.

„Tak tu ju máme,“ dostalo sa ku mne z obývačky.

V sekunde som zastala v pohybe a neisto dvihla hlavu k mame, ktorá mi šla naproti. Na tvári mala ešte stále nahnevaný výraz, ktorým obdarovávala otca, kým som tu nebola.

„Ahoj,“ pozdravila som potichu a dala si prameň rovnako hnedých vlasov za ucho. Všetci vraveli, že sa s mamou podobáme, lenže ja som to vehementne odmietala. Nechcela som sa jej podobať. V ničom.

„Kde si doteraz trčala?!“ ozval sa ku mne mužský hlas, z ktorého mi stávali chĺpky na rukách dupkom. Neisto som si dovolila dvihnúť zrak k mužovi, ktorý sa k nám dovalil lenivým krokom z obývačky. Jeho čokoládové oči sa stretli s mojimi, no nie nadlho. Nedokázala som hľadieť do rovnakých očí, aké som mala aj ja, pretože sa mi to nepáčilo. Podobala som sa na neho. Na oboch.

A tak veľmi som nechcela.

„Bola som v škole a potom som utekala na tanečnú...“ začala som, no bola som zastavená maminou dvihnutou rukou.

„Môžeš už tancovať?“ pozdvihla obočie.

„Áno,“ sklopila som pohľad k zemi. „O mesiac ideme na súťaž do Atlanty a ak chcem ísť aj ja, musím poctivo trénovať.“

Otec, opierajúci sa o zárubňu, sa od nej odrazil, a aj s pivom v ruke podišiel bližšie. Stál odo mňa obďaleč, no ja som aj tak cítila pach alkoholu zmiešaný s cigaretovým dymom.

Napínalo ma z toho.

„Kde si myslíš, že pôjdeš? Do Atlanty?“ pozdvihol obočie. „Kto ti to zaplatí? Ha?!“ Jeho hlas sa stupňoval, až som sa musela ovládať, aby som ho nezvýšila aj ja. Dobre som si pamätala, ako to dopadlo naposledy. Sadru na nohe som predsa mala skoro dva mesiace.

„Jonnah, nechaj ju na pokoji.“ Prvá po dlhej dobe, ktorá neobsahovala žiadnu nadávku na moju osobu. Museli sa s otcom poriadne pohádať, keď bola na mojej strane.

„Nechať ju?! Nenechám štrnásťročné dievčisko, aby si robilo, čo chce, Amelia!“ zrúkol autoritatívne a prikročil o čosi bližšie.

Intuícia mi vravela, aby som sa dala na ústup, lenže to by som nebola ja. Ostala som stáť na mieste a vystrela sa. Bojovne som vystrčila bradu.

„Ide tam celý klub, otec,“ trvala som na svojom.

„To ma nezaujíma! Uvedomuješ si, že na teba len míňam peniaze?! Prečo si nevážiš to, čo máš!“ soptil.

Jeho monológ nedával zmysel, ale súdiac podľa slov, ktoré sa mu plietli, vypil viac než len jedno pivo. Odkedy ho preradili a znížili počet pracovných hodín, stalo sa pivo jeho najlepším priateľom. Jedna fľaša sprostého alkoholu pre neho nabrala väčší význam ako jeho deti.

„Na mňa?“ prekvapene som zamrkala. „Kde sú peniaze, ktoré ste dostali z poistky, keď som si zlomila nohu?“ Nehovoriac, že to vôbec nebola náhoda a moja nešikovnosť.

„Lauren!“ okríkla ma mama. Neskoro.

Otcova ruka sa stretla s mojou tvárou takou silou, až som sa zapotácala pár krokov naspäť. V snahe udržať si rovnováhu som sa zozadu zaprela do dverí a odrazila sa od nich, znova čeliac mužovi, ktorý mi dal polovicu génov. Ako ma mohol vytvoriť, keď som s ním nemala nič podobné?

„Ešte raz na mňa otvoríš ústa a prisahám, že ti takú strelím, až ti stena dá druhú!“

Nebola to bolesť, kvôli čomu sa mi do očí nahrnuli slzy. Boli to jeho slová, ktoré ma zraňovali viac než čokoľvek iné.

Bez slova som popri nich chcela prejsť ku schodisku, lenže otec ma schytil za ruku a otočil k sebe.

„Rozumela si?“ Pohľad mal smrteľne vážny. Vedela som, že si nerobí srandu. Ten muž bol schopný všetkého.

„Á-áno,“ zachripela som s gučou v krku a hneď, ako ma pustil, som brala schody po dvoch.

„Počula si ju, Amelia? Že vraj kde sú peniaze?! Smrad jeden malý! So mnou sa takto rozprávať nebude!“ počula som jeho slová aj na poschodí. Každé jedno sa mi zarývalo do mysle a pripisovalo k tým, ktoré mi už povedal.

Žiadne neboli dvakrát pekné.

Namiesto mojej izby som si vybrala bratovu, do ktorej som vkĺzla. Svetlo som nesvietila, bolo zbytočné. Orientovať som sa dokázala aj po hmate, tak často som sa tu schovávala.

Skĺzla som na zem, opretá o dvere zadržiavajúc slzy. Nemala som koho oklamať, jedine seba, ak som si myslela, že som bola silná.

Nebola som.

Naštvane som udrela temenom hlavy do dverí a nechala slzám voľnosť. Rukami som si objala kolená a sledovala okno, ktoré sa nachádzalo priamo oproti dverám a ktoré bolo jediným zdrojom svetla.

V škole sa mi smiali. Dievčatá v šatni si mysleli, že som divná, keď som sa šla prezliecť do záchodu. Čo iné mi ale ostávalo, keď môj chrbát bol pokrytý modrinami, ktoré ešte len menili farbu z fialovej na modrú?

Chlapci sa ku mne zas nepriblížili, pretože sa báli môjho brata. Bola som sama. Na všetko, vo všetkom.

K slzám sa pridali vzlyky. Tiché, no neudržateľné. Plakala som ako malé dieťa, zatiaľ čo rodičia sa zas a znova dole hádali. Už som si ani nepamätala, aké to bolo, keď sme boli normálna rodina. Vlastne... boli sme niekedy normálnou rodinou? Bol deň, kedy po nás otec nevrieskal a mama ho neobhajovala?

Okno oproti mne sa pohlo. Čiesi prsty ho vysúvali opatrne nahor, a postupne sa do pozadia dostávala silueta. Kvôli nedostatku svetla som jej nevidela do tváre, ale keď rýchlym pohybom skočil dovnútra, vedela som, o koho sa jedná.

„Lauren?“ nechápavo nakrčil obočie braček, ktorý sa snažil zorientovať v tme. Zhodil batoh na zem a pomaly ku mne podišiel. Sadol si vedľa mňa, nanešťastie, zo zlej strany. Aj v šere si dokázal všimnúť moje červené líce, na ktorom som cítila odtlačok otcovej ruky.

„Oh, sestrička,“ vystrel ku mne ruku a pohladil ma po líci.

Pri jeho jemnom dotyku som to nevydržala a rozplakala sa. Starší brat si ma k sebe okamžite privinul. Bradu si oprel o moju hlavu, zatiaľ čo rukou ma hladil po chrbte.

Mlčal. Poznal ma a vedel, že žiadne slová by nepomohli. Ani jemu, ani mne. Nebola som predsa jedinou, ktorú otec bil. Jeho mlátil ešte radšej, bol to predsa chlap. Vydržal viac.

„Želala...“ potiahla som nosom. „Tak veľmi by som si priala, aby sme mohli odísť, Caleb,“ zašeptala som do priestoru medzi nami.

„Aj ja, sestrička, aj ja,“ pritakal potichu. „Keď skončím školu a nájdem si prácu, odídeme,“ odtiahol sa odo mňa a pozrel mi seriózne do očí. „Pôjdeme odtiaľto čo najďalej a budeme spolu, dobre? Postarám sa o teba, sestrička. Už nikdy ti neublíži.“

„Ale...“ otvorila som ústa, aby som namietla, lenže nakoniec som ich zatvorila. Nechcela som utekať. Nechcela som zaspávať so strachom, že sa raz ráno a prebudím a prídem o svojho bračeka. Mohli by ho predsa zavrieť za únos maloletej. Otec by ho zabil. A ja by som nasledovala.

„Budeš v bezpečí, Lauren,“ uistil a privinul si ma k sebe čo najbližšie. „Nedovolím, aby ti ublížili.“

Objala som ho naspäť, ale nie kvôli jeho prísľubom. Nebála som sa o seba, nechcela som odísť kvôli sebe. Caleb bol na tom oveľa horšie ako ja. Nebil ho len otec, ale chlapci v škole si ho pravidelne podávali, tiež, keďže neboli ako oni. Akoby aj mohol?

Môj brat nebol žiaden blbec, ktorý by naháňal každú sukňu na škole. Nebol to futbalista, aj keď bol nadaný po otcovi. Nie, Caleb bol umelec. Bol to muzikant telom i dušou. Dokázal urobiť hudbu zo všetkého, čo mal naokolo. To som na ňom milovala. Jeho schopnosť vytvárať krásne tóny z vecí, ktoré samé o sebe nič nedokázali. Stačilo ale, že sa ich dotkli jeho ruky.

„Neurobíš žiadnu hlúposť, všakže?“ kontrolovala som a dvihla k nemu zrak.

„Až priveľmi sa o mňa bojíš, sestrička,“ schuti sa zasmial a postavil sa na nohy. Prešiel k malej lampe pri stolíku a zasvietil.

Pomaly som sa pozviechala zo zeme a prešla si sadnúť na jeho posteľ. Caleb si sadol na stoličku a pritiahol s k sebe v ruksak, v ktorom sa začal prehrabovať. Nakoniec z neho vylovil voj mp3 prehrávač, ktorý mi podal.

„Čo to má byť?“ nerozumela som.

Braček zložil bundu a prisadol si vedľa mňa. Niečo na prehrávači začal s úsmevom vyťukávať. Na moment vyzeral úplne bezstarostne, až sa mi chcelo od radosti skákať. Jemne mi šklblo kútikom pier. Zaslúžil si takto sa usmievať stále. Bol mi predsa ako otec.

Bol tým najväčším vzorom, aký som v živote mala.

„Poprosil som chalanov, aby so mnou nahrali novú skladbu, čo som zložil. Mark mi dnes poslal nahrávku,“ podal mi slúchadlo, zatiaľ čo jedno si sám vzal.

Obaja sme sa posunuli k stene a opreli sa.

„Chcem si to vypočuť s tebou,“ dodal, keď stlačil tlačidlo prehrať.

Zatvorila som oči a nechala sa unášať tónmi klavíra. Pomalá predohra, z ktorej sálalo zúfalstvo mi stisla hrdlo. Skladba začínala v nižšej tónine, no čím viac sa zrýchľovala, tým vyššie smerovala. Refrén bol rýchly, akoby unáhlený, ustráchaný a hlavne tichší. Srdce mi začalo prudko biť, pretože za týmto dielom sa skrýval príbeh, ktorý sa Calebovi podarilo vypovedať v priebehu troch minút.

Náš príbeh.

 

„Nasledovne k roztoku pridáme tri miligramy hydroxidu...“ ozýval sa mi v slúchadlách môj hlas, ktorým som prerozprávala všetky svoje poznámky do mobilu, len aby som ich mohla počúvať a lepšie sa učiť.

Utrela som si pot z čela a pokračovala v miernom pokluse. Bežiaci pás som mala nastavaný na pomalšom tempe, vďaka čomu som dokonalo zamestnala svoje telo, zatiaľ čo myseľ sa sústredila na školu. Potrebovala som sa pripraviť na laboratórne cvičenie, ktoré sa samo neurobí. Nebolo to však jednoduché, keď sa mi do mysle dobýjali iné myšlienky.

Prvý októbrový deň znamenal voľno v práci, a tak som mala všetko čas využiť štúdiom, aby som si nadbehla na zvyšok týždňa. Ja som sa ale zaoberala tým, ako sa vyhnem škole a práci v utorok, tretieho októbra. Najradšej by som sa zašila niekde na psychiatrii pri Calebovi, ktorý ako jediný chápal moje rozpoltené pocity voči tomuto dňu.

Nenávidela som ho a milovala zároveň. Bolo niečo horšie?

„Nemyslel som si, že cvičíš,“ donieslo sa ku mne odo dverí, v ktorých stál Nathaniel s uterákom prehodeným cez plece a fľašou vody v ruke.

Prudko som zastala v pohybe a hodila hlavou dozadu. Nanešťastie, pás pod mojimi nohami stále bežal. Stiahol ma so sebou dozadu a keď som z neho spadla, zapotácala som sa dozadu a tvrdo dopadla na zadok.

„Do čerta,“ zanadávala som si, snažiac sa dostať na nohy. Nate sa spoza mňa zvesela smial.

„Nemyslel som, že by si zo mňa padla na zadok práve ty, ale musím povedať, že sa mi to páči,“ zazubil sa.

Pretočila som nad ním očami a silno sa odrazila od zeme, len aby som vyskočila na nohy. Hrubý vrkoč som si hodila dozadu, aby mi nezavadzal.

„Čo chceš?“ prešla som rovno k veci.

„Ja?“ spýtavo pozdvihol obočie, ukazujúc na svoj uterák. „Prišiel som si zacvičiť. Je nedeľa, rodinný obed sa konať nebude, keďže tu nie sme všetci... Nudím sa.“

Chvíľu som na neho bez slova hľadela, snažiac sa spracovať slová, ktoré opustili jeho ústa. Nudil sa? Ako bolo niečo také možné? Ja som nevedela, kde mi hlava stojí a on sa nudil. Prečo bol život tak nespravodlivý?

„Fajn, ja som bola aj tak na odchode,“ dostala som zo seba nakoniec. Prešla som k bežiacemu pásu vypnúť ho a odložila si slúchadlá s mobilom do vrecka na teplákoch.

„Bože, Lauren, veď ťa nikam nevyháňam!“ zaúpel blondiak a šiel v mojich krokoch. „Nemusíš ísť, alebo... bojíš sa, že sa nebudeš vedieť ovládať?“ pozdvihol kútik pier.

„Jednoznačne, presne v tom to bude,“ pritakala som sarkasticky a otočila sa k nemu. „Nedokážem sa pri tebe ovládať, Nathaniel,“ naklonila som hlavu nabok a sledovala, ako sťažka preglgol. „Jediné, na čo myslím, keď sledujem, ako otváraš ústa,“ podišla som k nemu a postavila sa na špičky. Môj hlas prešiel do šepotu. „Stále si kladiem otázku, aký je to pocit...“ naklonila som sa k nemu a prisahala by som, že on bojoval s nutkaním prerušiť ma.

„Keď ich konečne zavrieš a budeš sa aspoň na chvíľu venovať niečomu produktívnemu,“ dokončila som a vyviedla ho z ilúzie.

Odtiahla som sa od neho, sledujúc, ako sa snažil spamätať sa z imaginárnej facky, ktorú utrpel.

„Prajem príjemnú rozcvičku, fešáčik,“ žmurkla som na neho a s hlbokým výdychom si to namierila k dverám. Nepotrebovala som v živote žiadne ďalšie rozptýlenie. Nepotrebovala som chlapa, ktorý by mi každou vetou dvíhal tlak. Nechcela som.

Možno som len nechcela, aby tým niekým bol práve on.

„A čo tá sebaobrana?“ dostalo sa ku mne pri dverách. „Ako sa obrániš, keď na teba zaútočí niekto nabudúce? Alebo budeš dúfať, že tam bude môj braček?“

Zhlboka som sa na nadýchla. Nemohla som mu dovoliť dostať sa mi pod kožu. Na provokáciu som bola zvyknutá. Tak prečo ma on dokázať vytočiť tou, na oko, nevinnou vetou?

S kyslým úsmevom na tvári som sa k nemu otočila, len aby som ho našla stojaceho v ringu, držiaceho v rukách dva páry boxerských rukavíc.

„Hm? Pripravil som ťa o slová?“ burcoval ma k reakcii a, nanešťastie, sa mu to darilo. Mohla som zaujať obranný postoj, vycúvať z telocvične a ani sa za ním neobzrieť.

Mal však pravdu.

Nebezpečenstvo mi hrozilo každé ráno, keď som odchádzala z práce. Poznala som niekoľko ťahov, ale tie nemuseli byť vždy účinné. Jediný spôsob, ako sa niekam pohnúť bol ten, že ho nechám ukázať mi niečo nové.

Porazenecky som si vydýchla a vrátila sa dovnútra. S hlavou hore, aby si nevšimol, že som ho chcela nechať samého, keby mi jeho ochota nehrala do karát. Možno to zo mňa robilo vypočítavú mrchu, avšak to mi bolo ukradnuté. V mojej brandži sa mi už neraz nadávalo aj horšie.

Ako náhle si všimol moje kroky, ktoré smerovali k nemu, roztiahol pery do širokého úsmevu. Víťazného.

V tichosti som k nemu vošla do ringu a sledovala, ako položil rukavice na zem. Podišiel ku mne s dlhými ľanovými červenými pásmi, ktoré mi podal. Ja som ale netušila, čo s nimi urobiť, aj keď mi bolo jasné, že by som ich mala nejako obviazať okolo rúk.

„Ehm... ako si ich mám...“

„Ukáž,“ nenechal ma dokončiť a už bral moju ruku do svojej. Pomalým, lenivým tempom mi obviazal najprv pravú a potom ľavú ruku. Pomohol mi navliecť si aj rukavice, ktoré vyzeralo ťažšie než som sa ja cítila.

Keď som zbadala svoj odraz v zrkadle, pripadala som si ako blázon. Nebola som žiaden bojovník. Nebola som schopná vážne ublížiť druhým, až príliš som verila v ich nápravu. Na rozdiel od Caleba.

Pozorne som sledovala, ako si obviazal ruky Nate, lenže na rozdiel odo mňa, on si rukavice nedal.

„Tak a teraz sa ukáž,“ pokynul mi. „Skús ma udrieť.“

Vytrieštila som na neho oči a o krok cúvla. Zbláznil sa? Mala som ho udrieť? Len tak?

„Prečo by som to robila?“ zachripela som. „Nechcem ťa udrieť, Nate.“

„Ale chceš,“ trval na svojom. „Keď budeš v tmavej uličke a bude to buď on alebo ty, tiež ho neudrieš?“ spýtavo pozdvihol obočie. „No tak, udri ma, Lauren!“

Poslúchla som. Moja ruka vystrelila k jeho lícu plnou silou. Vedela som ako uštedriť súperovi slušný hák, nakoľko som to neraz videla v impériu. Rukavica sa stretla s Natovým lícom. Blondiak prekvapene zaspätkoval, zízajúc na mňa ako na ducha.

„Páni!“ vydýchol udivene, šúchajúc si tvár. „To bolo...“ jeho ruka zrýchlila cestu hore a dole po líci. „Wau.“

„Viem sa o seba postarať,“ bolo všetko, na čo som sa zmohla. „Prepáč, Nate, toto...“ dvihla som ruky pred seba. „Bola to chyba. Zbytočnosť.“

Chcela som si pozrieť zapínanie a prísť na to, ako to dostanem z rúk dole, lenže bolo neskoro.

Nate sa na mňa z ničoho nič vrhol a oboch nás zvalil k zemi. Zaťažil ma váhou svojho tela, no keď jeho ruky našli tie moje, ktoré mi dvihol nad hlavu, cítila som, ako sa zo mňa nadvihol.

„Ako ma udrieš teraz, Lauren?“ spýtal sa ma, jeho tvár len centimetre od mojej.

Snažila som sa vymaniť si ruky z jeho zovretia, bezvýsledne. Bol ťažký a vedel, čo robí. Ja nie. Začala som mykať nohami v nádeji, že ho od seba odtlačím, lenže on by bez problémov rozrazil kolená a postaral sa, aby sa nohy nedotýkali jedna druhej.

„Čo urobíš, keď ťa bude mať protivník vo svojej moci? No tak, Lauren, premýšľaj,“ pokračoval rýchlo akoby môj život závisel od sekúnd. Akoby to nebola len jeho hlúpa hra.

Nedokázala som sa pohnúť. Nielenže mi bránil Nathaniel, tentoraz sa k tomu pridala aj moja myseľ. Nevedela som, ako sa z toho dostať. V tejto polohe som mu bola vydaná napospas.

„Ja... nemôžem,“ hlesla som takmer nečujne, stratená v myšlienkach. Cítila som, ako som sa začínala triasť. Jasne som na tele rozoznávala tie ruky, ktoré sa o mňa obtierali a ktoré chceli to, čo nikdy nemali dostať.

Rázne som pokrútila hlavou, snažiac sa lapiť dych. Moje oči našli tie Natove v nevyslovenej prosbe.

„Neublížim ti, Lauren,“ šepol potichu a jeho stisk na mojich rukách povolil. Musel vidieť horor v mojich očiach. „Chcem, aby si ublížila každému, kto sa ťa dotkne proti tvojej vôli,“ pokračoval tlmene.

„Prečo?“ zachripela som sťažka. Bolo náročné dívať sa do tých úprimných očí, keď som mu doteraz len uhýbala pohľadom.

„Pretože keď mi Sebastian povedal, čo sa stalo, skoro som zošalel. Nedokázal som si predstaviť, čo by som spravil, keby sa tomu chlapovi podarilo, čo chcel,“ priznal a frustrovane si odfúkol. „Neveríš mi a ja to rešpektujem. Viac-menej. Ja sa o teba ale nechcem báť každý večer, keď ideš do práce a nepovieš mi, kde si. Bývaš tu so mnou, to znamená, že ak sa niečo stane, budem to ja, kto bude na vine. Žiaden ožran, žiadna náhoda neospravedlní to, že som sklamal,“ hlas sa mu zlomil. „Prosím, nedovoľ mi sklamať.“

Vyrazil mi dych. Nebola som schopná žiadnej reakcie, pretože jeho monológ, jeho priznanie... bolo za tým oveľa viac.

Jeho hlava klesla vedľa mojej a jeho dych som cítila na pleci. Tentoraz som to nebola ja ,kto sa triasol, ale on.

„Nemôžem sklamať aj teba.“ 

 

Kapitola IX. / Kapitola XI.


Wau, konečne sme na desiatej kapitole. Trikrát hurá. :D Nechce sa mi ani veriť, ako dlho mi trvalo dostať sa do tohto bodu, no som rada, že som vám konečne poskytla náhľad na Laureninu minulosť. 

Kapitolu by som chcela venovať všetkým čitateľom, no hlavne LiliDarknight, SunShines, Veva, Angela, Bernie. Ďakujem za vaše komentáre a podporu pri tomto príbehu. :) 

Vaša Perla :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Torn - Kapitola X.:

7. Perla přispěvatel
23.10.2017 [21:39]

PerlaSunShines, Nata čaká ešte niekoľko priznaní, pretože za jeho chovaním je tiež oveľa viac vecí, na ktoré len ťažko nájde slová. Lauren je asi prvá, ktorej povedal niečo, čo v skutočnosti aj tak myslel.
Ďakujem za komentár. Emoticon

6. SunShines
17.10.2017 [0:12]

No. Už z tých predošlých častí som čakala, že Laurenina ,, rodina" vyzerala nejako takto. Emoticon A to ako ju Caleb bráni a ona zas jeho je krásne aj keď očividne aj nebezpečné, ale kto by ich mohol lepšie pochopiť?
Bojím sa toho, keď zistíme, čo sa vlastne stalo, lebo od dobrého to bude teda riadne vzdialené.
A to priznanie na konci? No. Povedala by som, že Lauren to už povedala za mňa. Vyrazil mi dych, lebo za tým bolo oveľa viac.

5. Perla přispěvatel
14.10.2017 [21:52]

PerlaAngela, Calebova minulosť sa bude pomaly odhaľovať, keďže aj Vincenta dosť zaujíma to, čo sa stalo a najradšej by všetko počul od Lauren. Možno sa dočkáme ešte nejakej spomienkovej časti. Emoticon
Ďakujem za komentár. Emoticon

4. Angela přispěvatel
13.10.2017 [19:59]

AngelaNate je tak roztomilý. :) Jen chudák Lauren, jestli na to vůbec bude mít pomyšlení, když se tomu tak usilovně brání.
A k její minulosti... Taky mě napadá, jestli ji otec neznásilnil. A pak mě napadlo, jestli nefantazíruji až moc... No, co asi Caleb tak provedl. Skoro mám dojem, že to vrátil rodičům, tedy především otci, za svou malou sestřičku...
Ale kdo ví, co bude dál, ty umíš překvapit! :)

3. Perla přispěvatel
12.10.2017 [15:21]

PerlaVeva, Lauren toho rozhodne cítila veľa, keď sa jej všetko vynorilo a aj preto dokázala svoju kamarátku pochopiť a poradiť jej. A nie, niečo také v príbehu nebolo. Žeby možná teória? Emoticon
Ďakujem za komentár. Emoticon

2. Veva
10.10.2017 [16:45]

Ale teraz k pribehu...
Takze Lauren mala rovnakeho otca ako Hate. Nedokazem si predstavit co citila ked sa dozvedela od Hate, ze ju Vincent bije. Museli sa jej vratit vsetky spomienky. Chuda Lauren, ma naozaj strasny zivot. Ale konecne je tam niekto komu na nej zalezi...samozrejme okrem Caleba. Nate. Necakala som toto jeho priznanie a prosbu. Asi sa mi dostal pod kozu.
Inak neviem, ci som zabudla a bolo to tam, alebo nie...ale preco sa mi zda, ze ju otec chcel alebo dokonca aj znasilnil?
No som fakt zvedava, jakym smerom sa bude jej pribeh uberat.
Emoticon Emoticon Emoticon
A dakujem za venovanie Emoticon Emoticon

1. Veva
10.10.2017 [16:44]

Ano! Vydrzala som to....like a boss

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!