OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Torn - Kapitola II.

01.08.2017 (11:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1057×

Kapitola druhá 

V aute panovalo ticho. Moja hlava odpočívala na okne a zatiaľ čo telo bolo prítomné, myšlienkami som znova raz zaletela preč. Ostatne som to tak zvykla robiť väčšinu dní, ktoré som si nechcela pamätať.

Ruka mi vystrelila k náramku, ktorý som mala na pravom zápästí trikrát obmotaný, a začala som sa s ním hrať. Pomáhalo mi to pri rozmýšľaní, najmä keď sa ma zmocňovali obavy.

Hate musela byť už na palube lietadla, možno aj vo vzduchu, a ja som sedela v aute s jej bratmi. Ráno ma prosila, aby som na nich dala pozor, ale netušila, ako veľmi ma tí štyria muži museli nenávidieť. Nechala som ju ujsť.

„Prepáč,“ preťal ticho brunet vedľa mňa. Nechápavo som nakrčila obočie a pozrela sa na šoféra, ktorý stále hľadel pred seba.

Vďačne som sa na neho usmiala.

„Prepáč?“ zopakoval zozadu Nathaniel neveriacky. „Prepáč?!“ Skoro sa na tom slove zadusil. „Za čo sa jej ospravedlňuješ? Nechala našu sestru odísť Boh vie kam a teba to netrápi!“

Pokojne som sa nadýchla a uložila si ruky do lona. S Natom sa nemalo zmysel hádať. Nepoznala som ho tak dobre, ale bolo mi jasné, že ak sa veci nediali podľa neho, nepáčilo sa mu to. Mal príliš dokonalý život na to, aby bral ohľad aj na potreby iných.

Oliver stisol pery až vytvorili úzku linku a pevnejšie zovrel volant. Mlčal, hoci si myslel svoje. Ja som mlčala, pretože som vedela svoje. Ani jeden z nás nereagoval na Natove obvinenia.

Auto vošlo na internátny pozemok. Okolo nás sa to hemžilo študentmi, väčšina sa akurát vracala z prednášok. Bol čas obeda, čo cítil aj môj žalúdok.

Brunet vypol motor a otočil sa ku mne. Nedokázala som mu opätovať pohľad, tak som mu len podala papiere od auta. Schytila som do rúk malú kabelku a otvorila si dvere. Rozlúčka nebola potrebná.

Vybehla som z auta a čo najrýchlejšie som sa ponáhľala cez trávnik.

„To je všetko?!“ skríkol po mne Nathaniel. Pri jeho hlase som sa musela zastaviť. Mladý Maxwell podľa všetkého ešte neskončil.

Otočila som mu tvárou v tvár, zakrývajúc smútok a výčitky. Strata skvelej priateľky ma mrzela, ale nehodlala som ju ohroziť len kvôli sebe a svojím pocitom.

„Čo odo mňa ešte chceš?“ rozhodila som rukami. Nate sa ku mne ešte stále približoval, držiac v rukách papiere, čo som dala Oliverovi.

„Chcem sa s tebou porozprávať,“ oznámil, keď bol na dosah ruky.

„Rozprávať?“ pozdvihla som obočie. „Doteraz to vyzeralo, že si chcel skôr kričať,“ prehodila som naoko nezaujato a založila si ruky na prsiach. V prítomnosti tohto brata som si dávala obzvlášť pozor na reč tela, ktorú si on často krát vysvetlil svojsky.

„Práve som sa dozvedel, že mi odišla sestrička,“ prepálil ma pohľadom. „Snažím sa to ešte spracovať a veľmi mi to nejde, tak čo? Netušíš, aké to je prísť o niekoho takto blízkeho.“

Jeho slová boli ako neviditeľné čepele mieriace mi presne3 na srdce. Netušila som, čo ma ranilo viac. Fakt, že na mňa znova odkazoval ako na sirotu alebo to, že mal tú drzosť ťahať to sem.

Pocítila som, ako mi oči zalievajú slzy. Rýchlo som nimi zaklipkalai, snažiac sa dostať slzy pod kontrolu. Zhlboka som sa nadýchla.

„Hate je pre mňa ako mladšia sestra, Nathaniel,“ prehovorila som, zvažujúc každé jedno slovo. Hlas sa mi však triasol. „Viem presne, ako strata niekoho takého bolí. Viem, čo cítiš,“ pozrela som mu do očí. „Chceš ju mať doma, pod dohľadom, aby si sa uistil, že bude v poriadku, ale niekde v hĺbke duše vieš, že odchod bol dobrým riešením,“ sledovala som jeho tvár, na ktorej sa zračilo prekvapenie. Vedel, o čom hovorím.

„Odchod nie je nikdy dobrým riešením,“ zachripel po chvíli, nad čím som sa jemne pousmiala.

„Prečo si klamal Benovi?“ naklonila som hlavu nabok, snažiac sa v ňom čítať. Nebolo to jednoduché. „Prečo si ho nenechal vyhrážať sa mi, ak nie z presvedčenia? Vieš, že mám pravdu,“ trvala som na svojom.

Jeho smaragdové oči ma pozorne sledovali. Otvoril ústa, že niečo povie, no o chvíľu na to ich hneď aj zatvoril. Slová neboli potrebné. Nemusel nič zapierať.

„Tak vidíš,“ pokrčila som plecami a o krok ustúpila.

„Čo ak...“ začal a urobil krok vpred. Jeho nohy sa však zastavili rovnako ako ústa. „Čo ak som mu klamal kvôli tebe?“

Nechápavo som pokrútila hlavou.

„Kvôli mne?“

„Áno,“ prikývol. „Benjamin by sa nezastavil, kým by si mu nepovedala, kde je Hate. Až príliš našu sestričku miluje. Skoro ako otec,“ zamyslel sa na chvíľu, ale mojou odpoveďou mu bolo len posmešné odfrknutie.

„Miluje ju a neverí jej, naozaj rodičovské,“ krútila som hlavou. Moja kamarátka mi povedala všetko o ich nečakanej návšteve a ako ju chceli dotiahnuť domov k otcovi, ktorý ju sám ešte ten deň vydedil a vyhodil. Ani jeden neveril, že ju tec týral. 

„Do tohto sa nechceš motať,“ varoval ma vážnym pohľadom.

„Máš pravdu, nechcem,“ pritakala som automaticky. „Mám dosť svojich problémov než aby som sa starala aj do vašich.“

„Čo sa problémov týka...“ poškriabal sa za krkom a následne ku mne vystrel ruku. Podával mi papiere od auta. „S Oliverom sme sa dohodli, že by bolo férové, ak to auto ostane tebe. Koniec koncov, Hate chcela, aby si ho mala.“

Záporne som pokrútila hlavou a dvihla ruky do vzduchu.

„Ja o to auto nestojím. Sám si povedal, neviem šoférovať. Na čo by mi bolo?“

„Môžeš sa to naučiť,“ odvetil prosto. „Potrvá to len zopár mesiacov...“

„Neviem v akom svete žiješ ty, ale vodičský preukaz stojí peniaze. Nedajú mi ho len vďaka úsmevu a poklipkaniu očí,“ vychrlila som na neho, ale až neskoro mi došlo, akú chybu som urobila. Povedala som veľa.

Rýchlo som si zahryzla do jazyka a sklopila pohľad k zemi. Bez rozlúčky som sa na päte otočila, odhodlaná odísť. Nemusel ma zaujímať. Hate bola preč a jej rodina minulosť.

„Počkaj,“ dobehol ma bez väčších problémov a tentoraz to bol on, kto ma chytil za lakeť. Nenechal ma vykrútiť sa mu. Bol silnejší. Samozrejme, že bol. Rovnako ako jeho bratia, aj on zvykol zápasiť a cvičiť vždy, keď mal čas.

Dvihla som k nemu zrak a so stisnutými perami čakala, čo povie. Ja som už povedala viac ako dosť.

„Ak potrebuješ peniaze...“ začal po chvíli a ja som na neho ostala neveriacky zízať, „alebo ti môžem pomôcť nájsť lepšiu prácu...“

„Čože?!“ prudko som sa mu vytrhla a o krok pred ním cúvla. Nemohol vedieť o mojej práci!

„Počula si,“ zopakoval akoby vôbec nehral na citlivú strunu. „Podľa toho, ako drieš, nemôžeš mať dobre platenú prácu. Môžem ti zohnať niečo lepšie,“ pokrčil plecami a ja som si v duchu vydýchla. Nič netušil.

„Možno nie, no mne to neprekáža,“ odbila som ho. „Nie všetci môžeme mať dokonalý život ako ty. A teraz, ak dovolíš, idem domov.“ Snažila som sa mu vykrútiť, dúfajúc, že to zaberie. Mala som predsa prácu, do ktorej som sa potrebovala pripraviť. Rovnako ako esej, ktorú som mala zajtra odovzdať.

„Toto nazývaš domov?“ zasmial sa pri pohľade na vysokú budovu pred nami. Pre neho internáty znamenali len prechodnú zastávku, kam prišiel, keď si chcel užiť. Moja spolubývajúca bola jeho návštevám vždy milo potešená. Neskôr sa ale radosť striedala so smútkom a nenávisťou, že ju znova len okašľal.

„Čo keby...“ vyhŕkol a na perách sa mu rozhostil široký úsmev. Znova ku mne prikročil o čosi bližšie. „Nasťahuj sa k nám.“

Ticho. Okolo nás sa rozhostilo obrovské ticho, kedy ani jeden z nás neprehovoril. Nedokázala som z jeho úsmevnej tváre vyčítať či šlo o nepodarený žart, alebo si myslel, že mu na to bez všetkého prikývnem. Zahryzla som si do pery a snažila sa nájsť správne slová. Akosi pričasto ma o ne pripravoval.

„Ďakujem za ponuku, ale ja mám kde bývať,“ odvetila som diplomaticky. Cítila som sa nepríjemne rozoberajúc s ním môj život. Poriadne som ho ani nepoznala.

„Koľko platíš za ubytovanie, ha?“ vyzvedal ďalej. „Istotne to nie je menej ako stovka na týždeň. Keby si prišla k nám, mohla by si si našetriť na vodičský, nie?“ pozdvihol obočie ako aj ľavý kútik pier. „Nechceme, aby vyšiel Hatin darček na zmar.“

Nasucho som preglgla. Nemohla som bojovať proti jeho logike, pretože po dlhšom čase mal Maxwell pravdu. Vodičský preukaz som potrebovala tak či onak a pri sto päťdesiatich dolároch, ktoré som dávala každý týždeň za ubytovanie, by som si naň tak skoro nenašetrila.

Nie pri všetkých ďalších výdavkoch, ktoré šli na neho.

Prekrížila som si ruky na prsiach a s ťažkým nádychom pozrela na Nata.

„Pouvažujem o tom,“ bolo všetko, na čo som sa zmohla. Nemohla som len tak skočiť hlavou do niečoho neznámeho. Nie pri všetkých povinnostiach, ktoré na mňa čakali. Na niečo také sa človek musí poriadne vyspať.

„Prečo musíš o všetkom uvažovať?“ rozhodil rukami.

Neodpovedala som. V zadnom vrecku nohavíc mi začal vibrovať mobil a ja som sa chcela nejako vykrútiť otravnému bratovi, ktorý nie nebral ako odpoveď.

„Musím ísť a ty by si mal tiež,“ hlavou som kývla k autu, v ktorom na neho čakal Oliver. „Maj sa, Nathaniel.“

„Takže si to premyslíš?“ zakričal, keď som vyšla štyri schodíky a zastala pred vchodom.

Neodpovedala som, len sa načiahla po kľúče a schovala sa vo vnútri môjho bloku D4. Nestihla som si ani vydýchnuť, pretože môj mobil sa znova prebral k životu. Okamžite som stlačila prijať hovor.

„Kde trčíš, Lauren!“ oboril sa na mňa ženský hlas a ja som skontrolovala hodiny na mobile.

„Prečo sa plašíš, Claire? Mám ešte štyri hodiny.“ Alebo som na niečo zabudla?

„Nemáš štyri hodiny,“ trvala na svojom červenovláska na druhej strane. „Je streda, zabudla si? Máme tréning.“ Tých pár slov stačilo na to, aby sami rozšírili zreničky a oblial ma pot. Ako som len mohla zabudnúť, že je streda?

„Do šľaka,“ zanadávala som a rozbehla sa po schodoch hore. Brala som ich po dvoch, len aby som sa dostala domov čo najrýchlejšie a zbalila si do batohu všetko nevyhnutné.

„Prečo si mi včera niečo nepovedala?“ zaúpela som už v kuchyni, hľadajúc nejakú fľašu na vodu. V našej malej chladničke nebolo nič k nájdeniu, nanajvýš nejaké fľaše alkoholu, ktoré patrili mojej spolubývajúcej.

„Ako som to mala spomenúť, keď sme neboli samé?“ rozmýšľala Claire a už druhýkrát za deň som musela dať niekomu za pravdu.

„Budem tam čo najskôr,“ uistila som ju, aj keď sama som o pravde mojich slov pochybovala. Ako som sa mala dostaviť na druhý koniec mesta?

„To by som ti radila,“ stíšila hlas. „Angela je vytočená a Gemma nemá tvoje rozmery.“

Porazenecky som vydýchla a pretrela si tvár. Dnešný deň už naozaj nemohol byť horší. Jediné pozitívum na tejto situácii bol fakt, že ma nemohli vyhodiť.

„Vybavím to, keď prídem.“

„Len aby, chcú ťa poslať hore,“ zašeptala Claire akoby ju mohol niekto počuť.

Neveriacky som vytrieštila oči a zadívala sa do priestoru predo mnou. Nasucho som preglgla. Robili si zo mňa srandu?

„Vďaka za upozornenie. Vyriešim to,“ zaumienila som si a rozlúčili sme sa.

Vyčerpane som sa uprela o lacnú napodobeninu kuchynskej linky, čo sme mali, a bojovala s chuťou hodiť mobil naprieč izbou. Hnev ale nič neriešil. Nie v mojom prípade.

Zopla som si vlasy do drdolu a pomalým tempom som si nahádzala do batohu kozmetickú taštičku spolu s malým uteráčikom. Odmietala som premýšľať o dnešnom dni, ktorý sa mi vymykal spod kontroly kvôli nečakanému výletu na letisko a včerajšej noci.

Nepila som. Nikdy. Odmietala som alkohol nie preto, že som to neskúsila, ale preto, že mi rozväzoval jazyk. Nanešťastie, mala som veľa vecí, ktoré som pred priateľmi skrývala. Jedine Claire poznala väčšinu z nich. Rovnako ako som ja poznala jej.

Na internete som si pozrela najbližší spoj do práce a keď som videla, koľko mi cestovanie zaberie, stisla som pery do úzkej linky. Teraz by sa mi to auto zišlo.

Moja myseľ sa začala pohrávať s Natovým návrhom. Rozmýšľala som, čo všetko by mi to uľahčilo. Zároveň by som vyhovela Hatinej prosbe a dala na nich pozor. Teda, aspoň trochu. Oliver problémy nerobil, on bol ten zodpovedný. Sebastianovi som vrazila, pretože dostal Claire do problémov. Nathaniel bol dospelé dieťa, pri ktorom človek nevedel, čo čakať.

Ja som netušila, čo od neho očakávať. 

Pomaly som kráčala po schodoch do provizórnej telocvične, kde sme mali každú stredu trojhodinový tréning, ktorý nebol nijako potrebný, pretože to, čo sme sa na ňom naučili, sme v praxi len málokedy využili.

Kládla som jednu nohu pred druhú, premýšľajúc, ako presvedčím Angelu, že moje meškanie bolo naozaj opodstatnené. Naposledy, keď som sa jej to snažila vysvetliť, som skončila dva dni po sebe hore a nie tam, kde som mala. Bolo zaujímavé, ako málo som v tomto podniku aj po piatich odpracovaných rokoch znamenala.

Opravila som si batoh na pleciach a odhodlane som vošla do chodby, kde ma čakalo hneď niekoľko dverí. Prešla som popri prvých, ktoré viedli do bočnej chodby plnej kancelárii administratívnych pracovníkov nášho podniku, a mierila rovno. Na konci chodby ma čakali dvere do telocvične, lenže k tým som sa nedostala.

Do cesty sa mi odrazu postavila stredne vysoká blondína. Bola síce nižšia ako ja, avšak v tejto situácii pôsobila oveľa viac nad vecou.

„Kde si bola?!“ privítala ma karhavým hlasom Gemma, hlavná návrhárka našich odevov. Ak sa tak vôbec dali nazvať. „Hlavná hviezda večera si jednoducho nepríde na skúšku?!“ rozhadzovala rukami akoby šlo niekomu o život.

Ospravedlňujúco som sa na ňu usmiala.

„Prepáč, úplne som zabudla, že tento piatok máme premiéru,“ kajúcne som sklonila hlavu. „Vieš, že by som si nedovolila vynechať tréning bezdôvodne.“

„Snáď hovoríš pravdu,“ prepálila ma svetlo-zeleným pohľadom a pokynula mi, aby som ju nasledovala k iným dverám. Dverám, za ktorými vznikalo umenie, ako to ona zvykla rada nazývať.

Jej miestnosť nebola ani spolovice veľká ako telocvičňa. Bola to malá izba s tromi šijacími strojmi a kopou stojanov, na ktorých viseli naše kostýmy.

„Prehrabala som sa všetkými zošitmi, ale nikde neviem nájsť tvoje miery,“ zatiahla ako zmizla medzi vešiakmi, aby našla krajčírsky meter. V sekunde ku mne pribehla a zhodila mi batoh z pliec.

Porazenecky som si vydýchla a dala zo seba dole mikinu, ktorú nasledovalo tričko. Ostala som pred ňou stáť len v podprsenke a nechala ju, aby si robila svoju prácu.

„Má zmysel pýtať sa, čo si vymyslela tentokrát?“ nadhodila som, dúfajúc, že mi prezradí, čo si pre mňa prichystala. Gemma sa vyžívala, keď ma jej výtvory zaskočili a keď som nemala čas vymyslieť niečo nové. Jej predstavivosť nepoznala hraníc, rovnako ako hanba, ktorú jej očividne vyoperovali už pred rokmi.

„Ani nie,“ pokrčila nezaujato plecami a kľakla si, aby mi zmerala obvod stehien. V živote by mi nenapadlo, že aj niečo také by mohlo byť dôležité. Gemma však dokázala využiť každý jeden milimeter ženského tela.

„Dám ti malú nápovedu,“ prehovorila, keď sa postavila oproti mne so všetkými potrebnými údajmi na papieri. „Poznáš predsa pesničku, vieš kroky a názov večera je Zlatý piatok,“ sprisahanecky na mňa žmurkla a jej srdiečková tvár sa roztiahla v širokom úsmeve. Na chvíľu to vyzeralo akoby oproti sebe stáli dve kamarátky, nie ženy, ktoré sa neznášali. 

„Vďaka,“ zamrmlala som takmer nečujne a začala sa obliekať. „Prídem zajtra na skúšku.“

S výdychom som si to namierila k dverám, lenže skôr, ako by som sa jej mohla stratiť z dohľadu, na mňa ešte zavolala:

„Ku kostýmu príde aj nová maska. Nemá zmysel, aby si si so sebou brala tú starú.“

Ruka sa mi zasekla na kľučke. Cítila som, ako sa mi do žíl valí adrenalín, ktorý ma nútil otočiť sa. Zahryzla som si do jazyka, až som v ústach pocítila chuť krvi. Pevnejšie som chytila kľučku, dokým sa mi z ruky nevytratila všetka farba.

„Samozrejme. Ako povieš, Gemma,“ dostala som zo seba nakoniec a bez rozlúčky som odišla. Skôr, než by som si to mohla rozmyslieť.

Snažila som sa nemyslieť na jej slová ako som smerovala po chodbe ku schodisku. Zmocňovala sa ma panika. Všetci vedeli, čo pre mňa tá maska znamená. Bola mojou súčasťou toľké roky, až sa stala akousi poznávacou značkou pre všetkých, ktorí sa sem skôr či neskôr vrátili. Pre mňa však znamenala návrat v čase.

Pozrela som sa na staré kožené hodinky na ľavom zápästí a keď som videla, že čo chvíľa mi začína zmena na prízemí, pridala som do kroku.

Do šatne som sa zvrchu dostala v rekordnom čase, no nebola by to Angela, keby na mňa nečakala pred dverami. Z jej karamelových očí sršali blesky a keby pohľad mohol zabíjať, bolo by po mne.

„Naozaj ma to meškanie mrzí,“ začala som, lenže ona ma zastavila dvihnutým prstom.

„Čo si myslíš, kto si?“ odfrkla posmešne, prezerajúc si ma od hlavy po päty. Ako vždy, keď sa snažila nájsť niečo, na čom som potrebovala popracovať.

Dokonalosť našich tiel a náš výzor boli v tejto brandži najdôležitejšie. Len vďaka tomu sme zarábali. A ja, vďaka dlhým, na čierno farbeným kučeravým vlasom, plným perám, som na tom bola lepšie ako väčšina. Každodenné cvičenie a zdravý životný štýl nikoho nezaujímali, zdalo sa im, že som sa dokonalá už narodila. Netušili, čo všetko sa skrýva pod povrchom. Nikoho to ani nezaujímalo.

„V piatok sa koná právnická akcia a ty, ktorá máš byť v čele programu, sa neukážeš?!“ zasipela ako had, až som čakala, kedy jej spod tenkej hornej pery vylezie hadí jazyk.

„Minulý týždeň som trénovala aj mimo pracovných hodín,“ chcela som sa obhájiť. Nemalo to zmysel. Angela ma nenávidela a rozhodla sa, čo ma za môj prečin bude čakať. Videla som jej to na očiach.

„Claire to dnes zvládne bez teba,“ prehodila a ruky si založila na prsiach. V očiach som jej videla neskrývané nadšenie. „Ty pôjdeš na prvé poschodie, drahá Lauren.“ Mohla byť ešte viac uštipačná?

Nasucho som preglgla a prikývla. Nemalo zmysel hádať sa s ňou. Ona vždy dostala, čo chcela. Na druhej strane... mala som byť rada, že pôjdem hore. Tam zarobím za jeden večer viac ako na prízemí.

„Idem sa prezliecť,“ bolo všetko, na čo som sa zmohla. Prešla som okolo choreografky a otvorila dvere do šatne, ktorú som zdieľala s tromi ďalšími ženami. Jednou z nich bola Claire, ktorá, podľa všetkého, svoju šatňu už dávno navštívila. Na stoličke mala prehodené rifle aj obyčajnú flanelovú košeľu.

„A nezabudni si masku! Dnes je Strieborná streda!“ zakričala za mnou.

Nechala som dvere, aby sa za mnou zatvorili. Porazenecky som klesla na stoličku pred obrovské zrkadlo. Hnusilo sa mi to, čo som v ňom videla. 

Všetky pohyby som vykonávala naučene. Z malej taštičky som si vytiahla všetky potrebné líčidlá a keď som očkom zaletela dozadu k môjmu kostýmu, vedela som, čo so sebou urobiť.

Oči si žiadali výrazné dymové líčenie, pretože boli mojou najväčšou zbraňou. Na pery som si naniesla čierny rúž, na ktorý som si po jednom podávala podobné diamanty, ktoré zdobili aj moju masku.

Rozpustila som si vlasy, prezliekla sa do môjho pracovného odevu a keď som znova podišla k zrkadlu, nahodila som hravý úsmev šelmy. Tak, ako sa odo mňa očakávalo. Mala som si moju pozíciu užívať.

Ako posledná prišla na rad maska. Vybíjaná falošnými diamantmi mi zakrývala vrchnú polovicu tváre a z bokov sa spúšťali strieborné náušnice, cinkajúce zakaždým, keď som pohla hlavou. Z vrchu vychádzalo zopár bielych pierok, ktoré pôsobili na dotyk stále jemne. Aj po rokoch.

Pozrela som sa na seba. Na odraz mojich očí, v ktorých som nevidela nič. Smútok, hanbu, radosť, nenávisť...Nič.

Hľadela som na prázdnu schránku bez duše.

Kapitola I. / Kapitola III.

Trocha sme sa pozreli na Laureninu prácu. Čakali ste niečo podobné? Máte nejaké teórie, prečo by si niekto vybral podobný typ zamestnania?

A tu máte možnosť vidieť Laureninu masku.

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Torn - Kapitola II.: