OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Tiene - 1. kapitola

30.10.2015 (15:00) • Kity575 • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 668×

Dnes

V tme som nevidela. Potácala som sa stále ďalej, čo najďalej od toho domu, v ktorom som už viac nemohla byť. Rukávy trička sa mi zachytávali na každom konáriku, nohy sa potkýnali o hrubé korene majestátnych storočných stromov v lese, ktorý obklopoval celý môj doterajší svet. Aspoň tak sa mi to zdalo.

Čas už skutočne nepredstavoval žiadnu dôležitú veličinu. Za sebou som počula kroky, dych sa mi zrýchlil, už som viac nevládala. Zastala som a prehlo ma v páse. Trasúcou sa rukou som sa chytila najbližšieho kmeňa a zaryla som doň nechty. Nohy ma už viacej neudržali a ja som padla na zem.

Sedem dní predtým

Človek by si myslel, že to najhoršie, čo ho čaká na strednej, sú akýsi ľudia, čo radi šikanujú, robia si z vás srandu a podobne. Po troch rokoch na tejto bohom – a mnou - nenávidenej škole však musím povedať, že to nie je pravda. Existujú aj horšie veci ako vyhostenie zo spoločnosti mladých a populárnych. Iste nepridá vám to na šťastí, ale... Okej začnem od začiatku.

Pred pár rokmi som si myslela, že celý život sa odohráva na strednej, že neexistuje nič viac, ako tie chodby plné učiteľov a študentov, zážitkov, na ktorých sa možno nesmejete teraz, no o rok či týždeň neskôr sa budete chytať za brucho. Potom sa však začal komplikovať môj život mimo školy a tieto výsostne dôležité problémy už viac nefigurovali v top prioritách môjho života. Naši sa rozviedli.

Hej, hej, poviete si, dnes sa rozvádza každý druhý pár, nie je to nič nezvyčajné, koľko detí si tým musí prejsť každý deň a, aha – nič sa im nestalo. Osobne si myslím, že to je tá najväčšia somarina akú kto kedy mohol vôbec vysloviť.

Každé dieťa to nejako ovplyvní – jedno začne piť, iné fajčiť, na rad prídu drogy a kdejaké svinstvá, pravdepodobne sa mentálne zrúti – nič z toho sa však nemusí prejaviť navonok. Teda, okrem fajčenia a tak, to je celkom očividné, s tou cigaretou v ruke a tak.

Potom sú tu deti, ktoré by sa radi mentálne zrútili a chvíľu trpeli, no nemôžu lebo túto časť zotavovacieho procesu si zobrali rodičia a v rámci snahy udržať ich pri relatívnom mentálnom zdraví, sa musíte prekonať, uzavrieť v sebe hocijaké pocity, ktoré by mohli komplikovať uzdravovací proces vašich rodičov a proste sa tváriť, že sa nič nestalo. Do tejto kategórie detí patrím ja.

Viac-menej som v nej posledných päť rokov, odkedy otec podviedol mamu, no to je už len detail. Matka sa postupne dáva dokopy a čím viac sa ona uzdravuje, tým viac ja nechávam vyplavovať roky ukrývané pocity na povrch – a potom sa čudujú či mi preplo alebo čo. Kebyže tak.

Povedať, že som sa dostala do zlej partie by bolo podcenenie. Títo ľudia sú ako kópie toho, čo si predstavíte ako to najhoršie správanie na svete, no sú to moji ľudia.

Z perí sa mi vydral chrastavý smiech. „Heh, človek by neveril, o čom sa dá premýšľať, keď si na omamných látkach.“

Táto veta nevyznela celkom tak, ako som ju chcela nechať vyznieť. Všetky samohlásky som preťahovala, akoby som sa chystala spať a hovorila už len z istého okraja vnímania. Popravde, asi som bola na okraji vnímania. Trošku sa mi všetko rozmazávalo. Trošku dosť.

„Em, mala by si sa dať trochu dokopy, za chvíľu príde tvoja mama.“ Hej, matka, ktoré celé noci robí, takže byt máme spolu s partiou pre seba.

Nieže by som jej to zazlievala, vďaka nej mám čo do úst, ale... sú momenty, kedy mi chýba nejaký dôkaz materinského citu. Väčšinou, keď pozerám Gilmorky.

Po tvári sa mi rozlial ospalý úsmev a vykrútila som sa spod ramena svojho momentálneho priateľa. Chytila som ho oboma rukami na tvár a na chvíľu som sa stratila v myšlienkach o tom, aké je to strnisko príjemné na pohladenie. Potom som zatriasla hlavou a svoje rozostrené oči smerovala na neho.

„Mne je to jedno.“ Pritiahla som si jeho tvár k sebe a pobozkala ho na plné pery.

On mi položil ruky na boky a pritiahol si ma do svojho lona. Koniec koncov chlapcom je jedno v akom ste stave, keď na to príde. A momentálne, mne to bolo jedno tiež. Chcela som len prežiť ten moment, kedy zabudnete na všetky obavy, všetko zlé a len sa ponoríte do niečoho krásneho, opojného.

Pretiahol mi tričko cez hlavu a ja som mu rozopla gombík na nohaviciach. Úprimne, ani poriadne neviem ako sa volá, ale jedno sa mu musí nechať... skvele bozkáva. Dvere na byte sa otvorili, ja som počula ostrý nádych. Skutočne som sa chcela obzrieť, fakt! Mohla to byť matka a ak to fakt bola ona, mohol z toho následne byť pekný prúser. Nič z toho som však neurobila. Zatmelo sa mi pred očami.

***

Zobudila som sa na mäkučkom koberci a pozrela sa okolo seba. Všade bolo ticho, po mojej partii ani stopy. Niečo mi stekalo po líci. Rozospato som si pretrela tvár, takto som sa zobúdzala príliš často. Zívla som si a išla si urobiť čaj. Absolútne som si nepamätala, čo sa večer predtým odohralo. Fú, takéto okno som ešte nemala. Ktovie, čo mi to včera vlastne dali.

Bezducho som robila jednoduché úkony svojej typickej rannej rutiny – otvoriť vrecúško, dať ho do hrnčeka, zahodiť vrecúško. Geniálne na koši ostala šmuha od jogurtu, ktorý som tam hádzala naposledy a teraz sa mi otrela o ruku, fuj.

Išla som si umyť ruky do drezu a v tom som si všimla, že to nie je jediná šmuha, ktorá sa na mojej ruke nachádza. Tá druhá však bola červená, ako krv. V duchu som sa zasmiala. Uh-huh, krv, určite. Bože, tento byt fakt treba poriadiť.

Kým mi zovrela voda, rozhodla som sa dať si rýchlu sprchu, predsa len, nerada smrdím od alkoholu a cigariet a včera večer tu bolo oboje. Pomaly som kráčala do kúpeľne, cestou zhadzujúc tie kúsky oblečenia, ktoré na mne po včerajšku ostali.

Už-už som otvárala sprchový kút, no v tom som si niečo všimla. Zvedavo som pootočila hlavu a pozrela sa nepatrným tieňom, obrysom niečoho, niekoho príliš známeho.

Výkrik sa mi zastavil v hrdle.

Autor: Kity575, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tiene - 1. kapitola: