OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Temný tieň času - 1. kapitola

07.10.2013 (12:00) • • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 327×

1. kapitola - Záchrana

Eve bola schovaná za veľkou skalou. Znova začula, ako niekto poháňa kone. Ich, zrejme mohutné kopytá, dopadali na vlhkú zem a ozývali sa po celom lese.

Krv v žilách jej vrela strachom a srdce jej narážalo do hrudného koša, ako divé.

Začínala mať pocit, že už vylezie, keď v tom z poza jedného stromu vybehlo šesť vraníkov. Na nich sedeli jazdci a mali čierne dlhé plášte. Zakrývali im celé telo od tváre až po päty. Eve pocítila ďalší nával strachu, keď uvidela, alebo skôr nezbadala, žiadnu tvár v jednom z plášťov. Pozrela sa na jedného koňa. Kôň mal hlavu v nejakej železnej helme a pri ústach mal bielu penu od nepretržitého bežania.

Všetko sa to udialo v spleti niekoľkých minút. Kone prebehli okolo a našťastie ju nezbadali. Eve si vydýchla a posadila sa na chladnú zem. Vôbec nemala chcieť nikdy vedieť, čo je v tej miestnosti. Nikdy nechcela odísť od svojho otca. Teraz tu musí byť... ani nevie kde a utápa sa v plači a strachu, že ju tu niekto uvidí alebo, že ju v tom temnom lese niekto zabije.

Nie! Musí sa ihneď postaviť a ísť niekam. Nesmie tu ostať! Kto vie, môžu ju tu zabiť nejaké zvieratá. V takom temnom lese je všetko možné.

Eve sa postavila zo zeme a ošúchala si svoje špinavé šaty. Musí ísť smerom kde šli jazdci. Určite tam bude nejaká dedina.

Eve sa vybrala za stopami kopýt. Po pár metroch si uvedomila, že ide zlým smerom a tak sa znova otočila. Šla tam, ale bolo to podľa nej znova zle. Ešte párkrát sa takto otočila a uvedomila si, že je stratená. Stratila aj tu poslednú nádej na to, že sa nejako vráti. Bolo to márne. Rozhodla sa teda si na chvíľu oddýchnuť. Tak, či tak, bola už unavená, lebo veľa prechodila.

Chvíľu sedela a oči sa jej zatvárali. Nesmela zaspať! Kto vie, čo by sa mohlo stať!

Eve sa postavila a znova sa dala do pochodu. Bola už veľmi unavená a tak nedávala pozor. Pred ňou bola veľká priepasť do ktorej skoro spadla, keby sa nestihla zachytiť koreňa, ktorý vyčnieval. Ach, prečo ona šla do tej izby?

Kopala okolo seba nohami, aby sa trocha vyšvihla hore, no priepasť bola až príliš šikmá. Nakoniec to vzdala. Už sa držala len posledným prstom.

Pustila sa...

Skôr než sa stihla, akokoľvek pohnúť smerom dole, chytila ju chladná a dosť silná ruka. Ruka ju chcela dostať zo spárov priepasti a tak sa Eve snažila nejako zaprieť nohami o skalu, aby vyšla hore.

Ale čo ak ten niekto ju chce vytiahnuť hore s tým, že potom ju mučivo zabije?

Na ďalšie premýšľanie však už nemala čas, lebo bola na pevnej zemi. Niekto v čiernom plášti hlasno dychčal. Snažil sa ustáliť svoj dych, no nedarilo sa mu to. Tak isto aj Eve sa snažila skrotiť svoj prerývaný dych, pumpujúce srdce, či krv. 

Eve sa postavila, no postava v plášti ešte stále sedela na tráve. Eve sa rozhodla odísť skôr, ako by ju mala tá postava zabiť. Prešla opatrne okolo postavy, no niekto ju chytil za jej plášť.

„Počkaj," zachrapčal niekto, ale stále až príliš veľmi dychčal. Eve sa začínalo zdať, že je postrelený alebo čo. „Neodchádzaj," povedal značne muž a postavil sa. „Si človek, ako ja," povedal.

Eve nechápala v akom pojme myslí, že je človek. Sú tu iba ľudia, či nie? 

„Bojíš sa?" spýtal sa muž.

Eve sa zmohla len na prikývnutie. Muž si dal dole kapucňu. Eve sa tak naskytol pohľad na tvár. Nebola to mužská tvár. Bola to chlapčenská tvár, možno chlapca v jej veku (sedemnásť). Mal medové vlasy a modré oči.

„Nesmieš sa báť. Určite ťa už hľadajú," povedal a zadíval sa za Evin chrbát, ako keby odtiaľ mal každú chvíľu niekto prísť.

„Daj si dole kapucňu," povedal chlapec z ničoho nič. Ani Eve nebolo vidno do tváre. Chlapec si teda myslel, že je to chlapec.

„Máš zohavenú tvár?" opýtal sa chlapec skoro nepočuteľne. Eve záporne zatriasla hlavou. „Tak čoho sa bojíš?" opýtal sa pobavene chlapec, no hlasno sa nesmial, ani sa nechichotal.

Eve si pomaly začala dávať dole kapucňu. Chlapcovi sa tak naskytol pohľad na bledú, srdcovitú tvár lemovanú blond vlasmi, ktoré jej v lokniach padali na útle ramená. Chlapec párkrát zažmúril oči, či sa mu to naozaj nesníva, že vidí také krásne dievča. Vedel, že je to človek. Bol si tým na sto percent istý. 

„Wow," povedal len, lebo nebol schopný slova. „Budeš to mať ťažké... ako sa voláš?" spýtal sa.

Eve zdvihla ruku a ukázala na chlapca oproti. 

„Volám sa Hide. Ty?" opýtal sa.

„Eve," odvetila menovaná. Jej hlas znel, ako sladký med, no stále bol ostrý, ako dýka.

V tom zadunel hrom a tmavú oblohu nad lesom preťal veľký blesk. Hide sa znova pozrel za Evin chrbát. Eve mala pocit, že je tu niečo, o čom by mala vedieť a prečo sa Hide tak bojí... aspoň tak vyzerá.

Dal si na hlavu kapucňu. Eve ho nasledovala. Predsa len, asi vie o tomto záhadnom a tmavom lese viac, ako ona.

Hide šiel niekam do najčernejšej húštiny.

„Hide, kam to ideme?" spýtala sa Eve a ťahala svoje šaty z tŕnia. Vedela, že sa bez diery neobíde.

„Tichšie," povedal.

Chytil Eve za ruku. Ona mu ju málinko potiahla. Hide mal z nejakého dôvodu strašne chladné ruky. 

„Hide, prečo máš také chladné ruky?" spýtala sa. Hide zaváhal a ihneď pustil Evinu ruku.

Ešte trocha prešli húštinou o ocitli sa pred nejakými zrúcaninami. Stáli tam dva vysoké stĺpy, na ktorých bola položená veľká klenba.

„To sú zrúcaniny hradu Karla Palaver. Nemusíš sa báť, poď," Hide chytil Evinu ruku a do druhej, chytil fakľu už zo zapáleným ohňom. Hide ťahal Eve do nejakej chodby v podzemí. 

Sivé tehly lemovali celú chodbu. Zo stropu, ktorý bol len upevnená hlina, trčali korienky stromov. Po tehlách zas stekali kvapky nejakého zeleného slizu.

„Kde to sme?" Opýtala sa Eve znova tichým hlasom. 

„Už môžeš rozprávať normálne. Tu sme v bezpečí," vysvetlil jej Hide.

„Hide, verím Ti, že sme v bezpečí, ale kde sa to vlastne nachádzame? Prečo je všade taká tma?" pýtala sa Eve.

„Viem, že máš veľa otázok, ale aj ja ich mám," povedal.

Autor: , v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Temný tieň času - 1. kapitola :