OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Tangled love story - Prológ + 1. kapitola

08.04.2013 (11:00) • Sophia • Povídky » Na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 756×

Prológ

Poznáte ten krásny, neobyčajný pocit, keď sa do niekoho zamilujete a vaše city sú opätované? Odrazu všedné dni, v ktorých ste doposiaľ žili, vám dávajú zmysel. Všetko vidíte jasnejšími a pestrejšími farbami. Po tvári sa rozleje blažený úsmev. Srdce v hrudi tlčie ako šialené. A keď vás  vaša milovaná osoba pobozká, v brušku pocítite milióny poletujúcich motýlikov. Od toho momentu si prajete, aby sa tá chvíľa nikdy neskončila.

Priznám sa, že v tejto myšlienke som žila skoro rok a pol. Síce som do vzťahu vstúpila veľmi neskúsená, naivná a hlavne mladá, myslela som si, že lásku na celý život som už stretla. Nuž, trvalo to iba do okamihu, pokým sa mi do cesty  nepriplietlo belasomodré nebo.

1. kapitola – Nečakaná správa

Sedela som pri písacom stole a drvila sa na pondelňajšiu písomku z histórie, keď ma vyrušila smska. Automaticky mi ruka siahla po mobile a očami si ju rýchlo prečítala.

Ahoj Slniečko. :)  Viem, že si mala v pláne učiť sa, ale nemohli by sme na hodinku skočiť von? Len my dvaja, užiť si trocha samoty, bez partie. Veľmi mi chýbaš. Rišo

Ako som mohla odolať? Tiež som túžila po jeho spoločnosti. Po tom, aby sme boli, konečne, len my dvaja, pretože bez našej päťčlennej partie sme sa, veru, nehli skoro nikde. Nuž, písomka tiež nepočká. Na svojich študijných výsledkoch si dávam poctivo záležať. Keďže ma pred dvoma rokmi nezobrali na gymnázium v Bratislave, kde som tak veľmi chcela ísť,  kvôli vysokej protekcií, zaťala som sa, že budem na sebe makať oveľa tvrdšie.  Našťastie, mi na test ostávala ešte celá nedeľa a dnešný večer a hodinka vonku ma predsa nezabije.

Príď po mňa o 10 minúť.

Vyťukala som odpoveď a vzápätí odoslala.

Rýchlo som vstala od stolíka a namierila ku skrini po tričku a mikinu.  Prezliekla som sa do toho a pozrela do zrkadla. Síce to nebolo nič moc, ale ani na zahodenie. Nikdy som o seba príliš nedbala. Zatiaľ čo ostatné nanášali na seba make-up, mne stačila ceruzka a špirála. Aj tie som používala len príležitostne.

Rišo nepotreboval pri sebe manekýnku. Vždy vravieval, že prirodzená a vnútorná krása je tá najkrajšia. Ľúbila som ho, pretože ma bral takú aká som. Nepotreboval na mne nič meniť.  Ako jedinému som mu dôverovala najviac, pretože v živote mi neraz pomohol postaviť sa na vlastné nohy. Od malička sme boli najlepšími priateľmi, až neskôr to prerástlo v niečo hlbšie. Nikdy sme medzi sebou nemali hádky. Náš vzťah bol po všetkých stránkach dokonalý. Ak sa aj niečo vyskytlo, vždy sme si to vydiskutovali a pokračovali ďalej. Veľa ľudí nám preto závidelo a snažilo sa nás rozdeliť, ale my sme sa nedali a ťaháme to spoločne už rok a pol.

V tom ma z myšlienok vyrušil zvuk zvončeka.

„Miláčik, pred domom čaká Rišo,“ zakričala na mňa mama a ja som si do vrecka na bunde dala mobil a rýchlo sa bežala prezuť.

„Mami, idem von. Prídem o takú hoďku domov, dobre?“ informovala som ju, ako som vošla do kuchyne.

„Zlatko, pokojne ostaň aj dlhšie. Veď si celý čas iba zavretá doma nad knihami. Trocha čerstvého vzduchu a slnka ti neuškodí,“ poznamenala a jej zelené oči si ma starostlivo prehliadli.

Po jednej stránke mala pravdu. Mojej bledej pokožke by nezaškodilo nabrať trocha hnedkastého odtieňu. Lenže môj drahocenný čas bol zatriedený a vždy klapal ako hodinky.

„Dobre, uvidíme sa večer,“ rozlúčila som sa a zatvorila vchodové dvere.

 „Slniečko,“ oslovil ma a ihneď zobral na ruky do svojho náručia.

Naša láska pôsobila ako s nejakého dokonalého, zamilovaného románu. Často som Bohu ďakovala, že mi do cesty poslal práve jeho a mojich pár priateľov, s ktorými som mala vynikajúci vzťah.

V živote som to totiž nemala veľmi ľahké. Ale kto, vlastne hej? Každý má nejaký hendikep s ktorým sa musí naučiť žiť. Vďaka, ktorému doplatí nato nejakým spôsobom. Môj hendikep boli okuliare, kvôli ktorým mi hovorili škulavá a vďaka, ktorým sa  vysmievali. Spočiatku ma to veľmi štvalo. Veľakrát som kvôli tomu plakávala a nechcela chodiť do školy, no postupom času som si zvykla. Na gymnázium, do ktorého teraz druhý rok chodím, sa to tiež nezmenilo, ale našla som si zopár osôb, s ktorými si rozumiem.

 Katka, moja najlepšia priateľka zo škôlky a spolužiačka zo základnej, bola osoba, ktorá ma vždy ťahala dopredu. Osoba, pri ktorej som pochopila, že na život sa nemusí hľadieť iba sivými farbami. Pri nej som sa naučila brať seba takú, aká som. V mnohých ohľadoch sme boli rozdielne, no zároveň tak podobné. Obe sme plánovali pokračovať v štúdiu na strednej spoločne, ale len jedna z nás mala to šťastie dostať sa do Bratislavy.

Našťastie, na gymnázium v mojom rodnom meste som si tiež našla zopár „spriaznených“ osôb. Jednou z nich bola Bibi, vysoká, štíhla blondínka, ktorá v našej skupine pôsobila najšialenejšie Jej nápadom sa nevyrovnal nikto. Druhým človekom, ktorý bol expert na všetko bol Lukáš, ryšavý chalan, posiaty drobnými pehami na svojej okrúhlej tvári. On chodil s Bibou.  A posledným človekom, ktorý uzatváral našu dokonalú päťčlennú partiu bola Janka. Extrovertka. Človek, ktorý bol skôr zahĺbený do seba a svojich myšlienok. Málokedy prehodila s nami veľa slov. Často sa všetci čudujú ako je možné, že sa k nám pridala a vydrží to s nami, no i takú osobu ako je ona, medzi sebou potrebujeme. A pravda je, že keď som s ňou sama, máme si čo povedať.

„Láska, môžeme byť spolu do večera,“ oznámila som mu a hneď sa aj zasmiala, pretože sa od samej radosti so mnou začal v náručí točiť.

„Ani nevieš, ako veľmi rád to počujem,“ pošepol mi do pier a vzápätí sladko pobozkal.

Postavila som sa na špičky a svojimi rukami automaticky vošla do jeho krátkych čiernych vlasov. Vychutnávala som si tento nezabudnuteľný a jedinečný moment.  Do svojho bozku som vložila toľko nehy, ako som len schopná bola dať. Tak veľmi som milovala Riša a v srdci dúfala, že to dotiahneme spolu veľmi, ale veľmi ďaleko.

* * *

„Mami, som domá,“ zakričala som cez celý dom, no nikto neodpovedal.

Namiesto toho som počula zvuky, ktoré vychádzali s obývačky. Okamžite som si to tam namierila a videla, ako sa o niečom rodičia zhovárajú. Keď ma mamina zahliadla, znepokojene si vzdychla a rukou naznačila, aby som si sadla na gauč.

„Stalo sa niečo?“ spýtala som sa pomaly a nespúšťala ani z jedného rodiča zrak.

„Zlatko, nerád ti to vravím, ale budeš musieť ukončiť vzťah s Rišom...“ začal otec a mne sa v tom momente splašene rozbúchalo srdce..

____________________________________________________________________________________

V hlave som mala tento nápad rozložený  už dobrých pár mesiacov, a až teraz som sa odvážila napísať a vložiť sem. Prvá časť bola skôr na oživenie a zoznámenie postav. Hoc, hlavné postavy, Riša a Miriam som poriadne neopísala, pretože si to nechávam na nasledujúcu kapitolu. Neviem, či vás tento nápad natoľko zaujmä, aby ste si to prečítali. Nečakajte nejaké čary, bude to klasický dievčenský román. Každopádne,  poteším sa akéjkoľvek reakcií. Sophia. :)

Autor: Sophia, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tangled love story - Prológ + 1. kapitola: