Tanec s vlkmi 4. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Takže, áno, odtrhnite mi hlavu, veľmi mi nevyšiel čas na písanie, tak ďalšiu kapitolu pridávam teraz. Budem sa ju snažiť ale spraviť čo najlepšie. Rozsudok. :)

23.10.2012 (19:00) • zuzik • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 857×

Moja babka? Zmiešalo sa vo mne sklamanie s radosťou. Sklamanie z toho, že predsa neexistuje niekto, kto ma nesúdi kvôli vlkovi a radosť, že aspoň niekto z rodiny ma má rád... No potom som si uvedomila, že vlastne na tom nezáleží - pravdepodobne ma zabije ten druhý vlk. Bude ju to aspoň trochu bolieť, ak zomriem?

Pozrela som sa na ňu - tá si ma nevšímala (alebo skôr sa snažila nevnímať ma) a čakala, čo bude. Ja tiež, dostala som sa do pasce - ak ma vlk zabije, môj vlk sa rozhodne s ním ísť zápasiť a dedinčania budú v strachu a vydajú sa na lov ich obidvoch... Zo všetkých síl som stínala ruky v päste. Nie, nemôžu mi zabiť vlka, proste nemôžu...

Nie, nie, dosť, takto to už ďalej nemôžem. Nech povedia, čo chcú, ja chcem naspäť svojho vlka a krásu lesa. Pozrela som sa von oknom na les. Okolo lesa sa plazila raná hmla a slnko sa neopovažovalo vyzrieť cez husté oblaky. Vrátim sa k tebe, les, sľubujem!

„Bolo rozhodnuté...“ ozval sa muž oblečený v niečom zvláštnom čiernom a poklepkal kladivkom. To som nepochopila - prečo klopal -, no počúvala som rozsudok.

„Po dôkladnom zvážení udalostí a poradení sa s porotou sme dospeli k nasledovnému rozsudku: Opustíte mesto a zneškodníte druhého vlka, súd nezaujíma ako. Ďalej vám bude pomáhať vaša sestra Jessica, ktorá si tak odčiní svoj trest a nepôjde do väzenia. Súd sa skončil. Môžete odí...“

„Nie, nesmiete mi zabiť aj Jessicu. Ako to myslíte, že aj ona? Nech je radšej vo väzení, ako sa nechať zabiť!“ babka kričala na celú miestnosť (stále si nemôžem zvyknúť na to slovo).

„Toto rozhodnutie nie je na vás, ale na jej rodičoch! Súd sa skončil!“

„Ale to nemôžete!“ Bola zúfalá. Asi mi je jej ľúto...

Viac som už nepočula, lebo ma schytili a vyviedli z miestnosti. Až teraz mi to došlo - idem so svojou sestrou. Ja mám sestru? Aká je ? Ale hlavne čo s ňou spravím? Vŕtalo mi to v hlave a nedalo mi to pokoj...

Opäť v cele. Človek by si pomyslel, že keď ideš niekoho len tak zachrániť, nestrčí ťa do studenej a plesnivej cely, ale už si zvykám. Ľudia sú zvláštni... S tými myšlienkami som aj zaspala.

Úprimne? Už som ani nedúfala, že sa zobudím v lese. A vlastne som už nemala ani nádej. Zostávala malá iskrička nádeje, že sa vrátim k starému životu - skoro nič. Ako posledný záblesk slnečných lúčov pred temnotou, z ktorej sa nedá uniknúť.

Dvere sa vŕzgajúc otvorili. Žltovlasý, jeden z tých dvoch príšer. Nesie vedro s vodou. Asi ma chce znovu pekne zobudiť, tú radosť mu nedoprajem! Rýchlo som si sadla a zdvihla obočie. Zatváril sa, ako keby som mu ukradla darček, na ktorý sa už dlho tešil.

„Vstávaj!“ rozkázal drsne a urazene. Pozrela som sa na neho a z očí som mu čítala, na čo asi myslí. Netušila som, čo všetkým tým sleduje. Dosť ho to znervóznilo.

„Vstávaj som povedal, lebo predsa použijem vedro!“ Opatrne som vstala. Vytiahol malý nožík a priložil mi ho k hrdlu.

„Ešte raz sa tak opovážiš na mňa pozrieť a odrežem ti hlavu!“ Stiahla som oči na nožík. Týmto nožíkom, ktorý má čepeľ menšiu ako ja prst? Ale nerozoberala som to.

Chytil mi ruku a tiahol ma niekam. Kam neviem.

Začala som sa mykať. Kam ma to berie?

„Prestaň, krava jedna sprostá, beriem ťa k tvojej sestre!“ Prestala som sa mykať a zazrela po ňom. Je možné, že začínam cítiť nenávisť? Nechcem ju cítiť, priväzuje ma to k týmto ľudom a dáva mi k ním záväzky, aj keď nie pozitívne, nechcem k nim cítiť nič.

Pritlačil mi viac nožík k hrdlu. „Vravím ti nezazeraj!“ Po mojom hrdle sa mi spustil pramienok krvi. Cítila som, ako mi pomaly stekal. Potom odtiahol nôž od hrdla a trhol mnou dopredu.

Otvoril dvere väzenia, vyvliekol ma na ulicu - ešte bolo skoré ráno a po ulici chodili len mliekari a pekári. Bežní ľudia zatiaľ len spali, alebo práve vstávali zo svojich postelí - ešte vyhriatych do chladného ráno a ich sveta.

Vtiahol ma do jednej z bočných uličiek a viedol ma jej chodbami, nemala som šancu zapamätať si ich. Netuším, ako sme sa ocitli v uličke pred starým a zanedbaným barom, kde ležala na kope sena záplava ryšavých vlasov.

„Predstavujem ti tvoju sestru Jessicu,“ povedal a ukázal na ňu. Nemala som veľkú šancu niečo vidieť cez jej vlasy.

Myslela som si, že ju blonďák zobudí podobným spôsobom ako mňa, no on sa k nej zohol:

„Jessica, vstávaj.“ Keď to hovoril, pohladil ju na líce. Jessica sa striasla, zobudila a strelila mu facku. Na to sa rozosmiala.

„Prestaň sa ku mne správať ako k decku.“ Úsmev jej stvrdol na tvári, keď ma uvidela.

„Takže sa jej asi nevyhnem, čo?“ spýtala sa ho a pozrela na mňa svojimi očami farby oblohy.

Autor: zuzik (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování