OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 20.

06.09.2015 (16:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 935×

Kapitola 20.

Nemyslel si, že by sa mu niečo takéto mohlo niekedy snívať.

Shade rukami udrel do steny a snažil sa nejako zmazať udalosti posledných dní. Vždy skončil niekde zavretý, takže mu strata slobody až tak veľmi neprekážala. Skôr ho rozzúrili iné záležitosti a svojou agresiou sa snažil zamaskovať, ako veľmi ho sklamalo to, čo mu povedala Ayana.

Netušil, kedy liečiteľku začal oslovovať menom, ale medzi tým, ako sa na neho vrhla v zápale vášne a ako na neho zaútočila pod nátlakom cudzej nenávisti, sa v ňom asi niečo zlomilo. Mohol to napísať na zoznam vecí, ktoré sa až tak veľmi nepodarili. A pritom tušil, že mal niečo takéto čakať.

Celý jeho život bol lemovaný opakovaným zabodávaním nožov do chrbta. Väčšinou toho jeho, pretože on nemal v povahe len tak niekoho zradiť. Ale dokazovať slepému, že to, na čo sa pozerá, je skutočne ruža, bolo viac ako zbytočné. Preto trávil väčšinou času tým, že ostatných nechal myslieť si, čo len chceli. A toto bol výsledok.

Nesnažil sa bojovať, keď ho sem zatvárali. Neznamenalo to, že by sa vzdal alebo im mal v pláne dovoliť popraviť ho. Pretože k tomu to nevyhnutne spelo. Nedostali z neho nič zaujímavé, tak sa ho proste zbavia. A potom celá ochrana ich sveta padne ako domček z kariet. Ale keby im to povedal, neverili by mu. No bez ohľadu na to, ako veľmi sa snažil sústrediť na tú časť, ktorá ho rozčuľovala, neustále zabiehal k niečomu veľmi rozdielnemu.

To, či Ayana mala alebo nemala brata, ktorého údajne zabil, nebol predmetom jeho vnútorných rozporov. Telo mu pálil mocný plameň, ktorý až priveľmi pripomínal bolesť. Mal sa na to pripraviť. Obrniť sa voči tomu. Ale aj tak ho to dostalo na lopatky. Kto by povedal, že na jeho oslabenie bude stačiť liečiteľka s podrezaným jazykom. Možno bolo niečo na pádoch a ženách.

Za skazou každého muža bezpodmienečne stála nejaká dievčina.

Keby sa ho pokúsila zabiť, nemal by jej to za zlé. Možno by to uvítal ako druh cvičenia. Nikdy nebolo na škodu prevetrať vlastné reflexy. Ale boli to jej slová, ktorá sa do neho zaťali ako pazúry nejakého draka a odmietali ho pustiť. Skôr ho túžili len roztrhať na márne kúsky.

V jeho živote takmer každý pokus o priateľstvo či čokoľvek iné zákonite skončilo zradou. Jediný, kto dokázal byť dokonale lojálny, bola jeho sestra, lenže tá tu teraz nebola. A možno už ani nikdy nebude. Vďaka Ayane a jej slovám by si mal dvakrát premyslieť, čo urobí. To, že sa jej v podstate hnusil a odsúdila ho len na základe výzoru, bolelo. V spojitosti s tým, ako spochybňovala ich spoločnú noc? Úder pre jeho pýchu, ale aj pre jeho dušu.

Bola schopná stráviť s ním noc, ale o niekoľko hodín neskôr na neho útočila a s nenávisťou ho obviňovala z niečoho, čo nikdy neurobil. Proste ho hodila do náručia tých Strážcov ako predčasný vianočný darček.

Pravdepodobne bola ovplyvnená kúzlom, ale... démonská mágia možno bola zákerná, ale mala jednu nevýhodu, ktorú si veľmi dobre uvedomoval. Nedokázali stvoriť niečo z ničoho. Tým pádom vás neprinútili niekoho nenávidieť, ak vo vás nenašli aspoň semienko nedôvery. Mohla tvrdiť čo chcela, ale niektorej jej časti sa hnusil.

A démoni to využili.

Snažil sa tváriť, že mu na tom nezáleží, ale srdce mu zvieralo. Tak málo stačilo k jeho pádu. Keby to tušili jeho nepriatelia, už by z neho neostalo ani toľko, aby to jeho sestra mohla pochovať.

A po tom všetkom pred ním liečiteľka stála a tvárila sa, akoby sa nič nestalo. Kiež by dokázal predstierať to isté. Lenže ostrá bolesť v hrudi, ktorá nemala nič spoločné so zatuchnutým vzduchom okolo, mu pripomínala, že mu samému bolo vždy lepšie. Bolo únavné očakávať zradu, ktorá sa skôr či neskôr vždy ukázala na obzore.

Otriasol sa, keď si spomenul na mrazivú samotu, ktorej ako dieťa čelil. Závisť, ktorá ho trhala na kusy. Možno si niečo z tohto zaslúžil. Preto to bol ochotný prijať, hoci to nebolelo o nič menej. Veď ktorá bytosť by dokázala tak veľmi závidieť vlastnej sestre? Aj keby mala všetko to, o čom on mohol len snívať. Boli sama dvaja proti svetu. Keďže to tak nevnímal, teraz za to pykal.

Obrnil sa voči tomu, čo sa s ním dialo. Naučil sa nevnímať fyzickú bolesť a nezáujem použiť ako masku, ktorá bola účinnejšia než akákoľvek obrana. Nič nedokázalo preniknúť cez pancier letargie. Ani hlad, smäd či krv na zraneniach, ktoré mu spôsobili v márnej snahe niečo sa dozvedieť o jeho diabolských plánoch. Zaryto mlčal.

Ale stačilo, aby sa liečiteľka vrátila v celej svojej kráse a jeho odhodlanie ochabovalo. Bol schopný len pozerať sa na ňu, škrípať zubami a v mysli si prehrávať ich posledné stretnutie. Fakt, že sa zmieril s jej zradou, hovorilo o veľmi nízkom prahu jeho sebavedomia. Pretože v skutočnosti na to naozaj čakal.

„Potrebujem tvoju pomoc,“ zopakovala opäť, čím ho priviedla späť do bezútešnej reality, v ktorej ho neznámi Strážcovia mučili len kvôli tomu, aby im povedal niečo, o čom nič nevedel. Ak mala irónia niekedy nejaké meno, muselo sa veľmi podobať tomu jeho. Inak si nevedel predstaviť tú súvislosť.

Pokrútil hlavou. „Požiadaj svojich nových najlepších priateľov,“ odpovedal nezaujato. Darilo sa mu ostať pokojným. Niečo také ako výbuch hnevu u neho vážne nehrozil. Na to obl až príliš vnútorne vyprahnutý.

„Držia ma tu ako väzňa!“ skríkla.

Premeral si ju pohľadom. Chyba, vyzerala ešte lepšie, než si pamätal. Zaškrípal pri tom zubami. Vážne ho muselo zradzovať ešte aj vlastné telo?

„Nevyzeráš ako jeden. Skôr akoby ťa uctievali ako kráľovnú. Čo ma privádza k názoru, že ťa poslali oni, aby zo mňa niečo dostali. Ale obaja vieme, že im nemám čo povedať.“

Jemná výčitka, ktorú jej venoval, napokon vyznela ostrejšie, než zamýšľal. Mierne sebou mykla, ale neodvrátila sa. Uvedomovala si, čo urobila. Ale či to ľutovala, to netušil. Na druhej strane, aká miera ľútosti by bola dostatočná?

„Nemôžem vyjsť von, chcú ma tu udržať, lebo im to prikázal šéf.“ Naozaj práve teraz hrali hru ‚kto je na tom horšie‘?

„To je možné, ale ak ťa doteraz držali niekde v prepychovej izbe, prečo si sa zrazu objavila tu? Prečo by to robili?“ Priamo v tej otázke sa skrývala odpoveď a podľa jej vzdorovitého výrazu si to uvedomila aj ona. Nezaoberal sa jej výrazom príliš dlho. Nestálo mu to za tú pozornosť.

„Hej, uvedomujem si, že niečo plánujú, ale ja tu nechcem ostať.“

To boli už dvaja, ale prečo by sa mal namáhať? V podstate mu bolo dobre tam, kde bol. Čo bolo takmer úbohé ospravedlnenie. Hlavne keď si uvedomil, že stačilo len pomyslieť na útek a v ten moment by bol von z tejto situácie. A nie, nesnažil sa jej pomôcť. Proste bol unavený. Prázdnota ho vyplnila tak, že z neho neostalo nič.

„Tak odíď,“ vyzval ju a myslel to smrteľne vážne.

Netušil ani, či by dokázal prijať jej pomoc. Nikdy jej predsa nepovedal, čo od nej bude potrebovať, pretože si myslel, že ešte nenastal ten pravý čas. Ak v nej bolo niečo, čo ho dokázalo zradiť, možno bolo pre oboch lepšie, že to naozaj neurobil. Dokázala by to použiť proti nemu. A to nemohol dovoliť. Nie preto, že išlo o neho, ale kvôli životom ostatných, ktoré boli v hre.

Ale to sa ona nikdy nedozvie.

„Nemôžem!“ rozhodila rukami. „Pozri sa, netuším, čo sa stalo a kto sa mi pohral s hlavou. Bola by som rada, keby si mi pomohol zistiť kto to urobil. Chcem to pochopiť.“

Odfrkol si. Jej prosenie znelo skutočne inšpirujúco, ale poznal ju už dostatočne dobre na to, aby vedel, že to, čo hovorila, nebola tak úplne pravda.

„Nie, nechceš vedieť len to,“ prerušil ju skôr, ako mohla povedať ešte niečo iné. „Štve ťa, že sa niekto s tebou zahral, to hej. Ale viac ako to chceš zistiť, či je niečo pravdy na tom, čo si vtedy hovorila. Či si skutočne mala brata, ktorého by som mohol zabiť.“

Doslova počul, ako drví zuby o seba, tak silno zatínala sánku. „Čo ty o tom vieš?“

„Och, ja viem, som iba prašivý démon, čo by som mohol vedieť o ľudskej duši?“ Tá poznámka bola prízemná aj pre neho, ale nemienil sa za ňu ospravedlňovať. Zaslúžila si okúsiť trochu vlastnej medicíny.

Naprázdno otvorila ústa, akoby bola ryba. „To som ne...“

Zodvihol ruky, aby ju zastavil. „Ušetri ma tvojich prázdnych ospravedlnení.“

Na chvíľu medzi nimi nastalo ticho. Netušil, o čom premýšľa a v podstate ho to nezaujímalo. Snažil sa nejako prehodnotiť túto situáciu. Pozeral sa na ňu z rôznych uhlov, ale zdalo sa, že jej nakoniec predsa len bude musieť pomôcť. Ale to neznamenalo, že by sa mu taká perspektíva skutočne musela pozdávať.

Odrazu na neho s neuveriteľnou ťarchou dopadol sľub, ktorý dal Ericovi i sám sebe. Ten, ktorý tak tesne súvisí s poslednými slovami určenými jeho vlastnej sestre. Celá táto situácia pripomínala nekonečný labyrint bez konca a začiatku. Je odsúdený na večné blúdenie, pretože neexistovalo nič, čo by odtiaľ dokázalo dostať. Takisto ako na svete neexistovala bytosť, ktorá by ho plne dokázala akceptovať.

„Musíme sa odtiaľto dostať,“ zopakovala nakoniec.

Na tvári jej videl, že chcela odvetiť niečo šťavnatejšie, ale nejakým spôsobom sa dokázala ovládať. Možno sa nazdávala, že ak bude ticho, neurazí ho ešte viac. Takmer si odfrkol. Bolo možné vôbec tromfnúť to, čo mu už stihla povedať? Nie, o tom vážne pochyboval. Nepodarí sa vám dvakrát pár slovami dokonale niekoho zraniť a pritom vystihnúť jeho najčernejšie obavy.

Celý život čelil kritike. A obavám, ktoré sa snažil pochovať hlboko v sebe a teraz vyplávali na povrch. Svet ho nikdy nebude schopný akceptovať takého, aký je. Veril, že nepotrebuje nikoho súhlas s tým, aby žil tak, ako chcel.

Potriasol hlavou. „Aspoň na tom sa zhodneme.“

Letargia na chvíľu ustúpila. Kedykoľvek odtiaľto mohol proste odkráčať, ale keď ona nemala záujem, on zotrval. Bolo to patetické ospravedlnenie, ale ešte ho bude potrebovať. Nevrátili sa jej schopnosti. Bude potrebovať pomoc. Netušil, či bude mať dosť síl urobiť to, čo je potrebné bez toho, aby sa ešte viac zamotal do siete tohto svinstva.

Skôr ako sa stihla opýtať, ako to mieni urobiť, sa proste premiestnil von z cely. V mihu sekundy stál vedľa nej. Neuvedomoval si žiadnu námahu. Pretože si to žiadnu nevyžiadalo. Proste zavrel oči a keď ich otvoril, stál niekde inde.

Žiadny úbytok energie alebo točenie v hlave. Len prirodzenosť, ktorá ju desila. Hoci sa to snažila zakryť. Sám seba sa pýtal, či sa vydesila kvôli tomu, že ho považuje za monštrum, alebo tam tie reakcie na jeho prítomnosť boli vždy, len sa ich snažil ignorovať. Zrada vraj zatvára ľuďom oči. Jemu ich otvorila.

„Mohol si odtiaľto kedykoľvek odísť...“ začala nechápavo.

Prikývol. „Ale nechcel som. Keby som sa objavil niekde na chodbe, zabili by ma. Nemám v pláne v najbližších dňoch opustiť tento svet. Takú radosť ti neurobím.“ Samozrejme, bola to pravda len sčasti, ale to ona vedieť nemusela.

Zamračila sa na neho, ale neodpovedala. Keď to už nemohol vydržať, vyzval ju: „Tak ideme?“

Nereagovala. Popravde stále zotrvávala na mieste a na tvári mala masku, ktorá až príliš pripomínala ľútosť. Odmietal si pripustiť, že by ho nejako zasiahla a miesto toho si nezáživne prezeral svoje doterajšie dobrovoľné väzenie.

„Prečo si neodišiel?“ zaútočila na neho opäť.

Pretočil očami. „Pretože ak by na mňa tí Strážci zaútočili, musel by som ich zabiť. Čo by nevyzeralo celkom dobre, hlavne ak vezmeš do úvahy, čím sa živím.“ Opäť len polovičná pravda, ale tentoraz sa rozhodol, že jej to musí stačiť. „Teraz už môžeme ísť?“

„Takže si tu nečakal, kým sa objavím ja alebo možnosť, ako sa ku mne dostať?“ podpichla ho.

Bingo! Netušil, že by mohla tak rýchlo odhaliť jeho vnútorné myšlienkové pochody. V istom zmysle mu rozumela spôsobom, ako nikto iný na svete. A dúfal, že na to nikdy nepríde. Niečo také je v skutočnosti veľmi nebezpečné. Ako mal možnosť presvedčiť sa na vlastnej koži.

„Prečo by som na také niečo čakal? Dala si jasne najavo, že ti je jedno, či mi hlavu odseknú alebo nie.“ Snažil sa nič jej nevyčítať, ale nedarilo sa mu tak skvele, ako očakával.

Dúfal, že sa dostatočne sústredí na chlad v jeho hlase, aby ignorovala všetko okolo. Podľa toho, ako zbledla a zrýchlil sa jej dych, pochopil, že sa jej jeho slová dotkli. Asi bol príliš málo malicherný na to, aby z toho mal dobrý pocit. Možno by sa mal nechať premenovať na Samovraha. Inak si nevedel predstaviť, že by mu vedome záležalo na niekom, kto mal postranné úmysly zahrňujúce jeho smrť.

Vykročil smerom, kde tušil východ. Ale niekde uprostred kroku ho zastavila pohybom ruky. Odskočil od nej, akoby ho popálila. Pri ohni, ktorý v ňom prebudila, to vlastne ani nebolo prehnané tvrdenie. Nemal žiadnu sebaúctu, keď dovolil, aby ho vzrušovala aj po tom, čo mu vyviedla. Rozmýšľal, ako keby to bolo niečo, čo mohol vedome ovplyvniť.

„Vieš, že by som to neurobila,“ povedala a tentoraz skutočne znela zahanbene. „Nie dobrovoľne. Neviem, čo sa stalo. Nespomínam si na to tak presne, ako by som chcela. Viem len, že som na všetko zabudla. Nepamätala som si ani len to, kto som.“

To tušil aj predtým než mu to povedala, ale pracovať s faktami bolo vždy jednoduchšie než domýšľať si všetko. Takisto si uvedomoval, ako veľa ju stálo priznať niečo také nahlas. Asi musela byť naozaj zúfalá. Ale to nebola jeho starosť.

„Ideme,“ zavelil a dúfal, že tentoraz bude mať v tele aspoň toľko slušnosti a poslúchne ho. Naivita kvitne v akomkoľvek veku.

Položila mu ruku na predlaktie. Striasol sa jej dotyku, ale na jazyku akoby pocítil niečo trpké pri tej pripomienke ich spoločne zdieľanej rozkoše. Bože, akoby to bolo pred dvesto rokmi a nie pred pár dňami.

„Ty vieš, čo sa mi stalo.“

Nepýtala, takže nemal dôvod vodiť ju za nos. „Samozrejme.“

V ten moment rozhodila rukami, akoby ju niekto nakopol. Možno nejaká myšlienka, ale podvedome od nej ešte o krok ustúpil. A nielen preto, že sa bál náhodnej rany. Nedokázal myslieť normálne a to sa jej ani nemusel dotýkať.

„Ty si to vedel a nič si nepovedal. Miesto toho si ma nechal myslieť si, že som sa zbláznila. Dokonca si mal v sebe toľko drzosti, aby si ma prinútil cítiť sa vinne!“

Typické. „Pozri sa...“ Ako to formulovať tak, aby sa ho opäť nepokúsila zabiť? „Áno, vedel som, čo sa s tebou stalo. Pravdepodobne to bolo kúzlo, dokonca aj tá... noc predtým. Lenže som démon a poznám démonskú mágiu dostatočne dobre na to, aby som vedel jednu vec. Ak si sa na mňa vrhla, bolo to preto, že ťa priťahujem. A ak si sa ma pokúsila zabiť, tak preto, že jedna tvoja čas po tom stále túži. Odsudzuješ ma kvôli tomu, kým som. A výsledok videli všetci Strážcovia so mnou v čele.“

K bodu jej musel pripočítať, že sa to nesnažila poprieť a ešte mala v sebe toľko slušnosti, aby sa začervenala. To mu osobne nijako nepomohlo, neprinútilo ho to cítiť sa lepšie, ale na tom nezáležalo. Dôvera bol dar, ktorý nikdy nevlastnil, aby ho niekomu daroval. Takže sa jeho stratou až tak nezaoberal.

Skôr ho znepokojovala tá vnútorná prázdnota. Cítil len letargiu. Netúžil po ničom, nechcel sa pohnúť z miesta. Chcel len pozerať do steny a rozmýšľať o tom, ako presvedčivo vyzerala, keď mu hovorila, ako veľmi ho nenávidí. Ako sa jej hnusí. Tá spomienka ťala do živého. Ak by duševné rany mohli krvácať, teraz by plávali v červenom oceáne.

Keď tentokrát vykročil, nepokúsila sa ho zastaviť. Počul, ako šúcha nohami o prašnú podlahu. Snažil sa obrniť voči jej reakciám. Bol taký emocionálne ochrnutý, že sa mu to dokonca aj podarilo. S ňou sa môže vyrovnať aj neskôr.

Dokonca sa pohrával s myšlienkou, že by mal zájsť za Ericom, aby dokončil to, čo on nebude môcť. Síce jeho sa desila, ale... Vážne práve teraz plánoval útek z nedokončenej misie? To sa mu ešte nikdy nestal. Ale očividne všetko je raz po prvýkrát.

Pohľad mal upretý na zem, takže sa len tak-tak stihol zastaviť pred párom špinavých topánok, ktoré sa pred ním zjavili. A tie boli natrvalo spojené s telom bytosti, ktorú by na tomto mieste nečakal. Podvedome sa zamračil. To neveštilo nič dobré.

„Konečne som vás dvoch našiel.“

V tých slovách bolo ukryté viac, ako sa zdalo. A Shade sa už dávno naučil čítať medzi riadkami. Bol v tom dostatočne dobrý na to, aby ho to v tejto situácii prinútilo za nadávať. Bohužiaľ, táto nočná mora sa mu očividne nesnívala.

Kapitola 19. ¦¦ Kapitola 21.

A druhé guľatiny sú za nami. Popravde asi nie veľmi úspešné. Spätná väzba je to, čo spisovateľa robí spisovateľom. Chce sa podeliť so svojimi príbehmi s ostatnými a poznať ich názor. Pomáhajú mu zlepšovať sa, rozvíjať príbeh a v neposlednom rade ho posúvajú ďalej.

Niekde sa však stala chyba a ja ani neviem, čo je to spätná väzba. Pri tomto príbehu ju takmer vôbec necítim. Chcete to zmeniť?

Kapitolu venujem Trish a Blacky, ktoré to so mnou ako jediné nevzdali a vždy mi napíšu, čo si o kapitole myslia. Nútia ma dokopávať sa k ďalším a ďalším kapitolám. Vďaka nim mám aspoň mizivú predstavu o smerovaní tohto príbehu.

A za to nikdy nebudem môcť dostatočne poďakovať.

Lili

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 20.: