OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Tajne čistokrvná - 6. kapitola

02.09.2012 (12:00) • Allie • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 940×

EDIT: Článek neprošel korecí!

Prečo som ho len, preboha, poslúchla?? pomyslela si Anabeth cestou do knižnice, schovaná pod plášťom, s knihami pod pazuchou a s Albusom vedľa seba. Obaja boli dosť vysoký, takže museli byť skrčení, aby sa poriadne zmestili pod plášť a zároveň im nebolo vidno nohy. Našťastie cestou do knižnice nestretli nikoho. Bola rada, že sa môže dostať do knižnice, preto ju ani na okamih nenapadlo, že by mohla odmietnuť. No po ceste jej začalo dochádzať, že bude musieť zistiť, kam to chce v skutočnosti ísť. Už boli pri knižnici a začalo jej byť trochu teplo. Otvorili staré dvere a prechádzali po knižnici. Keď sa uistili, že tam nie je nikto, zhodili zo seba plášť.

Albus si chcel pozrieť nejaké knihy v normálnej knižnici, ale keď uvidel, že Anabeth už odišla niekam inam, radšej šiel za ňou. Nemohol uveriť vlastným očiam, keď ju našiel vracať svoje knihy späť do políc v zakázanej časti. Pomaly otvoril dvere a pozrel sa na ňu.

„Oh, tu by si nemala byť...“ povedal jej. Mierne zdvihla hlavu, pozrela sa naňho a znova sa otočila, až jej skoro biele vlnité vlasy podskočili. Asi sa rozhodla, že ho bude ignorovať. Zrazu vstala, vlasy jej znovu podskočili, a šla do úplne posledného radu v tejto časti knižnice. Začala sa prehrabávať v knihách, asi hľadala niečo zaujímavejšie. Určite vedela, že knihy na konci sú najhoršie. Albus ju nechápal – keby si prečíta niečo také on, asi by už v živote nezaspal. Sledoval ju, ako vždy vytiahla jednu knihu, rýchlo si ju prelistovala a vrátila ju späť

Potom vytiahla jednu z kníh, ktorá ju celkom zaujala. Otvorila ju, prečítala si zopár vecí a už si ju chcela pridať na kôpku vecí, ktoré si chcela vziať, keď začula hlas. Mrkla smerom na Albusa, ale on asi nič nepočul, pretože sa díval na zem. Na začiatku tomu vôbec nerozumela – bolo ten len nezrozumiteľné syčanie, ako hadie. Občas v tej zmesi slov začula aj iné písmená, také, aké had určite nemohol vydávať. Stála nehybne, ako socha, a počúvala. Čím dlhšie počúvala, čím dlhšie sa snažila čo najviac navnadiť na ten hlas, tým viac tomu rozumela. Už počula dokonca celé vety. „Je čas. Presne dvadsaťpäť rokov. Je čas, Anabeth. Vráti sa. Stačí len...“ a skončilo to.  Otvorila oči, ktoré pre sústredenie silno zavrela, uvoľnila päste, ktoré zovrela tak mocne, až sa jej nechty zaryli do kože tak silno, že tam mala hlboké odtlačky. Pozrela sa na trochu vystrašeného Albusa, ktorý ju držal za lakeť.

„V pohode??“ opýtal sa zo zdvihnutým obočím. Najprv si ani neuvedomila, že sa jej niečo pýtal, odpovedala, až keď jemne pokýval hlavou.

„Jasné, len som sa... hm, zamyslela,“ povedala nepresvedčivo. Albus jej určite neveril, ale už sa jej na to nepýtal, len si sadol na lavičku ktorá bola vedľa každej z políc.

Anabeth sa rýchlo otočila a pozrela sa von oknom. Bola čerstvá jeseň, stromy začínali byť oranžové. Naozaj je to možné?? Rozmýšľala. Spočítala si zopár rokov dozadu. To nemôže byť pravda. Veď ten-koho-netreba-menovať práve vtedy padol. Ale veď to bolo navždy!! Ako je to možné?? Zrazu sa na jej chrbte urobili zimomriavky. Nie, určite to bolo niečo iné. Vzala si knihu do ruky, do druhej vzala plášť a cestou k Albusovi si ho prehodila cez plecia. Na tvári mala neutrálny výraz. Okamžite sa postavil, zdvihol jej plášť z pliec a prehodil ho cez oboch.

 Po všetkých chodbách prechádzali po tichu, bez jediného slova, až do kým nezačuli čoraz hlasnejšie klopkanie topánok. Rýchlo sa k nim približovalo. Pod plášťom na seba vrhli rýchly pohľad a okamžite sa rozbehli. Ešteže som si nevzala tie topánky s opätkom, pomyslela si Anabeth. Už boli skoro v klubovni stačil obraz tučnej pani. Na ten zabudli. Rýchlo zašepkali heslo a na počudovanie sa im obraz otvoril. Vbehli dnu, ale už sa nestihli rozbehnúť do svojich izieb, preto sa len ukryli za kreslo a čakali, kto to ide. Albus naklonil hlavu, aby videl, kto to je a zistil, že je to McGonagallová. Bože, čo by im len tá povedala, ak by ich zahliadla!

„Žiaci, poďte okamžite dole. Všetci!!“ skríkla. Do minúty boli všetci dole a aby nemeškali ani oni dvaja, nenápadne si zhodili plášť a postavili sa.

„Takže, práve sme so všetkými učiteľmi preberali, aký trest dostanete. Takmer všetci chceli niečo prísnejšie, no ja som rozhodla, že dostanete len toto. Každý deň v tomto mesiaci budete upratovať celý školský areál, od kuchyne so škriatkami až po okraj zakázaného lesa. A aby vám nebolo málo, budete pracovať vo dvojiciach,“ povedala, a keď si všimla, ako sa všetci potešili, milo sa usmiala a pokračovala, „so študentom rovnakého ročníka, no z inej fakulty. Dvojica, u ktorej budú nejaké problémy, má týždeň navyše“

Zo všadiaľ sa ozvalo zborové „Čože?!“, ale keď uvideli učiteľkin prísny pohľad, radšej zmĺkli.

„Už sme vybrali, kto bude s kým, dozviete sa to na večeri,“ povedala a odišla. Decká na seba šokovane pozreli, vzdychli si a v skupinkách sa začali rozprávať. Mali ešte chvíľu čas, preto sa rozhodli, že sa pôjdu prezliecť. Albus sa chcel niečo opýtať Anabeth, ale nemohol ju nájsť, smutne sklonil plecia a odišiel do svojej izby.

Na večeri

Všetci sedeli v očakávaní najedení za svojimi fakultovými stolmi. Práve sa mali dozvedieť, s kým budú. McGonagallová pristúpila dopredu a začala čítať mená v dvojiciach. Nikoho veľmi nepotešilo, keď sa dozvedeli, kto je ich partner. A Anabeth tiež nie. Vlastne to mohla čakať, ich rodiny si boli dosť blízke. Oh bože, prečo??

Tak, som zvedavá, čo na to hovoríte :) Keď som plánovala toto celé, malo to končiť úplne inak, možno by ste ani neverili. Ďakujem, že mi to aspoň čítate a prosím, skúste aj komentovať, to vždy poteší :)

Allie

Autor: Allie (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tajne čistokrvná - 6. kapitola: