Svetlo v temnote - 9. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Čo urobí Livia po tom, ako zistí, že je hlavná podozrivá z vraždy a pomôže jej jej najlepšia priateľka Alli? A ako sa nakoniec rozhodne?
PS: Ďakujem vám za podporu a komentáre.:)))) A dúfam, že sa vám kapitola bude páčiť

23.02.2012 (15:00) • Simonqua • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 590×

9. kapitola
Zosunula som sa na zem a ohromene zízala na stránku predo mnou.
Dievča údajne odcudzilo aj auto jedného zo študentov na školskom parkovisku, ktoré podľa svedkov „záhadne otvorilo.“ Tesne potom si to namierilo k svojej babke, ktorú dobodalo na smrť nožom, na ktorom sa na našli jej odtlačky.
Od včera sa však nevrátila domov a šerif sa k činu svojej dcéry vyjadril len natoľko, že to nebude komentovať. A tak môžeme len dúfať, že bude táto vrahyňa čoskoro dolapená a príčiny jej konania objasnené.
Ja a vrahyňa? Panebože, ako si niekto môže myslieť, že by som bola schopná urobiť niečo také?! A ešte k tomu niekomu z mojej rodiny!
Neveriacky som pokrútila hlavou a znova som si prebehla slová, ktoré sa mi bolestivo vrývali kamsi do srdca. Akoby som dúfala, že ich obsah sa azda zmení. Že na konci nájdem nejakú vetu maličkým písmom: Bol to iba žart. No nič také tam však nebolo. Pre všetkých krutá realita, pre mňa krutá lož.
Nahnevane som pokrčila noviny a hodila ich do stredu cesty, kde ich hneď prešlo auto. Zaškrípala som zubami a oprášila si šaty, ktoré boli už aj tak v dezolátnom stave. Boli celé od hliny, miestami potrhané a z okraja mi trčali nitky po mojom skracovaní. A z tenkých pančušiek sa ťahali obrovské očká. Keby ma teraz niekto videl, určite by si pomyslel, že som blázon. Bláznivá vrahyňa Livia Adamsová.
Pošúchala som si rukami skrehnuté plecia, babkinu knihu som zodvihla zo zeme, pritisla si ju na prsia a vydala som sa cestou k Alli. Prečo ja nikdy nemyslím na teplé oblečenie? Vždy keď okolo mňa niekto išiel, sklopila som hlavu a snažila som sa všemožne zakryť svoju tvár. Aj tak sa všetci otáčali a ja som sa modlila, aby to bolo len kvôli môjmu oblečeniu. Konečne sa mi podarilo dostať k Alli. No nemohla som jej len tak zazvoniť. Čo ak by boli doma jej rodičia? Určite by hneď volali políciu.
Nikdy som sa nebála polišov. Nie tak ako ostatní. Ani keď som sa ožrala na nejakej párty, pretože som vedela, že otec nedovolí, aby sa to dostalo do školy. No toto bolo už niečo celkom iné.
Nabrala som do ruky za hrsť drobného štrku z ich upravenej predzáhradky a hodila som to Alli do okna. Teda mierila som na jej okno, no trafiť sa mi ho podarilo až na druhýkrát. Nikdy som totiž nepatrila medzi tie najlepšie na telesnej.
Po pár sekundách vykukla z okna ešte rozospatá hlava Alli, no to, že ma uvidela ju akoby zázrakom hneď prebralo.
„Livia? Čo tu robíš?“ šepla odmerane a jej hlas sa mi zabodol bolestivo do srdca. Ani ona mi neuverí, že som ju nezabila? Moja najlepšia kamarátka?
„Máš doma rodičov? Potrebujem sa s tebou porozprávať.“ Nadvihla som obočie a zdesene pozorovala jej neistú tvár.
„Ja... neviem, či je dobrý nápad, aby... Nemala by si tu byť...“ Očami nervózne prebehla okolie.
Aj ty Brutus? Prebehlo mi mysľou a mala som čo robiť, aby sa mi podarilo zadržať slzy, ktoré sa mi tisli do očí.
„Prosím Alli! Ja som to nebola. Musíš mi veriť!“ zaúpela som bezradne a sledovala, ako sa jej tvár napĺňa beznádejou, rovnako ako tá moja.
„Prepáč, ale ja... nemôžem.“ Pokrútila rozhodne hlavou a ja som sledovala, ako mizne za oknom. Po tvári mi začali stekať slzy v čoraz silnejších prúdoch a ja som sa ich už ani nesnažila zastaviť. Odišla som z Allinho pozemku, zatiaľ čo som stískala v náručí knihu ako najlepšiu priateľku, ktorú som teraz tak strašne potrebovala. Priateľku, ktorá ma zradila.
Ako rýchlo sa všetko zmenilo. Ešte včera som mala svoj normálny život, najlepšiu priateľku, babku aj domov. A odrazu som všetko stratila a domov som ísť nemohla.
Čo by so mnou robili, keby ma chytili? Mohli ísť aj neplnoletí do väzenia? Nikdy som otcovi nevenovala veľkú pozornosť, keď rozprával o práci a teraz som to ľutovala.
Nikto mi neverí. Z troch ľudí, ktorí boli v mojom živote najdôležitejší, bol jeden mŕtvy a ďalší si myslel, že som vrah. A čo si myslel otec? Veril by mi? Určite mu je podozrivé moje včerajšie zmiznutie. Bol to vždy muž na strane zákona, vždy veril dôkazom a vďaka tomu sa stal šerifom.
V hlave sa mi začala rodiť jediná možnosť, ako sa z tohto dostať. Nech som sa snažila prísť na čokoľvek iné, nepodarilo sa mi to.
Plakala som, až kým som neprišla k nášmu domu, ktorý možno už nikdy neuvidím a cez okno som vliezla do kuchyne pre istotu, že by bol otec ešte doma. No hlasy som nepočula, tak som opatrne nakukla postupne do obývačky, potom do jeho izby, ale nikde nebol.
Vbehla som teda do svojej izby, nahádzala do jednej tašky zopár mojich vecí medzi nimi aj tú vzácnu knihu, dve iné čarodejnícke, fotku otca aj babky a moje úspory, ktoré boli bohužiaľ dosť biedne.
Poslednýkrát som sa rozhliadla po mojej izbe a zotrela som si slzy z tváre. Musím odísť z mesta, kde som sa narodila, kde som žila takmer osemnásť rokov.
Nemala som ani poňatia, aká bude moja budúcnosť, no myslieť som na ňu nechcela, keďže príliš ružovo nevyzerala.
Zbehla som dole po schodoch, schmatla pero a papier a nechala som na stole krátky odkaz pre otca. Aby aspoň vedel, že som v poriadku.
Kľakla som si na studenú dlažbu v kuchyni a odolala som silnému nutkaniu ľahnúť si na ňu a ostať tam až kým sa z tohto zlého sna neprebudím. Privrela som oči, zovrela som v rukách tašku a sústredila som sa na tú hotelovú izbu, v ktorej som sa dnes zobudila do tohto príšerného dňa.
Pocítila som už len ako moje telo bezvládne dopadlo na zem. Nebola som však schopná ani otvoriť oči. Cítila som sa zoslabnutá natoľko, že som nevedela, či sa ešte niekedy zobudím.
„Livia?“ To bolo posledné, čo som ešte zaregistrovala, no nevedela som určiť , či to bol hlas otca, Iana, Lottie, alebo kohokoľvek iného.

***
Keď som sa prebrala, bola ešte vonku tma a Lottie spala opäť pri mne na posteli. Takže som neostala doma a podarilo sa mi to. Len som sedela, užívala si nočný pokoj a rozmýšľala nad celým dňom, ktorý mi tak závratne zmenil život. Až kým sa mi pri uchu neozval hlas a ja som sebou trhla
„Takže si niečo našla?“ šepol Ian. Otočila som sa tak, aby som mu videla do tváre, no vďaka tej tme som rozoznala aj tak iba obrysy.
„Nie... teda áno... ja to neviem preložiť. Je to po latinsky.“ Mykla som plecami.
„Aha, tak potom musím niekoho nájsť.“ Zamyslel sa a posteľ sa trošku prehla, takže som usúdila, že si prisadol. Zhlboka som sa nadýchla a konečne nabrala odvahu na to, sa ho to spýtať.
„Ian, mo... mohla by som ísť s vami?“ Teraz som bola vďačná tomu, že mu to hovorím po tme, pretože za svetla by som určite sklopila pohľad. Teraz som sa však upierala oči na miesto, kde som si myslela, že má tvár.
„Ísť s nami kam?“ Nechápal.
„Ja neviem. Hocikam kam pôjdete.“ Pokrútila som hlavou
„Ale prečo?“ V hlase mu zaznelo prekvapenie.
Vzdychla som si a šepla som: „Pretože si myslia, že som ju zabila.“
Nastalo ťaživé ticho a ja som si už myslela, že neodpovie, no nakoniec sa predsa len ozval. „Môžeš.“

Oci,
nechcela som len, aby si s a o mňa bál a preto ti píšem, že som v poriadku. Ešte neviem, kam pôjdem, ale nemusíš sa báť, určite mi bude kdekoľvek lepšie ako v base.
A ohľadom tej vraždy? Nechcela som ťa prosiť, aby si mi veril, že som to neurobila, pretože to by na tom aj tak nič nezmenilo. Majú svoje dôkazy a moje hlúpe tvrdenia ich zaujímať nebudú. A ja im skutočnú pravdu nikdy nebudem môcť povedať, pretože by jej neuverili. No nie sú ľudia hlúpi? Radšej uveria jednoduchšej lži ako zložitejšej pravde.
Ak mi veríš, tak ti ďakujem a ver mi, že si to vážim. A ak nie a myslíš si, že som ju zabila, tak to chápem. Hoci je to ťažké, ale chápem to.
Neviem, kedy sa ešte uvidíme, pretože nebude ľahké sem znova prísť, ale budem sa na to tešiť a myslieť na teba každý deň, čo budem preč.
A verím, že to tu zvládneš rovnako dobre bezo mňa ako so mnou, keďže som v podstate ani neprala, ani nevarila a priznajme si, že moje upratovanie tiež za veľa nestálo.
No bol si skvelý otec a výchovu si zvládal skvele aj bez mamy. Chcem, aby si vedel, že všetko, čo si pre mňa urobil, si vážim a navždy budem.
Ľúbim ťa. Livia