OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Svetlo v temnote - 8. kapitola

19.02.2012 (19:00) • Simonqua • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 864×

8.kapitola

Obaja na mňa upierali prenikavý pohľad a čakali na moju odpoveď. No ako som im mala povedať, že im neverím, keď som mala pred sebou živý dôkaz. Aj keď sa mi to zdalo až príliš neskutočné…
„A... ako chcete, aby som vám s tým pomohla?“ šepla som namiesto nepodstatnej odpovede a hlasno som preglgla.
„Prenasledujú nás, pretože Lottie je napoly človek a napoly anjel. No a... keď...“
„Prenasledujú? Kto vás prenasleduje?“
„Anjeli. Chcú Lottie zabiť, pretože si myslia, že je to netvor. Ich vznešené schopnosti sa predsa nemôžu miešať s úbohými ľudskými,“ odfrkol si ironicky.
„Máš nejaké zvláštne schopnosti? Teda okrem toho, že máš krídla?“ Obrátila som sa so zvedavosťou v očiach na Lottie.
Najprv sa pozrela na svojho staršieho brata, ktorý viac pôsobil ako jej otec, a keď nenamietal, tak mi odpovedala: „No... ja dokážem čítať myšlienky. Ale len niekomu, koho som sa aspoň raz dotkla. Pamätáš sa ako sa ti raz o mne snívalo?“ Uškrnula sa a ja som zamyslene prikývla. Vybavila som si ten zvláštny sen, kde ma Lottie utešovala.
„To si urobila ty? Dokážeš sa ľuďom dostať do snov?“
„Áno, ale zatiaľ som to skúšala len na tebe a Ianovi.“ Mykla plieckami.
„Ale... aj ty si bol v mojom sne. To teda znamená, že aj ty si... anjel?“ Pri poslednom slove mi poskočil trošku hlas. Asi som si stále nedokázala zvyknúť na túto zvláštnu realitu.
„Nie. Lottie mi len odovzdala časť svojej sily. Keď sa sila rozloží medzi viacero osôb, je ťažšie ju vystopovať. Podľa nej nás anjeli vždy nájdu. A okrem toho, ona by ju ešte nezvládala, však?“ Usmial sa a láskyplne jej postrapatil vlasy.
„Ale zvládala!“ dupla nohou Lottie a všemožne si snažila uhladiť jemné vlásky.
„Takže, čo odo mňa vlastne chcete? Ako vám mám pomôcť?“ prerušila som ich malú súrodeneckú hádku.
„Keď si povedala, že si čarodejnica, tak som myslel, že... by si ju mohla zbaviť nejakým kúzlom tej anjelskej časti...“
„Nejako mohla zbaviť? Ako si to prosím ťa predstavuješ? Že mávnem rukou a splním ti všetky tvoje želania? Ja nie som zlatá rybička!“ Možno som reagovala trošku prehnane, ale naštvalo ma, ako ľahko si to predstavoval. „Nikdy som nepočula o niečom takom ako sú anjeli. Nemám odkiaľ poznať žiadne zaklínadlo týkajúce sa ich,“ pokračovala som vo svojom monológu.
„Nemáš nejakú knihu kúziel alebo také niečo?“ spýtal sa s nadvihnutým obočím.
„Mám ich veľa. Ale doma!“ Prevrátila som oči a konečne som sa postavila.
„Nemôžeme sa tam vrátiť. Už nie,“ namietol Ian rýchlo.
„Kde vlastne teraz sme?“ napadlo mi.
„V jednom malom moteli asi šesť hodín cesty od toho tvojho mesta.“ Mykol plecami. „A mali by sme čím skôr vypadnúť,“ dodal.
„Ale ja vám nemôžem pomôcť bez tých kníh! Neviem, či to s nimi vôbec dokážem...“ vzdychla som.
„Nemôžeš si ich nejako pričarovať?“
„Ja neviem. Nikdy som to neskúšala,“ pokrútila som hlavou. Veď som v podstate nemala ani kedy. Som čarodejnicou iba deň.
„Tak je najvyšší čas to vyskúšať,“ povedal a  ironicky sa na mňa usmial. „Ja idem zatiaľ do sprchy,“ šepol a zmizol za dverami kúpeľne.
„No super!“ povzdychla som si a posadila som sa do tureckého sedu na nie práve najpohodlnejšiu posteľ. Cítila som na sebe uprený pohľad Lottie, no snažila som sa ho odignorovať a sústrediť sa len na tú jednu knihu.
Knihu, ktorú som nemala prečítanú, ktorej som nerozumela, a ktorá pravdepodobne ležala stále pod mojím vankúšom.
Predstavovala som si, ako sa zrazu objaví predo mnou, no to mi bohužiaľ nijako nepomohlo.
Keď som počula, ako sa otvorili kúpeľňové dvere, definitívne som to vzdala a beznádejne som sa pozrela na dvoch súrodencov stojacich vedľa seba.
„Neviem to. Nedokážem ju len tak preniesť,“ šepla som zúfalo. „No aj tak neviem, či vôbec také kúzlo existuje.“
„Takže sa tam vrátime? Pre Livinu knihu?“ ozvala sa Lottie.
„Čo keby som išla domov sama. Ak niečo nájdem, tak sa vrátim, hm?“ navrhla som a vnútro mi bolestivo zovrelo. Čo ak nič nenájdem? Bude to znamenať, že ich už nikdy neuvidím? A čo ak aj niečo nájdem? Ako budú ďalej žiť? Veď nemajú kde ostať...
„Dobre. Počkáme tu do zajtra rána. Ak neprídeš, odídeme,“ prikývol. Chcela som dodať, že im zavolám, ale potom mi došlo, že zrejme Ian nemá mobil. Veď načo by mu aj bol?
„Ok. Jazdí tu nejaký autobus?“ spýtala som sa pri trhaní dlhej sukne šiat, ktorá mi znemožňovala pohyb. A v tom som si spomenula na omnoho ľahší spôsob, ako sa dostať domov.  Ako to, že som si to neuvedomila skôr?
„Načo chceš...“ Začal Ian, no ja som ho prerušila.
„Nepotrebujem autobus. Urobím to inak,“ šepla som. Keď sa kniha nemôže dostať za mnou, musím sa ja dostať za ňou. „Nerušte ma,“ upozornila som ich a tak ako pred chvíľkou, som sústredene zavrela oči. Moja izba, moja izba, opakovala som si v mysli.
A odrazu som pocítila zvláštny pocit, akoby zo mňa unikala energia, akoby ju niekto zo mňa vysával. Neschopná udržať sa ďalej na nohách som klesla na kolená a otvorila som ťažké viečka.
Prekvapene som sa rozhliadla po mojej izbe.
„Dokázala som to,“ vydýchla som sama pre seba vyčerpane a zároveň hrdo a pomocou postele som sa postavila a vyhrabala spod vankúša starú knihu.
Zvalila som sa na matrac a začala v nej listovať. Prebehla som temné obrázky, až som sa zastavila na niečom, čo vyzeralo ako kresba anjela. No ako by som mohla na Lottie použiť kúzlo, ktorého účinok nepoznám?
Musím nájsť niekoho, kto tomu rozumie... Možno niekto z profesorov v škole. Ale nemôžem predsa behať po celej škole a ukazovať im túto knihu. No možno Alli by vedela, či náhodou niekto neovláda latinu.
Nevedela som, kde mám mobil a už vôbec sa mi nechcelo hľadať ho, takže som chcela zbehnúť dole po pevnú linku, lenže som začula otcov hlas.
Nemohla som sa s ním stretnúť teraz. Nemala som časť vysvetľovať mu, kde som bola celú noc. Keď vyriešim to s Lottie, tak sa s ním porozprávam.
Potichučky som vyšla z izby a nalepila sa na stenu pri schodisku. Odhadovala som, že je asi v obývačke.
„Mrzí ma to, ale nedvíhali ste a bolo to naliehavé... ja...“ koktal povedomý mužský hlas. Možno nejaký otcov kolega. Po špičkách som zišla po schodoch a postavila sa pri obývačke, tak, aby ma ani jeden nevidel, ja som však mala super výhľad na oboch mužov. Otec mal na sebe vyblednuté rifle a sveter, ktorý mu kedysi dala ešte mama na Vianoce. Výnimočne nebol vo svojej uniforme šerifa.
Chlap oproti nemu však uniformu mal a po spánkoch mu stekali kvapôčky potu, zrejme od nervozity.
„Tak si mal za mnou prísť, Bob! Išlo o moju svokru!“ zakričal otec na zavalitého muža, ktorý si nervózne poopravil golier. Takže riešia vraždu babky!
„Stále sa neukázala?“ zmenil policajt rýchlo tému. Otec nesúhlasne pokrútil hlavou a schoval si tvár do dlaní.
„Iste chápete, že ju podľa odtlačkov na vražednej zbrani musíme pokladať za hlavnú podozrivú.“
Otec nereagoval a zotrvával vo svojej nešťastnej póze. Už majú podozrivého? Ale koho? Ten pravý bol predsa muž.
„Mohli ste sa aspoň postarať, aby sa to nedostalo do novín!“ zaúpel otec. Takže je to aj v novinách? Opustila som svoj bezpečný úkryt a pomaly som otvorila dvere. Prebehla som cez malú pred záhradku a pozrela sa do schránky. Sakra! Žiadne noviny. Prešla som teda k susedom, ktorí si zjavne schránku ešte nevyberali a roztiahla som pred sebou miestne noviny.  A na titulnej strane žiarila moja fotka a nad ňou veľký nadpis: Dcéra šerifa brutálne zavraždila svoju starú mamu.

Autor: Simonqua, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Svetlo v temnote - 8. kapitola: