OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Svetlo v temnote - 5. kapitola

25.01.2012 (15:00) • Simonqua • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 638×

5. Zímný ples…………………………………

Sedela som na svojej malej dvojposteli a študovala som tú zvláštnu knihu, ktorú som ukradla babke. Tá si to našťastie zatiaľ nevšimla.

Formulky z tejto knihy, ma však lákali omnoho viac. Boli niečím temné, tajomné a hlavne zakázané.
„Liv, máš tu sprievod!“ zakričal na mňa zdola otec. Sakra! To už je toľko? Pozrela som sa na hodiny. Lottie by už mala byť dávno u babky a Ian s Alli na plese.
„Už idem!“ odvetila som a knihu som si zastrčila pod vankúš. Postavila som sa pred zrkadlo a poslednýkrát som skontrolovala svoj odraz v zrkadle. Mala som na sebe bledomodrá šaty až po zem na ramienka, stiahnuté v páse a na hrudi vyšívané striebrom. Otca som musela prosiť tri dni, aby mi ich kúpil, ale stálo to za to. Fantasticky mi ladili s očami a smotanovou pokožkou. Vyzerala som ako princezná. Zlatisté vlasy som si vypla do voľného uzla na temene a pár predných kratších prameňov mi lemovalo tvár a šteklili ma na krku. Bola som jemne namalovaná a trvalo mi asi hodinu, kým sa mi podarilo urobiť správne dymové strieborné tiete. Obula som si strieborné sandáliky, prehodila si cez plecia boa, zobrala som si maličkú taštičku a zišla som po schodoch.
Otec už dole stál s foťákom v rukách a poctivo fotil každý môj krok. Musela som uznať, že aj Robert vyzerá celkom k svetu. Teda na to ako chodí každý deň do školy...
Zaškeril sa na mňa a do ucha mi pošepkal, že som si mohla zobrať aj niečo kratšie, na čo som mu mala chuť vraziť.
„Si nádherná!“ Usmial sa na mňa otec a poslednýkrát nás vyfotil.
„Už dosť!“ vzdychla som.
„Bavte sa!“ zakričal za nami, keď sme išli smerom k autu Robertovho otca. Zistila som však, že sandáliky neboli najvhodnejšou voľbou v decembri, aj keď som mala silonky. A o šatách bez ramienok už ani nehovorím...
„Ahoj!“ pozdravila som otca a nastúpila si na sedadlo spolujazdca.
Robert naštartoval a vyrazili sme smerom ku škole.
„Vieš, čo sa po plese väčšinou stáva?“ nadhodil úlisne.
„Skúsiš sa ma dotknúť a prídeš o ruku, alebo o niečo iné! A mal by si pozerať menej filmov!“ uzemnila som ho a nalepila som sa na okno v snahe dostať sa od neho čo najďalej.
Vystúpili sme na školskom parkovisku, ktoré bolo prepchaté autami. Pridržala som si šaty, aby sa mi lem nenamočil do snehového blata a vybrala som sa ku škole, zatiaľ čo ma Robert chytil okolo ramien. Vraj, aby mi nebola zima! Hneď ako sme vstúpili do vyhriatej školy som jeho ruku samozrejme striasla. Pri vchode do telocvične nás čakali Alli s Ianom. Alli mala na sebe priliehavé čierne šaty, ktoré sa rozširovali až od kolien a niečo hovorila Ianovi v obleku. Teda, nikdy by som nepovedala, že mu v tom bude vyzerať tak dobre a... sexy. Bože, na čo to myslím?! Je tu predsa s Alli!
Chýbala mu síce kravata, či motílik, ale na vzhľade mu to teda rozhodne neubralo.
„Vyzeráš úúúžase!“ Naradostene ma objala.
„Aj ty. Ale nemačkaj ma... pokrčíš mi šaty.“ Jemne som sa od nej odtiahla.
„S Lottie všetko v poriadku?” spýtala som sa Iana, ktorý na mňa civel ako na zjavenie.
„Máš vážne milú babku.” Prikývol.
„Super. Ideme dnu, alebo tu chcete celý večer postávať?” nervózne šepla Alli a vtiahla nás do preplnenej telocvične. O ples malo očividne viac ľudí záujem, ako som čakala. Vätšina však postávala pri punči a občerstvení a len minimum tancovalo.
„Zatancuješ si?” Alli zjavne nevadilo, že to Ian by ju mal pozvať a prevziala iniciatívu do vlastných rúk.
„No ja… nie som veľmi na tanec, vieš?” Snažil sa sa z toho Ian vyvliecť.
„Tak ťa to naučím. No ták! Nie je to nič zložité, uvidíš!” Nevzdávala sa Alli.
,,No tak dobre, ale len jeden tanec!” Alli bola neskutočná! Ona presvedčí dokonca aj Iana!
„Zapáči sa ti to tak, že nebudeš chcieť prestať.” Rozhodne pokrútila a vtiahla ho na parket.
„Ty nechceš tancovať?” spýtal sa ma Rob a ovinul mi ruku okolo pásu. Najprv som mu chcela povedať nie, ale koniec koncov som sem prišla s ním, tak čo už.
No jeden tanec s ním mi teda bohato stačil. Na nešťastie to bola veľmi pomalá pesnička a ja som mu stále musela pripomínať, že pás mám omnoho vyššie, ako on ruky. Alli s Ianom tancovali tesne vedľa nás a tak som si nemohla pomôcť a musela som ich stale sledovať. Ian ju najprv ostýchavo chytil okolo pása, ale Alli sa k nemu – podľa mňa až príliš – pritúlila. A vtej chvíly som jej neskutočne závidela. Prečo som vlastne Iana nepozvala ja? No pretože s tebou by v živote nešiel, ty koza! Napomenula som sa v duchu a po prvej pesničke som sa rýchlo od Roberta oddelila a sadla som si na jednu zo stoličiek, ktoré stáli v rohu telocvične pri občerstvení. Čím to je, že nakoniec vždy skončím sama? Mám príliš vysoké nároky? Ianovi to teda vôbec nešlo zle a ja som takmer rozdrvila plastový pohárik vždy, keď sa k nej zohol, aby jej niečo pošepkal. A Alli sa na to vždy priblblo zachichotala.
No aspoň som niečo zistila. Po celý ten čas, čo som chodila do baru som klamala nielen Alli, ale aj samú seba. Nebola Pravda, že som tam chodila len za Lottie. Do čerta! Veď už od prvého večera, keď sa ma spýtal, či mu pomôžem, som bola doňho úplne paf. Od mojich vnútorných úvach ma vyrušila ostrá bolesť v hrudi. Mala som pocit, akoby mi nejaká neviditeľná ruka zovrela srdce. Zalapala som po dychu a pritlačila som si dlaň na hruď. Bolesť však tak rýchlo ako prišla aj ustúpila, no aj tak som radšej vypila ešte vypila pohár vody a išla sa von nadýchať čerstvého vzduchu. Sadla som sin a jeden z veľkých kvetináčov pred vstupom do našej školy. No samozrejme mi na šatách ostal veľký fľak od rostápajúceho sa snehu, takže som radšej rýchlo vstala a zúrivo som si začala oprašovať šaty. Zrazu mi však zamrznuté ramená prikryl nejaký kus látky. Prekvapene som sa obzrela. Za mnou stál Ian len v bielej košeli. Pritiahla som si jeho čierne sako bližšie ku skrehnutému telu.
„Čo tu robíš?“ šepla som nie práve najprívetivejším tónom.
„Odišla si... myslel som si, že sa niečo stalo.“ Mykol plecami.
„Nemusíš sa báť. Nič sa nestalo. Môžeš sa pokojne vrátiť za Alli.“ Zamračila som sa a čakala, že ma poslúchne a odíde, no bohužiaľ sa tak nestalo.
„Čo máš za problém?!“
„Ja?!“ nechápavo som naňho pozrela. Cítila som vo mne pretiekol pohár trpezlivosť. Všetok ten hnev, čo sa tam za posledný mesiac nahromadil sa chystal dostať na povrch. „To myslíš vážne? Celý mesiac mi prízvukuješ: Daj nám pokoj! My tvoju pomoc nepotrebujeme! Vypadni! A príde si tam Alli, ktorú vidíš druhýkrát v živote a ty sa div nejdeš pretrhnúť od samej miloty. A ty sa mňa pýtaš, čo mám za problém?!“ Bolo mi jedno, že nanás každý pozerá a že mi po tvári tečú slzy zlosti a zničím si tým mejkap. Jednoducho som mu to potrebovala povedať, či skôr vykričať, tak som pokračovala.
„Tak vieš čo? Ty si môj problém! Jediné o čo sa snažím po celý čas je pomáhať vám. A ty by si mi pri každej príležitosti najradšej nakopal zadok!”
Prekvapene na mňa pozrel, akoby nevedel, čo mi má na môj príhovor povedať, no napokon sa predsa len ozval. „Už som ti raz povedal, že o nás nič nevieš. Nemôžeš ma poučovať čo mám robiť a čo nie, pretože na to nemáš najmenšie právo! Už po stýkrát ti opakujem, že ťa nikto o pomoc neprosil.” Hovoril pokojným hlasom, no aj napriek tomu zneli jeho slová chladne a hrozivo. ,,A čo sa týka tej tvojej kamošky. Chcel som mať aspoň jeden normálny večer, vieš? Aspoň raz sa starať len o tie veci, čo všetci v mojom veku. No to ty chápať nemôžeš a ani nikdy nepochopíš. Tak mi odpusť, že za to, že chodíš navštevovať Lottie, sa ti neklaniam.”
„Bože! Mne by dokonca nevadilo ani keby si ma ignoroval, len ma od nej neprestajne neodháňaj! Neboj sa, klaňať sa mi určite nemusíš!“ Zatla som dlane v päsť, aby som od zlosti neurobila niečo, čo budem neskôr ľutovať, no v tej chvíly nad nami niečo buchlo.
Inštnktívne som sa sklonila, tak ako Ian a až keď mi jeden črep porezal ruku, ktorou som si chránila hlavu a nastala tma som pochopila, že to bolo svetlo nad vchodom.
„Do čerta!“ nadával Ian a utieral si kvapku krvi z tváre, zatiaľ, čo ja som zhypnotizovane hľadela na zvyšky žiarovky na stene.
No dobre, možno som paranoidná, ale čo ak... Skúšala som to pri každej len trošku čudnej veci, ktorá sa mi stala. Privrela som oči a sústredila som sa na posledné kúsky skla primontované k stene. A v tom sa rozleteli ďaľšie črepy, tentokrát, som však stihla ustúpiť skôr ako ma sklo stihlo poraniť.
„Do riti!“ šepla som a cítila som, ako som zbledla.
„To vám tu tak svetlo blbne stále?“ zaujímal sa Ian, no ja som ho sotva vnímala. „Stalo sa niečo?“ spýtal sa už omnoho miernejším hlasom ako pred minútou.
„Babka...niečo sa jej stalo...“ Stále som hľadela na to svetlo a takmer hmatateľne som cítila silu, ktorá vo mne prúdila.
„Čo? Ako to vieš?“ Nechápal. No ja som mu už neodpovedala a rozbehla som sa preč od školy. Teraz som potrebovala auto a až keď som prebiehala okolo školského parkoviska som si uvedomila, že by som možno mohla jedno naštartovať.
Zastavila som sa pri prvom aute. Prosím, otvor sa. Otvor sa, opakovala som si v mysli až kým som nezačula cvaknutie zámku. To už som za sebou začula Iana.
„Čo sa to tu deje?“ Shmatol ma za zápästie a snažil sa ma zadržať, ale ja som sa mu vyšmykla, nastúpila som do auta a prekvapilo ma, ako rýchlo sa mi silou mysle podarilo naštartovať.
V podstate som zo šoférovania vedela len chabé základy, ale to bolo to posledné, na čo som teraz myslela.
Po ceste som už nedokázala a ani nechcela zadržať slzy. Snažila som sa nájsť nejaké vysvetlenie, prečo som sa odrazu stala čarodejnicou. Hociaké iné, než to, ktoré mi neustále behalo po mysli. No aj tak som si nemohla pomôcť a pred očami sa mi zjavovala babka. Tie najkrajšie chvíle. Ako keď pri mne stála, keď nás mama opustila, keď sa ma zastávala pred otcom a utešovala ma, keď sa mi niečo nepodarilo. Keď sme spolu vymýšľali básničky, ešte v časoch keď som chodila do škôlky a keď sa so mnou učila kúzla..
Nie je možné, aby bola preč! Nie je! Opakovala som si tvrdohlavo a nahnevane som si utierala slzy, ktoré mi stekali po tvári rýchlejšie ako kedykoľvek predtým. Všetko je v poriadku! Musí byť! Nevedela som si predstaviť svet bez nej. Nechcela som si ho ani len predstavovať.
Považovala som za hotový zázrak, že som prišla autom až k úzkemu chodníčku, bez zranenie. Auto som nechala stáť v strede cesty a rozbehla som sa k babkinmu domu. Cestou som sa potkýnala, šmýkla a zakopávala som o dlhé šaty. Moje vzlyky sa hlasno ozývali a narúšali hrobové ticho, ktoré vládlo okolo mňa.
Nespočetnekrát som skončila na zemi, no ja som si bolesť nevšímala. A potom som konečne uvidela obrysy babkinho domu v tme. Pridala som ešte viac do krku, otvorila som bránku a zazvonila. Nič. Znova. Nič. Keď mi neotvárala, vyhrabala som spod stromčeka v záhradke náhradný kľúč a trasúcimi sa skrehnutými rukami som odomkla dvere. Prekvapilo, či skôr vydesilo ma, že je v celom dome tma, aj napriek tomu som však počula kroky.
„Babi?“ zvolala som. Žiadna odpoveď, no kroky ustali. Prešla som do obývačky a po pamäti som nahmatala vypínač svetla. Vo chvíli keď sa obývacia izba naplnila svetlom, sa dom naplnil mojim krikom.

Autor: Simonqua, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Svetlo v temnote - 5. kapitola: