OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Svetlo v temnote - 4. kapitola

20.01.2012 (13:00) • Simonqua • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 611×

4.Pozvanie

Kráčali sme s Alli po úzkom chodníku, poprášenom tenkou vrstvou snehu, pomedzi rad honosných domov na Berry Street. A ja som zatiaľ od nej počúvala podrobný výklad o tom, ako sa bojí, že sa s Dereckom už neudobria, pretože vraj v poslednom čase stále behá okolo Ashley Deswoodovej.
No ja som bola aj tak mysľou niekde úplne inde. Išli sme totiž do baru a ona chcela hrozne spoznať Lottie a Iana.
„…no a potom je položil ruku na rameno a… Livia!” Buchla ma odrazu lakťom do pleca.
„Au! Čo je?” zasipela som.
„Vôbec ma nepočúvaš! Už zase!” obviňovala ma.
„Prepáč, ale ja…neviem, či by si tam mala chodiť.” Vzdychla som si. ,,Ian je na Lottie dosť citlivý.
„Prosím ťa!” Mávla rukou Alli. ,,Bar je verejné miesto! Nechápem, prečo by som tam nemala povolený vstup!” Rozčuľovala sa a ja som si uvedomila, že má vlastne pravdu. Nechápem, prečo by som z toho mala robiť vedu.
Keď Alli zjavne zistila, že téma Dereck a ona ma príliš nezaujíma, rýchlo náš rozhovor obrátila na Zimný ples.
„Ty tam chceš íst, však?” Zaúpela som.
„No jasné, že chcem! Je to náš posledný ples na tejto škole. Teda okrem toho maturitného. Ty tam nechceš?” Pozrela na mňa prosebne veľkými očami. Jej na rozdiel odo mňa psí pohľad išiel vynikajúco.
„Ešte uvidím.” Rozhodila som rukami, no vedela som, že sa z toho musím nejako dostať. „Ale musíme si nájsť sprievod. Čo takto Jared zo 4.C?” Obrátila sa na mňa a keď videla zhrozenie v mojich očiach, prikývla.
„Máš pravdu, šachový krúžok radšej vynecháme. A ten s tými dlhými vlasmi? Ako sa volá? Adam?” zamýšľala sa ďalej nahlas.
„Čo keby sme išli sami?” prerušila som ju radšej rýchlo.
„Nie! Na ples musíš mať sprievod!” stála si za svojím. ,,No, teba vraj už pozval Robert.” Zaškerila sa na mňa. Robert je ten futbalový idiot, ktorý ma chcel pozvať aj na tú párty pred troma týždňami.
„To mi nerob!” fňukla som.
„Ale no tak! Veď s ním vôbec nebudeš, ok? Budeme stále len my dve spolu. Doprovody budú iba naoko. Aby sme neboli za zúfalcov.” Usmiala sa na mňa povzbudivo.
Výhražne som sa na ňu pozrela, no nemala šancu jej nič povedať, pretože sme vstúpili do vyhriatej miestnosti baru.
Ian stál na svojom obvyklom mieste - za pultom, no tento krát niečo zapisoval. Bar bol takmer prázdny, len v rohu sedel pár zaľúbených tridsiatnikov.
„No nie, zase ty!” Prevrátil oči, no vzápätí sa jeho výraz zmenil na prekvapený, keď si všimol, že za mnou ide Alli.
„Zase ja. Ale tentokrát neprichádzam dobrovoľne,” upozornila som ho.
,,Alli toto je Ian.” Kývla som hlavou smerom k nevrlému barmanovi a usadili sme sa za bar.
„Dáte si niečo?” spýtal sa prehnane milo Ian.
„Iste. Ja kávu a ty?” otočila som sa na All.
„Ja tiež.” Prikývla. A v tej chvíli sa zo skladu opäť vyrútila Lottie a vrhla sa mi do náruče.
„Ahoj,” šepla som jej do hebkých vláskov.
„Dnes tu mám kamarátku, Alli. Pamätáš sa ako som ti o nej rozprávala?” Lottie prikývla a ja som si ju vysadila do lona.
Alli ju pohladkala po vláskoch a Ian pred Lottie okamžite položil tanier s hriankami. Charlott sa do nich okamžite pustila a musela som uznať, že má apetít väčší ako dospelý chlap.
„Dnes som sa hrala s tou bábikou, čo si mi priniesla,” mumlala mi malá v náručí s plnými ústami.
„Vážne? A ako?” Zasmiala som sa, keď je padol kúsok syra na moje staré šaty s mašličkami. Zobrala som si od Iana servítky a spolu s Alli sme jej to vyutierali.
„Vieš, že máme v sobotu na škole ples, Ian?” zatiahla Alli a zaškerila sa naňho ako slniečko na hnoji. To myslí vážne?! Pozná ho päť minút a chce ho pozvať na ples. No mala som čo robiť, aby som na ňu nezízala s otvorenými ústami.
„Uhm, neviem.” Zamračil sa - asi snažil prísť na to, kam tým smeruje, alebo hľadal spôsob ako sa z toho vyvliecť.
„Nóóó…ja stále nemám partnera…”
„Ja musím strážiť Lottie, prepáč,” prerušil ju rýchlo. Prečo je ku každému taký milý, okrem mňa?
„Pomôž mi,” naznačila mi perami.
„Moja babka by Lottie mohla postrážiť.” Povzdychla som si a sklonila som pohľad na Lottie. ,,Nechcela by si chvíľočku ostať u mojej babky? Vie veľa super rozprávok.” Usmiala som sa na ňu. Lottie mykla plecami, ale nakoniec prikývla.
„Ale…” začal Ian, no ja som ho rýchlo prerušila.
„Neboj sa, nič sa jej nestane. Babka je v super kondícii, hotový nindža.” Ubezpečila som ho, na čo sa mi Lottie rozchichotala.
„Super. Tak teda dohodnuté?” nadšene sa ho spýtala Alli. Ian sa najprv pozrel na Alli, potom na svoju maličkú sestru v mojom náručí a nakoniec na mňa.
„Tak fajn.” Vzdychol si. ,,Ale len na dve hodiny.”
Hneď po rozlúčení s Alli som išla navštíviť babku. Za prvé som tam už dlho nebola a za druhé som ju musela požiadať, či nepostráži Lottie. K babkinmu domu viedla ˇprudká cestička do hora, keďže bývala na okraji mesta pri lese. Takže som sa cestou trikrát pošmykla na zľadovatelom chodníčku, kým som sa dostala do svojho cieľa. V noci to tu bývalo dosť strašidelné a ako maličká som sa toho bála aj cez deň. Babka si  vážne vedela vybrať super miesto pre čarodejnicu.
Zaklopala som na staré drevené dvere domu, ktorý až nápadne pripomínal chalúpku. Inokedy veľkú predzáhradku posiatu kvetmi pokrývala teraz zimná prikrývka.
Ako náhle sa dvere otvorili, ocitla som sa v náručí drobnej starej ženy. Merala sotva stopäťdesiat centimetrov, takže som sa niekedy pri nej so svojou výškou stosedmdesiatdva cítila ako obor.
„Ahoj, babi.” Usmiala som sa na ňu a vošla som do malého domčeka.
„Čože ty tu? Nečakala som, že prídeš, Livi.” Prekvapene sa na mňa pozrela.
„Dlho, som tu nebola.” Mykla som plecami a usadila som sa na gauč.
„A nie si hladná? Mám kuracie mäso s varenou zeleninou…” Rýchlo mi ponúkala jedlo.
„Nie babi, ďakujem. No, chcela by som ťa o niečo poprosiť…”
,,Jasné, miláčik. Len chvíľočku počkaj, uvarím čaj. Musíš byť premrznutá na kosť,” prerušila ma a odbehla do kuchyne. Ja som zatiaľ vstala a prezerala som si obrázky z čias, keď som bola ešte malá, ktoré viseli v knižnici. Na niektorých som bola ešte aj s mamou… a na jednej fotke bol aj dedko. Vtedy teda ešte ako dedko nevyzeral… Babka si ho nikdy nezobrala, ani mu dokonca nepovedala, že je s ním tehotná. Tým pádom ho nepoznala ani mama. Možno to bolo nejaké prekliatie našej rodiny, že nám vzťahy nikdy nevydržia dlho, pomyslela som si, keď ma na jednej poličke upútala čierna kniha. Nemala žiaden titulok, ani meno autora, tak som typovala, že bude čarodejníka. Ale túto mi babka nikdy neukázala…
Opatrne som ju vtiahla z police, keďže vyzerala, že sa každú chvíľu rozsype a položila som si ju na kolená.
Napísané v nej boli kúzla čisto v latine. Ešte som v ruke nedržala čarovnú knihu, v ktorej by nebol aj preklad. Bolo v nej veľa kresieb, no povetčine dosť strašidelných - typu kostlivca s polámanými rukami a nohami, krv kvapkajúca z ruky… Moment, krv? Krv sa predsa nikdy nepoužíva pri kúzle. Mohla by privolať niečo zlé… A v tej chvíli mi to došlo. Č oak je toto zmyslom tej knihy? Čo ak existuje niečo ako čierna mágia? Zatajila by mi jej existenciu babka?
„Zlatko? Kde si?” kričala na mňa babka. Rýchlo som si strčila knihu pod voľnú mikinu a dúfala som, že si to nevšimne. Keď mi o nej doteraz nepovedala, pochybovala som, že by ju teraz nechala prečítať.
„V knižnici!” zakričala som a schmatla som prvú knihu, ktorá mi prišla pod ruku.
„Oh, čo tu robíš?” Prekvapene na mňa pozrela a postavila na konferenčný stolík tácku s dvoma šálkami čaju a koláčikmi.
„Len si tu čítam.” Zamávala som s knihou, ktorú som držala v ruke.
„Po španielsky? Veď ty sa španielcinu neučíš, nie?” Pokrútila hlavou.
„No mňa zaujala tá obálka…” Otočila som k nihu k sebe. Žiarila na nej karikatúra dvoch milencov v postely. Tak to mi neyšlo…
„Aha.” Zasmiala sa babka. ,,Tú knihu mi ešte kedysi dávno dali kamarátky k narodeninám. Zo žartu, samozrejme.” Dodala vážne.
„Iste.” Prikývla som. „ Chcela som ťa poprosiť, či by si v sobotu nepostrážila jedno trojročné dievčatko. Je to moja kamarátka.” Rýchlo som zmenila tému, kým sme sa nedostali k ďaľšiemu z poučných rozhovorov na tému sexuálna výchova.
„No…mohla by som. Ale čo je to za dievčatko?”
„Ak ti to poviem, sľubuješ, že to nepovieš otcovi?” Nadvihla som obočie.
„Oh, prosím ťa. S tvojím otcom som naposledy hovorila pred pól rokom.” Mávla rukou.
„Pamätáš si Corbellovcov? Tá žena, čo pri pôrode zomrela a jej syn ušiel aj s malou sestrou?” Chvíľu rozmýšľala, ale nakoniec prikývla.
„Tak to dievčatko. Sú na nejaký čas v meste a …”
„Panebože, Livia! Do čoho si sa to zaplietla?!” Zalomila rukami a nešťastne na mňa pozrela.
„Babi, prosím ťa. Nič to nie je. Ian sa o ňu vzorne stará. Len nechce, aby ju dali do domova, nič viac…” upokojovala som ju.
„Nemyslím si, že je dobrý nápad, stretávať sa s niekým takým.” Rázne krútila hlavou.
„Babi, prosím! Ver mi!” zaúpela som. Asi minute mlčala a pozerala sa mi do očí, až si napokon povzdychla.
„Si už takmer dospelá. Mala by si sama vedieť čo je správne a čo nie… Môžem ju postrážiť.” Prikývla napokon.
„Ale sľúb mi, že sa nedostaneš do žiadnych problémov!” Výstražne zdvihla prst.
„Prisahám!” Zdvihla som vážne ruku a objala som ju.

Autor: Simonqua, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Svetlo v temnote - 4. kapitola: