OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Svetlo v temnote - 13. kapitola

16.03.2012 (11:00) • Simonqua • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 794×

Knihu som pre istotu vrátila naspäť na poličku, no hodlala som sa po ňu v noci vrátiť. Otvorila som však desať ďalších kníh, z ktorých boli tri čarodejnícke.

„Prečo jej snoríš vo veciach?“ napomenul ma šeptom Ian a zamračil sa.

„Takže nechceš vedieť, na čo som prišla?“ Vyzývavo som nadvihla obočie, keďže očividne nepočul moju samomluvu.

„Na niečo si prišla?“ Prekvapene na mňa pozrel.

„Tá, čo nám to tu prenajíma, pani Lestengardová, je čarodejnica,“ pošepla som mu bez ďalších okolkov.

„Si si tým istá?“ spýtal sa ma po chvíľke mlčania.

„No, ak náhodou nie je vášnivou zberateľkou čarodejníckych kníh, tak áno, som.“ Skutočne som si tým bola istá, pretože už odkedy som ju prvýkrát videla, mi na nej niečo nesedelo.

„V to prípade by sme mali čo najskôr vypadnúť!“ vyhlásil rozhodne a chcel sa vybrať do našej izby, ale ja som ho zastavila.

„Čo? Prečo?“ Nechápala som.

„To, že je bosorka sa ti nezdá ako dostatočný dôvod?“

„Tak za prvé, uprednostňujem označenie čarodejnica. A za druhé, nie nezdá.“ Pokrútila som rozhodne hlavou.

„Čo tomu nerozumieš? Mohla by byť v nejakom spojení s anjelmi!“ Chytil ma pevne za ramená, a aj keď hovoril šeptom, naskočili mi z jeho hlasu zimomriavky.

„Ja som predsa tiež čarodejnica a mňa si sa nebál,“ pripomenula som mu.

„To bolo niečo iné!“ Pustil ma a o krok odstúpil.

„Je stará Ian, keby sa niečo stalo, ochránim vás,“ povedala som síce presvedčene, no vlastným slovám som sama neverila. Jednoducho som si však nemyslela, že by pre nás Anna mohla predstavovať nebezpečenstvo. Niekto rovnaký ako ja...

„Nemyslím si,“ odfrkol si.

„Veríš mi?“ spýtala som sa a napäto čakala na jeho odpoveď. Zdvihol pohľad zo zeme a nekonečne dlho sa mi pozeral do očí, no napokon predsa len prikývol.

„Tak to nechaj na mňa, ok? Zajtra sa s ňou porozprávam a možno by nám vedela pomôcť. Predsa len je omnoho skúsenejšia ako ja.“ Usmiala som sa naňho.

„Ale o Lottie jej nič nehovor, dobre?“ Pozrel sa na mňa zúfalo.

„Mám pocit, že o Lottie a dokonca aj o mne vie.“ Spomenula som si na náš raňajší rozhovor s Annou a na jej nejasné narážky. Ian sa na mňa pozrel s panikou v očiach, no ja som zdvihla prst predtým, než mi prikázal zbaliť si veci.

„Veríš mi,“ pripomenula som mu a prešla som popri ňom von do zadnej záhrady rátajúc s tým, že ma bude nasledovať. Aj tak teraz nemal kde byť. Ak teda nemal v pláne zase sa niekam vytratiť a nepovedať mi o tom. Ľahla som si na hustý koberec trávy a privrela oči. Slnko ma príjemne hladilo po pokožke aj napriek tomu, že príliš silné nebolo. Čoskoro ma však skryl pred jeho lúčmi Ianov tieň. Zvalil sa vedľa mňa do trávy.

„Kde si dnes bol?“ šepla som a snažila som znieť nenútene. Nechcela som, aby si myslel, že potrebujem vedieť o každom jeho kroku. Aj keď by som popravde ocenila, keby mi takéto veci dopredu oznamoval. Vzhľadom na to, že bol prakticky s Lottie jediný stabilný bod v mojom živote, by som bola rada, keby som vedela, kde si momentálne váľa šunky.

„V práci,“ odvetil rovnakým tónom.

„V práci?“ Prekvapene som otvorila oči a nadvihla som sa na lakti, aby som mu videla do tváre. „Niektorí si prácu hľadajú aj rok a ty to zvládneš za pár hodín?!“ Neveriacky som naňho vypúlila oči spomínajúc na časy, keď som si od apríla začala hľadať letnú brigádu a nič sa mi nepodarilo zohnať až do konca leta.

„Na to treba mať talent.“ Mykol plecami a zaškeril sa na mňa.

„Iste,“ odfrkla som si, no keď som si uvedomila, koľko prác už musel vystriedať, tak som sa ani nečudovala, že mu jej zohnanie nerobilo problémy. No aj tak si myslím, že vytvoril rekord.

„A čo vlastne robíš?“ Nadvihla som spýtavo obočie.

„Pomáham vykladať tovar v jednom miestnom obchode.“

„Aha. Zajtra si pôjdem niečo pohľadať a ja,“ vyhlásila som rozhodne, aj keď som si bola istá, že mne sa to tak rýchlo nepodarí.

„Nie, ty ostaneš tu a budeš sa starať o Lottie.“ Pokrútil hlavou a prísne na mňa pozrel.

„Vážne? Chceš mi rozkazovať? Neviem, či si si všimol, ale už nie sme v praveku.“ Prižmúrila som oči.

„Ostaň tu,“ zopakoval prísnym hlasom.

„Unudím sa tu k smrti,“ vzdychla som si a zvalila som hlavu opäť do trávy.

„Myslela si si, že to bude zábava?“ spýtal sa ma neveriacky.

„Isteže nie,“ namietla som rýchlo.

„Ja len... občas by som chcela...“ Čo? Návrat k starému životu? Alebo sa k nemu aspoň priblížiť?

„Ak tak veľmi chceš nejaké rozptýlenie, vedel by som a o iných spôsoboch.“ Usmial sa a položil mi ruku na stehno.

„Myslím, že o rozptýlení máme celkom odlišné predstavy.“ Zasmiala som a striasla jeho ruku.

„Myslím to vážne, Liv. Na Lottie som nikdy nemal dosť času. Bol by som rád, keby konečne mala niekoho, kto sa jej bude venovať,“ šepol a smutne sklopil pohľad.

 „Nikdy som nevidela lepšieho brata, ako si ty, Ian. To, že na ňu nemáš čas predsa tvoja chyba nie je. Neviem, či by som pre niekoho bola schopná urobiť to, čo si ty urobil pre Lottie. Obetoval si celý svoj život, len aby si ju udržal na žive.“ Pohladila som ho po ramene.

„Vieš, niekedy sa bojím budúcnosti,“ povedal po chvíľke ticha. „Ak by sa nám aj z Lottie podarilo urobiť normálne dieťa, ja nikdy nebudem mať možnosť na normálny život. Mám len jeden rok zo strednej. Navždy budem robiť len takéto podradné práce a žiť z ruky do úst.“ Zahľadel sa mi do očí a ja som zistila, že nie len mne sa do nich tlačia slzy. Zovrela som mu pevne dlaň a usmiala sa naňho.

„Sme v tom spolu. Ibaže ty, si to urobil pre niekoho, koho ľúbiš a ja len preto, aby som ušla pred väzením. Sme utečenci, no sme v tom spolu.“ Tak málo stačilo a on sa na mňa žiarivo usmial a ja som sa ocitla v jeho náručí.

Cítila som sa zle, už keď som utekala spolu s ním. No on bol na to všetko sám. A mladší. Až teraz som si uvedomila, ako veľmi ho obdivujem. A ako veľmi som sa v ňom na začiatku splietla.

„Mali by sme ísť dnu. Nechcem Lottie nechávať samotnú.“ Pomaly ma od seba odtiahol a postavil sa a vytiahol ma na nohy. „Prekvapuje ma, že si ju doteraz nechal samú s pani Lestengardovou.“ Usmiala som sa a chrbtom ruky som si pretrela oči. „Nenechal,“ šepol, znova si čupol a stiahol ma so sebou. Prstom ukázal na okno, v ktorom bolo presne vidieť spiacu Lottie. Nechápala som, ako bolo možné, že som si to nevšimla.

„Aha.“ Zasmiala som sa a spolu sme sa vrátili do domu.                                       

 ***

 Ian ma našťastie nenútil sa s pani Lestengardovou nasledujúce dni rozprávať, keďže som stále nenašla vhodnú príležitosť. Podobné narážky už nemala a v podstate sme sa s ňou s Lottie stretávali len pri jedle. Väčšinu času trávila vo svojej izbe, alebo niekedy okopávaním záhradky. Vhodná príležitosť sa mi ale aj tak bohužiaľ naskytla raz ráno, keď sa mi podarilo výnimočne skoro vstať a zistila som, že pani Lestengardová je takisto ranné vtáča. Odpila som si z prichystaného čaju a nervózne podupkávala nohou. Nevedela som totiž, ako mám začať.

„Idete dnes s Lottie do mesta?“ Začala konverzácia.

„Uhm, asi áno. Prečo? Potrebujete niečo?“ Nadvihla som spýtavo obočie.

„No, rozmýšľala som, že by som išla s vami. Už dávno som nikde nebola. Nemala som s kým. Samozrejme, ak by vám to neprekážalo.“

 „Isteže nie.“ Usmiala som sa na ňu a uvedomila som si, že ja takýto život nikdy mať nebudem. Nebudem bývať vo vlastnom domčeku so spomienkami. Smutne som sa poobzerala po kuchyni. Po hrnčekoch, tanierikoch, handričkách. Detaily, ktoré ja mať nebudem. Jemne som potriasla hlavou v snahe vyhnať tieto myšlienky z hlavy a pozrela som na pani Lestengardovú.

„Budeme radi, ak sa k nám pripojíte.“

 Poobede sme sa vybrali do mesta. Pani Lestengardová si bola kúpiť nejaké potraviny, ktoré vraj bežne kupuje v malom obchodíku o pár domov ďalej od nej. S údivom sledovala, ako sa mesto pomenilo, odkedy tu naposledy nebola. No úprimne, ja som tu nevidela žiadne novostavby.

Hneď potom nás Lottie zatiahla do parku s preliezačkami, kde si takmer okamžite našla novú kamarátku a ja som rozmýšľala, či to nie je prvé dieťa v jej veku, s ktorým sa hrá, keďže sa správala dosť neisto.

Ja som sa s pani Lestengardovou usadila na lavičku. Po chvíľke pozorovania hrajúcich sa detí konečne načala tému, na ktorú som ja nemala odvahu už dva týždne.

„Ako dlho už takto cestujete?“ spýtala sa.

„No... ja som sa k nim pripojila len nedávno, no Ian je s ňou už odkedy sa narodila,“ odvetila som a nervózne som sa hrala s rukami.

„Vy to viete, však? Viete čo je Lottie?“ Anna mi len zamyslene prikývla.

„Viem aj čo si ty, drahá. Len ešte veľmi neskúsená, však?“ Láskyplne sa na mňa usmiala. Zmätene som prikývla.

„Ako ste to zistili? Ja som vám našla tie knihy, inak by som nemala ani poňatia, že ste čarodejnica.“ Posledné slovo som zašepkala. „Časom sa to naučíš rozoznávať aj ty. Zanedlho to bude pre teba úplne samozrejmé.“ Upokojila ma.

Prikývla som rozmýšľajúc nad tým čudným pocitom, ktorý som pri nej mala. Žeby to bolo to, o čom hovorí?

„Stretla ste už veľa takých? Ako je Lottie?“ spýtala som sa zamyslene.

„Zatiaľ iba jedného. Na svete ich nie je tak veľa, aby si ich stretávala každý deň. Vlastne je to dosť veľká vzácnosť, stretnúť niekoho takého. Je málo anjelov, ktorí sa chcú páriť s obyčajnými ženami.“ Páriť?

„A ak sa im aj podarí splodiť dieťa, okamžite ho nájdu služobníci Vládcu,“ dodala.

„Vládcu? Ako Boha?“ Nadvihla som obočie. Nepatrila som k veriacim, no keď existovali anjeli, mohlo ma napadnúť, že je aj Boh.

„Je to najvyšší anjel. Volajú ho proste Vládca. Nikdy som nepočula oslovenie Boh, keďže toto postavenie sa stále mení. Neustále bojujú. Porazení potom musia odovzdať štvrtinu svojej moci víťazovi, teda budúcemu Vládcovi.“

„Odkiaľ ste sa toto všetko dozvedeli?“ Nechápavo som na ňu pozrela. U babky som nenašla ani zmienku o anjeloch. Teda okrem tej knihy, ktorá zapadala prachom v našej izbe.

„Pretože som v ich svete bola.“ Usmiala sa a zadívala sa kamsi do neznáma v návale spomienok.

„Skutočne?! Aké to tam je?“ Dychtila som po nových informáciách o svete tak odlišnom od toho nášho.

„Nebolo to tam také, ako som si predstavovala. Žiadne biele obláčiky. No boli tam neskutočne krásne hrady a zámky. V živote som také na Zemi nevidela. No mimo nich to skôr pripomína peklo.“ Zasnila sa a jej tvár sa stiahla do grimasy, pravdepodobne pei zlej spomienke.

„Tam skončia mŕtvi?“ spýtala som trochu s obavami.

„Neviem či všetci, ale bolo ich tam dosť. Bojujú za záujmy súperiacich anjelov. Naveky.“

„To všetci anjeli bojujú o miesto vládcu?“ Zaujímala som sa.

„Nie. Aj oni majú svoju hierarchiu.“ Rozhodne pokrútila hlavou pani Lestengerdová. Chcela som jej položiť ďalšiu z nespočetného množstva mojich otázok, keď v tom k nám pribehla zadychčaná Lottie.

„Liv, Liv, pozri sa! Ja mám kamarátku!“ Hrdo ukázala na hnedovlasé dievčatko vedľa nej. „Volá sa Sara.“

„Ahoj Sara.“ Usmiala som sa na dievčatko.

„Liv môžem ísť so Sarou ešte tam na šmýkačku?“ ukázala na vzdialenejšie preliezky, na ktoré taký dobrý výhľad už nebol.

„Dobre, zlatko, ale len na chvíľku.“ Pohladila som Lottie po spotených vláskoch a ona hneď odbehla aj so svojou novou kamarátkou. Po chvíľke sme však s pani Lestengardovou opäť pokračovali v rozhovore.

„Ako ste sa tam dostali?“ šepla som.

„Je na to potrebná obrovská moc. Väčšia ako jednej čarodejnice. No v tej dobe som poznala jednu čarodejnicu, z ktorej som čerpala silu. Už však nie je medzi nami.“ Smutne si povzdychla.

„To je mi ľúto,“ šepla som úprimne, no dlho som však ticho nevydržala. „Prečo vlastne zabíjajú tie deti – napoly ľudí a napoly anjelov?“

„Ach, nie všetkých zabijú. Najprv s nimi robie pokusy. Koľko vydržia bez jedla či vody, akí sú silní. U každého je to totiž individuálne. A nakoniec si buď zoberú ich moc a zabijú, alebo si ich nechajú do svojej armády.“

„Testujú deti?“ šepla som zhrozene a naklonila som sa, aby som dovidela na Lottie. Akurát sa šplhala po nejakom rebríku. 

„Dúfam, že sa vám ju podarí ochrániť.“ Stisla mi ruku a ja som len zamyslene prikývla. Nedovolím, aby Lottie niekto ublížil.

„Neviete náhodou o kúzle, ktoré by Lottie zbavilo tej anjelskej časti?” spýtala som sa s hasínajúcou nádejou v hlase. Keby o nejakom vedela, asi by nám to už povedala.

„V živote som o niečom takom nepočula.“ Pokrútila smutne pani Lestengardová hlavou, no ja som jej aj tak hodlala ukázať tú zvláštnu knihu.

 Zdvihla som sa z lavičky a s Lottie a pani Lestengardovou sme sa hneď vybrali naspäť „domov.“

Autor: Simonqua, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Svetlo v temnote - 13. kapitola: