OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Svetlo v temnote - 11. kapitola

04.03.2012 (10:00) • Simonqua • Povídky » Na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 835×

 11. kapitola

Asi sa mi pri tom predstieraní predsa len podarilo naozaj zaspať, pretože som precitla až pri nejakom nepravidelnom natriasaní. Prekvapene som otvorila oči. Ian ma niesol do nejakého pekného malomestského (ja mám čo hovoriť, že) domčeka.

 „Som hore, môžeš ma položiť,“ zamumlala som, no on ma položil až na prahu domu.

„Liv, už si hore?“ šepla malá natešene. „Ian povedal, že spíš viac ako medveď v zime.“ Zachichotala sa.

„Tak to je teda Ian milý,“ prehodila som ironicky a vyplazila naňho jazyk. A až potom mi došlo, čo sa dnes/včera v noci/večer stalo. Mozog mi totiž zapínal pomalšie, keď som bola rozospatá.

 „Kde to sme?“ šepla som a hlavu som si oprela o drsnú stenu domu. Všimla som si, že sa už rozvidnieva a slnko začína pomaly osvetľovať obrovskú a nádhernú záhradu domu, v ktorej sa prepletali tie najrôznejšie kvety a pri ľavom rohu bolo dokonca aj malé jazierko s fontánkou. A k tomu všetkému perfektne ladil na hnedo obložený jednopodlažný, ale za to rozľahlý dom s tmavou strechou. Celé mi to tak trochu pripadalo ako vystrihnuté z nejakej rozprávky. Ian opatrne zaklopal na tmavé drevené dvere, a keď nikto neotváral, pridal na intenzite. Po pár minútach čakania sa dvere otvorili a stála v nich postaršia pani. Asi šesťdesiatnička s krátkymi kučeravými vlasmi, ktoré boli miestami až biele, modro-šedými očami, ktoré schovávala za okuliarmi s mohutným hnedým rámom. Skrátka klasická babička a mňa pichlo pri srdci, keď som si spomenula na tú moju.

„Prepáčte, že vás vyrušujeme takto skoro ráno, ale pred domom máte oznam, že prenajímate izbu, tak...“ začal Ian, no ona ho prerušila.

„Na takéto prenocovanie je hotel, mládež. A nie prenájom,“ frflala, no jej hlas mi aj napriek tomu pripadal láskavý takým zvláštnym spôsobom.

„My ale nechceme len prenocovať.“ Namietol rýchlo Ian.

„Aha. A na ako dlho by to teda malo byť?“ spýtala sa babička a pritiahla si ružový župan bližšie k telu, akoby snáď Ian mal záujem o to, čo je pod ním. Pri tej predstave som sa ledva zdržala smiechu. A možno jej len bola zima.

„Nóóó... to ešte presne nevieme, ale určite to nebude dlhšie ako dva mesiace.“ Ian spýtavo nadvihol obočie a uprel na ňu spýtavý pohľad. A v tom si babka všimla zívajúcu Lottie a tvár jej hneď zmäkla.

„Ty si mi ale rozkošné dievčatko.“ Sklonila sa k nej a pohladila ju po vláskoch. „Určite ste unavení po dlhej ceste. Mali by ste ísť dnu.“ Usmiala sa na nás a odstúpila z dverí, aby sme mohli vojsť.

„Idem pre tašky, ty choď s Lottie do izby,“ pošepol mi Ian a vybral sa naspäť k autu.

„Zmenil si názor na moje posilňovanie?“ zakričala som za ním, možno až príliš na hlas, vzhľadom na skorú rannú hodinu.

„Keď chceš, tak ti hneď zajtra zaobstarám činky.“ Uškrnul sa.

„No to si milý,“ zašomrala som si popod nos a spolu s Lottie som vošla do domu. Vnútrajšok bol zariadený presne tak, ako som očakávala, starožitným nábytkom a mne to opäť pripomenulo babkin dom.

„Och, mimochodom, som Anna Lestengardová.“ Podala mi ruku staršia pani a ja som jej ju stisla a neisto šepla: „Livia Adamsová.“ A vzápätí som sa za to vyhrešila. Preboha, komu podozrivému z vraždy napadne hovoriť jeho pravé meno?! Vo chvíli, keď sa ma dotkla som však pocítila niečo zvláštne. Akúsi vnútornú predtuchu, no neviem to presne pomenovať.

„A ty si ako voláš, slniečko?“ Usmiala sa na Lottie, pričom sa jej na tvári vytvorilo najmenej desať nových vrások.

„Lottie,“ šepla hanblivo malá a schovala sa za moju nohu. Pani Lestengardová sa zasmiala.

„No, pôvodne som chcela prenajímať len jednu izbu, ale keďže ste traja, tak nemám problém aj s dvoma. Pomestíte sa, však?“ spýtala sa ma Anna.

„Ste láskavá,“ povedala som presne vo chvíli, keď Ian: „My sa zmestíme aj do jednej.“

 „Tak vám teda môžem presunúť jednu posteľ, ale keby ste si to rozmysleli, stačí povedať.“ Mala som pocit, že úsmev pani Lestengardovej z tváre nezmizol, odkedy nás pozvala do domu, no toho zvláštneho pocitu z nej som sa zbaviť nevedela. Izba bola zariadená jednoducho, no zato bola dosť priestranná a útulná. Bola tam jedna manželská posteľ, nad ktorou visel obraz ľalií vo váze, jeden stolík, dve stoličky a skriňa z toho istého dreva ako bola posteľ.

Lottie sa zvalila na manželskú posteľ, zatiaľ čo ja som sa okamžite vybrala do kúpeľne a nevedela som sa nabažiť teplej vody. Kým teda tiekla. Asi som ju vyminula, pretože na mňa začala zo sprchy padať odrazu vlažná voda, ktorá sa za sekundu ochladila na ľadovú. Zapišťala som a okamžite som sa pratala zo sprchy. Navliekla som si jediné pyžamo, ktoré som si na cestu zbalila a vošla som do izby. Pribudla tam jedna posteľ, teda lepšie povedané rozkladací gauč, ktorý izbu opticky o dosť zmenšil a na ňom už spokojne odfukoval Ian. 

Bol ešte krajší keď spal. Opatrne som ho prikryla prikrývkou a snažila som sa odolať silnému nutkaniu pobozkať ho. No, keď on vyzeral tak krásne nevinne. Veď keby som ho len letmo pobozkala, nikdy by sa to nedozvedel... Možno ma už nikdy nepobozká, tak toto bude môj posledný bozk s ním... Pomaly som sa nad neho nahla a priložila moje pery na tie jeho. Mal ich neskutočne jemné. Privrela som oči a túžila som tam ostať na veky, no musela som sa premôcť a odtrhnúť od jeho pier. Netúžila som totiž po tom, byť pri tomto čine prichytená a tak som si so srdcom, ktorého tlkot som počula tak jasne, až som sa bála, že mi vyskočí z hrude ľahla. Prikryla som narýchlo aj Lottie a nemo som zízala do tmy v snahe sa trochu upokojiť.

No potom sa Ian z postele prudko zdvihol, bez jediného zaváhania, či zakolísania a prešiel ráznym krokom do kúpeľne. Akoby vôbec nespal... Zalapala som po vzduchu a tvár som si zaborila do vankúša.

 Upokoj sa, veď nevieš, či bol hore, opakovala som si v mysli, no bohužiaľ to vôbec nepomáhalo. Po necelých piatich minútach vyšiel z kúpeľne, takže som ostala nehybne ležať so zavretými očami.

„Musela si minúť všetku teplú vodu?“ zašomral, no jeho hlas sa ozýval až príliš blízko mňa. A to ma znepokojilo. Tuhšie som privrela oči a naďalej ho ignorovala v predstieranom spánku.

„Zase sa hráš, že spíš? To je tvoje riešenie problémov?“ odfrkol si. Stuhla som. Ako dopekla zistil, že to len hrám?! A odrazu ma otočil na druhú stranu, tak, aby som mala tvár otočenú k nemu a hrubo ma pobozkal. Otvorila som oči , zaprela sa mu do ľadovej a nahej hrude (mal na sebe len uterák omotaný okolo pása) a prudko ho odstrčila, pričom mi na tvári pristála spŕška chladných kvapiek z jeho mokrých vlasov.

 „Ty môžeš a ja nie?“ V jeho hlase bolo počuť riadnu dávku posmechu. Vystrel sa a mne sa naskytol pohľad na jeho hruď, aj keď z časti zahalenej v tme.

„Ja... som nič neurobila. Spala som,“ šepla som tak chabú lož, že by mi to neuverilo ani dvojročné dieťa.

„No iste.“ Ironicky sa zasmial. „Keď si taká ospalá, tak by sme ťa mali trochu prebrať, nemyslíš?“ dodal však hneď na to tónom, ktorý sa mi ale vôbec nepozdával. Odrazu ma schmatol okolo pása, zdvihol z postele a prehodil si ma cez plece s takou ľahkosťou, akoby som nič nevážila.

„Ian! Čo to robíš? Pusti ma!“ Začala som z počiatku celkom potichu no postupne sa môj hlas postupne zvyšoval.

„Buď ticho lebo všetkých zobudíš!“ napomenul ma zostra na prahu kúpeľne.

 „Teraz uvidíš v akej vode som sa musel kvôli tebe sprchovať!“ vyhlásil víťazoslávne a potichu sa zasmial.

„Nie, pusti ma!“ zatĺkla som mu do chrbta, no v tom mi napadlo, ako by som sa mohla vyslobodiť.

On si so mnou nebude robiť čo sa mu zachce. „Nechaj ma!“ Skúsila som to ešte raz, no keď som cítila, ako sa ma pomaly snaží zložiť do sprchy, začala som odriekať to isté kúzlo, aké som použila na toho... anjela.

A v tej chvíli sa Ianovi podlomili nohy a ja som dopadla tesne vedľa neho na tvrdé kachličky. Stihla som si však ešte poriadne udrieť nohu o roh vane. Celá doudieraná, som sa však zdvihla na lakťoch vedľa neho a víťazoslávne som sa usmiala.

„Nabudúce si nezačínaj s niekým silnejším!“ šepla som k jeho tmavej siluete na zemi. No on mi však neodpovedal.

 „Ian?“ Drgla som do jeho nahej hrude. No on sa ani nepohol.

„Ian!?“ Zopakovala som už napoly v hystérii, pozviechala som sa zo zeme a zapla som svetlo v kúpeľni. Ležala nehybne na dlážke so zavretými očami. Klesla som k nemu a zatriasla ním, pričom mi po tvári už stekali slzy. „Preber sa!“ Zatriasla som znova v panike jeho bezvládnym telom, no on nereagoval.

„Bože, čo som to urobila?!“ Vzlykla som.

Autor: Simonqua, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Svetlo v temnote - 11. kapitola: