Svetlo v temnote - 10. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Tak amáme tu desiatu kapitolku. Bude v podstate len o cestovaní, Ian však niečo urobí, čím Liv vivedie z miery. Čo to bude?
PS: ďakujem za komentáre a prajem príjemné čítane.

27.02.2012 (10:00) • Simonqua • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 765×

10. kapitola
„Takže ty teraz pôjdeš s nami?“ Lottie sa ma už tretíkrát natešene pýtala tú istú otázku.
„Už som ti predsa povedala, že áno.“ Zasmiala som sa a mokré vlasy som si vyšúchala uterákom, keďže som práve vyšla zo sprchy.
„Bože, to bude super! Vieš ako sa teším?! Aj ty sa tešíš, však Ian?“ Malá pribehla k bratovi, ktorý sedel v jednoduchom kresla a vyšplhala sa mu do lona.
„No jasné, princezná!“ Uškrnul sa Ian a vtisol Lottie bozk na líce. A ja som bohužiaľ nezistila či to mala byť irónia, alebo nie.
„Už môžeme ísť?“ Nadvihol Ian nedočkavo obočie a opatrne zložil Lottie z kolien
„Uhm,“ zamrmlala som, uterák som hodila do tašky a vlhké vlasy som si neporiadne zopla do vrkoča.
„Aleluja.“ Prevrátil oči Ian, ich tašky si hodil cez plece a vybral sa k dverám.
„Jasné, ja to zvládnem, neobťažuj sa. Ja to predsa zvládnem sama,“ zamumlala som si sama pre seba a nečakala som, že mi na to niečo odpovie, no očividne som sa mýlila.
„To som rád. Trošku posilňovania nikdy nezaškodí.“ Žmurkol na mňa a pokračoval von z izby, zatiaľ čo ho Lottie nasledovala.
Vzdychla som si a chytila tašku pevne do rúk. Je síce pravda, že nejako extra ťažká nebola, ale džentlmenov nie je predsa nikdy dosť, nie?
No od neho som asi žiadne prejavy zdvorilosti tak či tak čakať nemohla. Občas mi pripadal ako schizofrenik. Raz je milý a úplne v pohode a o päť minút je z neho ufrflaný hundroš. Je pravda, že v poslednom čase u neho až priveľmi prevažuje časť hundroša.
Nasledovala som Iana a zišla dole po schodoch na veľmi, ale veľmi jednoduchú recepciu. Môj odhad tejto budovu bol teda úplne správny.
„Choď do auta.“ Pokynul hlavou smerom k východu.
„Do toho, čo som... si vypožičala?“ spýtala som sa pod skúmavým pohľadom starého recepčného.
„Presne to.“ Prikývol a niečo podal starému mužovi za pultom. Tipujem, že asi peniaze.
„Nemyslíš si, že by ho bolo vhodné vymeniť?“ Nadvihla som spýtavo obočie. Nikdy mi veľmi nešlo toto gesto a naučila som sa to až v druhom ročníku na strednej. A odvtedy to robím pri každej príležitosti.
„Tak ho teda vymeň.“ Mykol plecami a ja som si bola deväťdesiat percentne istá, že ten dedko vie presne, že sa tu práve rozprávame o krádeži auta. No dúfala som, že v takýchto podradných moteloch niečo také, ako sú krádeže priveľmi neriešia a neoznamujú polícii svoje nedokázané domnienky.
„Fajn.“ Prevrátila som oči a vyšla som z budovy. Okolo nás bola len cesta, no pred „hotelom“ stáli tri ďalšie autá. Ani jedno z nich síce nespĺňalo moje predstavy o dokonalom aute, ale teraz vážne nebol vhodný čas na plnenie nejakých detských snov. Otvorila som ho a dokonca sa mi podarilo zmeniť aj jedno číslo na ŠPZT. Spokojne som otvorila kufor na ojazdenom aute a naložila doň svoju tašku, zatiaľ čo sa Ian ku mne pridal a zavrel ho. Rýchlo som sa s Lotttie usadila na zadné sedadlo a naštartovala som auto.
Lottie prvú hodinu cesty sledovala mihotajúcu sa krajinu za oknom presne ako ja. Každým ďalším kilometrom a každým mestom som mala stále väčší pocit, že už nie je cesty späť do môjho starého života. Tento pocit ma zároveň dusil a zvieral mi hrdlo tak, že neviem, či by som bola schopná vôbec prehovoriť. A zároveň vo mne rástlo niečo ako voľnosť či sloboda. Niečo, čo som presne popísať nevedela.
Lottie si zložila hlavu do môjho lona a čoskoro zaspala, zatiaľ čo ja som sa bezmyšlienkovite hrala s jej jemnými zlatými kučierkami.
„Kam to vlastne ideme?“ šepla som tak, aby som ju nezobudila.
Ian sa na mňa zahľadel v spätnom zrkadle a mykol plecami. „Ešte neviem. Na niečo po ceste určite natrafíme.“
„Aha,“ povzdychla som si a ubránila som sa prevráteniu očí. Zdalo sa mi trošku zvláštne, že len tak bezcieľne putujeme. On v tom predsa má už štvorročnú prax, tak by som mu asi v tomto trošku dôverovať mohla, priznala som si nakoniec, oprela si hlavu o bočné okno a nasledovala som Lottie do ríše snov.
Prebralo ma akési buchnutie a ja som sa prudko strhla. Lottie na mne ďalej nerušene spala. Zrejme nemá taký ľahký spánok ako ja. Dezorientovane som sa poobzerala okolo seba. Stáli sme na nejakom odpočívadle pri diaľnici oproti poľu. Celú scenériu totiž osvetľovala pouličná lampa. Ian stál opretý o auto a upieral svoj pohľad nevedno kam.
V nohách mi začínalo brnieť, tak som Lottie opatrne položila hlavu na sedadlo a vyšla som za Ianom. Hneď, ako som vystúpila, ovial ma príjemný svieži vánok. A to ma úprimne zhrozilo. Nebol to nijaký tropický vetrík, ale aj tak bol priteplý na to, ako bolo doma. Žeby sme sa dostali až tak ďaleko?
„Si hore,“ skonštatoval bez toho, aby sa obzrel.
„Uhm,“ zamrmlala som pri dôkladnom naťahovaní tela. „Máme niečo napitie?“ spýtala som sa ešte stále rozospato a on mi hodil fľašu s vodou. Mala som chuť ju vypiť celú, ale pri myšlienke koľko ešte možno budeme cestovať som sa radšej zdržala. Podala som mu fľašku naspäť a oprela sa vedľa neho.
„Ja... ďakujem, že môžem ísť s vami,“ šepla som a opatrne k nemu zdvihla pohľad. „Nemusel si to robiť,“ dodala som.
„Ale musel,“ namietol, pričom na mňa ani nepozrel.
Nechápavo som naňho pozrela, no vzápätí som sa dočkala vysvetlenia. „Je to predsa moja chyba. Keby som tam Lottie nenechal, nebola by tvoja babka mŕtva. Keby som nebol šiel na ten ples...“ Nahnevane zovrel dlane v päsť a ja som mu bez rozmyslu chytila ruku a jemne ju stisla. Konečne sa na mňa pozrel a odvrátil pohľad od tej pustatiny. A mňa nesmierne prekvapilo, koľko smútku som v jeho očiach videla.
„Nie je to tvoja chyba. Nemôžeš sa z toho viniť. Alli ťa predsa zavolala na ten ples. A ja som poprosila babku, aby ju postrážila. Takto by som z toho mohla viniť milión ďalších ľudí, Ian. Je to chyba len toho, kto ju zabil.“ Spodná pera sa mi zachvela a ja som sa opäť pokúšala potlačiť slzy, ktoré sa mi tlačili do očí pri spomienke na babku.
No jedna mi predsa len unikla a Ian mi jemne priložil palec na tvár a zotrel tú slanú kvapku. Neodtiahol však ruku a nechal ju na mojej tvári. Cítila som, ako sa mi začína zrýchľovať dych aj tlkot srdca v okamihu, keď sa ku mne začal pomaly približovať. Asi päť centimetrov od mojej tváre však zastal, hľadel mi do očí, akoby čakal čo urobím. Ja som však neváhala ani sekundu a pritisla som moje pery k tým jeho.
Pritiahol si ma tesne k telu a ruky mi omotal okolo pása. Z úst mi unikol tichý vzdych a on to využil a vnikol do nich jazykom.
A v tom sa otvorili dvere na aute a my sme od seba odskočili, ako keby nás niekto kopol prúdom.
„Prečo stojíme?“ spýtala sa Lottie a rozkošne zazívala. Nedokázala som sa ani len pozrieť na Iana a tak som so suchým skonštatovaním, že by sme už mali ísť, nasadla na svoje pôvodné miesto do auta. Asi o minútu ma nasledovala aj Lottie a hneď za ňou Ian. Rýchlo som si oprela hlavu o okno, zavrela oči a robila som sa, že spím.
Ian s Lottie sa ešte dlho rozprávali, no ja som sa na ich rozhovor nedokázala sústrediť. Myslela som len na ten bozk, na to čo pre neho znamenal, ako sa po ňom mám k Ianovi správať, ale hlavne na to, aký bol ten bozk úžasný.