OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Svetlo v temnote - 1. kapitola

08.01.2012 (19:00) • Simonqua • Povídky » Na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 739×

1. Náš nový barman

„Slečna Adamsová, ocenil by som, keby ste sa na hodine zdržali upravovania svojho zovňajšku,” prehlásil nervózne učiteľ dejepisu. Sklopila som zrkadielko a žiarivo sa naňho usmiala.
„Malo by pre vás byť dôležitejšie udržať si priemer a obzvlášť, keď ste v maturitnom ročníku,” zamrmlal a ďalej sa venoval nudnému výkladu.
Odložila som ale predsa len zrkadlo aj rúž do tašky a chcela som si vytiahnuť zošit, ale bohužiaľ som si ho zase zabudla. Sakra! Vytiahla som si z tašky teda aspoň papier a pero a robila som sa, že si zapisujem poznámky. Ja viem, vzorná študentka.
Niekto ma poťukal zozadu a ja som sa lenivo otočila.  Sedel tam totiž jeden super veľký idiot, ktorý sa ma snažil zbaliť už večnosť. Ešte chudáčik nepochopil, že nemá šancu. Síce teda bol môj frajer už dva mesiace v New Hampshire (a už mesiac sa ani neozval) - býval tam u babky a keďže jej zomrel manžel, potrebovala pomoc - ale to neznamenalo, že sa hneď nalepím na prvého idiota, ktorý sa mi pripletie do cesty. Haló, chalani! To, že ste vo futbalovom tíme z vás nerobí magnety na baby.
„Ideš dnes na tú párty do baru, Lívia?” Usmial sa na mňa ten idiot.
„Asi hej, dohodla som sa s Alli, že tam pôjdeme.” Nič sa nevyrovná nátlaku mojej najlepšej kamošky, verte mi! Alli vždy mala rada podobné párty a plesy, zatiaľ, čo ja som sa im oblúkom vyhýbala. A keď ju tam ešte pozval chalan, ktorého zbožňuje (podľa mňa je to arogantný idiot, pripomína mi kozla a niekedy by som ho najradšej ubila k smrti topánkou) tak som sa mohla priviazať aj reťazami o betónový stĺp a ona by ma tam aj tak nejako dostala.
„Tak sa tam asi stretneme. Musím sa o teba postarať, keď je ten tvoj fešačík niekde v riti…” Zaškeril sa na mňa…sakra, ako sa to volá?
„Hádam až takú smolu mať nebudem. A ten môj fešáčik ťa určite rád nakope, keď sa vráti. Aj keď…niežeby som to nezvládla sama. Tak si radšej želaj, aby sme sa tam nestretli, ok?” Ľútostivo som pokrútila hlavou a otočila sa naspäť k smerom k tabuli vo chvíli, keď zazvonilo. Rýchlo som si prehodila tašku cez plece a zamierila k svojej skrinke pri ktorej samozrejme stála už Alli. Bol to presne ten typ baby, ktorý je zbláznený do číňanov, tých prevísajúcich pletených čiapočiek, imidžových okuliarov a tričiek s potlačou.
„Bože, ja sa tak strašne teším! Nemôžem uveriť, že ma Dereck pozval! Vôbec neviem, čo si dnes oblečiem. Musíš mi poradiť,Liv !” Tešila sa moja najlepšia priateľka a ja som mala čo robiť, aby som ju udržala na zemi.
„Alli. Prosím. Upokoj! Sa!” Na každé slovo som dávala dôraz.
„Ty by si neskákala, keby ťa Dereck pozval?” Nedalo jej.
Nie! ,,Áno, iste,” zašomrala som.
„Takže sa stretneme o ôsmej v bare, ok?” Objala ma a odcupitala preč.
No super! To som sa teda dostala! Alli má rande a ja nie. Zatiahla ma tam, bude sa celý čas venovať tomu svojmu Dereckovi a ja tam ostanem stáť sama pri bare. No neviem sa dočkať! Otrávene som si preložila veci do tašky a vybrala sa domov.
Bohužiaľ nepatrím k tým štastlivcom, ktorý majú v sedemnástich auto. Otec povedal, že ak ho chcem, mám si našetriť. Takže sa už vidím ako v roku 2076 brázdim ulice nášh mesta v škodovke staršej, ako ja v tom roku. Hurá!
Takže som si cestu domov odšľapala pekne po svojich. No nemám sa síce na čo sťažovať - bývam len desať minút od školy. Odomkla som si mahagónové dvere nášho trošku ošúchaného domu a vošla som do našej mini predsiene.
„Oci, som doma!” zakričala som z plných pľúc len pre istotu. U policajta nikdy neviete, kedy má službu. A obzvlášť nie u šerifa. Ale keďže sa mi nikto neozval, tak som sa spokojne zvalila na gauč s kúskom pizze od včera. Mňamka! Nohy som si prevesila cez opierku a znechutene prežúvala.
Odkedy mama odišla, žili sme s otcom len na mcdonalde, číne, pizzi, občasných návštevách reštaurácie a suchej strave. Teda niežeby mama umrela, len sa pred siedmimi rokmi rozviedla s otcom a nasťahovala sa k svojmu novému manželovi. Občas som ju chodila navštevovať, ale keďže mali už dve vlastné deti, pripadala som si tam tak nejako na obťiaž.
Keďže ma nenapadli žiadne zmysluplné úlohy, ktoré by bolo nutné si urobiť ( v preklade: na učenie som sa totálne vybodla), tak som sa vyštverala hore do svojej skromne zariadenej izby a vytiahla som spod postele starú knižku s kúzlami. Nechápala som význam tohto nudného čítania, keď čarodejnicou som sa mala stať až po babkinej smrti a ešte k tomu som kúzla nemohla využívať vo vlastný prospech (pokiaľ teda nejde o ohrozenie života). Pravda však bola, že študovaniu kúziel som sa venovala viac ako normálnemu učeniu.
Babka ma totiž chcela mať dokonale pripravenú ako budúcu čarodejnicu. Na jednej strane som bola vďačná, že v podstate čarodejnicou ešte nie som a môžem teda žiť obyčajný život stredoškoláčky. Ale na druhej strane ma občas napadlo, aké by to bolo super len tak zamávať rukami a vyčarovať niečo - teda niežeby som si priala, aby babka zomrela.
Nikto o tomto mojom tajomstve nevedel - ani otec, ani Alli, ba dokonca ani mama. Keďže to vždy preskakovalo jednu generáciu nebolo nutné, aby sa to dozvedela.
Nahlas som si odriekala smiešne formulky v latine a vrývala si ich do pamäti. Pri jednoduchých kúzlach stačila iba predstava v mysli, ale pri tých zložitých sa musela podporiť aj slovami.
Za hodinku si môj úžasný mozog dokázal zapamätať len tri kúzla. Tak som to teda vzdala a dala som sa do chystania na tú „super” párty.
Nnatiahla som si hnedé pančuchami, rifľovú minisukňu, biele tielko a bledohnedý svetrík s gombíkmi. Bleskovo som sa nalíčila a učesala si svoje dlhé, vlnité vlasy so zlatistými odleskami. Aj vďaka nim a prenikavým modrým očiam som si vyslúžila na základke prezývku Zlatovláska.
Musela som si pohnúť, keďže som tam musela ísť peši a bar, na rozdiel od školy, až tak blízko nebol. Do kabelky som si zbalila knihu o meste Liverpool, mám o ňom projekt na geografiu a možno si nájdem pri všetkej tej zábave, aj trochu času na normálne učenie. Obula som si čižmy červený kabátik a rýchlou chôdzou som sa išla do baru.
Podarilo sa mi to za super rekordný čas - pól hodku. Keď som konečne uvidela parkovisko pred barom úplne som fučala a to aj v chladnom novembrovom počasí.
Pozrela som sa na hodinky na mobile - štvrt na deväť. Skoro včas. Dnes mám tuším štastný deň - a to irónia fakt nebola. Otvorila som sklenené dvere a vstúpila do vyhriatej miestnosti, otriasajúcej sa hudbou a páchnucou alkoholom. Prebehla som očami dav tancujúcich ľudí, no Alli nikde.
„Livia!” Ozvalo sa za mnou. Alli sa predierala smerom ku mne a ťahala za sebou Derecka, ktorý sa na mňa otrávene pozeral. Zdá sa, že tá nenávisť bude obojstranná.
„Meškáš len pätnásť minút," vyhlásila nadšene.
„Hmh.” Objala som ju a dala som si dole kabátik.
„Dáme si niečo na pitie? S Dereckom sme už pretancovali tri pesničky.” Prehlásila pyšne.
„Tak fajn, poďme k baru.” Súhlasila som.
„Vieš, kto robí nového barmana?” šepkala Alli cestou.
Pokrútila som hlavou na znak nesúhlasu.
„Pamätáš si toho chalana, čo mu pred štyrmi rokmi zomrela mama a hneď na to sa odsťahoval aj s maličkou sestrou? Verila by si, že sa vrátil? A vraj sa po celý čas musel o segru starať sám! Neviem si to ani predstaviť… už od pätnástich.” Vzdychla vážne.
„Odkiaľ máš túto klebetu?” zasmiala som sa.
„To nie je klebeta! Je to pravda.” Na oko sa urazila Alli a vydobila pre nás tri miesta za barom, aby mi to dokázala.
Samozrejme, že som si ten príbeh pamätala. Zomrela mu matka pri pôrode jeho mladšej sestry, otec ich dávno opustil a tak aj so sestrou utiekol, aby neišli do decáku. Akože sa to volal? Ian Corby..Corbell? Pre naše malé nudné mestečko bol tento príbeh pred tromi rokmi hotovou senzáciou.
A po pravde som Alli neverila, až kým sa k nám nový barman neotočil.
A že bol sakra pekný. Tmavé vlasy mu ladili s opálenou pleťou, mal výrazné lícne kosti, zmyselné pery a tmavé oči a to telo! (a to som ho videla len od pása na hor)
„Čo si dáte?” spýtal sa nás a trochu sa pousmial nad tým, ako si ho všetci prezeráme.
„Ja whisky a ty, Alli?” spýtal sa jej Dereck a mňa znamenite odignoroval.
„Whisky?” Nadvihol pohŕdavo obočie Ian. „Tak mi ukáž občiansky, chlapče.” Natrčil ruku. Hoci bol len o rok a niečo starší od nás, sálala z neho istá autorita.
Všetci sme sa na neho prekvapene pozreli. V tomto bare nikdy nemali problém nalievať mladistvým! Nikdy!
Dereck prevrátil oči a odbehol za čašníčkou, ktorá mu samozrejme ochotne priniesla whisky aj pre Alli.
„Mne daj kolu.” Otočila som sa naspäť k novému barmanovi. Alli s Dereckom sa rýchlo vyparili preč odo mňa, takže moje predtuchy sa splnili. Ian predo mňa položil moju objednávku, ktorú som hneď vypila a nenápadne si vytiahla knihu. Občas som sa okolo seba poobzerala, či si náhodou niekto nevšimol, že si na párty čítam, ale nikto mi nevenoval ani štipku pozornosti.
„Hej, Liverpool.” Ozvalo sa spoza baru. Prekvapene som zdvihla pohľad k barmanovi. To myslí mňa?
„Ty si tuším jediný človek na svete, čo sa na párty učí.” Zasmial sa a ďalej leštil poháre.
No perfektné! Určite pred ním teraz vyzerám ako nejaký bifľošský magor.
„Nudím sa. Párty, to nie je nič pre mňa.” Mykla som plecami. Vlastne by som sa nenudila, keby sa na mňa moja kamoška nevybodla. Bolo síce čudné, že som sa prakticky na strednej bavila len s pár ľuďmi, ale ja som nikdy nepatrila medzi tie decká s tisíc priateľmi.
„Dáš si ešte jednu?” spýtal sa a prstom ukázal na prázdny pohár predo mnou.
„Hej, ďakujem.” Prikývla som.
„Keď sa tak veľmi nudíš, prečo neodídeš domov, ale trčíš tu?” Nechápal.
„Pretože ma tu chce kamoška.” Vzdychla som si a zavrela som knihu.
„Tá čo je tu s tým idiotom?” kývol hlavou smerom k Dereckovi, ktorý bol už takmer spitý na mol.
„Presne tá.” Zasmiala som sa. Zjavne so mnou zdieľa názor na Derecka.
„Keď sa tak strašne nudíš, nechcela by si mi náhodou pomôcť?” spýtal sa opatrne. Čo môže byť horšie, ako kysnúť tu s knihou ešte dve hodiny?
„Jasné, prečo nie?” Postavila som sa a knihu som si hodila do tašky a prešla som za ním za bar.
„Tu máš zásteru. Môžeš umývať a utierať riad. Ak si teda nezničíš manikúru…” Hodil pohľad na moje nechty.
„Myslím, že moja manikúra to prežije.” Vyhlásila som a uviazala si zásteru okolo pása.
„Umývadlo je vzadu,” oznámil mi, keď si všimol ako ho zúfalo hľadám.
„Aha.” Odišla som úzkymi dverami dozadu aj spolu s táckou plnou špinavých pohárov. Ocitla som sa v tmavej miestnosti. Nosom som sa snažila nájsť vypínač svetla a keď sa mi to konečne podarilo, tlmene som vykríkla a tým zobudila dievčatko spiace na pulte. Mohlo mať tak dva-tri roky. Unavene zaklipkalo očkami, posadilo sa a ponaťahovalo. Mala na sebe obnosené ružové menčestrové šaty a biele okopané topánočky.
„Liverpool, zabudol som, že tu mám sest…” Ozvalo sa za mnou.
„Všimla som si,” odvetila som bez toho, aby som sa otočila a tú super prezývku som odignorovala.
„Už ideme domov, Ian?” spýtalo sa dievčatko s nádejou v hlase.
„Nie, miláčik, ešte chvíľočku vydrž.” Usmial sa na ňu a ja som si bola stopercentne istá, že toľkú nehu v hlase, som ešte u nikoho nepočula.
Ian sa na to vytratil z toho skladu, či čo to bolo a ja som s tým dievčatkom ostala sama.
„Chceš si ešte pospať. Ja môžem umývať aj po tme?” spátala som sa veľmi inteligentne.
Dievčatko sa zasmialo a pokrútilo hlavou.
„Môžem ti pomôcť. Ty tu tiež robíš?” spýtala sa ma.
„Nie, pomáham tvojmu bratovi.” Pokrútila som hlavou a dala som špinavé poháre do drezu. Najprv som sa bála dať trojročnému dievčatku utierať krehké sklo, ale musím uznať, že jej to išlo na jej vek vážne dobre. No rozhodne nepatrila medzi tie malé pojašené deti, ktoré sa na každého vešajú a vrieskajú.
Z nej som ledva dostala jej meno - Charlott. A ja som sa jej zdôverila takmer s celým svojím životom, aj keď mi bolo jasné, že minimálne polovici nerozumie. No bola skvelá poslucháčka. Asi mi už vážne šibe, spovedám sa tu trojročnému dievčatku. Postavte predo mňa drevenú sošku a ja s ňou nadviažem zmysluplnú konverzáciu.
„Aké je to?” šepla Charlott tým svojím rozkošným detským hláskom, keď som jej hovorila o Alli.
„A čo, zlatko?” Nechápala som.
„No predsa mať kamarátov.” Vyslovila to tým štýlom akože ako je možné, že nevieš o čom hovorím.
„Ja…super…myslím. Pomôžu ti, keď to potrebuješ, ale dokážu aj sklamať.” Zamyslela som sa.
„Ja by som tak hrozne chcela nejakého mať.” Vzdychla si vážne.
„V tvojom veku som ešte ani ja nemala priateľov.” Upokojovala som ju, ale ona sa na mňa pozrela tými svojimi múdrymi očkami a ja som sa pri nej odrazu cítila ako totálny idiot.
„Ian mi nikdy nedovolí, nájsť si kamarátov. Vraj je to príliš nebezpečné…” Zamrkala tými dlhými mihalničkami, aby zahnala slzy.
A mne odrazu došlo aká musí byť osamelá a aká budúcnosť ju vlastne čaká? Stále sa premiestňuje s bratom z jedného miesta na druhé. To nikdy Iana nenapadlo, že by jej možno bolo lepšie v nejakej rodine, kde sa o ňu postarajú?
„Charlott ty by si nech…” začala som , no ona ma prerušila:
„Lottie. Tak ma volajú…teda Ian ma tak volá.” Opravila sa.
„Aha, Lottie, to je rozkošné…” zasmiala som sa, keď sa z baru ozval akýsi hluk.
„Pôjdem sa pozrieť, čo sa tam deje. Zatiaľ neutieraj, aby sa ti niečo nestalo.” Upozornila som ju a vyzliekla som si zásteru.
Vo chvíli, keď som otvorila dvere do mňa však vrazil Ian.
„Ou, stalo sa niečo?” spýtala som sa ho a spoza jeho pleca nakúkala na ten chaos až som konečne spoznala príčinu, keď som v ňom spoznala otca. Poliši. Sakra!
„Musíme vypadnúť,” šepol a naznačil mi, nech uhnem. Jeden policajt sa však už predieral k nám. Rýchlo som sa poobzerala po miestnosti. Žiadne dvere, ani dostatočne veľké okno, cez ktoré by sa mohli prepchať. Ak ich chytia, tak Iana strčia do basy a Lottie do domova. Boli v pasci.
„Skryte sa,” šepla som a rozbehla som sa smerom k policajtovi a to som nemala ani poňatia, čo mu poviem. Do pekla aj s nerozmysleným konaním! Všimla som si však, že ten poliš vo mne spoznal šerifovu dcéru. A v tej chvíli som dostala super nápad.
Celkom „náhodou” som sa potkla o svoju nohu a padla som na chrbát. Nikdy som neskúšala padať naschvál a nemala som poňatia, či to vyzeralo aspoň trochu dôveryhodne. Poriadne som si však pri tom udrela hlavu a chrbát. Ostala som nehybne ležať so zavretými očami a počula som ako hluk postupne utíchol.
„Livia? Livia!” Počula som vrešťať otca. Niekto si ku mne kľakol a zobral mi hlavu do lona.
„Prineste vodu!” zakričala Alli. No aspoň sa na mňa úplne nevybodla.
A o chvíľu mi už niekto ovlažoval tvár studenou vodou a nakoniec to zrejme vzdali a naliali mi tam rovno celý pohár.
Rýchlo som sa posadila a vyprskla vodu, ktorá sa mi vliala do dutín. Tak toto si mohli odpustiť.
„Liv, si v poriadku.” Vrhla sa mi okolo krku Alli so slzami na krajíčku.
„Hej, hej.” Tíšila som ju trošku dezorientovane. Niekde som čítala, že sa človek pri strate vedomia väčšinou pociká, ale zase až tak realistické odpadnutie som mať nemusela.
„Ty si pila?” spýtal sa ma otec vážnym hlasom. No tak uznajte. Jeho dcéra práve falošne odpadla a on sa jej pýta, či je ožratá?!
„Nie. Len sa mi zatočila hlava,” odvetila som a chcela som sa postaviť na nohy, no potom som si uvedomila, že som sa práve prebrala. Takže sa mi akože podlomili kolená a ja som spadla naspäť na zadok.
Nejaký silný, ale bohužiaľ nie veľmi pekný chalan sa ma ujal a odniesol ma do otcovho auta.
A verte či nie, tam mi dal pán šerif fúkať. Spokojne sa pozrel na výsledok. V tej chvíli som ďakovala Ianovi, že nám nedal žiaden alkohol.
„Toto nemyslíš vážne, otec!” Pokrútila som hlavou, keď naštartoval svoje super policajné auto, ktoré som z duše nenávidela(vozil ma ním do školy, keď som ešte chodila na základnú).
„Len som sa chcel uistiť, prepáč.” Vzdychol si.
„Tak to ti ďakujem, že mi tak veríš…” Prevrátila som oči, zatiaľ čo k nám nasadali dvaja otcovi podriadení. Smola, prišli jedným autom, takže to na dnes kvôli mojej maličkosti museli zabaliť.
„Nemám ťa odviesť na pohotovosť?” Strachoval sa odrazu otec.
„Nie, už je to dobré.” Pokrútila som hlavou a zahľadela som sa von oknom. Jediné, na čo som však myslela bolo ako som ich zachránila. Ešte stále mi totiž v krvi pulzoval adrenalín a bola som si istá, že mi v noci nedá spať.

Autor: Simonqua, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Svetlo v temnote - 1. kapitola: