OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Svet neviditeľných - 4. kapitola

08.03.2014 (15:00) • wani123 • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 493×

Rozbehla som sa smerom, o ktorom som si myslela, že sa žena vybrala. No keď som dorazila na koniec chodby, kde sa rozdeľovala na ďalšie dve a ocitla som sa v hlúčiku ponáhľajúcich sa alebo chorých ľudí, udychčane som sa poobzerala a pomalým krokom som sa vrátila späť. Sklamane a so sklonenou hlavou som vrazila do nič netušiaceho Matta. O krok som cúvla a ospravedlnila som sa mu. A skôr, ako stihol niečo povedať, som sa vytratila v preplnenej chodbe nemocnice.

Prekrútil očami a v duchu sa zasmial nad jej hlúposťou. Nevie o ničom, do čoho je zapletená. No čoskoro príde čas a dozvie sa všetky podrobnosti. Keď ju má dočasne z krku, zájde si na kávu a trochu ticha mu nezaškodí. Vošiel do svojej kancelárie a neprekvapila ho. Stála chrbtom k nemu a prezerala si veci na jeho stole. Jej havranie vlasy jej v kučerách padali po pás. Keď sa otočila, jej biela pokožka bola pod svetlom žiarovky ešte belšia. Jej plné červené pery sa roztiahli do úsmevu, ako náhle ho zbadala. Hodila sa mu okolo ramien a vášnivo ho pobozkala. Po dlhšej chvíli sa od neho odtiahla a zadívala sa mu do očí.

„Tak, pán doktor, ako pokračuje náš plán? Od kedy som ju začarovala je len a len v tvojich rukách. Musíš ju v takomto stave udržať čo najdlhšie. Až keď bude ten správny čas a Lotrius bude pripravený, prebudíš ju a on dokončí čo treba,"
začala našu konverzáciu. Zoširoka sa znova usmiala a pobozkala ho.

„Dávam jej tie najsilnejšie lieky, aby som ju takto udržal. Nikto nič netuší, dokonca ani ona. Urobila si niečo, že je taká rozrušená? Nehovor, že si jej vnukla sen," odpovedal, zasmial sa a čakal na odpoveď.

„Isteže som to urobila. V tom som fakt dobrá, no nie?" odpovedala a usmiala sa. Sadla si za jeho stôl. Súhlasne prikývol a sadol si oproti. „Neboj sa, je taká hlúpa a neinformovaná o našom svete, že tento sen jej hneď vypadne z pamäte. Skôr či neskôr. Aspoň myslím," odpovedala, nezaujímavo pohodila rukou a poobzerala si nechty. 

„A ako dlho to ešte potrvá? Fakt ma nebaví byť tak dlho v prostredí smrteľníkov. Sú tak, tak nudní a nezaujímaví. A navyše, chýbaš mi. Myslím, že sa na mňa Vanesa namotáva. Ešte mi chýba to, aby sa do mňa zaľúbila," povedal a zachmúril sa.

„Trochu úcty, prosím, je vyvolená," uškrnula sa, no hneď zvážnela. „A teraz vážne! Dávaj pozor, aby sa jej neskrivil ani vlások na hlave, inak sa nevyhneš Lotriusovmu hnevu. No to by bolo to najmenej. Zabil by ťa rovno na mieste. A spolu s tebou aj mňa!"

„Ja jej neublížim, zatiaľ," zaškeril sa, no keď videl jej vážnu tvár, začal to brať naozaj vážne. Ak by ju vystopovali platáni, bol by koniec ich plánu. A keby vystopovali aj Lotriusa, stratili by aj tú poslednú nádej, čo im ostáva.
„Vieš, že robím všetko, čo je v mojich silách, Klaria. A budem v tom pokračovať." 

„Och, tá fráza smrteľných doktorov sa na teba nalepila, pán doktor."

„Vieš, že je to len dočasné. Už sa nemôžem dočkať, keď odtiaľto vypadnem. Naspäť do hnijúceho Lotového údolia. Hmm, chýba mi tá vôňa. Ale vieš, že ty mi chýbaš najviac." 

Vstala a podišla k nemu. „Viem. A ty zase vieš, že kým to nedokončíme, nikdy nebudeme mať pokoj. Ak sa to Lotriusovi konečne podarí, budeme si rovní s platánmi. Ba až viac. Môžme byť ich nadradení a budeme si robiť to, čo budeme chcieť. Ako to bývalo za starých čias, uvidíš. Chce to len trpezlivosť, milý Matt. Och, viac sa mi páči tvoje skutočné meno, Shax." 

Pobozkala ho na rozlúčku a vyrazila k dverám. Naposledy sa k nemu otočila, zaklipkala riasami a stratila sa v ruchu nemocničnej chodby. Sadol si za svoj stôl a odpil si, už zo zimnej kávy. Začal rozmýšľať aké to bude. Konečne byť doma a robiť si čo chce. Dokonca aj zabíjať obyčajných a platánov. Urobil by to už dávnejšie, no hneď by ich vystopovali a museli by čakať ďalších tristo rokov, aby dokončili svoj plán. Už čoskoro bude tak, ako predtým. Ako na začiatku.



Nechápala tomu. Odkedy vybehla von na chodbu z izby, aby dobehla tú ženu, no márne, sa potulovala po nemocnici hore a dole. Rozmýšľala, ako je to možné. Asi už naozaj začína blázniť. Keď sa preberie, nechajú si ju tu dlhšie, no na psychiatrickom oddelení. Nie, ona nie je blázon. Určite to bol len výplod jej fantázie. Možno tú ženu v nemocnici už videla predtým a jej myseľ to zneužila. Majú vlastne duše ležiacich ľudí v kóme myseľ? Takéto otázky neboli zodpovedané. Ale určite ju má. Nemohla by sa v duchu rozprávať. Vlastne by ani nesedela neviditeľná na lavičke. 

Nemala by sa trápiť takýmito vecami, na ktorých niet odpovede. Mala by sa radšej zaujímať o... Z rozmýšľania ju vyhodila ostrá bolesť, ktorá sa jej rozhostila v hlave. Inštinktívne sa jej chytila, no bolesť neustávala a bolo to čoraz horšie. Oči, prižmúrené od bolesti, sa jej jemne, no zároveň kŕčovito, mihali. Nevydržala to a spadla z lavičky, na ktorej doteraz sedela. Bolesť bola čoraz väčšmi ostrejšia a neznesiteľnejšia. Keby jej niekto pomohol od tohto mučenia. Keby ju niekto videl. Jediný, kto ju videl, bol doktor Matt, no ten tu žiaľ nebol. A aj keby bol, tak ako by jej pomohol? Veď jej telo leží v kóme a tým čím je teraz, to je len odvar z nej. Nijako by jej nepomohol. Oči pomaly otvorila a bolesť začala pomaly ustupovať. No svetlo žiarovky pomaly zhasínalo a tma a temnota pohlcovali všetko naokolo. A nakoniec, pohltila aj ju samu.



Sedel a stále rozmýšľal. No z jeho myšlienok ho vypudil známy hlas, ktorý sa hlasno rozliehal chodbou.
„Doktor Petterson! Doktor, doktor Petterson," krik sa približoval. Sestra Angela. Všetko veľmi prežívala. Určite mu príde povedať, že videla ako zomrel nejaký pacient a ako mohla asistovať pri operácii a hovoriť o svojich pokrokoch. Nudilo ho to, ako každý iný smrteľník. Vtrhla mu do kancelárie a udychčane podišla k nemu.
„Ach, tu ste, pán doktor! Povedali ste mi, aby som vás informovala, aj o malinkej zmene stavu pacientky Fletcherovej."

„No, áno pamätám sa. Stalo sa niečo? Zomrela?" spýtal sa nedočkavý odpovede. Ak by zomrela, je v háji. 

„Práve naopak. Zdá sa, že sa preberá," odpovedala a s úsmevom od ucha k uchu si utrela spotené čelo. 

To nie je možné, veď ju Klaria začarovala, aby sa neprebrala na dlhú dobu a k tomu som jej podával silné uspávacie lieky. Toto je ešte horšie ako jej smrť. Ak ju pustia z nemocnice, platáni ju budú môcť ľahšie nájsť a nášmu plánu zhasne aj posledný plamienok nádeje. To nesmie dopustiť. Vystrúhal úsmev pre sestričku a rukou jej dal najavo, že môže ísť. Musí to vyriešiť sám. Nechce do toho zaťahovať Klariu. Hnevala by sa, aj keď sa tak ľúbia. No ak to zbabre, bude mu to vyčítať do konca ich života. A to nebude trvať dlho, keď sa dostanú pod ruky Lotriusovi. Urobí to sám. Len treba prísť na to, čo.

Tma. Stále len tma. Trvá to ako večnosť, odkedy sa zvíjala na zemi od mučivej bolesti hlavy. Je toto jej koniec? Je ešte mladá. Ešte neskúsila nič zo života. Chcela precestovať svet a navštíviť tie najkrajšie miesta na zemi. Chcela nájsť lásku svojho života, zostarnúť a zomrieť po boku svojho vyvoleného, ako každá neskúsená tínedžerka, čo si toto myslela. Byť obklopená milovanými ľuďmi. Ale ak je toto koniec, nezažije nič. Zomrie mladá a smutná. 

Svetlo. Malé, malilinké, no predsa svetlo. A zvuk. Pípanie. Prístroj, na ktorý je pripojené jej telo. Žeby sa prebúdzala? Konečne. Takže môže prežiť všetko o čom kedy snívala. Svetlo sa postupne rozrastalo a oči sa jej pomaly začali otvárať. Svetlo ju pálilo v očiach, no chýbalo jej. Takže to vydržala. Nechcela ich znova zatvoriť a znova sa ocitnúť v temnote. Bola vo svojej nemocničnej izbe. Je späť vo svojom tele. V izbe nad ňou stála osoba, zahalená v čiernom. Od hlavy až po päty. Bola otočená chrbtom k nej. Z úst sa jej vydral tichý vzlyk. Osoba sa otočila a ponúkol sa jej výhľad na vysokého muža. Vyzeral, že je asi v jej veku. Mal krátke havranie vlasy a oči tak krásne namodro sfarbené, aké ešte nikdy nevidela.

Keď videl, že na ňu pozerá, podišiel bližšie a tichým hlasom sa jej prihovoril. „Konečne si sa prebrala. Musíš čo najrýchlejšie vstať a ísť so mnou. Hrozí ti nebezpečenstvo!"
 

Tak a je tu ďalšie pokračovanie. Dúfam, že sa kapitola aspoň trošičku páčila a budem rada ak zanecháte komentár. :)
A to či už pozitívny alebo negatívny. :) 

Autor: wani123, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Svet neviditeľných - 4. kapitola: