OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Sunset - 11. kapitola



Sunset - 11. kapitolaTakže, ďalšie pokračovanie Sunset, Nessa si výjde s Lucasom... aké to bude?

SPOMIENKY

„Tak sme si mysleli, že by si sa k nám mohla pridať. Máš celkom slušné schopnosti a hodila by si sa ku nám,“ vyriekla pomaly Samantha, keď som dorazila do školy.

„Nechcem patriť medzi vygumované peroxidové fifleny,“ odmietla som ich.

„Babyyyyy, nezahadzujte sa tu s ňou. Pozrite sa, čo som našla. Vidíte? To je ono! To je ten zoštíhľujúci model XXXXS!!“  zvrieskla od úžasu Tracy.

Tá je asi najneinteligentnejšia osoba na svete, pomyslela som si.

„Na to ani nemysli,“ upozornila ju Liza. Stojí predsa päťsto libier a má neoriginálnu farbu.“

„To mi je totálne u riti,“ oborila sa na ňu a  vytiahla mobil.

„Dúfam, že nejdeš volať oci.... “

„Tati? Ahoj. Vieš, teraz som si pozerala módny časopis a videla som tam..... nie, nie tie náušnice..... TO si mi ich ešte nekúpil? A ako pôjdem zajtra do školy? Nie oci! O takýchto dopredu jasných a dohodnutých veciach ako boli tie smaragdové náušnice sa s tebou nejdem hádať. Chcela som aby si mi poslal päťsto libier na kreditnú kartu. Nepošleš? Pošleš!! .... “

Opierala som sa o svoje auto a neveriacky som hľadela ako sa Tracy rozrevala len preto, aby od otecka vyžobrala tie peniaze.

„Radšej by som si podrezala žily, ako by som mala byť medzi vami,“ odvetila som, uvoľnila si cestu a odišla. Za sebou som počula len tiché nadávky.

Keď som prišla do triedy na lieky, zistila som, že dosť meškám. Našťastie, profesorka tam ešte nebola.

„Myslím, že budem vracať,“ povedala som, keď som si sadla vedľa Lucasa.

„Prečo?“

„Pred školou ma zastavili tie nové baby z prvého ročníka a chceli, aby som sa k nim pridala. Aby som bola taká ako oni.“

Odpoveď neprišla len smiech.

„Je ti na tom niečo smiešne?“ spýtala som sa výstražne. „Tie baby sú fakt ako zmyslov zbavené.“

„Ja viem. Počuj, nechcela by si ísť dnes večer so mnou von. Ale iba ako s kamošom,“ dodal, keď videl môj pochybovačný pohľad.

„Veľmi rada,“ usmiala som sa na neho.

„Ticho prosím. TICHO!“ zakričala profesorka. „Dnes prejdeme k veľmi zložitému lieku na..... “ Vôbec som nevnímala, čo hovorí, spoliehala som sa na Lucasa. Príčinou môjho tranzu bola osoba v treťom rade. Tak dlho som ju poznala, no ešte stále ma dokázala zhypnotizovať. Tie modré oči, ktoré sa mi nežne zabodávali do mojich.

„Myslím na teba,“ povedal mi nehlučne.

„Aj ja na teba,“ odvetila som mu. Odrazu ma z krásneho snenia vytrhla niečia ruka.

„Ideš zobrať tie pomôcky?“ spýtal sa môj laboratórny partner.

„Ach, jasné,“ odvetila som mu a utekala k pultu. Cestou tam som skoro zhodila učiteľku, taká som bola nervózna.

„Vidí sa mi, že o niekom snívaš?“ ozval sa hlas za mojím chrbtom, keď som si brala fľaštičky.

„No, jeden chalan by tu bol.“

„A ako sa volá?“

„Lucas Barmson. Je úplne úžasný,“ hovorila som naoko. Jeho strnulý pohľad ma rozosmial. „Podal by si mi prosím koreň burbuly?“

„Hej,“ odvetil mrzuto.

„Ďakujem,“ odvetila som milo a zmizla. Keď som prišla k stolu, môj kamarát už mal zapálený oheň.

„Super, ideš akurát včas. Voda je vriaca, takže môžeme okamžite miešať.“

Ukázal mi na jednu fľaštičku, aby som mu ju podala a ja som ochotne poslúchla. Veď, čo iné mi zostávalo, keď som nedávala pozor. Nikdy som si nevšimla, že je na chémii taký dobrý. V jeho pohľade som však videla aj niečo iné než len poznatky. Niečo, čo som videla aj v Shanových očiach. Jeho to fascinovalo a vyžíval sa v tom, keď do hrnca hádzal jednotlivé prísady. Rýchlo som pokrútila hlavou, pretože som bola opäť zahrabaná vo svojich myšlienkach.

„Môžem odniesť prísady, ktoré nebudeš potrebovať?“ spýtala som sa, pretože som videla, že je pred koncom.

„Áno, ďakujem,“ odvetil a podal mi fľaštičky.

Keď som sa vrátila, na stole už bolo všetko upratané a liek na učiteľkinom stole.

„Povedala, že sme to zvládli vynikajúco.“

„Nie, to ty si to zvládol vynikajúco. Dnes som nič nerobila a je mi to ľúto.“

„To neva,“ kývol Lucas rukou.

„Si dobrý kamarát,“ povedala som a usmiala sa naň. Vtedy zazvonilo a my sme sa pobrali na hodinu s profesorom Flintom.

Deň však ubehol strašne pomaly- akoby sa čas s nami hral. No nakoniec nadišla tá chvíľa a my sme spokojne kráčali von z budovy.

„Tak, kedy mám prísť?“ spýtal sa Lucas.

„Neviem, okolo štvrtej by si mohol?“

„Jasné,“ odvetil a v očiach sa mu blysli iskričky radosti. Zamierila som k autu, kde sa o dvere opieral Shane. Snažila som sa niečo vyčítať z jeho tváre, no mal ju ako z kameňa.

„Ahoj,“ pozdravila som ho.

„Hm..... ideš s ním von?“ spýtal sa kývol hlavou smerom kadiaľ zmizol môj kamarát.

„Vadí ti to?“

„Malo by?“

„Nie.“

„Tak fajn,“ odvetil.

„Prídeš večer?“ spýtala som sa opatrne.

„Ak chceš.“

„Veľmi.“

„Dobre,“ odpovedal, dal mi pusu na čelo a odišiel.

Prečo som mala podozrenie, že sa mu to vôbec nepáči? Že ho niečo zožiera. Bez odpovede na moju otázku som si sadla do auta a vyrazila domov.

 

„Nessa, niekto zvonil,“ počula som otcov hlas z obývačky.

„Idem,“ odpovedala som mu a bežala som otvoriť dvere. Vonku stál Lucas s rozžiarenou tvárou ako malé dieťa, ktorému dali lízatko.

„Ahoj,“ pozdravila som ho. „Kam ideme?“

„Uvažoval som nad parkom Rúžová Alej, poznáš ho?“

„Jasné,“ odvetila som. „Počkaj tu, len si niečo vezmem z izby.“

Okamžite som vybehla po schodoch, vzala zo stola výkres a ceruzky a opäť zbehla dolu.

„Oci, idem von,“ oznámila som mu, keď som si obliekala bundu.

„Fajn, do desiatej doma.“

„Ja viem oci,“ usmiala som sa a zavrela som dvere. Lucas už stál pri svojom malom autíčku a hral sa s kľúčmi. Otvoril mi dvere a ja som si sadla na sedadlo spolujazdca. Keď nastúpil aj on, začudovane sa pozrel na moju výbavu.

„Na čo ti to je?“

„Na kreslenie, na čo iné?“

„Ty kreslíš?“ spýtal sa začudovane.

„Áno.“

„Fajn, som zvedavý,“ usmial sa a naštartoval. Viezli sme sa poloprázdnou ulicou a napriek tomu, že ani jeden z nás neprehovoril nevznášalo sa medzi nami to trápne ťaživé ticho. Ani nie po desiatich minútach som zazrela dobre známu bránu s názvom parku. Ako náhle sme zastali, vystúpila som ťahala ho dnu. Aj v strede jesene tu bolo cítiť čerstvú vôňu kvetov, ktorá sa nad nami lahodne vznášala ako opar. Zamierili sme po chodníčku a ja som ihneď zbadala moju a Shanovu lavičku, no uvedomila som si, že by to asi nebolo dobré sedieť tam s Lucasom. Mala som pocit, že by ju to..... zneuctilo. Uvedomila som si, že ma ťahá do stredu, kde bolo oveľa viac zelene. Hoci tam nebolo toľko kvetov ako na začiatku, bolo to čarovné miesto. V srdci parku majestátne stála menšia fontána. Kamennú misu podopieral hrubý stĺp s rôznymi ornamentmi. V nej bol druhý- tenší a dlhší a na jeho vrchu sa nakláňal anjelik s jednou nohou ladne pokrčenou, krídla mal radostne rozprestreté a v rukách držal luk so šípom,  z ktorého striekala voda. Pripomínal mi Amorka, ktorý sa už-už chystal trafiť niekoho svojím hrotom lásky. Vytvárala okolo seba akýsi tajomný kruh, ktorý nesmel nikto porušiť. Nad ňou sa vznešene skláňali dve čerešne, ktoré boli celé bez seba, že môžu byť tak blízko pri tejto vznešenej ‚dáme‘. Oproti fontáne bola lavička, na ktorú som sa spolu s Lucasom posadila.

„Je to nádherne,“ vyslovila som pošepky, akoby som sa bála, že keby som to povedala o niečo hlasnejšie, naruším ten pokoj.

„Hej, to je.“

Okamžite som vytiahla papier a načrtla jemné obrysy fontány. Cítila som ako nakúka ponad moje plece, aby mohol sledovať ako pracujem. Opatrne som sa mu pozrela do tváre a vtedy som si bola istá, že mi niečo chce povedať. Niečo osobné, čo len tak hocikomu nevravel. Bola som zvedavá, čo to môže byť, no nechala som to tak, aby mi to povedal sám.

„Znervózňuješ ma,“ povedala som mu. „Nemám rada, keď na mňa niekto pozerá, ako kreslím.“

„Prepáč,“ odvetil a mierne sa odtiahol. „Máš naozaj talent.“

„Prosím len nezačni ochkať aké je to nádherné a tie podobné veci,“ upozornila som ho.

„Jéééééj, to je úžasné,“ napodobnil priblblý tón a smial sa nad mojou reakciou.

„Presne toto som myslela,“ povedala som mu a škaredo som naňho zagánila, no potom som sa usmiala.

„Hm, to je ale odporné. Lepšie?“ spýtal sa a kútiky úst mu krivilo do úsmevu.

„To už hej,“ zasmiala som sa a pokračovala v kreslení.

Dlho sme sedeli bez jediného slova, no mala som pocit, že nám obom to ticho vyhovuje. Odrazu jeho hlas, hoci hovoril tak, že som ho ledva počula, preťal ovzdušie ako blesk.

„Ona nie je taká.“

„Kto?“

„Liza. To blond dievča, ktoré sa preháňa po chodbách s Tracy a Samanthou. Ona táka nebola.“

„Ako to vieš?“

„My sme spolu chodili ešte keď nemala schopnosti. Bolo to úžasne milé dievča. Jej prioritou nebola móda a zovňajšok, ale učenie. Nevieš si predstaviť aká bola v škole bystrá. No potom som sa s ňou rozišiel a odvtedy sa veľmi zmenila.“

Odtrhla som pohľad od papiera a uprela som ich na Lucasa. Jeho pohľad bol, akoby sa pripravoval na popravu.

„Mal si ju veľmi rád?“ položila som ďalšiu otázku a oprela si bradu a koleno zdvihnutej nohy.

„Áno.“

„Tak prečo si sa s ňou rozišiel?“

„Ona..... podviedla ma. Tvrdila, že ma stále ľúbi, no cítila niečo aj k tomu druhému, tak som jej povedal, aby si vybrala. Keď ani po týždni nevedela, koho má radšej, uľahčil som jej to.“

„Podvedený, vitaj v klube,“ zatrpknuto som sa usmiala.

„Prečo?“ nechápal.

„Môj bývalý, Sebastian, nadrogoval moju kamošku a potom ju zneužil,“ vysvetlila som mu.

Bolo záhadné, ako ľahko som mu to povedala na rozdiel od Shana. Nevidela som dôvod, prečo by som mu to nemohla prezradiť. Vedela som, že to nikomu nepovie. Jednoducho som mu verila. A tiež som mala akési vnútorné nutkanie. Možno to bolo tým ,že aj on to zažil a vedel ma lepšie pochopiť. Poznal tú bolesť z rozchodu, to sklamanie, keď sa to človek dozvie.

„To by som na neho nepovedal,“ odvetil a nahodil neurčitý pohľad.

„Vieš, že ani ja, kým som ho neprichytila na nej nahého.“

„Sila,“ skonštatoval.

„Aj ja si myslím.“

Pokračovala som v maľovaní a jeho sústredený pohľad ma znervózňoval. Vedela som, že sleduje každý môj pohyb. Že ho to fascinuje. Nemala som tušenie prečo som si tým bola taká istá, no bolo to tak. Niečo na mne ho strašne priťahovalo a ja som nevedela, čo to bolo a ako by som tomu mohla zabrániť. Možno bude lepšie, ak sa s tým jednoducho naučím žiť a nebudem tomu dávať až taký význam. Veď doteraz sa predsa ešte nič nestalo.

„Ešte stále ju máš rád?“ spýtala som sa po chvíli.

„Neviem. Už nie je taká ako predtým. Stal sa z nej klon Samanthy. Odrazu ju zaujímajú úplne iné veci ako predtým. Čo si dám na seba? Som pekná? Som štíhla? Už v nej nevidím to milé dievčatko, s ktorým bola taká zábava. Ktoré si dokázalo uťahovať samo zo seba. Keď si spomeniem na staré časy, ľutujem, že to tak pokazila. Možno keby som jej nedal kopačky, možno by si vybrala mňa, no neviem aký by bol náš vzťah. Asi by som jej už tak nedôveroval ako predtým . Ona si v poslednom čase neuvedomuje pravé priority sveta. Nepoznala to, čo ty, nezažila aké je to neustále prevážať mŕtvych, medzi ktorými je aj vlastná rodina.“

„Ty si musel previesť vlastnú rodinu?“ spýtala som sa šokovane.

„Hej, svoju mamu,“ odvetil skormútene.

„To mi je ľúto,“ povedala som a pohladkala ho po ramene.

„Je nepríjemné vidieť, ako si tvoja mama, ktorá s tebou nežije podrezala žily a ty jej teraz pomáhaš na druhý svet. Vtedy nemohla pochopiť, ako som sa mohol stať anjelom smrti. Neustále opakovala, že jej je to ľúto. Že ju mrzí, že ma opustila. Nevedel som, čo jej mám na to povedať. Poriadne som ju ani nepoznal. Skoro celý život som prežil s dedkom a strýkom. Sú pre mňa všetkým. A keď sa spýtala, či jej dokážem odpustiť, povedal som nie.“

Hlas sa mu triasol, hruď sa mu nadvihovala nepravidelne a rýchlo. Musel to byť preňho naozaj hnusný zážitok. Rovnako som sa cítila, keď som myslela na koniec minulého školského roka. Nevedela som, čo mám robiť. Hlavu mal sklonenú k zemi a špičkou topánky na ňu kreslil neznáme čiary.

Ja by som niečo také asi neprežila, pomyslela som si. Znova som svoj pohľad uprela na výkres. Kresba bola už skoro dokončená.

„Ľúbila si ho?“ spýtal sa po chvíli. Hlas už mal vyrovnanejší a na tvári sa mu odzrkadľoval pokoj.

„Koho?“

„Sebastiana.“

„Ja... ani neviem. Vtedy to bolo dosť zložité. On hral basketbal. Obaja sme boli prváci, niektoré hodiny sme mali spolu. Keď vyhrali zápas proti najlepšej škole, všetci ho zbožňovali. Ako každá baba som aj ja zbožňovala ten jeho uhrančivý pohľad. No bola som zmierená s faktom, že by si babu, ako som bola ja, nikdy nevybral.“

„Prečo?“ skočil mi do reči.

„Aj mňa tie schopnosti zmenili, no k lepšiemu. Tam v Londýne som bola malá, sivá myška, ktorá sa všetkého bála. Nemala som veľa kamarátov, cenila som si samotu. A vtedy do môjho života ako blesk z jasného neba prišiel Sebastian. Nechápala som prečo ja, keď mal okolo seba plno krásnych báb, no nech to bolo akokoľvek, nechala som to tak. Bol ku mne milý, no potom sa pridal k Joeovej partii. Odvtedy to akoby nebol on. Chodili sme na všelijaké party a tak, no mňa to tam nikdy nebavilo. Na každom kroku som videla nejaký nechutný párik. Baby sa bozkávali rovno pred kamerami ostatních chalanov. Ani jeden z tých ľudí, ktorí tam boli neboli takí ako ja, no pre neho by som urobila všetko. Avšak situácia sa zhoršila. Pil, fajčil, mala som pocit, že tá partia mala niečo aj s drogami. V ten večer som sa o tom presvedčila. Ťahala som ho z každej šlamastiky a už sa mi nezdal taký úžasný ako predtým. Myslím, že keby nezneužil moju kamošku, aj tak by som sa s ním rozišla.“

Keď som skončila, vzdychla som si a ďalej kreslila.

„Mala si to ťažké,“ povedal ticho.

„Každá zlá skúsenosť je na niečo dobrá,“ odvetila som.

„Už je tma a ty nevidíš na papier. Chceš ísť domov alebo ešte chceš zostať?“

Pravdepodobne už nechcel ďalej rozoberať túto tému. Pozrela som sa na hodinky a bolo pol šiestej- ten - ten čas neuveriteľne letel. Cez konáre stromov len matne dopadalo svetlo.

„Niečo ti ešte ukážem,“ povedala som mu a ťahala ho k autu. Bez jeho dovolenia som si sadla za volant a naštartovala. S úžasom hľadel ako preberám kontrolu nad jeho vozidlom. Vyšla som na cestu a zamierila ku skalnému chodníčku. Netušila som prečo, len som mu chcela ukázať moje obľúbené miesto. Zdôverili sme sa tomu druhému so svojími problémami, a to akoby strhlo nejakú neviditeľnú stenu a boli sme si oveľa bližší.

O pár minút sme zastali pred malou cestičkou. Vystúpila som z auta a rozbehla sa po nej.

„No poď,“ zavolala som na neho, pretože som bola o kus popredu a nechcela som, aby niečo zmeškal.

„Sa ma chceš tajne zbaviť?“ robil si srandu.

„To ja nerobím.“

„Nie, to len tvoj priateľ.“

„Áno, on to má vo zvyku,“ zasmiala som sa.

Keď som vyšla úplne hore, zadychčane som sa pozrela rovno pred seba.

„Tam,“ ukázala som rukou Lucasovi, ktorý sa náhle zjavil pri mne. Zmohol sa len ja jedno slovo:

„Wow.“

Bol totálne ohromený. Kývla som mu hlavou, aby sme si sadli na koniec skaly. Boli sme tesne pri sebe a vtedy mi podvedomie, ani neviem prečo, zavelilo, aby som si položila hlavu na jeho rameno. Mozog okamžite vyslal signály telu a ja som poslúchla. Začudovane sa na mňa pozrel, no nenamietal. Akoby aj mohol, keď mu to bolo určite príjemné a ja som mala zvláštny pocit bezpečia. Sedeli sme tam, sledovali ako sa červená guľa pomaly stráca, keď v tom ma začal štekliť pod rebrami. Nemala som poňatia, čo ho to napadlo. Prudko som sa strhla a v prvej sekunde som myslela, že spadnem dolu, no našťastie som sa udržala.

„Skoro som sa zabila,“ obvinila som ho.

„Škoda, že len skoro,“ povedal so smiechom.

„Somár,“ odvetila som a tresla ho po ramene. Obaja sme sa smiali ako nepríčetní. Ľahli sme si na zem a dívali sme sa na tmavnúcu oblohu. Nevedela som, ako dlho sme tak boli. Na nebi sa už ligotalo aj pár hviezd. Odrazu sa Lucas posadil, otočil sa ku mne a opäť ma začal štekliť. Snažila som sa brániť, no nemala som najmenšiu šancu. Vtedy som sa prudko posadila až som ho skoro tresla do hlavy. Zo začiatku som si neuvedomovala, ako blízko má svoju tvár- došlo mi to až po chvíli. Avšak nebola dosť blízko na to, aby sa niečo stalo. Do líc sa mi nahrnula krv, srdce sa mi rozbúchalo, ako to obyčajne robievalo. Zvláštne, že sa o nič nepokúsil. Iba sa mi hlboko díval do očí. Rýchlo sme sa od seba vzdialili a postavili sa. Cítila som sa trošku trápne. Nevedela som, či by som mala, alebo nie. Netušila som ako zareagovať, pretože toto sa mi ešte nestalo. Moje ruky sa triasli, hoci nemali z čoho. Akoby sa celé moje telo zbláznilo a pomýlilo si Lucasa so Shanom.

„Mali by sme už ísť, je veľa hodín,“ povedal trochu nervózne.

„Dobrý nápad,“ pritakala som a zamierila cestičkou k autu. Otvoril mi dvere a ja som okamžite nastúpila. Asi v polke cesty potichu prehovoril.

„Nechcel som..... prepáč.“

„Nemám čo, ja som sa posadila,“ povedala som pevným hlasom. Nič by sa nestalo nebyť mňa. Odrazu svetlá ožiarili môj dom.

„Bolo mi dnes s tebou fajn,“ prehovorila som prv, ako som vystúpila.

„Aj mne. A naozaj prepáč ten koniec.“

„Ešte raz ti hovorím, nemôžeš za to.“

Vystúpila som z auta, a pred dverami som mu krátko zakývala. Potom zmizol v tme.

„Prišla si skoro,“ ozval sa otec z kuchyne len čo som vošla do domu.

Pozrela som sa na hodinky a s úžasom som zistila, že je ešte len osem hodín. V tomto ročnom období sa rýchlo stmieva a to človeka dokáže riadne pomýliť, pomyslela som si.

„No, vieš, ako rýchlo je teraz tma,“ zahovorila som svoj pravý dôvod.

„Hej, tomu potvorskému počasiu sa nedá veriť.“ Zdá sa, že som ho presvedčila. Vošla som za ním do kuchyne a pomohla mu s večerou. Keď už sme sedeli pri stole, spustil ďalší príval otázok.

„Kto to bol?“

„Lucas, nový spolužiak. Spoznala som ho cez prázdniny v Londýne. Je Anjel smrti,“ vyklopila som zo seba a razom odpovedala na ostatné jeho nejasnosti.

„Aha,“ odvetil. Nezdalo sa mi, že by mal niečo proti a to ma trošku prekvapilo. Môj otec totiž až priveľmi nedôveroval chalanom, čo sa okolo mňa motali. Keď sme dojedli umyla som riady a rýchlo vybehla do izby. Hodila som sa na posteľ a z nočného stolíka som vytiahla skrinku s denníkom.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Sunset - 11. kapitola:

5. Moonlight přispěvatel
05.06.2011 [20:27]

MoonlightElis ďakujem za komentár a nemusíš sa báť, zatiaľ zostane so Shanom :D

4. ElisR1 přispěvatel
05.06.2011 [20:23]

ElisR1Oj, to je délka =) =) =) No nic, ke kapitole:
Ten začátek, válím se tu smíchy =) =) =) a bude to jen tvoje chyba, když už se nezvednu =) =) =)
Nikdy nepochopím, co na tý chemii tak viděj Emoticon Emoticon
To přirovnání -> venku stál Lucas s rozzářenou tvářičkou, jako malé dítě, kterému dali lízátko... no u toho jsem se fakt rozesmála... a co hůř, dostala jsem chuť na lízátko =) =) a to doma nemáme :(
Chudák, co si to Lucasovi provedla, jeho mámu? Chudášek malinkej =)
Hele, já chci aby zůstala se Shanem, jako nic proti Lucasovi, ale Shana mám vážně radši =) =) =)
A ten konec, jako jejímu tátovi nevadí, že se kamarádí s Andělem smrti, ale jakmile chodí se Shanem, tak se může zbláznit... =)
No nic, už to nebudu komentovat, bylo to naprosto úžasný jako vždycky, super, jsem zvědavá, jak to mezi nimi dopadne, ale furt doufám, že zůstane se Shanem, no uvidíme =)

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. MirrorGirl454 přispěvatel
21.05.2011 [15:41]

MirrorGirl454Škoda, myslela som, že sa konečne niečo stane, ale nič... bohužiaľ... Emoticon Emoticon Emoticon
A ten začiatok nemal chybu, ja som jednoducho nemohla, heheheheheh. Emoticon Emoticon
Skvelá kapitola, ako vždy. Emoticon

2. Moonlight přispěvatel
21.05.2011 [13:58]

Moonlightajeje ďakujem za komentár

1. ajeje
21.05.2011 [13:50]

uzasna kapitola Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!