OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Stretnutie s osudom - 2. kapitola

01.11.2012 (11:00) • Elizabeth • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 586×

Je tu príliš veľa svetla. To svetlo bolo všade a bolo otravné, nedokázala som premýšľať. Kde to vlastne som? Donútila som sa pomaly otvoriť oči. Bola som v malej miestnosti. Vedľa mojej posteli bol malý stolík a vedľa mňa stál veľký prístroj, ktorý neúnavne pípal. Do nosa mi udrel známy a nepríjemný zápach, ktorý sa mohol spájať len s jedným slovom- nemocnica. Bola som v nemocnici, no čo tu vlastne robím?

Vedľa mňa sa niečo pohlo. Automaticky som na tú stranu otočila a snažila sa zaostriť na postavu, ktorá sedela na mojej posteli. V hlave sa mi ozvala silná bolesť.

„Mami?“ Prekvapilo ma, aký slabý som mala hlas.

„Elizabeth, zlatko si v poriadku, neboj sa.“ povedala tichým a chlácholivým hlasom. Niečo na nej nebolo však v poriadku. Mala opuchnuté oči a vyzerala unavene.

„Čo sa stalo? Prečo som tu?“ Hlava ma stále neskutočne bolela, nevedela som si na nič spomenúť a mala som pocit, že každú chvíľu znova zaspím.

Mamina sa na mňa pozrela s veľkým smútkom v tvári a potichu vzlykla.

„Zlatko, ty a Ella ste mali nehodu.“ Po tvári jej už stekali slzy. Ja som sa na ňu nechápavo pozerala a snažila sa na niečo spomenúť, moja hlava bola však prázdna. Nechápala som to, ničomu čo sa tu deje. Prečo plače?

„Mami, čo sa stalo, aká nehoda?“ Chcela som ju upokojiť, že sa nič nestalo, že som tu a som živá, no namiesto toho ma niečo napadlo:

„Kde je Ella? Je v poriadku?“ Telom mi prebehol pravý, nefalšovaný strach. Prečo tu nie je Ella? Prečo si na nič nespomínam?

Namiesto odpovede mamina začala ešte viac plakať a pokrútila hlavou.

„Srdiečko, je mi to tak strašne ľúto...“

„Čo ti je ľúto? Čo sa to tu deje?“ skočila som jej do reči.

„Ella je mŕtva.“

Zrazu sa mi začalo všetko vybavovať, pomaly a bolestivo. Išli sme do školy a zrazu sa na nás vyrútilo auto, chcela som stiahnuť Ellu späť, no už bolo neskoro. Po tvári mi začali stekať slzy. Ona, nemôže byť mŕtva!

„Nie,“ zašepkala som.

„Zlatko, neboj sa, bude to dobré, Elle je už teraz dobre...“ snažila sa ma upokojiť, no ja už som nemala silu počúvať ju. Zrazu ma pochytila strašná zúrivosť a zúfalstvo. Ona nie je mŕtva. To nie je pravda! Nemôže byť mŕtva!

Pomedzi slzy, ktoré mi už stihli zmáčať celú tvár som začala kričať a kopať. Nezáležal o mi na tom, ako sa ma mamina snažila upokojiť, bolo mi dokonca jedno aj to, že som ju celú doškriabala, keď sa mi pokúšala držať ruky. Jediné na čom mi záležalo bolo, že už nikdy neuvidím Ellu. Bolesť a smútok boli v mojom srdci priam neznesiteľné, v tej chvíli som si priala umrieť. Myšlienka, že moja najlepšia kamarátka už tu nie je, bola neznesiteľná.

Do izby v trhla sestrička a z bieleho plášťa vytiahla injekciu. Silne mi chytila ruky, a pocítila som jemné bodnutie. Po celom tele sa mi rozlial príjemný a upokojujúci pocit. Už som nevládala kričať, nevládala som už ani dokonca zdvihnúť ruku. Pozrela som sa na maminu, ktorá stála v kúte a prestrašeným výrazom sa na mňa pozerala. Keď sa nám stretli pohľady, nečujne zašepkala:

„Všetko bude v poriadku, sľubujem.“

Bezbranne som položila hlavu na vankúš a zaspala.

Môj zdravotný stav sa veľmi rýchlo zlepšoval. Večer som už ležala vo svojej tichej izbe a plakala. Po niekoľko hodinovom plakaním v úplnom tichu mi niekto zaklopal na dvere.

Vo dverách sa objavili dôverne známe červené vlasy. Linda.

„Ahoj, sestrička, ako sa cítiš?“ povedala na moje prekvapenie s milým hlasom. Zvyčajne sa rozprávame iba keď sa hádame.

„Ako človek, ktorý videl umrieť svoju najlepšiu kamarátku,“ povedala som chrapľavým hlasom, pohľad som upierala na stenu predo mnou. To, čo nasledovalo, ma úplne prekvapilo. Linda si sadla na moju posteľ. Zahľadela sa na mňa ustarosteným pohľadom, ktorý mi nejakým zvláštnym spôsobom dodal nádej a povedala:

„Počúvaj ma, viem, že je to strašne ťažké, a že ťa už musí unavovať počúvať tie sprostosti typu: Neboj, veď ono to prejde, musíš ísť ďalej, a niečo tomu podobné. Chcem len, aby si vedela, že čokoľvek budeš potrebovať, budem tu pre teba.“

Sníva sa mi, alebo sa naozaj snaží utešiť? Oči mi znovu zaliali slzy, no tentokrát to boli slzy vďaky.

„Ďakujem,“ povedala som so slzami v očiach a objala som ju. Už som zabudla aké je príjemné cítiť jej vôňu a jej jemné objatie, v podstate som aj zabudla aké je príjemné mať sestru.

„Nemala by si byť teraz na nejakej super, tajnej párty alebo na niečom takom?“ usmiala som sa na ňu. Usmiala sa aj ona na mňa a zaiskrilo jej v očiach.

„V podstate už na ňu meškám asi hodinu, tak budem musieť ísť.“ Vstala z mojej postele a zamierila ku dverám. Keď už bola na chodbe otočila sa a povedala mi:

„A pamätaj, mame ani muk,“ šibalsky sa na mňa usmiala.

„Spoľahni sa.“

Za iných okolností by som to mamine pravdepodobne povedala, no po tomto našom krátkom rozhovore som sa rozhodla, že jej budem kryť chrbát, tak ako som to robila toľko krát keď sme boli ešte malé deti.

Asi ďalšiu hodinu som presedela v tichu ponorená vo svojich myšlienkach a predstavách. Predstavovala som si, aký bude môj život bez Elli a či sa medzi mnou a Lindou po tomto rozhovore niečo zmení a či jej môžem naozaj tak veriť, ako tvrdí.

 Z mojich myšlienok ma vytrhol zvonček na našich dverách. Vstala som z postele a zamierila som dole. Nohy som mala stŕpnuté a oči boľavé, čo ma neprekvapilo keďže som niekoľko hodín ležala bez pohnutia a plakala. Prekvapil ma iba fakt, že aj keď zvonček neprestával zvoniť, nikto nešiel otvoriť. Nazrela som do maminej izby. Spala hlbokým spánkom a niečo si mrmlala zo sna. Koľko bolo vlastne hodín?

Keď som sa konečne dotackala na dolné poschodie a otvorila dvere, pohľad, ktorý sa mi naskytol, ma vystrašil. Predo mnou stáli dvaja policajti s vážnymi tvárami. Vyšší z nich so strapatými hnedými vlasmi ku mne pristúpil o krok a hlbokým hlasom sa ma opýtal:

„Elizabeth Dorsenová?“ Automaticky som o krok ustúpila.

„Áno, to som ja,“ podarilo sa mi vykoktať, no stále som si skúmavo a zároveň so strachom prezerala oboch policajtov.

„Máme na vás pár otázok...“

Autor: Elizabeth, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stretnutie s osudom - 2. kapitola: