Stretnutie s osudom - 1. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Elizabeth Dorsenová na prvý pohľad vyzerá ako obyčajné sedemnásť ročné dievča, no opak je pravdou. Dozvie sa o temnej minulosti jej rodiny a bude musieť bojovať o svoje prežitie. Podarí sa jej premôcť zlo, ktoré je z dňa na deň silnejšie?

01.09.2012 (15:00) • Elizabeth • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 739×

EDIT: Článok neprešiel korekciou!

Jedinečnosť. Čo to vlastne je? Podľa vedcov, je to niečo zriedkavé, ojedinelé, vzácne a podľa básnikov to je niečo nekonečné, ktoré má svoj koniec. Nech toto zvláštne slovo znamená čo chce, všetci sa v jednom zhodnú: jedinečnosť je dobrá vlastnosť človeka. Je to niečo, čo robí človeka nezameniteľným, lenže moja jedinečnosť sa stala mojím prekliatím. Dosť bolo zbytočných slov, ktoré aj tak nikoho nezaujímajú. Volám sa Elizabeth Dorsenová, mám 17 rokov a toto je môj príbeh:

1. kapitola

Každé jedno ráno ešte skôr ako otvorím oči, keď moja myseľ ešte stále blúdi v nezmyselných snoch, ľutujem dňa skôr ako začne. A toto ráno nebolo iné.

Keď ma môj budík z trhol z jedného strašidelného sna, ktorý sa mi sníva už 7 rokov každú jednu noc, bola som mu neskutočne vďačná.

Už ma unavovalo prežívať ten strašný zážitok znova a znova. Mála som len 10 rokov. S mojím ocinom sme sa večer vracali z obchodu, keď nás zrazu niekto napadol. Bolo ich asi päť. Chceli mňa. Neviem z kadiaľ som na to prišla, ale jednoducho to viem. Ocino sama snažil zachrániť, ale doplatil na to smrťou a ja som zatiaľ stihla utiecť.

Aj keď sa to stalo dávno, stále som to mala pred očami. Stále som cítila ten strach, zúfalstvo, hnev a smútok, čo som vtedy prežívala. A vtedy sa mi prvý krát prejavila moja jedinečnosť alebo ako to ja volám- moje prekliatie.

Vždy, keď sa má stať niečo zlé, v mojej hlave sa ozvú hlasy. Varujú ma. Je ich veľa, šepocú a prekrikujú sa. Viem, viem, zniem ako blázon, ale neraz mi zachránili život. Kvôli tomu som dosť uzavretá. Nedôverujem ľuďom a preto ma začali všetci odsudzovať. Hovoria mi, že som šibnutá a v podstate majú aj pravdu.

Keď som sa prebudila, unavene som sa presunula do kúpeľne a zahľadela sa na svoj obraz v zrkadle.

Objavila sa tam moja pekná opálená tvár, dlhé gaštanovo hnedé vlasy, ktorá sa vždy neposlušne vlnia, veľké čierne oči, malý nos a plné ružové pery. Rýchlo som sa pripravila do školy.

Ako som zchádzala po schodoch do kuchyne, ktorú máme spojenú s obývačkou, do nosa mi udrel nepríjemný zápach. To mohlo znamenať jediné: mamina sa zase pokúša variť. Žiadna výhra.

„Dobré ráno, mami.“ povedala som s úsmevom.

„Ahoj, srdiečko.“ povedala a začala odpratovať všelijaké mystičky, ktoré asi použila na to, čo tak veľmi smrdí.

„Ehm, mami, horí ti rúra.“ ukázalo som na našu novú rúru z ktorej sa začalo riadne dymiť. Mamina začala stresovať a keď vyberala plech s jej výtvorom, popálila sa. Celá ona.

„Prepáč, zlatko, dnes budeš mať trošku pripálenú desiatu.“

„To nič, nemala si si robiť starosti.“

Musela som ísť otvoriť okno, smrdelo to ako spálené mäso a nedalo sa to už vydržať.

„Čo to vlastne je?“ opýtala som sa opatrne, keď to krájala.

„Hríbový koláč. Môj vlastný recept.“ očividne. Bola z toho taká nadšená, že som nej nemohla pokaziť radosť. Aj keď moja úžasná sestrička Linda, by to s radosťou urobila. Síce má 21 rokov, vôbec sa tak nespráva. Je to totálny rebel (veď aj tak vyzerá, jej červené vlasy svietia na kilometre).

V tom niekto zazvonil. Kath. Kath, bola v podstate moja jediná kamarátka. Ona jediná si nemyslela, že som šibnutá a nevšímala si tie všetky urážky, čo mám všetci hovorili. Je jednoducho.....iná. Otvorila som dvere a tam stála stará- dobrá Kath. Má dlhé hnedé vlasy, sivé oči a ako vždy mala na sebe svoje obľúbené fialové tenisky, ktoré jej dnes ladili k fialovému topu. Naštvane si klopkala nohou. A z jej výrazu som pochopila, že je naštvaná.

„Elizabeth Dorsenová meškáme! Ak do piatich minút nebudeš hotová zmeškáme hodinu!“

„Ahoj, Kath, aj ja ťa rada vidím.“ usmiala som sa provokačne. Na moje prekvapenie len prevrátila oči. Asi fakt meškáme, pretože si nikdy nenechá ujsť príležitosť, kedy ma môže podpichnúť. Rýchlo som si zobrala tašku, rozlúčila som sa s maminou a zobrala som si moju dnešnú „voňavú“ desiatu, ktorá čím najskôr poputuje do kontajnera. Keď zacítila moju desiatu so zákerným úškrnom sa spýtala:

„Tak, čo máme na dnešnom mamičkinom meny?“

„Dnes je to Hríbový koláč.“ odpovedala som.

„Hm, bolo to aj horšie.“ mykla plecom a začala sa smiať. A mala pravdu. Moja mama a varenie, to vôbec nejde dokopy.

Celú cestu sme sa smiali a Kath horúčkovito rozoberala nejaký film, ktorý včera videla v telke.

No v tom som niečo začula. Nebolo to vonku. Bolo to v mojej hlave. Tie hlasy by som spoznala hocikde. Tento krát boli rýchle, nerozumela som im. Zastavila som a Kath tiež. Niečo hovorila, no ja som ju nepočúvala. Hlasy v mojej hlave boli náhlivejšie. A posledné, čo som počula bolo: OTOČ SA! Urobila som ako mi to prikázalo. V tom sa zo zákruty vyrútilo auto. Išlo neskutočne rýchlo a rútilo sa priamo na nás. Pamätám si ako som skríkla: Kath, POZOR!!!“ chcela som ju stiahnuť na bok, no vyšmykla sa mi. O niečo som zakopla a spadla na zem. Do hlavy mi udrela strašná bolesť. Auto prudko vpálilo do zmätenej Kath, ktorá tam len tak stála. Strašne ma bolela hlava. Posledné, čo si pamätám je ako ma objala príjemná temnota, ktorú som s radosťou prijala...

Autor: Elizabeth, v rubrice: Povídky » Na pokračování