Stredná škola 6. a 7. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Takže, toto je dvojitá kapitola. Dúfam, že sa Vám bude páčiť. V 6. kapitole sa dozviete: Kto prišiel navštíviť Jesiccu. V 7.kapitole sa dozviete strhujúcu správu. Otec jej nepovedal pravdu a teraz nevie, čo si o tom má myslieť.

25.08.2011 (17:00) • sada010 • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 494×

Jesicca:

„Čo, na to povedať?“ opýtal sa s hlbokým povzdychom.

„Je to na tebe, čo na to povieš, ale pamätaj na to, že to nesmieš nikomu povedať,“ povedala som so slzami v očiach len, len som ich zachytila a nepustila.

„Neboj sa, je to u mňa v bezpečí,“

„A, už si pokročil s hľadaní toho dievčaťa?“

„Nie, ale už mám podozrenie,“ povedal a mne sa zrýchlil tep, nevedela som, čo mám robiť.

„Povieš mi tvoj tip?“ vyzvedala som, no nemohol to vedieť, nemohol.

„Ani náhodou,“ povedal s úsmevom. Ale v tom pribehla Elizabett.

„Hej, vyhrala si a, mimochodom, čo tu robíš týmto, no...“ chcela dokončiť, ale pozrela som na ňu a hneď bola ticho.

„Rozprávame sa,“ povedala som. A v tom prišli aj Michalovi kamaráti.

„Hej, pozrime sa, naše drzé dievčatko, počúvaj, odkiaľ sa vieš tak biť?“ opýtal sa ma Marek.

„Aj ja teba rada vidím a chodila som na box, ale ako nepovinný predmet,“ povedala som, ale viem, že to nebola pravda, boxu som sa venovala na plno.

„No keď myslíš,“ povedal Marek.

„Mimochodom, nepôjdete s nami osláviť, že sme sa zbavili tej mrchy,“ povedal s úsmevom.

„Ja nepôjdem,“ povedala som „ale keď Elizabett chce, nech ide,“ dodala som.

„Prečo?“ opýtal sa ma Mickey. Do kelu, čo poviem? Nechcem im povedať, že nemôžem ísť s nimi preto, že nemôžem byť s Michalom vonku, v jeho blízkosti, neviem, čo sa so mnou deje, musela som sa držať od neho ďalej. Ale v vtom mi zazvonil mobil.

„Čo ti frajer píše?“ opýtal sa Marek.

„Nie, je to sms-ka od tata,“ povedala som otrávené. Konečne som našla mobil a prečítala som si sms-ku.

Prídem pre teba o 17:25 presne. Žiadne meškanie nestrpím. Pôjdeme navštíviť mojich známych.

Pozrela som na hodinky a bolo už štvrť na päť.

„Už musím ísť,“ povedala som a odišla som. Keď som prišla domov tak moja nová opatrovnica ma už čakala, lebo samozrejme o všetkom vedela. Hneď som sa išla obliecť do úžasných šiat, ktoré mi naposledy kúpil tato. Boli z Milána. Boli fialové a krátke presne podľa môjho štýlu. Keď som so sebou skončila, tak bolo presne sedemnásť dvadsaťpäť. Zbehla som po schodoch a už ma tam čakal tato, hneď som ho objala a ako vždy sme boli potichu. Nerozprávali sme sa skoro nikdy. Keď sme spolu, tak je to vlastne ako keby sme ani neboli rodina. Ale aj tak ho strašne ľúbim. Keď zastavilo auto, zbadala som veľký, prepychový dom. Nie, nebol to dom, ale vila. Len dúfam, že tam nebudú takí snobi ako minule. Musela som potknúť čašníka, aby ma oblial a ja som mohla ísť domov. Keď sme vyšli z auta, tak sme hneď išli do vnútra. A v tom ma niečo prekvapilo. Uvidela som hostiteľku a jej syna. Bol to Michal. Bol úžasne oblečený. Mal smoking, ale nie taký obyčajný, jemu strašne pristal. Keď ma uvidel, tak hneď sa ospravedlnil a odišiel.

V tom sme pristúpili k hostiteľke a môj tato povedal: „Jesicca, toto je moja priateľka, Miriam,“ povedal a chytil ju okolo pásu. Ja som naňho pozrela tým pohľadom, že povedz mi pravdu.

„No dobre, sme viac ako priatelia, je to moja snúbenica,“ povedal a Miriam ukázala zásnubný prsteň.

„Gratulujem,“ povedala som s úsmevom, ale dobre som vedela, že im to dlho nevydrží.

„Ďakujeme,“ povedala aj za tata.

„Kedy bude svadba?“ opýtala som sa.

„O trinásť mesiacov,“ povedala až s prehnatím úsmevom.

„Potrebujem ísť na vzduch,“ vymyslela som si niečo, aby som mohla odtiaľ vypadnúť.

7. kapitola:

Jesicca:

„Záhrada je tamto,“ povedala a ukázala na veľké dvere smerujúce von.

Keď som konečne vyšla von, uvidela som stajne. Dvere boli otvorené, a tak som vošla. Bolo tam dvanásť koní. Hneď pri dverách som uvidela takého bodkovaného koňa. Ale mne zaujal iba jeden kôň. Bol asi v strede a bol čierny ako noc. Pomaly som prešla k jeho ohrade a on sa na mňa pozrel takým pohľadom, takým strašidelným. Ale aj cez to som natiahla ruku, že ho idem pohlatkať, ale on odvrátil hlavu. Kone som mala rada ale z tohto som mala strach, ale zároveň som cítila niečo zvláštne, niečo neopísateľné. A vtom mi napadlo, že by som si zajazdila na ňom. Naposledy som jazdila na koňovi tak sama, keď som mala dvanásť. Potom som musela prestať s jazdectvom, pretože som sa presťahovala. Otvorila som ohradu a vošla dnu. Za sebou som ju zavrela ako vždy predtým. Chcela som ho pohladkať, ale on sa dal na zadné a začal okolo seba kopať. A úplnou náhodou mi kopol do hlavy. Pamätám si iba to, že som padla na seno.

O pár hodín neskôr:

Počula som chodenie okolo mňa. No, neotvorila som oči.

„Kde to som?“ opýtala som sa, ale ešte stále so zatvorenými očami. Keď som otvorila oči, uvidela som sa ležať na posteli. A v izbe bola iba Miriam.

„Kde to som?“ opýtala som sa ale už zlostnejšie.

„V hosťovskej izbe,“ povedala nevinne.

„Čo sa stalo?“ opýtala som sa už pokojnejšie.

„Kopol ta kôň.“

„Dúfam, že sa mu nič nestalo.“

„Ty máš rozbitú hlavu a ty sa pýtaš, či sa mu nič nestalo?“

„Kde je tato?“ opýtala som sa a snažila som sa už postaviť z tej postele.

„Je na chodbe,“ povedala a ukázala na dvere.

„Ok, čím skorej ho nájdem, tým skorej pôjdeme domov,“ povedala som a vyšla som z izby.

„Tu si, môžeme už ísť?“ opýtala som sa, ale nečakala som odpoveď, čakala som, že sa postaví, ale on tam iba sedel.

„No, vieš, ja tu bývam,“ povedal.

„Ale mňa odviesť môžeš,“ povedala som.

„Vieš, prečo som prišiel na Slovensko?“ opýtal sa ma ale ja som nepovedala nič. Nevedela som to.

„Kvôli tebe, vieš, tvoja mama mala nehodu a ja som teraz tvoj oficiálny zástupca,“ povedal a mne začali tiec slzy po tvári.

„Ty mi chceš povedať, že mama...“ nemohla som to povedať. Nič nepovedal a iba prikývol. Ja som začala ešte viac plakať. Nohy ma zradili a len som padla na zem. Nechápala som, akú mala nehodu, ale ani som to nechcela vedieť. Chcela som iba plakať.

Ale iba na jednu otázku som sa zmohla: „Koľko o tom vieš?“ Keď mi neodpovedal zopakovala som otázku: „Koľko o tom vieš?“ Ale na tu mi už odpovedal.

„Dva týždne,“ povedal skľúčené.

„Takže ty to vieš dva týždne a ja sa to dozviem iba teraz?“ opýtala som sa úplné už nadne.

„Jesicca, prosím, nerob to este ťažšie, ako to je,“ povedal.

„A čo bude so mnou?“ opýtala som sa.

„Presťahuješ sa sem,“ zasiahla Miriam.

„Je to síce lákavá ponuka, ale nie, ďakujem,“ povedala som už pokojnešie.

„Tak a dosť!“ zakričal na mňa. „Presťahuješ sa sem, či sa ti to páči, alebo nie,“ povedal vážne.

„Fajn, tak mi sem dones všetky moje veci,“ povedala som ako rozmaznané dievčatko.

„Zajtra, ale v tvojej izbe máš veci, čo som ti kúpil,“ povedal a ukázal na izbu z ktorej som vyšla. A tak som sa rozbehla do mojej novej izby. Ale poriadne som buchla dvermi. Sadla som si na moju novú posteľ a rozmýšlala som, či mu vôbec dokážem odpustiť. A tak som vytiahla mobil a vytočila číslo Elizabett. Zvoní to...

Autor: sada010, v rubrice: Povídky » Na pokračování