OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Stredná škola 10. kapitola

07.02.2012 (14:00) • sada010 • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 614×

Posledné vety z minula:

„Mám geniálny nápad. Poďme už do školy,“ povedal Michal a začal ma ťahať za ruku.

„Čo to robíš?“ opýtala som sa.

„Zachraňujem ťa. Pozri, tebe to možno nedochádza, ale mne úplne. Nedovolím, aby si mi zničila život. Jasné?“ začal na mňa byť nepríjemný.

„Ale no tak nemusíš to brať tak vážne,“ povedala som a dala som mu pusu.

„Neurob niečo, čo by ťa mohlo mrzieť,“ povedal vážne.

„Ale no tak veď sa nič nedeje, užívaj si,“ povedala som a dala som mu ďalšiu pusu páčilo sa mi, ako chutí.

„Tak ako chceš,“ povedal a zatiahol ma do nejakej miestnosti, zavrel dvere a začal ma všade bozkávať.

„To stačí,“ povedala som, ale on neprestával. A tak som mu stúpila na nohu.

„Povedala som, že to stačí,“ odvetila som a s úsmevom som odišla.

„Nenávidím ťa,“ povedal.

„No o čo? Veď ani ja teba nemám rada a žijem s tým pocitom. Tak si to nejako zariaď, aby si neurobil niečo, čo môžeš oľutovať,“ povedala som a napravila som si šaty.

„Povedz, ale úprimne, čo ku mne cítiš?“ spýtal sa a pritisol si ma k sebe. Mala som chuť dať mu pusu, ale nakoniec som sa premohla.

„Nič, totálne nič. Necítim nič ,lásku ani nenávisť či dokonca ľútosť. Skrátka nič,“ povedala som s úsmevom, no jemu nebolo moc do smiechu.

„Prečo mám taký pocit, že klameš?“ opýtal sa.

„Pozri, na to či klamem, alebo hovorím pravdu musíš prísť sám,“ povedala som a odišla som z tej miestnosti. Vyšla som von z domu a oprela som sa o auto.

„Trochu života do toho umierania,“ povedala som, keď som ho videla ako vychádza z domu s takými malými krokmi, že ja by som asi aj obehla tento dom, kým on by sem prišiel.

„Už idem láska moja,“ povedal so smiechom.

„Si otravný,“ povedala som a spravila som divnú grimasu.

„Nezabúdaj, že si rozbehla vlak, z ktorého už nejde vyskočiť. A len ja určujem rýchlosť a na akých zastávkach sa zastaví, je to jasné?“ opýtal sa ma, keď už bol pri mne. Išla z neho hrôza.

„Nebuď si taký istý,“ povedala som.

„Nezabúdaj, že bezo mňa svoj plán neuskutočníš, a keby ti to nestačilo mám na teba dosť veľa vecí, ktoré ti znepríjemnia život,“ povedal a chytil ma za ruku, otvoril dvere a hodil ma do auta.

„Nebude to divné keď pôjdeme tým istým autom?“ opýtam sa ho, až keď je v aute, ale asi musí chvíľu rozmýšľať pretože nič nepovedal.

„Bude, počkaj chvíľu,“ povedal so smiechom na perách.

Keď už sme sa blížili ku škole, no vlastne boli asi dve uličky od nej, auto zastalo.

„Čo sa deje? Ty vystupuješ?“

„Nie, ale ty áno,“ povedal a otvoril dvere.

„Si magor a už živote sa ťa ani nedotknem. A pokiaľ ma chceš vydierať s tým, že môj plán nevyjde, tak sa neboj, už mám náhradu,“ povedala som a vystúpila som z auta, ale musela som ho trošku podpichnúť. „A aby som nezabudla, ocko ma berie do Egypta a na trošku dlhšie ako všetci plánovali tak... bey,“ povedala som a otočila som sa, že už pôjdem, ale spomenula som si, že akurát dnes mám tieto nepohodlné topánky a škola je síce vzdialená už len asi dve ulice, ale sú to maxi ulice. Nič sa nedá robiť.  Vybrala som si mp4-ku, ktorú som dostala na Vianoce. Bola nádherná. Začala som rozmýšľať, čo si oblečiem a čo si zbalím zo sebou. Milovala som tieto naše výlety poza školu a nakupovanie od rána až do večera. Ako veľ mi mi to chýba. Keď som prišla do školy všetci sa zhromaždili v telocvični. V strede stál nejaký ujo. Všetci sa utíšili a on začal rozprávať:

„Milí študenti,

Som  Váš nový riaditeľ pán Alexander Smith. Moja predchodkyňa bola odvolaná z tejto funkcie, pretože porušovala nariadenia školy. Odteraz sa táto prestížna škola nevolá Gymnázium svätej Alžbety, ale volá sa Alexandrovska univerzita. A ako ďalšie zmeny budú, že budete mať uniformy. Vaši rodičia sú už informovaní a súhlasia s tým. Tak si myslím, že si po škole môžete vyzdvihnúť nové uniformy a zajtra ich všetci budete mať na sebe. Inak budete po škole. A ďalšia vec je, že každý mesiac budete písať písomky z každého predmetu, a keď nezvládnete tie testy napísať lepšie ako na štvorku, tak budete vylúčení z našej univerzity.

Na dnešok to stačí ak máte nejaké dotazy, rád vám ich zodpoviem u mňa v kancelárii“.

To nie je  možné, ale môže ma aspoň pustiť do Egypta. Zahrám mu na city a mám to. A tak som išla do riaditeľne. Nikto tu nebol, mala z toho divný pocit. Zaklopala som a vošla som.

„Dobrý deň,“ povedala som a milo som sa usmiala.

„Dobrý deň slečna. Môžem vám nejako pomôcť?“ opýtal sa ma s úsmevom.

„Viete, chcela som sa vás opýtať či by ste ma neuvoľnili zo školy na päť dní. Ja učivo doženiem,“ začala som hneď vysvetľovať, len nech ma tam pusti.

„A smiem vedieť kam a s kým idete preč?“

„Do Egypta s otcom,“ povedala som, ale vedela som, že ma už nepustí. Čakala som so zatajením dychom.

„Nech mi váš otec zavolá a ja mu dám to povolenie, ale zajtra musíte ešte prísť do školy. Inak vám ho nedám a máte ich neospravedlnené. Jasné?“ opýtal sa vážne.

„Ďakujem, ani neviete čo to pre mňa znamená,“ povedala som asi prvýkrát, čo som tu, pravdu.

„To nestojí za reč a mimochodom, mali by ste chodiť v drese ako príklad vaším podriadeným. Ak sa nemýlim, tak vy ste kapitánka roztlieskavačiek?“

„Nie nemýlite sa, ale ja ňou nechcem byť. S tým som prestala. Mňa to už nebaví,“ povedala som tiež pravdu a bola som rozhodnutá si pred neho aj kľaknúť nech ma toho zbaví.

„Ale povedzme, že keď ostanete naďalej kapitánka, tak to bude pre vás velmi výnosné.“

„Prepáčte, ale nerozumiem vám.“

„Pozrite sa na to takto, ako kapitánka môžete chodiť neskôr ako všetci ostatní a nemusíte si robiť úlohy, ale z času na čas by ste mohli. Potom tam máme uvoľnenie z hodín a sama si môžete vybrať tréningy, kde a kedy. Dresy financuje škola a samozrejme sústredenia. Toto všetko môžete mat keď ostanete ako kapitánka.“

„Prečo chcete iba mňa?“

„Pretože veľmi dobre viem, aká ste v tom dobrá a je to veľká prestíž mať na Slovensku jediný tým roztlieskavačiek, ktorý pôjde na majstrovstvá sveta.“

„Tak platí. Ostávam a už by som mala ísť,“ povedala som a odišla som. Cestou do triedy som napísala sms-ku tatovi nech zavolá riaditeľovi, aby ma uvoľnil. Keď som vchádzala do triedy, všetci už boli na svojom mieste. Vchádzam do triedy a ospravedlňujem sa učiteľovi. Posadím sa na miesto. V tom niekto zaklope na dvere. Bola to zástupkyňa riaditeľa.

„Pán učiteľ prepáčte, ale potrebujem Jesiccu kvôli rozpisu tréningu.“

„Samozrejme, že môžete, ale nech sa vráti ešte pred koncom hodiny, musíme sa porozprávať.“

„Samozrejme,“ povedala zástupkyňa. Keď sme boli za dverami ukázali mi rozvrh a ja som hneď vedela, že ktorú hodinu chcem.

„Dajte mi ich vždy, keď majú chalani z mojej triedy telesnú. Už môžem ísť?“ opýtala som sa, ale asi si všimla, že mám niečo za lubom.

„Samozrejme,“ povedala a otvorila dvere. Vošla som do triedy a sadla som si na miesto. Keď zazvonilo, učiteľ si ma zavolal ku katedre a začal rozprávať o tom, že moje známky sú velmi slabé, a že sa mám viac snažiť. Ja som sľúbila, že sa pokúsim, ale nič nesľubujem. Vyšla som z triedy a vtom ma niekto chytil za ruku a otočil o sto osemdesiat stupňov.

Autor: sada010, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stredná škola 10. kapitola: