OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Stratená - 2. časť

13.09.2016 (17:00) • PrincessCaroline • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1040×

Zrazu mnou trhlo načo som prudko otvorila oči a čakala kým dopadnem na zem. Lenže nič z toho sa nekonalo. Zistila som, že niekto zviera moju ruku. Hučanie krvi v ušiach ustúpilo a ja som konečne začala vnímať človeka, ktorý ma držal za rameno.

„Si úplne trafená?“ hulákal na mňa nahnevane. Alebo zúrivo.

Keď som ho videla, ako ma prepaľuje pohľadom, cudzí chlap v koženej bunde, prišla som k zmyslom. Celá som sa roztriasla.

Zaklipkal očami akoby sa aj on prebudil zo spánku a povolil zovretie. Na to sa nadýchol a vypustil nevrlé prepáč.

Stále som sa triasla, neschopná slova. Ešte pred chvíľou som bola príliš ponorená vo svojej hlave a čakala na koniec. Teraz som sa triasla strachom na neznámeho muža, ktorý ma držal za rameno a vďaka tomu som sa ešte nesklátila úplne na zem. Pustil ma a otočil sa spať, aby sa zohol pre svoju prilbu. Začala som vnímať okolie a zistila, že sa nachádzam v strede cesty v zapadnutej ulici.

„Kurva,“ ozvalo sa od neho, keď zdvíhal svoju motorku. Bola ošúchaná, ale aj cez to všetko veľmi pekná.

Ak by som sa na takej mohla previezť.

Vyzeral byť nešťastný z pohľadu na ňu. A ja som sa zahanbila. Kvôli mne si zničil motorku. Vôbec som sa mu nedivila, že po mne hulákal. Skôr sa divím, že ma neudrel.

„Si v poriadku?“ spýtal sa ma, keď sa odvrátil od svojej motorky.

„Áno,“ hlesla som slabým hlasom. „Ospravedlňujem sa, že ste kvôli mne prišli k škode.“

„No, dosť k veľkej,“ fľochol smerom k svojmu stroju a znovu sa zamračil. „O čo si sa pokúšala ty samovrah?“

Len som odvrátila zrak a konečne si uvedomila, že môj telefón vyzváňa o život. Bol to otcov asistent. Spomenula som si, že som vlastne utiekla z večere s otcom.

„Áno?“ ozvala som sa so stiahnutým žalúdkom.

„Váš otec neprijíma vaše neprofesionálne chovanie. Kam ste sa vytratila, slečna Brooková?“ ozval sa rezervovane z druhej strany. Samozrejme, že som nenosila otcove meno.

„Prišlo mi nevoľno a potrebovala som čerstvý vzduch. Môj otec preberal dôležité veci, nechcela som ho tým obťažovať,“ povedala som a visela som pohľadom na neznámom.

Pozoroval ma s nadvihnutým obočím.

„Potrebujem od vás jednu láskavosť Arthur,“ ozvala som sa rozhodne do telefónu. „Skolabovala som pri ceste a jeden vodič ma včasne zachránil pred nehodou, ale poškodil si pri tom motorku. Chcela by som mu to nejak vykompenzovať.“

Na druhej strane ostalo chvíľu ticho, Arthur to očividne referoval môjmu otcovi. Chvíľu sa tlmene rozprávali, keď sa Arthur znovu ozval.

„Váš otec vám vypíše šek tak sa prosím dostavte späť.“ A s tým zložil.

Pozerala som nemo na telefón. Práve som klamala Arthurovi o nehode a otec sa ani nespýtal či som v poriadku.

Neznámy si odkašľal čím pritiahol moju pozornosť.

„Aká náhrada?“ spýtal sa pobavene.

Zaklipkala som na neho očami kým som došla k významu jeho slov a poobzerala sa po okolí.

„Je vaša motorka ešte pojazdná?“ spýtala som sa bez okolkov.

Vážne som sa chcela cudzinca spýtať či by ma nezviezol? Vložiť svoj život jemu na tak nebezpečnom stroji?

„Nie je to v riti. Potrebujem zavolať do servisu, aby mi ju prišli zobrať,“ povedal a vyťahoval telefón.

„Vrátim sa za chvíľu aj so šekom,“ povedala som a náhlivo sa vydala spiatočnou cestou. Náhle som však zastala a poobzerala sa dookola.

„Nehovor mi, že ani netušíš odkiaľ si prišla. Čo si na drogách?“ ozval sa jeho smiech.

Pozrela som sa na neho s ľahkým podráždením, ktoré okamžite zmazal jeho pobavený smiech. Keď sa smial, vyzeral oveľa mladšie.

Odtiahol motorku ku krajnici, kde ju ako tak zabezpečil proti krádeži a s cigaretou v ústach mi povedal, že ma odprevadí.

Pretože dievčatá v puberte sú nebezpečné.

Arthur ma čakal pred vchodom a tak som neznámeho poprosila, aby počkal trochu ďalej. Boli sme príliš blízko podniku a ja som si nemohla dovoliť, aby ma s ním odfotili. Stále som síce nebola verejnosti predstavená ako jeho dcéra a preto som musela mať čistú minulosť. Muž sa na mňa len pobavene zaškeril a oprel sa o stenu pri obchode.

„Kde je otec?“ spýtala som sa Arthura, keď mi podával šek s vysokou čiastkou.

„Musel odísť. Prišlo mu do toho niečo dôležité. Trvá na tom, aby ste zašli k lekárovi takže som vám už zarezervoval termín. Odveziem vás domov,“ hovoril a kráčal k autu.

Nemo som sledovala Arthura ako kráčal smerom k autu, ktoré čakalo na nás. Môj otec už odišiel. Ani na mňa nepočkal. To so mnou zatriaslo. Cítila som sa zradená svojou vlastnou pravdou. Že sa zaujíma o svoju reputáciu viac než o vlastnú dcéru.

Bez slova som sa otočila a kráčala za mužom.

„Ďakujem za vaše sprevádzanie. Tu je váš šek a ešte raz sa ospravedlňujem za problémy, ktoré som vám spôsobila,“ hovorila som potichu pretože hlas sa mi triasol a priala som si, aby som bola vo svojej izbe schúlená v posteli.

„Ako sa vlastne voláš?“ spýtal sa ma zaujato, keď si bral šek. Ani sa nepozrel na sumu.

„Kathy,“ vyhŕkla som okamžite a zarazila sa. Ani som sa nespýtala na to jeho.

„Kathy, práve si si vyslúžila V.I.P pozvánku do klubu. Zdá sa, že potrebuješ prísť na iné myšlienky okrem samovraždy,“ uškrnul sa a vtisol mi do ruky niečo, čo vyzerala ako vizitka. „Moje meno je Victor.“

Keď som si večer ľahla do postele, v rukách som stále zvierala vizitku s ich pozvánkou.

Broken Chains.

To stálo na vizitke a pod tým bola adresa. Búrili sa vo mne protichodné pocity. Pretože to pre mňa bola prvá pozvánka akoby do iného sveta. Victorove črty som si vybaviť nevedela. Ulice boli dobre osvetlené, ale ja som si nemohla vybaviť, ako vyzerá jeho tvár. Možno to bolo kvôli tomu, že som sa vyhýbala očnému kontaktu. Ale skôr to bolo kvôli pohľadu, ktorý sa mi vypálil do mysle. Jeho ruka na mojej. A jeho potetované kĺby prstov. Možno som bola divná, ale pohľad na jeho odhalené tetovanie, ktoré môžu všetci vidieť, vo mne vyvolalo búrku citov.

Na jednej strane na mňa všetko kričalo, že si takí ľudia len koledujú o problémy. A moja utlačovaná stránka sa tlačila dopredu a chcela... Chcela, aby som sa budúci víkend vytratila z domu a šla za tam.

Začula som tichý tlak dvier a následné tiché šľapy.

„Spíš?“ ozval sa detský hlas, ktorý patril mojej mladšej sestre.

„Mala by si už dávno spať,“ napomenula som ju jemne šeptom a vizitku si zasunula po vankúš.

„Chýbala si mi na výlete,“ šepkala a tvrdohlavo sa tlačila do mojej postele.

„Aj ty mne,“ zašepkala som so stiahnutým hrdlom a pevne ju objala.

Maya sa často vykrádala v noci zo svojej izby vždy, keď už matka spala tvrdým spánkom. Spali sme v jednej posteli a často sa dlho rozprávali. Bol to náš jediný čas, kedy sme mohli byť spolu bez toho, aby sme sa obzerali, kedy nás kto nájde. Kým mi Maya rozprávala zážitky s jej novým psom, mne tiekli slzy a snažila som sa dýchať pokojne.

Počkala som, kedy zaspí a potom ju potichu preniesla do jej izby. Vyhla som sa tak všetkým problémom, ktoré by mohli nastať ráno. Ak by nás našla matka, ktorá by si určite ešte triezva, spočítala dva a dva. Nechcela som viac priťažovať jej nevinnej detskej mysli, ktorá nevedela pochopiť, že jej staršia sestra je len odpad. Akokoľvek som v tejto rodine trpela, Mayu som milovala viac ako svoj vlastný život.

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratená - 2. časť: