OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Stratená - 1. časť

25.08.2016 (14:00) • PrincessCaroline • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1075×

„Všetci by ste si mali brať z Kathy príklad,“ zaznel učiteľov hlas a za tým hromadné šumenie.

Skladala som si pokojne zošity, spokojná s výsledkami z testov. Som prvá. Prvá z nášho ročníka. Všetci budú na mňa pyšní. Unavene som si pretrela oči, ktoré ma zaštípali od nedostatku spánku. Už si ani nepamätám, kedy som sa naposledy poriadne vyspala. Posledné dni som len sedela nad učebnicami.

„Kathy, daj mi nejakú radu, ako skončiť na vysokom mieste v tabuľke,“ zacukroval vedľa mňa hlas mojej spolužiačky.

„Skús sa učiť,“ usmiala som sa na ňu s predstieranou milosťou a vstala od stola.

„Zas sa správa ako skurvená mrcha,“ ozvalo sa zo zadných lavíc.

„Pozri sa na ňu, je taká maličká- Kde sa v nej berie toľko arogancie?“

„Možno ju má ráno na raňajky!“

Triedou sa ozvala salva smiechu. Nevšímala som si ich a vyšla von na chodbu. Nezniesla som s nimi byť v jednej triede dlhšie ako cez hodiny. Mali ma v zuboch. Od prvého dňa, čo sme nastúpili na školu.

Treskla som dverami na záchode a zložila sa na misu. Dookola som si opakovala, že mi za to nestoja. Slzy sa mi tlačili do očí, ale myslela som na otca. Že ma príde pozrieť. Že ma možno pochváli. Bude na mňa hrdý. Pomaly som sa upokojila a oprela sa nohami o dvere. Nemohla som si dovoliť, aby som mala zlý priemer z predmetov. Nemohla som vybuchnúť na spolužiakov. Nemohla som vynechávať hodiny. Musela som byť najlepšia a najdokonalejšia dcéra.

Otočila som hlavu smerom na steny a zbadala malé obrázky, vymyslené prezývky a nadávky. Srdce sa mi rozbúšilo rýchlejšie. Zadumane som vytiahla fixu a začala čmárať po stenách. Pridávala som k svojmu malému dielu ďalšie príbehy. Ruky sa mi triasli a prišla som si tak živá. To pomyslenie, že by ma mohol niekto odhaliť.

Strach a vzrušenie.

Adrealín.

To bolo moja jediná záchrana.

Pozerala som sa v šatni na svoju skrinku. Znovu počmáraná a obliata niečím lepkavým. Vzdychla som si a položila si tašku na prázdnu lavicu. V škole už nikto nebol. Vždy som si počkala kým sa všetci vytratia a potom som si v pokoji upratala svoju skrinku. Šikana pre mňa nebola nová. Na vlastné prekvapenie, dokázala som si na to zvyknúť. Podstupovala som to od základnej školy. Po čase som zistila, že tí ktorí ma šikanujú, nie sú príliš originálni a preto opakujú tie isté veci dookola.

Vyhodené zošity, podupané perá, stratená telesná. Počmáraná skrinka a trápne odkazy na lavici. Na moju tašku nikdy nesiahli. Nikdy. Pretože vedeli jednu vec. Že nikdy doma neprehovorím. Perá mi ľahko dokúpia a aj úbor. Ale stratiť peňaženku a doklady. To by pre nich mohlo znamenať riziko. Ale riziko čoho?

Pozrela som sa na dom, keď ma auto viezlo po prístupovej ceste. Nebola to obrovská vila, ale bol to pekný a veľký dom. Už z ulice bolo vidieť, že ľudia, ktorí tu bývajú, na to naozaj majú. Vystúpila som z auta a vliekla sa k hlavným dverám. Mnohí náš dom obdivovali. Moji spolužiaci vedeli, kde bývam. Preto mi nikdy neublížili naozaj. Pretože sa báli. Že by som ich potopila.

Dych sa mi zrýchlil len z pomyslenia, že by som to naozaj mohla urobiť. Na pery sa mi dral malý úsmev, ale potlačila som ho. Vošla som do haly. Neunúvala som sa ani vyzuť a kráčala smerom cez veľkú obývačku k terase, kde som počula hlasy.

„Dobrý deň,“ ozvala som sa, keď som si všimla, že moja matka má znovu návštevu.

„Kathy,“ zajasala matkina priateľka a kývla mi, aby som podišla bližšie.

Na jej očiach už som videla, že má dosť upité. Určite zas pili od rána.

„Ako dopadli testy?“ ozvala sa moja matka rezervovane.

„Prvá z ročníka,“ povedala som neisto a čakala na jej reakciu.

Nevedela som, prečo som sa bála vždy jej odpovede.

Možno to bolo mojím detstvom, kedy ma často bila, keď bola opitá.

„To som aj očakávala,“ povzdychla si otrávene a nechala si doliať aperitív. „Choď sa učiť.“

„Kde je Maya?“ spýtala som sa milo.

„So svojím otcom,“ povedala s úsmevom.

Vydala som zo seba jeden srdečný úsmev a šla preč. Jej slová ma boleli. Moja mladšia nevlastná sestra bola na výlete so svojím otcom. Ten, ktorý s nami žil. Ktorý predstieral, že je môj otec.

Zavretá v mojej izbe som rozmýšľala nad tým, čo budem robiť. Dnes bol víkend. Mohla som si konečne vydýchnuť od spolužiakov aj od učenia. Moja matka mi síce stále pripomínala, že mám byť zahrabaná v učebniciach, ale šla som sa z toho zblázniť.

Tento týždeň testov, ktorý som absolvovala bez spánku ma skoro zničil. Nebola som tak dobrá, ako si všetci mysleli. Stálo ma to duševnú rovnováhu, dózu kávy a sixpack energeťákov. Vďaka tomu som mala asi poruchu spánku. Sedela som na posteli, mala som zatiahnuté okná a nohy som mala pritiahnuté k brade. Rukami som si zatínala so kolien a nervózne sa ošívala. Nebolo mi dovolené vyjsť von a stretnúť sa s Mayou. Matka nechcela, aby som s ňou bývala často v kontakte hoci sme žili v jednom dome. Maya bolo jej vytúžené dieťa zatiaľ, čo ja som sa mala považovať za omyl.

V detstve ma za to často obviňovala, bila ma opaskom a kričala, že si to všetko ešte odpykám. Že mi spraví zo života peklo tak, ako jej spravil môj otec. Nikdy mi nepovedala, čo sa vlastne stalo. Ale z jej opitého brblania som vyrozumela, že môj otec je asi psychopat.

„Slečna Kathy, idete na večeru s pánom Hallom,“ ozvalo sa za mojimi zamknutými dverami.

To oznámenie vo mne naštartovalo všetky pozitívne emócie, až sa mi zaliali oči slzami. Vyskočila som na nohy a utekala otvoriť dvere. Potrebovala som, aby mi pomohla pripraviť sa. Keď mi Ollie odhrnula závesy, oči sa jej zaliali slzami.

„Ty moje smutné stvorenie,“ zašepkala pri pohľade na mňa a chytila ma za ruky.

Zrak mi padol na moje predlaktie, ktoré som mala doškriabané do krvi. Ani som si neuvedomila, kedy som to robila. Možno ráno alebo až po obede? Nepamätala som si polovicu dňa, čo som sedela na posteli.

Ollie mi bez slova ošetrila ruky a potom mi vybrala šaty s dlhým rukávom. Usmievala sa na mňa a ja na ňu. Bola som naozaj nadšená. A keď som sa pozrela na seba do zrkadla, videla som tam niekoho iného. Moje hnedé oči žiarili nadšením a moje havranie vlasy, inokedy zopnuté v chvoste, boli rozpustené a zakrývali moje škrabance na šiji.

Konečne som mohla vidieť svojho otca. Po celom roku. Hoci sme bývali v jednom meste, nemal toľko času. Bol to veľmi vyťažený človek. Keď som ho prvý krát videla, bála som sa ho kvôli matke. Ale správal sa ku mne dobre. Nie ako matka.

„Kathy,“ ozvalo sa v súkromnom lobby a ja som ho uvidela po dlhom čase. Stále mladý a stále v obleku. Spoznala by som ho všade. Pretože jeho poznal každý.

Bol to senátor nášho štátu.

„Krásu si zdedila po matke,“ usmial sa na mňa počas našej večere.

„Ďakujem,“ usmiala som sa na neho. Bola som v siedmom nebi. Konečne som mala svoj čas len s ním.

„Darček si dostala?“ spýtal sa a odpil si z vína.

„Áno, ďakujem,“ zaklamala som okamžite a zalial ma nečakaný chlad. Pred dvoma mesiacmi som mala narodeniny a matka tvrdila, že mi otec nič neposlal. Hovorila, že predsa nebude parchantovi kupovať darček, keď má vlastnú rodinu.

Zas mi klamala.

„Aké meno si mu vybrala?“ spýtal sa zaujato, na čo mu zapípal telefón.

„Bunny,“ vytlačila som pomedzi zuby.

„A ako sa má Alesa? Stále naliata v alkohole?“ spýtal sa chladným tónom, z ktorého ma mrazilo.

Bolo jasné, že mojou matkou pohŕda. Zatiaľ, čo ja som na druhej strane stola zatínala päste a snažila sa nerozplakať. Bolo mi jasné, že to šteňa, ktorý Maya dostala na moje narodeniny malo byť moje. Bolo to presne plemeno, ktoré sa mi vždy páčilo. Myslela som si, že mi to urobila naschvál.  

„Nie,“ zaklamala som znovu. Netušila som prečo ju chránim. Možno som sa len bála, že by povedal niečo, čo by som nechcela vedieť.

Prenikavo sa na mňa pozrel a potom si vzdychol.

„Nechcem, aby si sa vydala v jej šľapajach. Si veľmi inteligentné dievča, ktoré ma pred sebou veľmi jasnú budúcnosť. Nevadí, že už s tebou nežijem. Tvoje výsledky sú perfektné.  Tak dokonalú dcéru by chcel mať každý politik,“ usmial sa na mňa a konečne pozrel na telefón.

Prestal ma vnímať a niekomu zavolal.

Jeho slová boli prázdne. Neviem či to tak bolo pred tým, ale jeho slová neobsahovali žiadny cit. Boli to len frázy. On bol oddaný len svojej práci. Prvýkrát za svoj život som mala pocit, že vidím, aký naozaj je.

Otec s niekým rozoberal pracovné veci a vôbec mi nevenoval pozornosť. Inak by si všimol, že som prehrala boj so slzami, ktoré mi nemo vytekali z očí. Jeho asistent sa na mňa pozrel od baru a kývol hlavou smerom ku mne.

„Ospravedlň ma,“ zašepkala som a zodvihla sa od stola.

Nechápala som seba samú. Mala som byť šťastná, že môžem byť dnes v jeho prítomnosti. Mala som prečkať jeho telefonát len aby som sa sním mohla porozprávať. Pochváliť sa výsledkami v škole.  Aby ma pochválil a sľúbil, že keď vyštudujem skvele vysokú školu, budem môcť pracovať s ním. Lenže ja som namiesto toho cítila len frustráciu a hnev na matku. Aj na otca. Na seba samú. A utekala som von z podniku. Chcela som niečo rozbiť.

Bolo mi zle z môjho života. Bolo mi zle zo seba samej. Zrazu mi tá večera prišla len ako nejaká fraška. Akoby som bola len bábka na špagátiku, na ktorej si matka vybíjala svoje životné neúspechy a na ktorej si otec upokojoval svoje svedomie. Zrak sa mi zahmlieval od sĺz. Šla som po ulici a neprítomne narážala do ľudí. Ani som nepostrehla, kam som sa dostala, len som začula škripot bŕzd. A z nejakého dôvodu som len pokojne čakala na náraz. A tmu.

Mňau :)

EHM... neviem, čo by som k tomuto povedala. Nejako ma to tlačilo v hlave. Niečo, čo muselo ísť von.

Táto poviedka bude krátka. Ale dúfam, že sa vám usadí v srdci :)

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratená - 1. časť: