Special Academy 1. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Viem, že mi to trvalo trošku dlhšie ale nakoniec je tu :) V deji sa posunieme o niekoľko hodín. Čo sa prihodí jednému z nich? Kapitola je napísaná z pohľadu Nikol. Túto kapitolu by som chcela venovať všetkým, ktorí mi okomentovali Prológ. Ďakujem :) Prajem príjemné čítanie a dúfam, že sa vám prvá kapitola bude páčiť. Kikush

11.10.2011 (19:00) • • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 834×

SPECIAL ACADEMY

Kapitola prvá

Prešlo niekoľko hodín od toho, čo som sa to dozvedela. Ešte stále som nevedela vstrebať ten nával informácii a skutočnosť. Zívla som si. Dopadala na mňa únava z celého dňa. Ľahla som si na posteľ a očami som hypnotizovala strop mojej izby. Rozmýšľala som nad všetkým, či spravím správne rozhodnutie, keď odtiaľto odídem. Nerada som tu nechávala mamu samú s otcom, pokým na ňu kričal. V mysli som začula slová Alicie, Najvyššej v akadémii.

„Ste výnimoční a môžete mi pomôcť zachrániť svet od temných síl. Ste jediní, ktorí to dokážu.“

Jediní, ktorí to dokážu. Znelo to desivo. Až priveľmi. Touto myšlienkou som sa dlho nezaoberala a vyšla som z domu. Preč od mamy a od všetkých, ktorých mám rada. Bez rozlúčky. Ráno po mne nenájdu nič. Poslednýkrát som sa pozrela na náš dom a odišla.

Sama som nevedela kam idem. Išla som tam, kde som uznala za vhodné. Ocitla som sa v lese. Panovalo tu nezvyčajné ticho. Išla som ďalej, ale po pár krokoch ma niekto schytil a hodil o najbližší strom. Cítila som veľkú bolesť a počula som zlovestný smiech dotyčného. Znovu ma chytil a hodil ma o zem. Spadla som na ostré kamene, ktoré mi dorezali ruku. Keď ma chcel znovu udrieť začula som známy hlas.

„Nechaj ju na pokoji!“

Ozvalo sa niekoľko tlmených rán a nadávok. Ani som sa nenazdala a niekto ma zdvíhal zo zeme. Zacítila som bodavú bolesť. Nechcela som vydať žiadny zvuk, ale nepodarilo sa mi to.

„Prepáč, odnesiem ťa do bezpečia, a potom budeš v poriadku.“

Iba som prikývla, položila svoju hlavu na rameno záchrancu a nič som nevnímala.

***

Pomaly som sa nadýchla. Stále som cítila bolesť, ale nie takú veľkú ako predtým. Vedela som, že ležím na tvrdej nemocničnej posteli. Pomaly som otvárala oči. To čo som uvidela, mi vyrazilo dych. Okolo mojej postele stála Alicia s ostatnými. Chvíľu som na nich pozerala a povedala:

„Čo tu robím?“ Môj hlas bol chrapľavý a unavený.

„Niekto ťa napadol v lese.“

„Čo? Kedy?“

„Pred troma dňami.“ Tri dni! To musím byť v poriadku. Snažila som sa posadiť, ale oni ma zastavili.

„Musíš ležať. Máš ešte nezahojené rany a musíš odpočívať.“

„Ale ja som v poriadku!“

„Nie si.“

„Ako som sa sem dostala?“

„Nate ťa priniesol.“

„Kto?“

„Ja,“ ozval sa chalan s tmavohnedými vlasmi a očami.

„Aha, ok.“

Dlhú chvíľu bolo ticho, ktoré napokon prerušila Alicia.

„Čo sa vlastne stalo?“

„Ja neviem. Jednu chvíľu som išla a zrazu ma niekto hodil viackrát o strom. Chcela som utiecť, ale nepodarilo sa mi to. Potom som sa ocitla tu. Inak si nič nepamätám.“

„To je dobré.“

„Dobre. Ja idem, vy tu môžete s Nikol zostať. Myslím, že ocení spoločnosť.“

„Dobre,“ ozvalo sa zborovo.

Keď Alicia odišla, všetci na mňa pozerali.

„Čo je? Čo sa na mňa pozeráte?“

„Nič. Len sa čudujeme ako si to mohla prežiť,“ povedal Nate.

„Ako to myslíte?“

„No keď niekoho viackrát hodia o strom alebo o zem, dopadne horšie,“ ozvalo sa dievča s blond vlasmi a prenikavými modrými očami.

„Aha.“ Na nič iné som sa nezmohla. A čo teraz? Nikto nevedel, čo povedať dokým to čiernovlasé dievča nepovedalo.

„Ozaj až teraz som si spomenula. Ako sa voláte? Ja som Elizabeth.“

„Savanah,“ odpovedalo dievča s blond vlasmi.

„Derek,“ povedal chalan s čiernými kučeravými vlasmi. Vyzeral v celku milo.

„Mathew“ odvetil chalan s dlhšími blond vlasmi. Stál po boku Natea.

„A ja som Nate.“

Všetci pozreli na mňa. Nechápala som to. Až neskôr som zistila, že chcú vedieť moje meno.

„Nikol. Som Nikol.“

„Fajn, tak to by sme mali,“ odpovedala s úsmevom Elizabeth.

„Počúvajte. A kde to vlastne som?“ spýtala som sa.

„V akadémii.“

„Čo? To nemyslíte vážne!“

„Nebodaj by sme žartovali,“ ozval sa Mathew so smiechom. Stál pri mojej posteli nebezpečne blízko dokým Nate nahlas nezakašlal.

„Ušlo mi niečo?“ spýtala som sa ich dvoch.

„Nie, nič. Prečo?“

„Len tak.“

Moju „malú“ návštevu prekazila sestrička, ktorá povedala, aby som si ľahla. Ževraj to nie je dobré pre moje nezahojené rany a pre mňa samú. Všetci sme poslúchli a oni odišli. Som zvedavá, čo pre mňa prichystajú ďalšie dni.

Autor: (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování