OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Smrtiaci pohľad - Kapitola 25.

03.04.2016 (14:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 916×

Kapitola 25.

Raven sa obzerala okolo seba. Les, ktorý ju momentálne obkolesoval, jej pripadal neskutočne krásny. Pokojný, plný stromov v rozkvete. Akoby vošla do kráľovstva Pani jari, ak niekto taký vôbec existoval. Vtáčiky čvirikali, všade vládol pokoj. Len jej srdce divoko bilo, chcelo naveky opustiť jej hruď. Možno sa nazdávalo, že ho nepotrebuje.

Používala ho tak málo...

Odrazu zastala, hoci si ani nestihla uvedomiť, že vôbec kráča. Bola očarená svojim okolím. Ale nie viac ako pohľadom na Logana. Ležal na obrovskej posteli vystlanej lupienkami ruží, v okolí horeli sviečky uväznené vo vysokých pohároch, aby nič nepodpálil.

Ale nezaujímalo ju jej prostredie, hoci by mala prevracať oči nad tou neuveriteľnou prehnanosťou. Bolo to jeho odhalené telo zakryté v páse len tenkou, takmer úplne priesvitnou, prikrývkou, ktoré musela obdivovať. Túžila po ňom aj predtým, ale oproti tomu, čo sa jej rozbúrilo v tele, to bola ako jediná iskrička v lesnom požiari.

Naprázdno prehltla, hrdlo odrazu úplne vyschnuté. „Logan...“ Na viac sa nezmohla.

V hrudi sa jej zatrepotalo srdce. Kvôli tomu zvuku nepočula už nič iné. Len tupé búšenie v ušiach. Všetko akoby bolo paralyzované. Aj ona sama. Pohľad jej tak ostával sústredený na Logana a jeho krásne telo. Nebol svalnatý, skôr šľachovitý, ale aj tak jej vyrazil dych.

Zvodne sa usmial. „Čakám tu na teba.“

Zarazila sa. „Čakáš na mňa?“ Jej hlas bol len roztraseným šepotom.

Bez slova k nej natiahol ruku. „Vždy len na teba,“ naliehavo sa na ňu díval, „nemôžem bez teba žiť... Raven. Pre mňa si len ty jediná.“

Nejaký hlások vzadu v hlave na ňu kričal. Toto by jej Logan nikdy nepovedal. Alebo áno? Zvláštne, nikdy si nevšimla, že by po nej túžil. Možno to len dobre skrýval. Zahodila opatrnosť. Bol taký krásny a čakal na ňu, len na ňu. Muž, ktorý jej rozumel.

Dokonca viac, ako ona sama sebe.

Ako omámená vykročila k nemu. Tentokrát sa jeho úsmev zmenil na diabolský. No vzápätí bol zase preč. Prepaľoval ju očami, hltal jej telo. Cítila, ako sa mierne červená. Na takúto pozornosť nebola zvyknutá, no o to bola krajšia. Nedokázali ju zastaviť žiadne obavy. Každá bunka v tele jej pulzovala. Musí sa ho dotknúť...

Pokľakla vedľa neho na posteľ. Ako dotýkať sa nadýchaného obláčika. Ale to potešenie sa čoskoro rozžeravilo, keď ju Logan pohladil po tvári. Dych sa jej zadrhol niekde na polceste v krku. Ak by teraz mala zomrieť, bolo by to aspoň romantické.

„Konečne si moja,“ zašepkal temne.

Mierne sa zachmúrila. Mala pocit, akoby to znamenalo ešte niečo iné.

Nedal jej šancu premyslieť si to.

Vrhol sa ne jej pery s dravosťou mäsožravca.

Zastonala pri prvom dotyku. Ten slastný pocit, hrejivosť v jej vnútri... Musela sa ho dotknúť. Bola však príliš omámená na to, aby sa snažila pochopiť jeho reakcie. Mykol sa, keď prstami jemne obkreslila jeho krk, keď pohladila jeho vlasy. Možno bol len taký vzrušený ako ona.

Odtiahla sa až vtedy, keď ju na odhalenej pokožke pošteklil slabý vánok.

Odtrhla sa. „Kde sú moje šaty?“ opýtala sa o chvíľu stále ešte bez dychu.

V očiach mu zaiskrilo. „Mám svoje triky.“

Zvláštne, nepamätala si, že by Logan niekedy verejne po užíval svoje schopnosti. Okrem toho triku so spomienkami, ale aj to sa mu hnusilo. Nepovedal jej to síce, ale domyslela si to na základe jeho výrazu. A teraz sa vyškieral pri tom, ako jej nejakým kúzlom premenil oblečenie na vzduch?

To bolo prinajmenšom zvláštne.

Zabudla na obavy i pochybnosti. Znovu k nej pritisol pery. Zanechával za sebou mokrú cestičku. Pritískala si ho bližšie, vzduch z nej vyrážal s prudkosťou, ktorá ju vnútorne takmer zničila. Všetko okolo nej zmizlo. Ostal len Logan a jeho dotyky.

A Bože... ten vedel, čo robiť s rukami. Majstrovstvu jeho prstov sa vyrovnali len jeho pery, ktorými jej kradol bozky. Hučaniu v hlave nevenovala pozornosť. Až kým sa jej nezačalo rozostrovať videnie a Logan nezavil od bolesti.

„Čo sa stalo?“ vyhŕkla ihneď, akoby ju niekto polial ľadovou vodou.

Zachechtal sa. „To nič, len som trochu unavený.“

„Môžem prestať, Logan. Máme všetok čas sveta.“

„Myslíš si, že ťa teraz nechám ísť? Hlavne teraz, keď mi už nemáš kam utiecť?“

Zamračila sa na neho. „Čo to hovoríš?“

Výraz jeho tváre bol uvoľnený a nič neprezrádzal. Akoby sa posledné minúty ani nestali. Natiahol sa k nej a skôr, ako stihla začať protestovať, ju pobozkal. Tentokrát však neostalo len pri cudných dotykoch neschopného rojka. Prešiel do útoku skúseného zvodcu.

Čoskoro musela vzdychy tlmiť v ohybe jeho krku. Cítila sa hýčkaná, uctievaná. Čokoľvek urobil, zahmlilo jej to myseľ ešte viac. Temnota na ňu dorážala. Zmizla, keď sa jej zadíval do očí. Chcela sa odvrátiť, netušila ani prečo, ale nedovolil jej to.

V tých... zažmurkala, keď všetko začalo kamenieť. Jej telo, jeho dotyky. Pozerala sa na neho, začula, ako lapá po dychu. Nedokázala sa zastaviť. Frustrovane kričala, ale nebolo jej to nič platné.

Zabíjala ho.

Práve ho vraždila vlastnými schopnosťami.

Všetko okolo nej sa zmenilo. Zúrivo krútila hlavou, snažila sa vyhnúť pohľadu do jeho tváre. Ale akoby boli k sebe priťahovaní. Nedokázala vzdorovať. Jemnosť prikrývok pod nimi sa zmenila na ostrosť bodliakov. Svetlo bolo prehltnuté tmou. Dokonca už nerozoznávala to krásne okolie.

Videla len suché konáre vrhajúce strašidelne vyzerajúce tiene.

Mysľou jej prebleskla iná tvár. Lemovaná svetlými vlasmi. Láska jej rozpálila iskričku v hrudi. A potom bola kruto nahradená otrasnou spomienkou. Bledá tvár, mykajúce sa ruky. Posledný dych, ktorý nestihla ukradnúť. Ozvena života, ktorý práve pohltila.

Zabila si ho! Zabila si Marca!

Strach ju úplne paralyzoval. Každá sekunda sa zmenila na hodinu. Ostalo sústredenie. Zabíjala Logana, kradla mu život skrz hlboký pohľad do očí.

Zabiješ každého, koho miluješ. Nevieš sa ovládať...

Ten hlas. Kde sa vzal? Kto sa to vysmieval jej mizérii?

Bojíš sa prijať to, kým si. Tvoja sestra zomrela zbytočne!

Chcela vykríknuť. Zastaviť tie posmešky. Ale medzi ňou a vlastnými reakciami bola hlboká priepasť. Nedokázala ju preskočiť, padala až na jej dno. V mysli kričala. Navonok sa z nej stal pozorný poslucháč.

Ostaneš sama. Všetkých zabiješ.

Svojich najbližších.

Nie!

Veď má predsa zabíjať len nadprirodzené bytosti, nie ľudí, nie smrteľníkov. Na to tu bol Logan... Logan, ktorého práve zabíjala. Krútil sa pod jej pohľadom, ale nedokázal jej vzdorovať. Prijímal ten trest. Tie masy, ktoré zabil v záchvate hnevu, keď napadli Ásgard. Nechcel, aby to tak skončilo. Nemal im nič hovoriť...

Prekvapene zažmurkala. Následne sa zarazila. Toto nebol Logan. Keď ľudia zaútočili na toto miesto, on bol na úteku so svojou rodinou. Nikdy s nimi nebojoval. Jeho dušu neťažila táto vina.

Tým jediným si bola momentálne istá.

To uvedomenie jej vrátilo dostatok vôle, aby sa dokázala zastaviť. Nemala silu na odvracanie sa, tak len privrela oči oponou viečok. Možno sa nevie ovládať, ale dokáže sa zastaviť.

Prehltla. „Ty... ty nie si Logan.“ Jej hlas bol priškrtený.

Tá bytosť sa zasmiala. „Výborne, Raven, zistila si pravdu.“

„Prečo?“

„Pretože som nemal na výber. Toto je zase moje poslanie.“

Už sa neozval Loganov hlas. Tento bol hrubší, s ozvenou. Prekvapene otvorila oči. Dívala sa na čierny rozmazaný prízrak so žiariacimi žltými očami. Nepripomínal ani postavu, len otrávený dym alebo búrkové mračno.

„Kto si?“

Mala pocit, akoby sa usmieval. Ale nemal ústa, takže si nebola istá. „Čoskoro ti to poviem. Znovu sa stretneme.“ S tými sa jej mierne uklonil, akoby jej prejavoval úctu, a vzápätí všetko zmizlo.

Keď Raven otvorila oči tentokrát, privítalo ju prítmie stromov, pod ktoré sa uložili. Les ožil ozvenou rôznych hlasov, ale nebála sa ich. Boli to len smutní duchovia neschopní opustiť toto miesto. Cítila to celým svojim vnútrom. Akoby sa jej so zdravým rozumom chvíľkovo vrátili aj schopnosti.

Poobzeral sa okolo seba. Všetko vyzeralo byť nedotknuté. Odohrávalo sa to len v jej hlave.

Opäť však skamenela. Zrak jej padol na miesto, kde sa uložil Logan. Bolo prázdne.

Kam zmizol?

***

Logan nerozumel, ako sa zase ocitol v sídle. Asi ho sem priviedla matka, keď zaspal. Namosúrene si to šinul prázdnymi chodbami. Zaujímalo ho, čo od neho chcela. Bol si istý, že o tomto čase Mace už musel nájsť jeho list. Matka určite zúrila, ale ako ju poznal, rešpektovala by jeho prianie, aby ho nechala osamote.

Alebo ju skutočne poznal tak málo?

Zaklopal na dvere jej kancelárie. Bez čakania vošiel. Nie je to tak, akoby nevedela o jeho prítomnosti v sekunde, keď sa objavil v dome. Otvoril ústa, že sa jej spýta na dôvod, prečo ho sem zavolala, ale nedostal sa k tomu.

Privítalo ho prázdno.

Zarazil sa.

Obyčajne tu sedel aspoň jeden z jeho rodičov a plnili kroniky. Zapisovali mŕtvych, zisťovali, či zomreli tí, ktorým to bolo predurčené. Kontrolovali sa navzájom, aby nezomrel niekto, koho čas ešte neprišiel. V minulosti sa často stávalo, že ľudia nejakým spôsobom prekabátili aj smrtonosov. Síce to bolo v čase, keď ešte verili na bohov a klaňali sa im, ale všetko sa raz môže zopakovať.

No oni svoju povinnosť len ta opustili.

Zamračil sa. To sa nepodobal ani jednému z nich. Veď to boli práve jeho rodičia, ktorí ho prinútili stavať povinnosť pred všetko ostatné.

Premkol ho zlý pocit. Azda Alodia mu bude vedieť odpovedať.

Odhodlane sa vybral k jej izbe. Pravdepodobne mu zase venuje prednášku o dôležitosti všetkých tých ostatných vecí okrem jeho práce, ale bol ochotný to vydržať. Alodia to myslela dobre, mala ho rada, rovnako ako on ju, a len si ho neho robila starosti.

Aspoň niekto.

Bol rád, že po ceste nikoho nestretol. Nechcel nikomu vysvetľovať vlastné obavy, ktorých sa nedokázal striasť. Niečo sa dialo. Preto len otvoril dvere do izby svojej veštice, zabúdal na slušné vychovanie. No nemusel sa s ním trápiť. Alodia tam tiež nebola. Vnútorný nepokoj sa pomaly menil na otvorenú paniku.

Rozbehol sa. Ani nevedel, kam vlastne ide. Dom nebol až taký veľký, aby v ňom nedokázal nič nájsť. Nemusel však hľadať dlho. O chvíľu sa našiel v miestnosti, o ktorej ani nevedel, že sa v dome nachádza. Na jej prahu stál Mace. Bol k nemu otočený chrbtom, ale spoznal by ho kdekoľvek. Jeho telo sa chvelo a na niečo sa uprene pozeral.

Opatrne mu položil ruku na plece.

„Čo sa tu deje?“

Mace krútil hlavou. „Neprišiel si.“ Tie šepkané slová boli ostrejšie ako presne mierený šíp zabodnutý v jeho srdci.

„Kam som mal prísť? Mace, matka ma sem len teraz zavolala.“

Ani v najmenšom sa mu nepáčila apatia vlastného brata. Srdce mu začalo divoko biť v hrudi. Odišiel snáď a otvoril tak dvere katastrofe?

„Raven ťa prosila, aby si neodchádzal, ale ty si neposlúchol. Nikdy nepočúvaš. Len povinnosť, povinnosť!“ Prudko sa k nemu otočil. Nenávisť v jeho očiach ho prekvapila. „Tak sa pozri, kam ťa tá tvoja povinnosť doviedla! Pozri sa!“ ukazoval na miesto, kam sa do tej chvíle len pozeral.

Logan neochotne otočil hlavu. To, čo tam zbadal, mu rozbúrilo žalúdok. Krvavá kopa predstavovala osoby, ktoré kedysi poznal. Jeho bratia, sestry smrtonosi zalomení v polohách, ktoré znamenali, že nežijú. Niekto ich chladnokrvne pozabíjal. Dokonca aj veštice.

Kolená mu vypovedali službu. Zošuchol sa na zem. Nerozumel tomu, na čo sa pozerá. A predsa to bolo jasné. Neprišiel im na pomoc, keď ho potrebovali.

Povinnosť ho obrala o možnosť zachrániť ich.

„Kto to urobil?“ Hlas mal tichý, sotva šepot.

„To nikto nevie. Zjavili sa odrazu, prekvapili nás. Snažili sme sa ti dovolať, aby si nám pomohol, aby si zachránil aspoň Raven a deti, ale neprišiel si. Nepočúval si ani mňa, ani ju. Videl si len povinnosť.“

Raven.

A deti.

Dve slová, ktoré ho prinútili zahľadieť sa na tú hromadu. Niekto tie telá náročky presunul sem, aby ich videli. Dôkaz ich triumfu, masaker smrtonosov. Očami pátral po jedinej tvári, ktorú tam nechcel nájsť. A ona tam skutočne bola. Celkom na kraji bola schúlená drobná postava, ktorá čosi zvierala v náručí.

Rozbehol sa k nej úplne mimovoľne.

Vlastne sa skôr plazil.

Bolo mu jedno, že je zamazaný od krvi. Roztrasenými rukami odhrnul z Raveninej nehybnej tváre pramienok vlasov. Mala ich dlhšie, než si pamätal, ale na tom nezáležalo. Jej nehybné oči sa upierali kamsi do stropu. Nebol v nich viac život.

Sklopil pohľad.

To, čo držala v náručí, bola vlastne deka. A v nej zabalené tichučké telíčka. Vedel, že boli mŕtve. Niekto to všetko naaranžoval. Niekto chcel, aby to videl. Aby videl smrť... svojej ženy a detí.

Zvesil hlavu. Jeho brat niečo hovoril. Nezáležalo mu na tom. Jeho priatelia, jeho rodina. Všetci mŕtvi, s výnimkou Macea. Každý ho podceňoval, pretože nikto nevedel o jeho schopnostiach. No ani tie nestačili na záchranu. Jeho obavy sa naplnili. Cítil, že jedného dňa nebude schopný ochrániť tých, ktorých miluje. A to všetko kvôli tomu, že povinnosti kládol pred všetko.

Keby mohol, sám by zomrel. Hodil by sa na tú hromadu a objal by smrť, ktorú celé veky zásoboval dušami mŕtvych. Všetko, len ak by mohol ešte aspoň raz vidieť Ravenin úsmev. Po lícach mu začali stekať slzy. Dal by všetko za jediný okamih, v ktorom by sa mohol vrátiť do minulosti. Zmenil by svoje rozhodnutie. Na prvé miesto by kládol tých, ktorých miluje.

Keď sa bolesť v jeho vnútri premenila na tekutú lávu, zaklonil hlavu a vykríkol. Kričal až do zachrípnutia a potom pokračoval ďalej. Jediné, čo mu ostalo, bola prázdnota. Citová hluchota ako záplata žeravých múk. Všetko bolo preč. Aj on by mal zmiznúť.

Na pleci zacítil ruku. Iste sa ho brat snažil odtiaľ odtrhnúť. Nemohol mu to dovoliť.

Zahnal sa. Odstrčil ho. Namiesto salvy nadávok však prišiel číro ženský výkrik.

Nebol schopný otočiť sa a skontrolovať, kto iný okrem jeho brata prežil.

„Logan? Logan! Je to v poriadku! Si v poriadku!“

Tie slová, ten hlas. On sám stíchol.

Otočil sa.

Stála tam Raven. S krátkymi vlasmi. Hromada tiel zmizla. Aj krv. Ostal len ten ostrý pocit straty.

„Raven? Klame ma snáď zrak?“

Samou úľavou sa nervózne zasmiala. Pokľakla k nemu. „Nech si videl čokoľvek, bola to len predstava. Halucinácia. To spôsobilo toto miesto.“ Rukou mávala vo vzduchu.

Vyčerpane sa zrútil na zem. „Ako som sa sem dostal?“

„Ja... počula som ťa kričať. Nejako som ťa... sem pritiahla?“ Odkašlala si, akoby sa potrebovala zbaviť hrče v hrdle. „Záleží na tom? Dôležité je, že si späť a si v poriadku.“

Pozbieral posledné zvyšky síl a posunul sa až k nej. Prudko ju objal. „Vďaka tebe. Vďaka tebe.“

Netušil, čo sa vlastne stalo. Tá predstava niečo znamenala, ale zmysel mu unikal. Pochopil len to, že by nemal klásť povinnosť nado všetko. Ale veď to už urobil. Teraz by mal zbierať duše a miesto toho čelí drastickým skúškam niekde uprostred lesa plného duchov. No nech to bolo akokoľvek, Raven ho zachránila.

Jeho vďačnosti sa vyrovnalo len nadšenie spôsobené tým, že je živá.

Nemal slová, ktorými by vyjadril to, čo práve cítil.

Tak sa k nej naklonil a proste ju pobozkal so všetkým, čo sa v ňom práve odohrávalo.

Kapitola 24. ¦¦ Kapitola 26.

Možno to vyzerá, akoby sme sa v príbehu veľmi neposunuli, ale opak je pravdou. Hoci to neviem práve teraz dokázať.

Kapitolu by som rada venovala tímto skelým ľuďom: Blacky, FILADA, Valeriee, ninik, Lucie, just-Es, Sammy, Phobos a Alenka. Ďakujem za podporu a vašu vytrvalosť, s akou sa k príbehu neustále vraciate.

Posielam virutálne objatie.

Lili :)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Smrtiaci pohľad - Kapitola 25.: