OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Smrtiaci pohľad - Kapitola 11.



Smrtiaci pohľad - Kapitola 11.Rodina

Kapitola 11.

Pobavene sledoval, ako si odnášajú tú kôpku ľudských odpadkov. Musel sa usmievať. Jeho plány vychádzali dokonale. Mysleli si, že ide len o náhodné udalosti. Ten chalan mal zaujímavé záľuby. Bolo jednoduché zobrať na seba podobu jeho súpera a potom po skončení si ho počkať.

Zistil, že bol odolnejší, než by mal byť. Nemal žiadne schopnosti. Mal len húževnatosť. Alebo to bola tvrdohlavosť a odmietanie osudu? Nezáležalo na tom. Keď skončí s jeho rodinou, ostane po nich len krvou písaná história.

Pozastavil sa však pri prítomnosti tej ženy. Nepoznal ju, ale vyžarovala z nej zvláštna moc. Niečo také necítil niekoľko stoviek rokov. Bol presvedčený, že celý jej druh vyhubil. Možno sa mýlil a nejaký zblúdilý gén predsa len pretrval.

Čo na tom.

Bude s tým hlavu lámať aj neskôr.

Má dosť času na to, aby sa jej zbavil. Čím dlhšie sa s nimi bude hrať, tým ľahšie ich nakoniec dostane. Dúfal, že sa skvele pobaví n a ich obavách. Ale tá žena... tá by to dokázala ešte zlepšiť! Bude predvídať jeho kroky, hlavne keď sa rozhodne niekoho z nich zabiť. Zaseje do ich sŕdc strach a beznádej. Tým ich pokorí ešte viac!

Teatrálne sám sebe zatlieskal. Prišiel čas opäť sa vrátiť do svojej cely. Silou myšlienky sa presunul späť do svojej postele. Nikto si nevšimol, že bol preč. Považovali ho za neškodného. Ak by však poznali skutočnú pravdu, ak by vedeli, kým je v skutočnosti, už nikdy by pokojne nespali.

Nikdy.

***

Raven sa snažila spamätať z toho, čo videla. Toľko krvi, tak veľa bolesti. Škrípala zubami. Prižmúrila oči. No slzy tiekli ďalej. Vzduch bol ťažký. Gniavil ju. Hrozilo, že padne na kolená. Od stien sa odrážalo hlasné zúfalstvo. Zhmotnil ho Logan svojím krikom. Tak veľmi si priala, aby mu mohla pomôcť. Miesto toho tam stála. Všetko to musela byť len obrovská náhoda. Alebo nie?

„Logan?“ spýtala sa, aby nemusela rozmýšľať.

Nepozrel na ňu. „Musím ho dostať domov. Nemôžem sa s tebou zabávať, takže buď pôjdeš so mnou, alebo tu ostaneš. Rozhodni sa rýchlo.“ Na dôkaz sa pritisol k bratovi a čo najopatrnejšie ho nejakým spôsobom zodvihol zo zeme.

Zažmurkala. Raz. Dvakrát. Očividne sa jej opäť niečo snívalo.

Naprázdno prehltla. „Pôjdem s tebou.“ Hlas mala tichý. Hrdo sa jej zvieralo. Myšlienky sa jej v hlave premenili na dostihové kone.

Nič nepovedal. Len jej pokynul, aby k nemu pristúpila. Plná strachu tak urobila. Neušila, či je viac zmätená alebo vydesená. Pukalo jej srdce. Toľko bolesti... Ten muž musel veľmi trpieť. Prečo by niekto niečo také robil? Zničili ho. Rozsekali. Taká nenávisť. Nemyslela, že môže existovať. Ale niekto si ju aj tak vybil na nevinnom človeku.

Logan jej schmatol prsty. Kosti zaprotestovali. Chcel sa jej pomstiť? Mal na to právo. Lenže ona jeho brata nenašla. Bola to náhoda. A možno nebola. Pohodila hlavou. To, že ich premiestňoval, si nevšímala. Opäť ju len klamali zmysli. Jedna jej časť sa to snažila pochopiť. Čo ako hovorili pravdu? Kým by bola? Všetky tie schopnosti, vízie. Smrť, kam sa pozrela. Pri kontakte spôsobovala bolesť. Brala si milovaných svojich blízkych.

Monštrum.

Jej nové stredné meno.

To, že dorazili na miesto, jej napovedal srdcervúci výkrik. Všetko sa jej zlialo do jedinej šmuhy. Zariadenie, posteľ s umierajúcim i trúchliaci okolo. Svrbeli ju prsty. Akoby mala niečo urobiť. Postúpila o krok vpred. Prinútila sa zastaviť. To je nesprávne. Nemohla mu pomôcť. Nebola lekár. Možno jej rodina by mohla pomôcť. Logan nesmie byť smutný. Jeho brat si takú smrť nezaslúži.

Tak prečo mala pocit, že to musí dokončiť?

Dokonať to, čo začali šialenci v tej opustenej budove.

Odrazu sa všetko začalo triasť. Temnota sa rozšírila. Vzduch zhustol. Ťažko sa jej dýchalo. Na pokožke ju šteklil niečí hnev. Pripadal jej známy. Ako dávno zabudnutá chuť obľúbeného zákusku. Tlmené hlasy. Výkriky? Nie, šepot. Ozývajúci sa z diaľky. Z tej istej, do ktorej sama unikala.

Kým žmurkla, bola preč úplne...

Toto miesto už predtým videla. Aj podľa toho určila, že ide o nejakú predstavu. Tú istú spomienku ako predtým, keď sa prvýkrát stretla s Loganovou matkou. Len s tým rozdielom, že tentokrát bola súčasťou toho obrazu.

Premýšľala a vyzerala inak. Ale stála sa cítila byť sama sebou. Len bola uväznená v tele, ktoré jej nie celkom patrilo. Spomienky pôvodného obyvateľa tej telesnej schránky, ju zaplavili. Nedávno porodila krásnu dcérku. Bohovia im po dlhých rokoch požehnali.

Raven sa poobzerala. Vnímala svoje okolie skrz cudzie oči. Lenže tá žena jej pripadala nejako známa. Nevidela jej tvár, no aj tak vedela, že pod pravým okom má sotva badateľnú jazvu. Rovnaké má aj po celom zvyšku tela. Ako dieťa spadla do tŕnia. Našťastie rany neboli hlboké. No jej muž aj tak vždy tvrdil, že vďaka nim bola ešte krajšia.

Jej muž...

Pozrela sa na neho. S prekvapením si uvedomila, že ho už videla. V inej spomienke. Rýchlo sa pozrela do ručne vyrezávanej kolísky. To isté dieťa, ale tentokrát bolo menšie. Akoby sa sotva narodilo.

Zadívala sa naň. Ako uhranutá sledovala každý jeho pohyb. Tie oči, vlásky, tá známa tvár. Raven sa prekvapene mykla, ale osoba, v ktorej tele bola, ostala stáť na mieste. Zobrala svoju dcéru do náručia. Kričala od hladu. Raven... kričala od hladu. Zvrátené, ale to dieťa v kolíske, bola ona. Vyzerala presne ako na fotkách v rodinnom albume. Mala to isté znamienko pod ľavým okom, ako ona. Cítila, že to bolo tak.

Lenže to nebolo možné! Jej rodičia sedeli v rodinnom sídle a odmietali vidieť svoju chorú dcéru! Žeby to bol nejaký jej vzdialený predok? Tak prečo jej všetko pripadalo také známe?

Počas toho, ako ju kŕmila, šepkala matka svojmu dieťaťu. Raven nepoznala slová, nedokázala rozprávať tým jazykom, ale nejakým spôsob jej rozumela. Utešovala ju. Hovorila jej, aby sa nebála. Prízvukovala jej, ako veľmi ju majú s otcom radi. Nikdy sa jej nevzdajú. Z nijakého dôvodu.

Zababušila ju do hrubo utkanej látky a vyšla s ňou von. Za nimi ihneď vykročil aj jej otec. Raven nemala na výber, proste ich musela nasledovať. Bola uväznená v tele tej ženy, takže kam išla ona, Raven proste poslúchla.

Celá tá situácia bola zvláštna.

Zdalo sa jej, akoby sa ocitla niekde v minulosti, za čias kráľov a veľkých bohov. Podľa kopy snehu a celkovej zimy usúdila, že boli niekde na ďalekom severe. Dedina nebola veľká a jednotlivé domy stáli v tesnom kruhu, akoby sa k sebe chúlili v snahe zahriať sa. Tej myšlienke sa pousmiala. Príbytky pôsobili ošarpane, ale vedela, že v nich bolo vždy teplo. Mráz dnu neprenikol.

Po ceste nikoho nestretli, zdalo sa, že všetci radšej sedia doma. Raven sa im nečudovala. Okolo nich hvízdal studený vietor, zdalo sa, že búrka bola na spadnutie. No zlé počasie nebol dôvod toho ticha.

Keď konečne dorazili do chalupy tvoriacej akýsi stred osady, zistila Raven, že ich tam očakáva niekoľko desiatok ľudí. Starých, mladých, dokonca asi aj chorých, nakoľko začula niekoho pokašliavať.

Všetci postávali po stranách veľkej siene, zhromaždení okolo veľkého ohňa a skrytí za masívnymi stĺpmi, ktoré podpierali strechu. Ornamenty vyrezané do dreva rozprávali históriu ich kmeňa. Pôsobilo to takmer až magicky. Rovnako aj vetchý muž tróniaci celej miestnosti. Napriek tomu, že sedel schúlený na zemi a Raven ho skutočne nevidela, šírili okolo seba zvláštnu auru moci.

To miesto vôbec bolo obyčajné, no z nejakého dôvodu sa jej len z vlastnej prítomnosti tam tajil dych. Snažila sa všetko skúmať. Na rozdiel od svojich nočných môr, toto ju upokojovalo. Nebála sa.

Možno aj preto, že všetko vnímala emóciami a občasnými myšlienkami tej ženy. Pravdepodobne svojej matky. Cítila, že to označenie je správne. Lenže to nebolo možné. Celá tá dedina i ľudia v nej pôsobili až starobylo. Ona pochádzala z moderného sveta. Určite to tak muselo byť.

Presviedčala samú seba, že je to len sen. Lenže kamkoľvek sa pozrela, všetko jej pripadalo známe. Každú osobu poznala, či už osobne alebo len z videnia. V takej malej osade nebolo možné niečo utajiť. Šaman sa postavil. Ten bradatý starec na seba strhol celú pozornosť.

Zdalo sa, že je na to zvyknutý.

Opäť sa ozval ten jazyk. Technicky by mu nemala rozumieť, ale žena, ktorej očami tú scénu vnímala, ho používala každý deň. Toto nebolo len také zhromaždenie na vyplnenie dlhého zimného popoludnia. Chystal sa veľký obrad na počesť novorodeniatka.

Po dlhom čase sa do ich kmeňa narodilo dievča. Predstavovala veľké požehnanie. Pretože muži boli odkazom svojich otcov, ale len so správnou ženou splodia potomka, aby ich národ prežil. Šaman všetkých vyzýval k radosti.

„Nech bohovia ochránia toto dieťa na každom kroku jeho púte,“ hovoril monotónne šaman.

Raven netušila, ako inak ho pomenovať. Bol starý, múdry, pomaľovaný po tvári nejakou farbou a všetci ho uctievali. Náčelník ale nebol. Na to nebol dostatočne fyzicky zdatný.

„Rayen, dcéra Odina, vitaj,“ zakončil svoju reč. Raven polovicu z nej ani nepočula a teraz sa sústredila na to meno. Rayen. Tak sa volala? Zvláštne, stačilo by zakryť slučku na ypsilone a opäť by z nej bola Raven.

Do mysle jej prenikol mrmlaný nápev. Sústredila a na tancujúceho muža. Používal starý jazyk, ktorý mal právo naučiť sa len on, aby mohol hovoriť k bohom. Raven sa mu ani nesnažila rozumieť. Navyše bola súčasťou tohto obradu pravidelne. Poznala jeho priebeh, videla ho v spomienkach svojej hostiteľky, a predsa ju fascinoval.

Do ohňa hodil nejaký prach. Prudko to zaprašťalo a miestnosť naplnil nehorázny puch, no nikto ani nežmurkol. Všetci sledovali, ako sa v plameňoch roztancovali iskry. Veselo hopkali z miestna na miesto. Zatajil sa jej dych. Teraz šaman predpovie osud tomu malému dievčatku. Hrobové ticho by sa dalo krájať.

No skôr, ako stihol vysloviť čo i len jedno slovo, stalo sa niečo iné.

Ohnisko sa rozšírilo a intenzita žiary sa niekoľkonásobne zväčšila. Ľudia začali podvedome ustupovať dozadu, ale boli už nalepení na stene. Nebolo úniku. Žena poplašene schmatla svoje dieťa do náručia a tiež cúvla.

No napriek hrozbe požiaru, nikto skutočne neodišiel.

Uhranuto pozorovali horúce obrysy, ktoré začali zhmotňovať nejakú postavu. Žensky ladnú a predsa veľkolepú. Raven ju vzápätí spoznala, keď sa dlhé vlasy vzniesli do vzduchu, kde vytvorili obrovskú aureolu okolo zjazvenej, polovičnej tváre. Hel. Ale čo Loanova matka robila práve v tejto dedine?

„Bohyňa Hel, vitaj medzi nami!“ skríkol poplašene Šaman a nemotorne sa uklonil. Ostatní nasledovali jeho príklad.

Raven sa sústreďovala na Hel. Bohyňa? Netušila, ako by to mohla byť pravda. Ale na druhej strane, jej znalosti akéhokoľvek panteónu boli také mizerné, že by pred ňou pokojne mohla stáť kráľovná všetkých starovekých bohov a ani by o tom nevedela.

Avšak žena s dcérou v náručí dobre poznala tú osobu. Prešiel ňou strach, ktorý sa čoskoro nalepil na Raven. Helina prítomnosť neveštila nič dobré.

Hel ich pozorne sledovala. Akoby ich pohľadom vystríhala, aby sa nepokúsili ujsť. V miestnosti došiel vzduch a všetko oťaželo. Nech bola Hel kýmkoľvek, bola rozzúrená takmer až do nepríčetnosti.

„Vy hlupáci! Sudičky už vyriekli osud tohto dieťaťa. Jedine norny majú právo tkať niť života smrteľníkov, nie vaši šamani!“

Davom to zašumelo. Ak to Raven pochopila správne, nikto netušil, prečo im niečo také Hel vyčítala. Nikto z nich predsa nepredstieral, že je boh. Klaňali sa im každý deň svojich úbohých životov.

Hel sa priblížila k matke s dieťaťom. „Táto malá bude vládnuť obrovskými schopnosťami. Ale jej moc raz zničí váš kmeň aj spolu s celým svetom. No ani ako posledný človek na zemi nebude šťastná. Nikdy!“ To posledné slovo znelo ako prísľub. „Taký je osud tohto dieťaťa!“

Vzápätí zmizla. Do potemnenej miestnosti sa ozval len žalostný plač malej Rayen. Nikto sa neodvážil nič povedať, všetci len vydesene sledovali malý uzlíček, ktorý sotva uzrel svetlo sveta.

Raven sa nepokojne zachmúrila.

Vedela, že sa to stalo. Nebola to predstava alebo sen, ale spomienka na niečo, čo sa skutočne udialo. Bola si tým istá, v tento moment nepochybovala o tom, že Loganova matka práve povedala, že ona sama zničí svet svojimi schopnosťami. Netušila, ako by to mala dokázať, ale pravdou ostávalo, že ostatní tomu verili.

Dokonca aj jej rodičia.

Vedela, že keď sa prebudí, nebude tomu všetkému veriť, ale v tomto svete bolo všetko možné. Narodila sa tu, ale vyrástla v modernom svete. Akoby len zaspala a zobudila sa o niekoľko storočí, možno až tisícročí, neskôr.

Unikali jej podrobnosti.

Medzi Helinými hrozbami a jej skutočným životom sa muselo niečo udiať. Chýbali jej odpovede. Chcela po nich pátrať. Naplnilo ju odhodlanie. Niekde určite nájde vysvetlenie, stačí, ak sa posnaží.

Ale nebolo jej to dopriate.

Tak rýchlo, ako bola vhodená do starej, vyblednutej spomienky, z nej bola aj vytrhnutá. V jednom okamihu sa dívala na vydesených dedinčanov a v ďalšom už skúmala strop nad sebou. Ležala na niečom mäkkom. Prevládal v nej zmätok, ale napriek tomu ešte nikdy nemala jasnejšiu myseľ.

Cítila sa inak.

Rýchlo sa posadila. Miestnosť sa rozhojdala. Nevšímala si to. Len sa sústredila na osoby okolo seba. Logan, jeho otec, na posteli ležiace telo, pravdepodobne, jeho brata a napokon jeho matka. Na ňu sa sústredila. Ostatné môže počkať.

Podišla o niekoľko krokov vpred. Pozorovali ju. Ona ich ignorovala.

Hel nebola smutná. Skôr zvedavá. Raven sa pousmiala. To už boli dve.

„Mojim rodičom si povedala, že moje schopnosti raz zničia svet. Prečo?“

Hrobové ticho sprevádzalo tie slová. Nechápavosť. Netušili, o čom hovorila. Ale Hel si to uvedomovala. Neskrývala to. Nehanbila sa za strach, ktorý vyvolala v tých dedinčanoch. Skôr začínala pôsobiť, akoby to bolo jej výsostné právo.

„Pretože je to pravda.“

Tie štyri slová ju prinútili zatvoriť oči. Dúfala, že keď ich znovu otvorí, na všetko zabudne. Také šťastie však nemala. Bolo to skutočné.

Kým teda bola? Raven alebo Rayen?

Kapitola 10. ¦¦ Kapitola 12.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Smrtiaci pohľad - Kapitola 11.:

6. LiliDarknight webmaster
20.01.2016 [19:27]

LiliDarknightValeriee, ďakujem za komentár a som rada, že sa ti kapitola páčila. Emoticon

5. Valeriee
20.01.2016 [11:21]

Hodně povedená kapitola Emoticon Emoticon Akorát Macea je mi líto. A Hel už teda přestala zapírat Emoticon Ke všemu se nám tam objevil někdo, koho by se měli všichni bát. Budu se těšit na další Emoticon Emoticon Emoticon

4. LiliDarknight webmaster
19.01.2016 [12:06]

LiliDarknightLiloušek, ďakujem. Emoticon

3. Liloušek
18.01.2016 [22:14]

Tahle kapitola se vážně povedla. Emoticon

2. LiliDarknight webmaster
18.01.2016 [10:19]

LiliDarknightBlacky, v prvom rade ďakujem za komentár, vážim si, že sa ti príbeh stále páči a vydržala si so mnou. Emoticon
Čo sa týka Raven a Hel a všetkého ostatného, to sa ešte vysvetlí. Spolu s tým, kto je vlastne Raven a či Hel mala alebo nemala pravdu. Emoticon
Ale už teraz ti môžem sľúbiť, že je to všetko väčšinou inak, ako oko to vyzerá. Emoticon

1. Blacky
18.01.2016 [9:32]

No páni... To bola kapitolka! Fakt dobre napísaná. Netuším kto by mohol byť ten pán Zloduch. Ale pri tebe ťažko uhádnuť.

Ale páči sa mi, že sme sa konečne aspoň niekde dopracovali. A Raven konečne uverila. Akurát som teraz zvedavá, kto ju zbavil spomienok. Alebo dokonca ju možno skutočne zaklial aby si nespomenula a tým zachránil celé ľudstvo...

Možno sama Hell? Myslím, že by bolo možné, aby ju o to poprosila sama Ravenina matka, aby malú ochránila lebo po tom vyhlásení bohyne sa chystal lov na malú apokalypsu?

Zaujímaví vývoj udalostí som zevdavá, fakt veľmi, ako to bude ďalej. Či necháš všetko vybuchnúť alebo nájdeš spôsob, ako to naše nepodarené ľudstvo zachrániť pred skazou. Len dúfam, že to nebude mať nič spoločné s jej smrťou.

A to na konci znamená,že Hell vedela celý čas kým je a len úmyselne zahmlievala pred jej synom? Možno preto tak vyvádzala, že? Lebo vedela až príliš dobre, kto Raven je.

No, v každom prípade začínam byť už teraz pekelne nedočkavá na ďalší vývoj.

Tak píš. Neviem ako si na tom skúškami ale elám nech dopadnú čio najlepšie a potom šup za počítač. Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!