OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Smrtiaci pohľad - Kapitola 1.

22.11.2015 (14:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 2229×

Kapitola 1.

Vedela, že to bola hlúposť, no aj tak po tom duchovi hodila skicár.

Raven sa roztrasene nadýchla, keď hrubý zošiť s rachotom dopadol na drevenú podlahu a rozpleštil sa ako mucha na prednom skle auta. Rukami si prehrabla na krátko ostrihané vlasy.

Jej matka tvrdila, že také strapaté hniezdo sa hodí skôr pre chlapca a niekoľko týždňov jej držala prednášku o výhodách dlhých, vlnitých vlasov, ktorých majiteľkou celý život bola. Čo sa jej týkalo, móda nemala v jej praktickom živote uplatnenie. Ak by mala dlhé vlasy, začala by si ich zo sna šklbať. Radšej mať krátke chlpy ako plešinu.

No ani jej snaha o uhladenie rozstrapatených pozostatkov pramienkov nedokázala pomôcť. Musela vyzerať ako malý blond dikobraz, ale nezaujímalo ju to. Chcela len, aby ten šialený prízrak konečne zmizol. Ale ani stretnutie s jej pokusmi o umenie očividne neuspel.

Zamračila sa.

Netušila, ako dlho tie energie videla, ale začínali byť otravné. Ona sama ich označovala za duchov, pretože bolo jednoduchšie ich tak volať, ako použiť niečo, čo by ich skutočne pripomínalo. A vyslovovať neviditeľná energia pripomínajúca tlejúce teplo nad horiacou sviečkou, bolo skutočne únavné. A ona bola vyčerpaná takmer neustále. To bol určite jej trest.

Prešiel ňou nepokoj, keď sa ten malý strašiak priblížil. Nemal tvar, ani hlas a dokonca nepripomínal nič živé. Bola vďačná, že dokonca ani nič mŕtve. Ale to nemenilo nič na fakte, že z nej robil ešte ustráchanejšieho zbabelca, akým bola v skutočnosti.

Keď sa ozvalo klopanie na dvere, uvedomila si, že hádzanie skicárom bolo definitívne zlé rozhodnutie. Chabý pokus o zbavenie sa osobného trestu. Striaslo ju pri spomienke, ktorá sa jej náhle prehnala mysľou a skôr, ako dostala šancu schúliť sa na posteli do maličkého klbka, vyskočila na nohy a zamierila k dverám. Tušila, koho tam nájde ešte predtým, ako vôbec siahla na kľučku.

Pohľad zo zvyku sústredila tesne nad matkinu hlavu. Aj tak nepotrebovala ďalšiu bolestnú pripomienku jej upravenej dokonalosti, ktorá občas dokázala zakryť aj nedostatok elánu.

„Elizabeth,“ oslovila ju pokojným hlasom. Raven takmer pretočila očami.

Matka ju odmietala volať jej prvým menom, ako to robili všetci ostatní, ona musela byť výnimočná a ostávala verná menu Elizabeth. To, že sa tak volala Ravenina stará matka, v tom, údajne, nehralo žiadnu rolu. Ani možný spôsob ako vytočiť Raveninho otca.

„Áno?“ odpovedala ako správna poslušná dcéra. Ale nevenovala jej žiadny pohľad. Nemohla si to dovoliť. Podvedome sa dotkla ametystovo-zafírového náramku. Výstredná maličkosť, ktorá mala zahnať strach a podporiť vytrvalosť. Väčšinou to fungovalo pár minút.

„Mohla by si aspoň na niekoľko hodín predstierať, že si vážiš to, čo pre teba robíme a zísť dole?“

Prehltla. „Vieš, že nemám rada tieto večierky.“

Raven si dokonale vedela predstaviť, ako sa matka v kútiku oka mykol sval. „Nemusíš ich mať rada, aby si sa ich zúčastňovala. Hlavne takých, ktoré sú usporiadané na tvoju počesť.“

Jasné, jej veľká promócia. Pred pár rokmi by toto všetko pre ňu znamenalo nesmierne veľa. Tancovala by, možno by sa trochu opila a predovšetkým by sa dobre bavila v rodinnom kruhu. Možno jej blízky boli snobi, ale boli to jej snobi. Ale životné priority sa menia. Tie jej sa skrsli na držanie sa pokope a ignorovanie tých duchov. Práve teraz si jeden z nich myslel, že je nesmierne vtipné hrať sa na prievan s jedným z kvetov na chodbe.

„Nesúhlasila som s tým, aby si ho usporiadala.“ Bola to chabá výhovorka a veľmi dobre si toho bola vedomá.

Jej matka si odfrkla. „Prečo si taká nevďačná?“ Slová v sebe skrývali len slabú náhradu hnevu, ktoré v sebe zvykli držať. Teraz boli presýtené sklamaním.

„Neprosila som sa o to.“ Nevychovaný fagan, vitaj na scéne. Raven sa jej vlastné správanie hnusilo, ale nemala na výber. Len tak-tak sa jej darilo držať sa pohromade.

„Tvoje rebelanstvo nikoho nezaujíma. Som si istá, že môžeš obetovať niekoľko minút svojho neuveriteľne rušného života na stretnutie s rodinou.“ Svoje posolstvo na ňu hodila spolu s pohŕdavým pohľadom. Jasne dávala najavo, čo si o zmene jej správania myslí. „Do pol hodiny nech si v obývačke.“ Tým ukončila debatu a dala sa na odchod.

Prievanový prízrak sa rozhodol odísť spolu s ňou.

Na poslednú chvíľu sa jej podarilo zatvoriť dvere. Stačila sekunda a zaryla by nosom do vyleštenej podlahy. Takto mala šancu otočiť sa na päte a skĺznuť sa po dverách. Chrbát ju pri tom pálil, ale fyzická bolesť nedokázala zastaviť ten záchvat.

Ponorila sa do oparu, z ktorého nebolo únikovej cesty. Musela len počkať, kým sa slabosť rozhodne odísť. V mysli videla všetko to, čo sa snažila zablokovať. Útržky z minulosti i súčasnosti, farebné odtiene emócií i pachuť žiaľu zmiešaného s hnevom.

Všetko, čo tvorilo jej matku, sa v nej teraz premieľalo. Ukladalo sa to v jej podvedomí ako druh zbrane. Zodvihol sa jej z toho žalúdok. Keby ho nemala prázdny, práve teraz by si vyzdobila izbu. Nechtami sa škrabala po predlaktiach. Zanechávala za sebou hlboké ryhy vyznačujúce červené cestičky. Fyzická bolesť ju pripútala späť k zemi.

V hlave sa jej točilo, keď sa pokúsila postaviť. Netušila, ako dlho to trvalo, ale vedela, že nesmie dať nikomu dôvod ísť ju hľadať. Už takto im robila dosť starostí. Nepotrebovali vidieť, čo sa z nej stalo. Hlavne ak to nevedela ani ona sama.

Pamätala si len, že kedysi bolo všetko v poriadku. A potom už nebolo nič. Ostali jej len divné nutkania, pocity a videnia, s ktorými sa nevedela vyrovnať. V snoch ju strašili spomienky iných ľudí a pri pohľade do niečích očí vedela presne povedať, čo kedy ten človek urobil zle.

Ako zlyhal, klamal, podvádzal. Všetko to zlé. Nedokázala to nijako zastaviť. Nepomáhala meditácia, talizmany, ani ten náramok nefungoval. Keď prišla nejaká osoba dostatočne blízko, všetky jej zábrany padli. Nebude trvať dlho a zblázni sa z toho. Nemala k tomu ďaleko.

Otriasla sa a zadívala sa okolo seba. Steny ozdobené kresbami neznámych miest a tvárí, udalostí, o ktorých nič nevedela a predsa ich dokázala do detailu popísať. Len sa zobudila, zobrala do ruky ceruzku a papier. Keď znovu otvorila oči, vždy ju privítal iný pohľad.

Podvedome sa zohla po skicár, ktorý preletel cez ducha. Niekedy mala pocit, že s ňou boli vždy, inokedy pre ňu boli novinkou. Rovnako aj to, čo sa na ňu pozeralo z nedokončenej kresby. Ťahy boli horúčkovité a rozmazané, akoby tak silno ryla na ceruzku, až sa rozdrobila.

Zamračila sa.

Možno to bola bútľavá vŕba pri potoku, ale pokojne to mohol byť náčrt niečej tváre. Keď kreslila, bola v akomsi tranze. Neexistovalo nič. Len ona a obraz, ktorý dostával pravú podobu na papieri. A kvôli tomu priesvitnému čudo to bolo preč.

Položila skicár na stôl a so sklonenou hlavou prešla k šatníku, odkiaľ vybrala jedny z mnohých šiat, ktoré už nenosila. Ten honosný kus látky všetko na nej vystatoval na obdiv, ale ona si zvykla čo najviac sa zahaľovať. Akoby potrebovala predstavovať protiklad k tomu, ako vyzliekala prikryté duše jediným pohľadom. A aj ten sa kedykoľvek mohol zvrhnúť... Celá sa otriasla. Nebude na to myslieť.

Navliekla na seba jedny z večerných šiat, konkrétne tmavomodré. Jej rodičia často chodievali na oficiálne večere a ona niekedy bola pozvaná. Akoby to patrilo do iného života. Nezdržiavala sa nanášaním make-upu, len si rukou prečesala vlasy, schmatla farebne ladiacu štólu a vybrala sa k dverám, len aby sa musela vrátiť po topánky. Odrazu bola viac ako odhodlaná čo najskôr to ukončiť. Možno prežije aj tú ich pozornosť.

Čím viac sa blížila k čulému ruchu, tým nervóznejšia bola. Netušila, ako to má ostaným vysvetliť, tak radšej mlčala. Ale oni sa nikdy neprestali pýtať, len ona pre nich nemala odpoveď. Keď zišla po schodoch dole, zdalo sa, že si ju nikto nevšíma. To jej vyhovovalo. Mohla sa zamiešať do davu bez toho, aby ju niekto oslovil. Ale anonymne sa tu skrývať nedokázala.

Všetci boli príliš blízko.

Šúchala si ruky zakryté štólou tak, aby nebolo možné odhaliť pomaly miznúce pozostatky jej nechtov. Práve keď sa rozhodla využiť túto príležitosť k rýchlej večeri, do niekoho vrazila. Podľa sily toho úderu i sprievodného zanadávania hádala, že to bol jeden z jej strýkov.

A potom to prišlo.

Ako zásah elektrickým prúdom sa v nej s prskotom prevalila... predstava. Nerozumela tomu o nič viac ako keď sa to stalo niekoľkokrát predtým. Číry záblesk plný obrysov predmetov, zhluk pohybov. Malé iskrivé skielka trieštiace sa o podlahu a žalostný krik. Ten hlas... patril jej tete. Príliš piskľavý pre kohokoľvek, kto ho počuje. Zodvihol sa a zase klesol. A keď zažmurkala, všetko bolo preč. Ostal len nepríjemný pocit.

Zaklonila hlavu. Stáli v obrovskej obývačke pod jedným z krištáľových lustrov, ktorý bol taký ťažký, aký bol honosný. Napodobenina, ktorá v sebe nemala ani kúska cennosti, okrem toho, že bol neobyčajne krásny. A teraz vyzeral, akoby tancoval. Pretože prízrak s prievanom sa na ňom hojdal. Zrýchľoval a chrapčal. Cinkanie. Podivná melódia pripomínajúca melanchóliu. Ako nejaký žalospev. Ako predzvesť... smrti.

Konala bez rozmyslu. Rýchlo sa zorientovala a potiahla strýka za ruku, zamumlala niečo o jedle a rozhovore. Iste jej nerozumel, ale nasledoval ju. Celé to však bolo absurdné. Ten luster sa vždy hojdal, mohol za to prievan.

Predstavila si tam jedného z neviditeľných priateľov. Aká je pravdepodobnosť, že by mohol... Ani nedokončila tú myšlienku a luster začal klesať. Najskôr pomaly, akoby ho niečo zadržalo, a zrazu úplne. Raven si len okrajovo uvedomovala, že práve dopadol tam, kde ešte pred pár sekundami stáli.

V miestnosti zavládlo totálne ticho, len sladké tóny nejakej symfonickej skladby dopĺňali inak hororovú scénu. Cítila na sebe pohľady okolostojacich. Zodvihla bradu a odmietala sa pozrieť kamkoľvek inam, sústreďovala sa len na rozbitú masu na zemi. Niekoľko minút boli všetci v šoku. Potom sa prebral personál a najväčšou možnou rýchlosťou sa na roztrasených nohách snažili zorganizovať upratovaciu čatu.

„Ešte si sa len ukázala na večierku a vyvolala si rozruch tým, že si mi zachránila život. Teatrálne entré ti vyšlo,“ zasmial sa strýko vedľa nej. Akoby si vôbec neuvedomoval, aké nebezpečenstvo mu hrozilo. Alebo to vedel a nútil sa k veselosti.

„To nebol môj zámer.“

„Viem si predstaviť, že tvoj zámer bolo ukryť sa v izbe a vôbec sa neukázať.“ Ako veľmi dobre ju poznal. „Je to kvôli tomu chlapcovi? Už sú to takmer dva roky a ty...“

Nie, nesmie ho o tom nechať rozprávať! „To nie je kvôli nemu.“ Lenže to vyslovila príliš rýchlo a príliš hlasno na to, aby sa to dalo považovať za nonšalantné zamietnutie pod koberec. Jej spoločenské zručnosti začínali hrdzavieť.

„Chápem, že ti chýba a to, čo sa mu stalo bola skutočná tragédia, ale kvôli tomu nemôžeš len tak zabudnúť na vlastný život.“

Občas zabúdala, že bol strýko Jeff psychiater. „Tu nejde o... Marca.“ Vysloviť jeho meno bolo skutočne ťažké.

„Ale odkedy sa stala tá nehoda, všetkým sa vyhýbaš. Viem, že si ho milovala, ale skutočne chceš dovoliť, aby ti to zničilo život?“

Mala chuť zasmiať sa. Jej to v istom ponímaní skutočne zničilo svet, ale ak by o tom strýkovi povedala, bez ohľadu na nejakú lekársku etiketu, alebo čokoľvek, na čo sa odvolávali, by povedal jej rodičom, akými fantasmagóriami trpí a skončila by zavretá v nejakej cele na psychiatrii. Aj keď... možno by tam mala aspoň na chvíľu pokoj.

Nevedela, čo by mu vlastne mala povedať, tak len sklonila hlavu a zamierila k stolom s jedlom. Ani netušila, na čo vlastne mala chuť, ale automaticky siahla po čokoládovej torte. Prišlo jej to vhodný spôsob poláskať si pošramotené nervy.

„Nevedel som, že ješ čokoládu.“

Malo jej napadnúť, že pôjde za ňou. Ostatní ju zatiaľ nechávali na pokoji. Možno preto, že boli zaneprázdnení debatou o lustri. Len Jeff bol ako buldog. A ona bola rebierko, do ktorého sa rozhodol zahryznúť.

Pokrčila plecami. „Čokoláda je skvelá, prečo by som ju nemala jesť?“

„Doteraz si si myslela niečo iné.“ Cítila, ako si ju premeriaval. Jeho pohľad pátral, akoby sa uisťoval, že jej niekde nevyrastajú rohy alebo niečo podobné. Mala chuť schúliť sa, ale miesto toho len prevrátila očami.

„Doteraz som bola očividne hlúpa.“

„Možno ťa zastavil fakt, že si z nej bolo zle.“

Raven v duchu zanadávala. Tak veľmi sa snažila pôsobiť, že sa nič nedeje, až mimovoľne zabúdala na maličkosti o svojom živote. Ako na to, že ako jediná z rodiny sa nikdy nedotkla ničoho, v čom bola čokoláda. Ako malá sa jej prejedla a doteraz, kedykoľvek sa pozrela na čokoládu, zdvíhal sa jej žalúdok. No teraz dobrovoľne jedla a pochutnávala si na koláči, ktorý jej obsahoval naozaj požehnane. Kde nechala úsudok?

„Asi som z toho vyrástla.“ Aj jej samotnej to znelo ako chabé vysvetlenie.

Jeff na dlhú chvíľu mlčal. Keby sa na neho pozerala, určite by krčil čelo. Očividne o niečom tuho premýšľal. Rozhodla sa, že tú chvíľu využije na to, aby zmizla, ale jeho nasledujúce prehlásenie ju zatavilo:

„Vieš, mám na klinike priateľa, je neurológ. Mohol by ti pomôcť.“

Otvorila ústa, ale nič z nich nevyšlo. Vlastne bola v šoku. Vedela, že to nemá v hlave v poriadku, ale keď to takto vážne nevrhol jej vlastný strýko, nabralo to nové, desivé rozmery. Nasledovali by vyšetrenia, ktoré by nič nenašli. Pretože jej telo bolo v priadku, len z nej sa stal vrah. Na to neexistuje diagnóza.

Od odpovede ju vlastne zachránila jej matka. Ukradla jej tanier s tortou a nezaujímalo ju, akú má príchuť. Vrhla Raven do víru osláv. Niekto jej do ruky strčil pohár so šampanským, všetci sa usmievali a gratulovali jej a na pár minút to vyzeralo úplne normálne. Ako za starých čias, keď bola stredobodom pozornosti a užívala si to. Teraz pri tom vnútorne trpela a mala chuť niečím sa prikryť. Možno si nikto nevšimne, keď zo stola schmatne obrus, čo na tom, že by zničila rodinný porcelán.

„Na našu Raven, ktorá opäť dokázala, že dokáže čokoľvek, čo si zaumieni,“ pridal sa k oslavám jej otec, ktorý teatrálne predniesol prípitok. Ale v hlase mu znela hrdosť. Srdce jej zovrelo.

Na chrbte cítila ostrý pohľad a bola si istá, že strýko sa k téme jej domnelej choroby ešte vráti. Možno mu to dovolí a keď ju konečne prejde paranoja a začne trošku normálne fungovať, vyberie sa aj do nemocnice, kde absolvuje nejaké vyšetrenie, aby všetkých upokojila.

Ale koho sa snažila oklamať. Nič nebude v poriadku. Ale mala k dispozícii aspoň tento jeden okamih, keď sa od nej všetky prízraky držali stranou a v hlave jej nešantili žiadne obrazy patriace niekomu inému. Vďakabohu za malé radosti.

V rodine plnej lekárov a právnikov bola ojedinelým zjavom, pretože sa z nej stala dizajnérka. Teraz to využila na to, aby dokázala vlastnú izbu vhodne vyzdobiť obrazmi zobrazujúcimi javy zo života niekoho iného. Ale aj v tom by ju ostatní podporili. Nikto sa na ňu nikdy nepozeral cez prsty, dokonca ani teraz, keď sa začala správať ako nevďačný rozmaznanec. A to len kvôli tomu, že ich chcela chrániť, hoci netušila, ako dlho to vydrží. Nič sa totiž nelepšilo.

Násilne zaplašila tú myšlienku a vrhla sa na oslavovanie. Snažila sa veľmi nepiť, rozprávala sa s každým, kto sa jej na niečo spýtal. Boli tam skutočne všetci, to ju istým spôsobom dojímalo. A ona sa stále nedokázala správať normálne. Len to dobre predstierala. A medzitým ju takmer úplne skonzumoval strach.

Všetko sa zmenilo na nekonečnú farebnú šmuhu lemovanú smiechom a džavotom. Pohľad jej matky bol prvýkrát za dlhý čas skutočne spokojný, otec sa nehneval a všetci ostatní vyzerali byť skutočne potešení týmto večerom. Čo na tom, že ona sa celá triasla a ku koncu sa držala len zo zotrvačnosti. Ale nesiahla po čokoládovej torte, miesto toho si dala ovocný šalát. Čo vyvolalo ešte ostražitejší pohľad jej strýka.

Keď sa napokon dostala do postele, bolo takmer ráno. Dúfala, že vyčerpanie jej zabezpečí pokojný spánok. Za viečkami výnimočne videla len tmu vlastného bezvedomia a žiadne farby a obrysy. Lenže ani to jej nepomohlo v tom, aby si skutočne oddýchla. Keď otvorila oči, hodiny tvrdli, že ešte nie je ani šesť hodín ráno. Spala necelé štyri hodiny, ale akoby ani oka nezažmúrila. Vyčerpanie si kliesnilo cestu skrz jej telo.

Vstala z postele a čo najopatrnejšie prešla až k dverám. Mala na sebe staré tepláky a vyťahané tričko, takže sa neobťažovala prezliekaním. Navyše pochybovala, že v túto rannú hodinu bude niekto vôbec hore. Maximálne personál, ale tí si ju väčšinou nevšímali. Mali dosť svojich povinností.

Nohy takmer ťahala za sebou. Prekvapilo ju, že jej nerobili spoločnosť žiadne prízraky. Netešilo ju to. Za tie dva roky sa nikdy nestalo, že by len tak odišli. Ich neprítomnosť si ostro uvedomovala a tušila, že to neveštilo nič dobré. Ale výnimočne sa nemusela vyrovnávať so spomienkami ostatných ľudí, takže ten chvíľkový pokoj uvítala.

Po raňajkách sa začne zaujímať o dôvod tohto všetkého.

Keď vošla do kuchyne, mala chuť otočiť sa na päte a zapadnúť späť do svojej veľkej, ale prázdnej, izby. Za jedálenským stolom totiž sedeli všetci, ktorí tu ostali na noc. Prečo jej rodina mala stretnutie tak skoro ráno a ešte k tomu bez kávy? Jej matka nevedie rodinné porady, ako to volala, bez nutnej dávky kofeínu.

Raven dúfala, že nebola témou rozhovoru.

Jej tichý príchod nakoniec zaznamenali po niekoľkých minútach, keď nerozhodne stála na prahu dverí. Asi mala odrazu utiecť, ale pod ostražitým pohľadom vlastnej matky útek nebol v možnostiach. A keď si letmo všimla žiaľ v jej pohľade a slzy, ktoré sa jej zbierali na okraji viečok, vedela, že sa niečo stalo.

Srdce jej vynechalo dva údery. V miestnosti boli všetci a nikto nechýbal, takže sa to muselo týkať niekoho, kto sa nadránom vracal domov. V mysli si rýchlo pripomenula ich tváre. Na jazyku cítila trpkú pachuť prítomnej smrti. Preto tu neboli prízraky a nič sa jej nesnívalo.

Niekto zomrel.

Odkašlala si. „Čo sa stalo?“ Snažila sa znieť pokojne, ale narastajúca panika jej zovrela hrdlo.

Telom jej prešla triaška, keď čakala na odpoveď. Objavila sa jej v mysli, ale odmietala ju zobrať na vedomie. Otupenosť sa prosila o slovo a ona jej ho udelila. Bolo to jednoduchšie ako vnímať smútok a žiaľ ostatných, ich obavy a strach.

„Do Jeffovho auta nabúral opitý vodič. Je v nemocnici.“ Hlas jej matky znel rovnako priškrtene, ako ten Ravenin sotva pár sekúnd predtým.

Oni verili, že sa z toho dostane. Aspoň sa o to pokúšali. Ale ona cítila niečo iné. Jeho život sa práve rozplýval. Akoby stála pri ňom. Už bolo neskoro na operácie. Otočila sa na päte a ignorovala zvuk zvoniaceho telefónu.

Oznámia im to, čo ona cítila každou bunkou v tele. Mimovoľne si spomenula na nedokončenú kresbu. Mohli tie nejasné čiary predstavovať... strýkovu tvár? Nebolo by nijakým prekvapením, že nakreslila niekoho, kto zomrel.

Celá sa striasla. Odrazu jej bola ešte väčšia zima.

Jej strýko bol mŕtvy. Ešte včera sa spolu rozprávali, doberal si ju kvôli tomu, ako ho údajne zachránila. Ale nedokázala to na dlho. Nezabil ho luster, nabúral do neho nákladiak. To boli tie svetlá a rinčanie, ktoré videla, keď sa ho dotkla.

Alebo nie?

Kaptiola 2.

Dúfam, že ste sa dostali až na koniec. Tento príbeh sa mi v hlave sám vyvíjal už poriadne dlho, tak som sa rozhodla napísať ho. Páči sa vám? Ak nie, som otvorená kritike. :)

Takisto je na vás rozhodnutie, či chcete alebo nechcete pokračovanie. :)

Ďakujem za každé prečítanie. Lili

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Smrtiaci pohľad - Kapitola 1.: