Slzy upírov - 2. kapitola/I.časť • OurStories.cz ~ naše povídky

2. kapitola/I. časť/ (prvá časť z druhej kapitoly)
Teylie zisťuje, že túži po Ryanovi, aj keď to v podstate pred tým nebola pravda. Zisťuje však aj to, že si dokáže násilím vyvolávať záchvaty, ale aj to, že sa záchvaty postupne zosilňujú. Dokáže si s tým poradiť? A čo Ryan?
Táto kapitola nie je možno taká úžasná, ale sorry. Budúca kapitola bude zábavnejšia (nie časť).
Janes

19.04.2011 (18:00) • GeliaJanes • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 675×

2. – Mágia

Zrazu som sa ocitla na úplne inom mieste. V mojej izbe. Sedela som na posteli a držala som v rukách podnos s jedlom. Zamrkala som neveriacky viečkami. Vrátil sa čas? Mykla som plecami a uvedomila si, aká som hladná. Ihneď som do seba začala strkať rozpučené jablko s banánom a mrkvou. O chvíľu na tanieri nebolo nič. Podnos som uložila a ľahla si.

Rozmýšľala som o tom, čo sa stalo. V hlave mi prebehol celý dnešný deň. Bol to rušný a zaujímavý deň. Taký, aký som nezažila ešte nikdy a navyše: zajtra bude deň rušný a bude prebiehať rýchlo. Zajtra mám zmenený a úplne nový program.

Zavrela som oči a prikryla sa. Síce som mala do večierky ešte veľa času, už som sa uložila spať. Do vtedy som si neuvedomovala, aká som bola unavená.

Zobudila som sa na niečie trasenie mojim telom. Nado mnou sa skláňal doktor Qeas. Zamrkala som a snažila sa prebudiť zo sladkého spánku bez snov. V skutočnosti som bola veľmi šťastná, že sa mi nič nesnívalo. Lebo keby sa mi niečo snívalo, tak by to bola buď nočná mora alebo zasa niečo o mágii. A to by som dostala asi infarkt.

Doktor Qeas sa usmial a pomohol mi posadiť sa. Chvíľu mi trvalo, kým som si zvykla na rovnováhu. Točila sa mi hlava, ale netrvalo dlho a všetko bolo v poriadku. Doktor Qeas držal v ruke akúsi tabletku a v druhej ruke vodu. Už sa neusmieval. Bol skôr vážny.

Jeho bielošedé vlasy mal tentokrát ukryté pod baretkou a na sebe mal neobvyklé oblečenie. Tepláky a vestu s košeľou. Takýto model šiat som nevidela už dávno. Vyzeral skôr, ako keby sa vrátil z minulosti pred desiatimi rokmi, keď nosili muži takéto modely.

Pri pohľade na neho sa mi znovu vybavil včerajší deň, čo ma hneď otrávilo a strčila som si do úst liek a zapila som ho ľadovou vodou, ktorá mi rýchlo stiekla dolu.

„Si v poriadku?“ spýtal sa prekvapene.

Nie! Pomyslela som si duchu. Stále som dúfala, že včerajšok bol iba sen. Iba hlúpy a nemožný sen. Tajne som v to dúfala.

„Áno!“ odpovedala som klamlivo a prikývla. Doktor Qeas si ku mne sadol a chvíľu iba pokojne sedel. Potom odišiel.

Dívala som sa, ako odchádza a niečo hovorí s doktorom Lucasom Sullezom. Lucasom Sullezom. Keď som sa na neho dívala, mala som chuť vraziť si. Sledovala som, ako sa ladne pohybuje popri krívajúcom doktorovi Qeasovi. Doktor Qeas sa od neho pri mojich dverách odpojil a ešte mu zamával. Lucas vzal od sestričky jedlo a vošiel dnu.

„Dobré ráno!“ usmial sa a zavrel za sebou dvere nohou. S šťastným výrazom si sadol ku mne na posteľ a položil podnos bližšie ku môjmu telu.

Udivene som sa na neho dívala. Usmieval sa, ale keď si všimol, ako sa tvárim, tvár mu posmutnela. Videla som ,ako nešťastne skláňa hlavu a vyhýba sa môjmu pohľadu.

„Teylie,“ oslovil ma. „Ja viem, že je všetko podľa teba hlúpe a nemožné. Chápem ťa! Poznám ten pocit, keď si myslíš, že ti ľudia hovoria nezmysly. Chápem ich a chápem aj teba. Nechceš pravdu prijať, ale nevieš sa rozhodnúť. Niečo musíš ale pochopiť pred tým, než sa rozhodneš. Musíš pochopiť, že my sme tomu uverili a všetko je pravda. My ti nechceme ublížiť. Chceme ťa iba vyliečiť.“

Pri posledných dvoch vetách ma trochu striaslo. „My ti nechceme ublížiť. Chceme ťa iba vyliečiť.“ O vyliečenie mojej choroby sa pokúšalo už veľa doktorov a ani jednému sa to nepodarilo. Prečo si teda mysleli, že práve im sa to podarí? Nemali na to dôkaz a nemali ani dosť času na nejaké operácie alebo niečo podobné. Tak prečo práve oni a prečo si to mysleli? Tá choroba nie je ako iné choroby a nedá sa liečiť normálnymi liekmi. Pri nej iba treba prečkať a čakať, kým skončí.

Dúfať, že sa niekedy skončí.

„Prečo si myslíte, že ma vyliečite?“ Pri kladení otázky som sa dívala von oknom a znovu som sledovala vtáčika, ktorý si tam lietal a díval sa na mňa.

Lucas ostal zarazený a potom sa na mňa konečne pozrel – jeho pohľad som cítila a šteklil ma. V očiach som mu videla zmätok, ale aj niečo čo mi naznačovalo, že by som túto otázku už viackrát klásť nemala. Neustále mlčal až som mala pocit, že onemel alebo niečo také. Vykuľoval oči a díval na mňa.

„Čo je?“ Nadvihla som obočie.

Skúmala som jeho nádherné oči. Žiarili a mne pripomínali Ryana. Tentoraz som naozaj túžila po tom, aby tu sedel Ryan. Ani som nevedela prečo. Začínal mi chýbať. Do teraz som ho ku šťastiu nepotrebovala a teraz? Teraz mi hrozne chýba. Chcela som aby sa tu zrazu objavil a začal so mnou hovoriť, alebo aby som dostala záchvat. Páčilo by sa mi ho znovu stretnúť.

A dúfanie sa naplnilo. Dostala som dostatočne bolestivý záchvat a ocitla som sa tam, kde som sa ocitnúť chcela. Ale tesne pred tým než som sa tam dostala, mi hlavou prebleskly dve myšlienky: Túžila som po záchvate a je tu. Ten záchvat bol silnejší ako bývalé.

„Vidíme sa znovu, Teylie,“ ozval sa Ryan, ktorý stál necelých pár milimetrov predo mnou. Naše telá sa dotýkali a naše tváre boli strašidelne blízko. Cítila som jeho dych na mojej tvári.

Boli sme na inom mieste ako minule. Síce som videla v diaľke les, ale tentoraz sme boli na akejsi lúke s nádherným výhľadom na horizont. Na nebi sa na nás mračili mraky a chystal sa dážď. Zem bola pokrytá zeleňou a kvetmi, ktoré boli rôznych farieb.

Padla na mňa prvá kvapka. Neskôr druhá a potom sa rozpršalo. Ostala som celá mokrá, ale nechcela som narušiť túto blízkosť medzi mnou a Ryanom.

Všímala som si jeho tvár. Málokedy som si ju mohla poobzerať z takéhoto blízka. Jeho oči sa dívali do mojich a neuhýnal pohľadom. Oči, v ktorých som sa strácala. Pery, ktoré boli vlhké, mal mierne pootvorené, čo mudodávalo akýsi sexy vzhľad. Naše tváre sa priblížili a...

A zrazu som sa objavila vo svojom tele. Predo mnou sedela doktorka Loosová (Rose Wenstranová) a vydesene sa na mňa dívala. Prehliadla som si ju a trochu som sa začervenala.

„Si v poriadku?“ spýtala sa a chytila ma za ruku. Zrazu ma ovial pocit pokoja a uvoľnila som sa.

„Myslím,“ povedala som takmer nečuteľne. „Myslím, že áno.“

Tajne som sa však triasla bolesťou. V hrudi ma pálilo akési teplo a ja som ledva dýchala. Bolo mi horúco a žiadala som si chlad, no neprichádzal. Vedela som, že povedať to Rose by skončilo tak, že by sa ma začala na všetko možné pýtať. A tak som to musela vydržať aspoň do vtedy, kým odíde. No vyzeralo to tak, že to tak skoro nebude.

Postavila sa a vzala do rúk môj denník. Znovu si ho prezrela a potom sa zamračila. Pokrčila plecami a prešla ku oknu. Chvíľu som hľadela čo s denníkom robí, ale potom sa mi otočila chrbtom a nevidela som, čo sa deje. O chvíľu sa ku mne otočila a pokrútila hlavou.

„Bojíš sa?“ Pri jej slovách ma striaslo. Aj pri tej neznesiteľnej horúčave mnou prešli zimomriavky, čo mi trochu pomohlo prekonať tú horúčavu. No pálenie pokračovalo.

Neodpovedala som úprimne, ale už podľa tých predošlých dní som vedela, čo by nasledovalo, keby som jej úprimne odpovedala.

„Nie. Mala by som?“

Autor: GeliaJanes (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování