Slzy upírov - 1. kapitola /I. časť/ • OurStories.cz ~ naše povídky

1. kapitola - ostať tam...
Taylie

03.04.2011 (14:00) • GeliaJanes • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 903×

1. – Ostať tam...

Nechápem ľudí, ktorí si užívajú na Hawai, v LA, Chicagu, New Yorku a na podobných miestach. Ja svoj úbohý život trávim na obyčajných miestach. Nepamätám si, kedy som naposledy bola na prázdninách inde než v nemocnici. Trávim tam veľa času. Toľko, že to už ani nedokážem spočítať. Mám jednoducho nevyliečiteľnú chorobu. Keď môžem, som v škole, ale keď mám závraty a podobne, buď ma pošlú rovno do nemocnice, alebo ku psychiatrovi. Nikto to ale nechápe. Robili všetko – testy, rehabilitácie, psychiatriu.

Milý denníček,

práve som sa znovu dostala do nemocnice. Mám pocit, ako keby ma vlastné telo chcelo uväzniť. Pri pozeraní na okolitých šťastných ľudí, sa mi hrnú slzy do očí. Bojím sa toho, čo dokážem. Čo dokáže moje druhé „ja“.

Nechápem to, ale bojím sa toho. Cítim sa ako vo väzení. V nekonečnom väzení.

Mama práve niečo rieši s doktorom. Hádajú sa o mojej liečbe. Vidím to a viem to. Nechápem ako to robím, ale viem, o čom sa rozprávajú, aj keď ich nepočujem. Ako keby mi to hovorili do hlavy.

Och, Lucy. Bude mi chýbať. Včera odišla na Hawai. Vráti sa o týždeň. Sľúbila, že mi zavolá, keď pristanú. Do teraz som si život bez nej nedokázala predstaviť. Nedokázala som si predstaviť chvíľu bez nej. A teraz je preč. Bez nej sa cítim tak hrozne sama. Ako keby som bola v temnej izbe a sama...

Sama – rodičia sa o mňa starali od narodenia a nedopustili, aby sa mi niečo stalo. Stále pri mne bola Lucy a ona ma mala rada. Trávila so mnou celý svoj voľný čas. Do školy sme chodili spolu. Síce bola o ročník staršia, neustále som mala mobil. Ale teraz, keď odišla a nemohla mi zatelefonovať, lebo bola v lietadle, som sa cítila sama. Ten pocit som do teraz nepoznala.

Nicolas sa zo školy vráti o hodinu. Som rada, že mám takú dobrú rodinu a neviem si predstaviť, čo by som robila bez nej. Mám ich rada. Ale cez to mám omnoho viac vecí, po ktorých túžim. Všetko síce prevyšujú oni. To, po čom túžim, si bez nich neužijem. Je to moja jediná rodina. V živote má každý iba jednu pravú rodinu a tá moja, je práve táto a ja to viem.

Prepustiť by ma mali už zajtra po testoch. Samozrejme ak testy vyjdú dobre. Budem dúfať, že áno. Lebo ak nie, neviem čo budem robiť. Tu v nemocnici som síce s týmito doktormi prežila toho veľa ale... niečo ma cez to ťahá aj von. Síce viem, že je to nebezpečné, je to pre mňa lákavé.

Svoj čas som trávila doma. V teple, na pokojnom mieste alebo pod ochranou doktorov alebo učiteľov tu alebo v škole. Nikdy som nebola v izbe sama ako vtedy. Nikdy som sa nebála toho, čo dokážem.

Je to dobrý pocit, ale cez to strašidelný. Myslím ten pocit, byť sama. Úplne sama. Všetko okolo mňa je desivé a nebezpečné. Všetko sa okolo mňa krúti a... cítim sa, ako keby som mala klaustrofóbiu. Ale našťastie ju nemám. Mám iba strach zo „samoty“ a sama zo seba. Navyše táto izba je obrovská. Jedna z najväčších v tejto nemocnici. Väčšie sú už iba sály, kde ma neraz operovali.

Izba bola naozaj obrovská. Zmestilo sa tam toľko vecí, ale cez to ich tam bolo primálo. Na môj vkus veľmi málo – posteľ, nočný stolík, štyri stoličky, lampa a samozrejme ja s pár vecami ako je denníček, kniha, hrebeň, lieky a kúsky hamburgeru.

Zatvorila som oči a nechala som mojím telom prúdiť pocit samoty. Bol nepríjemný a mrazivý. Behali po mne zimomriavky a čím dlhšie som tak sedela, tým viac som sa bála, ale niečo mi zakazovalo ukončiť ten pocit. Potili sa mi dlane a znovu mnou prebiehali zimomriavky.

Ale tentoraz už z niečoho iného. Z toho, čo bude o chvíľu nasledovať.

Do hlavy mi udrela silná bolesť a ja som nedokázala pohnúť rukou. Stiahol sa mi žalúdok a cítila som, ako ma niečia ruka drží.

„Neboj!“ hovoril známy hlas Ryana. Držal ma za ruku a cítila som jeho pohľad. Bolesť začínala ustupovať a ja som opatrne otvorila oči.

Boli sme v lese. V nádhernom lese. Cítila som sa ako v raji. Farby stromov a rastlín boli výrazné a kvapky vody vyzerali ako diamanty. Krásna vôňa okolia mi udrela do nosa a cítila som, ako sa do mňa vpíja.

„To je to miesto?“ spýtala som sa a pustila jeho ruku.

Ľahla som si do hebkej trávy a roztiahla som ruky. Dívala som sa na modrú oblohu, ktorá mi pripomínali otca. Otec mal tiež modré oči a boli presne takej farby ako toto nebo.

Môj otec bol mŕtvy. Zomrel, keď som mala jedenásť. Bola to pre nás veľká rana, lebo po tom musela mama zarábať viac a od vtedy som trávila najviac času s Lucy a Nicolasom. Mama bývala v práci a my sme sedávali spolu doma. Kvôli mne vynechávali dni v škole, aby sa o mňa mohli postarať. Každý z nás stratu otca znášal zle. Ja som sa zatvárala do izieb a nechcela som tam nikoho pustiť. Ani Lucy ani Nicolasa. Vždy tam ale bol so mnou „on“ a ja som to vedela. Teraz však bol preč.

„Áno!“ povedal a usmial sa. Kľakol si ku mne a začal mi hladiť nahé brucho.

Oblečené som mala to, čo vždy. Tričko na ramienka, ktoré odhaľovalo moje brucho a džíny. Nič viac.

„Prečo?“ spýtala som sa a pozrela som na mravčeka, ktorý sa mi snažil dostať na ruku. Usmiala som sa.

Vždy sa mi tieto zvieratá zdali také očarujúce. Boli príjemné a neubližovali. Nechápem, ako ich môžu niektorí ľudia odsudzovať alebo zabíjať. Neubližujú a sú potrebné. A čo vám taký malý mravček urobí? Vy sa ho bojíte? On sa vás bojí omnoho viac. Je stokrát menší než vy, čo by vám urobil. Ani mravenisko by vám nič neurobilo iba možno trochu šteklilo. Ale to by ste už vy vstúpili na ich územie.

„Čo prečo?“ Ryan si ľahol tiež a zahľadel sa na moju bledú tvár.

Vždy som bola bledá. Aspoň tu. On bol tiež bledý ale príjemný chlapec. Dokázal veľa vecí. Magický chlapec, tak som ho volala častejšie než jeho pravým menom. Pretože mu to aj pristalo.

„Prečo to robíš?“ spýtala som sa s záujmom a sledovala, ako mravček vylieza vyššie po mojej ruke a ako sa snaží utiecť pred väčším predátorom – pavúkom.

Cítila som aj najmenší záchvev týchto malých živočíchov a medzi tým ma rušilo Ryanove, trochu sekané a kruté, dýchanie. No mne sa páčilo. Už celých šestnásť rokov ma sprevádza mojim životom pri každom záchvate. Je to ako kniha. Vždy, keď dostanem ďalší záchvat nasleduje ďalšia kapitola, kde som ja hlavnou postavou a Ryan môj najlepší priateľ. A v podstate Ryan je môj najlepší priateľ.

„Lebo ťa chcem ochrániť,“ vysvetlil a stisol mi ruku, ktorú mi držiaval vždy, keď cítil, že sa bojím. „Chcem ťa ochrániť pred bolesťou, ktorú ti spôsobuje. Tvoje telo je v akomsi... väzení a ona je tam pánom. Dokáže kruté veci. Vyvoláva v tvojom tele nekonečnú bolesť a ja sa iba snažím ochrániť tvoje vnútro. To, k čomu sa nedokáže tak ľahko dostať.“

„Kto sa tam nedokáže dostať?“

„Riss.“

„Kto je Riss?“

„Ona...“

Ryanova ruka zmizla a ja som sa ocitla naspäť vo veľkej izbe. Nikto si nevšimol, že som pred chvíľou mala záchvat. Zhlboka som dýchala a snažila som sa rozpamätať na to, čo som videla.

Ale nepamätala som si to. Nikdy som si to po prebudení nepamätala. Nevedela som čo sa tam dialo.

Do izby vkročila mama a za ňou doktor. Obidvaja nevyzerali veľmi nadšene. Dívala som sa na ich sklesnuté tváre a uložila som si denníček na stôl.

„Dobré správy?“ spýtala som sa nádejne a usadila som sa na posteli lepšie.

Pozreli sa na seba a potom mama prišla ku mne. Sadla si na posteľ a povedala: „Budeš tu musieť trochu pobudnúť. Nemali sme to tak zdržiavať. Chceli ťa tu dlhšie nechať už v piatich ale... Otec s tým nesúhlasil. Ani ja s tým nesúhlasím, ale musíme to urobiť. Ver mi! Doktori pre teba chcú len to najlepšie.“

Pokrútila som hlavou. Toto nie! Vedela som, že keby tu bol otec, tak by toto nedopustil. Chcel si užívať a vedel, čo môžem a čo nie. Nikdy mi nijak nepoškodil zdravie a vždy ma zbavil záchvatov. Bol ako doktor. Ale omnoho lepší. Nepoužíval lieky. Jeho liek bola láska.

Navyše som tu nemohla ostať. Nikdy by ma tu nenechali. Mama tu nemohla byť cez noc. Vždy tu pri mne musela ostať Lucy. Problém je, že Lucy tu teraz nie je. A pravda je, že mamu nemám tak rada ako Lucy, Nicolasa a otca. Niekedy som mala z mamy pocit, že keby ma Lucy a Nicolas nemali radi, tak by ma dala do sirotinca.

„Nie!“ povedala som náhle. „Tu neostanem.“

Nikdy! Prehrabla som si rukou vlasy. Nikdy by som tu neostala.

„Tey-“ Mama sa v polovici slova zasekla a zahryzla sa o pery.

Namosúrene som sa pozrela na doktora a vypla som hruď. Nikdy by som tu neostala. Ani keby som mala skočiť z najvyššieho poschodia nemocnie by ma sem nedostali. Nikdy!

Zahľadela som sa von oknom na vtáčika, ktorý sa snažil sadnúť si na okno. Zdalo sa mi ako keby na mňa hľadel a ako keby... ako keby ten vták niečo odo mňa chcel. Vyzeral byť obyčajný ale vyzeral tak ľudsky. Jeho oči mi niečie naozaj veľmi pripomínali. Bol celý čierny ale nebola to vrana. Niekoho mi pripomínal, ale za nič som si nevedela spomenúť koho. Tmavohnedé oči na mňa hľadeli a cítila som sa, ako keby sa na mňa usmieval. Vták sa na mňa usmieva. Mne už musí totálne hrabať.

„Zdá sa mi to alebo...“ Zamrkala som a dívala sa ako sa vták dostal cez pootvorené okno.

Usmiala som sa, keď si sadol na moje plece. Obtrel si hlavu o moje líce ako mačka a ja som iba udivene hľadela na jeho maličkú hlavičku.

Mama od údivu žmurkala a doktor nadvihol obočie.

Vtáčik sa mi pozrel do očí a ja som ten pohľad poznala ale nevedela som skadiaľ. Vtáčik roztiahol krídla a rovnako šikovne ako prišiel, tak aj odišiel.

Mama si odkašľala a úprimným a upokojujúcim tónom povedala: „Zlatko, bude to tak lepšie. Nebudeš tu dlhšie než týždeň. Sľubujem! A o týždeň príde Lucy.“

Tak takto to je. Mama nechce aby Lucy vedela, že ma tu nechala.

„Nie!“ odvetila som a nádejne som pozrela na doktora. Ten iba pokrútil hlavou.

Nikdy by som v tej nemocnici neostala. Nedonútili by ma. Ale musela som. Nemala som na výber.

Zrazu mi začal zvoniť mobil. Vzdychla som si. Na displeji blikalo meno: LUCY. Usmiala som sa. Volala mi sestra a už pristála. Konečne! Všetko jej poviem a nič nevynechám. Nech to s mamou vybaví ona.

Mama sa zahľadela na doktora. Ten mykol plecami a ja som už stláčala zelené tlačidlo.

„Haló?“ ozvalo sa z druhej strany. Ten príjemný veselý hlas natoľko potešil, že som sa ho aj trochu zľakla.

Bolo príjemné počuť sestru, ktorá ma doslovne vychovávala.

„Lucy?“

„Je tam Teylie? Alebo som si pomýlila číslo. Viete volám až...“ stíchla a po chvíli sa zasmiala.

„Áno, som tu ja. Ako sa ti darí? Už si v novom byte?“

Lucy mala bývať v novom byte. Bude tam chvíľu študovať a potom sa vráti. Niečo musí vybaviť. Vtedy som si bola stopercentne istá, že ju ešte uvidím. A že spolu toho ešte veľa prežijeme.

„Vyzerá to tu super. Keby si tu tak mohla byť so mnou, Tey. Všetko je pestrofarebné, obrovské a z balkónu mám nádherný výhľad. Páčilo by sa ti tu.“ Jej krátky opis mi stačil. Závidela som jej to. Určite to tam bolo nádherné. Také, aké som si to predstavovala. Zavzdychala som.

„Pošli mi nejaké fotky mailom.“ poprosila som ju. Zaujímalo ma to. Určite to tam bolo nádherné.

„Hneď čo sa vybalím a dostanem k počítaču, dobre? Potom si môžeme zatelefonovať cez ICQ alebo cez skype.“

„Super! Už sa budem tešiť.“

Všimla som si, ako doktor aj mama odchádza. Vyšli z miestnosti a zavreli za sebou dvere. Každý z nich odišiel na druhú stranu. Aspoň budem mať od nich na chvíľu pokoj.

„Chýbaš mi, Tey,“ ozvalo sa z druhej strany.

„Aj ty mne.“

„Povedz, ako sa vám doma darí?“

Takmer by som zabudla. Ona odišla skôr, než som mala ďalší záchvat. Nevedela, že som v nemocnici a mama jej to nepovedala.

„Ehm... Som znovu v nemocnici.“

„Ach nie,“ vzdychla si. „A ja som dúfala, že kým sa vrátim, tak ti nič nebude. Asi som nemala odchádzať. Vrátim sa domov čo najskôr. Budem sa ponáhľať, sľubujem.“

„Nie! Neponáhľaj sa. Urob si čo potrebuješ. Aj tak ma tu mama chce nechať.“

„Nechať? V nemocnici? Ihneď jej zavolám. Sľúbila otcovi, že to neurobí. A aj mne. Nedovolím aby si tam ostala. Nechcem aby na tebe experimentovali. Nie!“

Experimentovali? Takže oni na mne chcú experimentovať?

„Ako to myslíš?“ spýtala som sa.

„Tebe to nepovedali? Tí hajzli. Myslela som, že ti to už niekto povedal. Prisahám, nevedela som, že ti to tajili.“

„O čo tu ide?“

„Otec, keď ešte žil, povedal doktorovi, že ani keby mu dali hory zlata tak by ťa v tej nemocnici nenechal. Vytiahol z mamy, že to neurobí ani ona. Vieš, keby ťa v tej nemocnici nechali, tak by na tebe experimentovali. Brali by ti veľa krvi, kostnú dreň a veľa ďalších bolestivých operácii a to len pre vedu. Otec to nechcel a je to nebezpečné. Lebo sa to môže hocikedy vymknúť spod kontroly a ty by si... Keď si bola menšia a otec už bol...“ zavzlykala. „Tak mama chcela viackrát, aby si ostala v nemocnici. Stále sme ju s Nickom prehovorili. Ale Nicolas to sám nezvládne. Je iba o dva roky mladší odo mňa ale aj tak to sám nezvládne. Nie je plnoletý a mamu nepresvedčí. Vždy som ju presviedčala ja aby to nerobila. Teraz využila príležitosť, že tam nie som. Ihneď sa vrátim späť. Nedovolím, aby na tebe experimentovali.“

Po tom, čo mi to vysvetlila som ledva lapala dych. Tak ma mama naozaj nemá v láske. Ale prečo? Nechápala som to. Čo som mame kedy urobila?

„Tey, nič si z toho nerob. Teraz zavolám mame a...“

„Nie! Nech to už urobí,“ Do očí mi začali udierať slzy, ktoré som už nezastavila. „Aj tak nechápem prečo žijem.“

„Nie, Tey... Tey?“

Neodpovedala som. Nedokázala som to. Stlačila som červené tlačidlo a hodila mobil o stenu. Vzala som si vankúš a začala do neho plakať. Tak, aby ma nepočuli.

Plakala som do vtedy, do kým som nebola unavená a nezaspala som.

Asi je tam veľa chýb, tak ma za to ospravedlňte, len som sa už ponáhľala od počítača a chcela som to tu dať, aj keď sama neviem prečo. Takže prepáčte a dúfam, že sa vám to bude páčiť. Janes

Autor: GeliaJanes (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování