OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Slúchadlá v ušiach, slzy v očiach 6.

29.09.2012 (11:00) • SharonBalmore • Povídky » Na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 1214×

A pesnička: U-turn by Stevie Hoang

I hate you because I love you alebo útek

12. decembra, streda – sen a množsto blbostí

Oknom sa mi veľmi liezť nechcelo. Síce by to bolo originálne, ale mne sa do toho nechcelo. Potichu som zbehla po schodoch, vybehla dverami von. Útek! To bol môj plán. Pred čím som utekala? Pred Nathanom. Možno je to divné utekať pred chlapcom a pred Liamom som nikdy neutekala, ale ako som povedala: Nathan je iný prípad ako Liam. Ani som nevedela povedať, ktorý bol horší a bolestivejší. Obidvaja mi ublížili.

Nevedela som presne, kam mám utiecť, ale vydala som sa smerom z mesta. Asi by nebol dobrý plán ísť tam, kde ma všetci uvidia. Veď to by ma hneď našli. Smerom z mesta by som sa však dostala iba do ďalšieho mesta. Alebo skôr dediny. A tam by ma tiež každý, kto by išiel autom videl. Takže som si to v polovici cesty zamierila k lesu. Asi som blázon.

Vošla som do neho a obzrela sa. Všetky tie svetlá v lese akoby stratili svoju žiaru. A aj môj vzťah ku Nathanovi. Aj k celému svetu. Náš dom. Týčil sa tam, akoby bol najzaujímavejší z celej dediny. Všimla som si ho hneď, pretože som presne vedela jeho polohu. Veľký biely dom s pomarančovými rohmi a slabo zeleným Charlottiným balkónom. Pozrela som sa smerom k mojej izbe. Stál tam. Aj z takej diaľky som ho rozpoznala. Pokrútila som hlavou. Nemohol ma vidieť!

Otočila som sa a do uší som si vložila slúchadlá. Čo najhlasnejšie som si pustila muziku a išla som ďalej po kraji lesa. Nechcela som ísť dnu, pretože tam by na mňa mohli číhať všelijaké nebezpečné tvory a tu som mohla rýchlo utekať a možno by som sa stihla dostať na asfalt. Ale ako čas išiel ďalej, tak sa cesta vzdaľovala až som stratila z dohľadu všetky svetlá. A moje nohy? Tak mala som pocit, že mi každú chvíľu odumrú.

Našla som si väčší kameň pri pramienku vody a tú, ktorú som si naliala doma, som vypila naraz. Naliala som si z pramienku a opláchla si tvár.

Aj keby som sa chcela vrátiť, už som nevedela kadiaľ. Všetky autá a svetlá sa mi stratili z dohľadu a aj mesiac už pomaly zachádzal za obzor. Slnko zafarbilo oblohu do oranžova. Možno keby som sa nesnažila utiecť, tak by som si aj užila tú nádheru. Potrebovala som trochu oddychu a spánku.

Zahrabala som v ruksaku a vytiahla ružovú deku. Ľahla som si na tvrdú zem a prikryla sa. Ale aj keby som chcela, zaspať by mi nešlo. Musela som stále rozmýšľať nad tým, že som preč z domu. A nad tým, či už to zistili, alebo nie. A či im na tom vôbec záleží?! Možno sa smejú z mojej naivnosti a čakajú, kedy sa na kolenách vrátim a začnem ich prosiť o dopustenie a oni sa mi iba budú smiať z vrchu.

Nie! To nemôžem dopustiť! Je to moje rozhodnutie a nie niekoho iného!

„Why do you do so many mistakes?“ Tá pesnička ma vystihovala. Akurát mi znela v hlave. Áno, prečo robím toľko chýb? Prečo som sa bezhlavo zamilovala do Nathana. Veď už pri pohľade na neho som sa roztápala a navyše keď sa ma dotkol tak...

„Go back! Otherwise, you will regret it...“ Budem to ľutovať? Budem ľutovať, že som odišla? Mám sa vrátiť? Ale kadiaľ...?

Pokrútila som hlavou, prepla pesničku a všetko za sebou znovu pobalila. Nie, nedoprajem mu tú radosť, aby som sa vrátila. Nedoprajem mu tú škodoradosť, keď sa bude smiať, že som sa do neho tak zamilovala, že bez neho nedokážem ani prežiť. Dokážem to! Som silná! Nie ako pri Liamovi.

Sadla som si naspäť na kameň, objala si kolená a po líci mi stiekla slza. Chýbali mi! Možno by som sa vážne mala vrátiť. Obzrela som sa okolo seba, ale nevedela som určiť, ktorou stranou som prišla. Pohľad mi zablúdil hlbšie do lesa. Všetko tam bolo tak strašidelné. Všetky tie konáre pripomínali ruky, ktoré sa za vami načahujú a keď sa ku ním priblížite, tak vás schmatnú a už nikdy nepustia. Po chrbte mi prešli zimomriavky.

Radšej som rýchlo vzala ruksak a išla prvým smerom, ktorý mi prišiel pod ruku. Avšak čím ďalej som išla, tým viac som sa tých stromov bála. Rozutekala som sa ďalej a stromy sa okolo mňa iba mihali. Sem-tam o mňa niektorý z nich škrabol a mne ostal nepríjemný červený odtlačok. Nevnímala som, kam idem a potkla som sa o kmeň stromu.

Čakala som tvrdý dopad na kamene podo mnou, ale čosi ma zachytilo. Bola to teplá mužská ruka. Oproti mojej bledej pokožke bola táto doslova čierna. A to som bola celkovo dosť opálená. Tá postava mi pomohla na nohy. Oprášila som sa, zašomrala som: „ďakujem!“ a pobrala sa ďalej, akoby sa nič nestalo. Chvíľu bolo ticho a ja som mohla ďalej pokračovať v ceste, ale vtom na mňa ten niekto zakričal: „Kam ideš?“

Otočila som sa, že mu odpoviem. Bol to vážne muž. Aké nepravdepodobné. Mal síce tmavé ruky, ale zvyšok tela mal doslova bronzový. Vyzeral ako tie farmárske typy z filmov. Akurát mi neprichádza žiadne meno na jazyk, ale vyzeral božsky. Ale nie ako Nathan alebo Liam. Mal na sebe iba roztrhané vojenské nohavice, baganče a na chrbte ruksak, z ktorého trčala puška.

Kam idem? Dosť zaujímavá otázka, pretože na ňu som odpoveď nevedela. Obzrela som sa okolo. Už som nebola na kraji lesa, ale hlboko v lese. V tom úteku pred stromami som vážne nedávala pozor, kam bežím. To mám za to, že som sa nechala vystrašiť stromami ako malé dieťa.

„Čo vás do toho?!“ odvrkla som neslušne.

Prečo by som sa ku nemu vôbec mala správať slušne? Stretla som ho uprostred v lese a mal pušku na chrbte. Buď to bol pytliak, alebo nejaký... horár. Otočila som sa na päte a chystala sa odkráčať. V tom okamihu stál predo mnou a kráčal so mnou. Avšak kráčal dozadu a usmieval sa. Vyzeral tak o pár rokov staršieho odo mňa.

„No...“ začal. Ani som si neuvedomila, aký ma hlas. Bol zasadený hlboko, ale znel tak tlmene. Ako typický starší muž. A voňal po pote a s tým sa miešala vôňa čučoriedok. Bola to príjemná vôňa.

„Povedzme...“ pokračoval. Mal jasno biele zuby, také, ktoré vidíte iba v reklamách na zubnú pastu a ani jeden kaz. Rovné zuby, ktoré v tom tmavom lese doslova žiarili.

„Že sa nachádzaš...“ pokračoval. Všimla som si jeho tmavohnedé oči. Žiarilo v nich šibalstvo. Dlhé mihalnice mu tie oči iba zvýrazňovali.

„Niekde...“ hovoril ďalej. Môj pohľad zablúdil na jeho vlasy. Mal ich ostrihané na krátko. Mal ich kučeravé a tak mal na hlave niečo ako na krátko ostrihané hniezdo. Boli čiernej farby.

„V strede...“ nechcel ukončiť svoju reč. Mal svaly. Obrovské svaly a tehličky. Ale tie mal aj Liam. Bol to typ chalana, ktorý sa snaží vyzerať dobre stále. Myslím tým toho, kto stál predo mnou.

Zastal a ja som takmer do neho nabúrala. Bola som od neho iba pár centimetrov a on dokončil svoju zdĺhavú reč: „... lesa. A si tu sama!“

Mykla som plecami a obišla ho. Hľadala som aspoň malý náznak, kadiaľ by som sa dostala von. Všade to vyzeralo rovnako. Síce na jednej strane to stúpalo dohora a na druhej dole. Mala som na výber: kráčať do kopca a ešte viac sa spotiť, alebo kráčať smerom dolu, čo by ma asi doviedlo ešte do hustejšieho lesa.

„Je to tu dosť nebezpečné!“ povedal, keď som sa pretiahla a mlčky stúpala do kopca. Musela som prísť stadiaľ, pretože keby som utekala do kopca, tak to by som sa unavila už dole. Slúchadlá mi pri behu vypadli a tak som skontrolovala, či mám aspoň empétrojku. Mala som ju, ale bola úplne vybitá. Vydýchla som si a začala stúpať do kopca. Chalana som tam nechala.

Keď som si už myslela, že ma vážne nebude prenasledovať, začala som si pospevovať jedinú pesničku, ktorú som poznala celú naspamäť. The truth... Bola som zadychčaná a pesnička znela dosť divne, keď som po každej slabike potrebovala nádych, ale pokračovala som a rozmýšľala som nad tým, čo bude keď sa dostanem hore. V tom ma zastavil ten chalan.

„Pozri,“ začal jeho ďalší monológ, „si sama v lese. Na chrbte máš ruksak a nevyzeráš, že by si tu lovila alebo zbierala huby. Je tu navyše zima.“

Zima? To hovorí ten pravý, ktorý na sebe má len nohavice. Ako to, že mu vôbec nebola zima. Ale nezaujímala som sa o to, ďalej som pokračovala v ceste. Asi mám už halucinácie od tej únavy. Všade okolo mňa bol sneh a chalan je tu bez trička. Vážne zaujímavé!

„Mám halušky, však?“ pozrela som sa na neho a prebehla ho pohľadom. Musela to byť halucinácia.

„Nie, iba si zaspala,“ prikývol, „teraz sa zobudíš a vrátiš sa domov. Choď doprava.“

A potom som vážne otvorila oči a zobudila som sa pri tom prameni. Cha! Mám ísť domov? Nie je to náhodou len a len moje rozhodnutie? Prišla som sem z nejakého dôvodu. Ale toho chalana som nechcela stretnúť znovu a tak som radšej všetko pobalila a vydala sa... doľava. Nech si myslí čokoľvek a tento krát som nesledovala les.

Časom som sa dostala ku ceste, po ktorej chodili autá. Pozrela som sa na značku. Bola som pri nejakej dedine. Nevyzerala veľká, ale na chvíľu by som si v nej mohla oddýchnuť. Navyše mi doslova škvŕkalo v bruchu. Pozrela som sa na oblohu. Musela som v tom snehu spať riadne dlho, pretože na oblohe už svietilo slnko a z východu sa hrnuli mraky. Áno, budem si musieť niekde oddýchnuť.

Vošla som do malej reštaurácie hneď na kraji dediny a objednala si teplý čaj a kuracie prsia. Vyzliekla som si kabát a prevesila ho cez stoličku. Vytiahla som z tašky denník a je tu ten zápis...

12. decembra 2010, streda – neskôr

Po tom, čo som sa najedla teplého jedla a vypila čaj, som tam ešte chvíľu posedela. Vypýtala som si bloček a čakala, kým mi ho prinesú. Z tašky som vytiahla peňaženku, so všetkými svojimi peniazmi. Bolo ich tam dosť, pretože bola napraskaná, až som sa bála, že sa roztrhne. Sledovala som ako sa o čomsi pri bare dohadujú a potom sa na mňa pozreli. Myslím tým tú servírku a nejakého barmana. Prezreli si ma a potom súhlasne prikývli. Servírka vzala malý papierik, čo som typovala ako bloček a priniesla mi ho. Chcela som jej zaplatiť, ale sadla si ku mne.

„Vy ste Ruby Callová?“ spýtala sa.

Odkiaľ ma pozná? Spotili sa mi dlane a rozmýšľala som nad tým, či ju niekto náhodou neposlal, aby ma zabili. Ale to by bolo absurdné! Veď som utiekla a každý sa ma už len tak zbavil. Iba keby sa báli, že sa ešte vrátim.

„Á-á-áno!“ prikývla som a na stôl som položila peniaze.

„Vaši rodičia...“ Uf! Teraz mi oznámi, že ju poslali zabiť ma a vyberie spod stolu zbraň. Namieri mi ju na čelo a stlačí spúšť. Možno v nej nebudú náboje... Možno!

„Tu boli a hľadali vás...“ Jasné! Najprv si to chceli... Počkať! Moji rodičia?!

„Chcú, aby ste sa vrátili domov,“ pokračovala a moja pozornosť patrila už iba tej servírke, „boja sa o vás a sľubujú, že keby ste sa vrátili, tak to nepovedia nikomu a nebudú sa vás na nijaké okolnosti pýtať. Bude to iba vaša záležitosť.“

„Za prvé,“ prerušila som ju, „prečo by som sa mala vrátiť? Veď... A za druhé, aj keby som sa chcela vrátiť, išla som sem celú cestu pešo cez les, myslíte, že viete kadiaľ sa mám vrátiť? Navyše ma tak bolia nohy, že keby som mala ešte raz absolvovať tú cestu, tak mi istotne odumrú.“

Servírka sa iba usmiala a pokračovala: „Vaši rodičia sa o vás boja. Poznám ten pocit, keď sa vám zdá, že nikto o vás nemá záujem, ale niekomu na vás istotne záleží. A aj vašim rodičom. Ani si neviete predstaviť, ako sa tvárili, keď sem prišli. Boli úplne mimo! Prišli sem celá rodina. Aj váš strýko a teta a ich deti. Máte úžasnú veľkú rodinu a pekných bratov.“

Pekných bratov? Aha! Nathana a Williama. Nathan je pekný, ale je dôvod môjho úteku. A ten strýko s tetou sú iba priatelia môjho otca, ktorí u nás dočasne bývajú.

„Čo by som dala za vašu rodinu. Ja mám iba mamu a nikoho viac. Pozrite! Keď sa o vás niekto tak bojí, znamená to, že vás má naozaj rád. Chúďa ten blonďák bol celý bez seba. Záleží im na vás a chcú vás späť.“

Vážne? Chcú ma späť? Aj Nathan? Predsa mu na mne záleží? Zrazu mi môj dôvod odchodu pripadal úplne naivný. Veď som to mohla vyriešiť aj inak. A navyše, čo ma je do Nathanovho života? Veď ja si počkám na toho pravého, nie? Ale život s Nathanom a Liamom, bude vážne ťažký!

„Ale ako sa dostanem domov?“ spýtala som sa.

„Požičiam vám mobil a zavolajte svojim rodičom,“ povedala a položila mobil na stôl, „a tie peniaze si nechajte.“

Usmiala som sa na ňu a poďakovala som jej. Všetky moje veci som uložila do ruksaku a vzala som do ruky mobil. Vydýchla som si. Ako sa asi budú tváriť, keď im zavolám a čo povedia? Bolo to dlhé rozhodovanie nad tým, čo im poviem a komu vlastne zavolám. Moje rozhodnutie skončilo na Williamovi. Vedel sa dobre ovládať a jeho číslo som vedela naspamäť, pretože bolo jednoduché.

Vytočila som a priložila som mobil k uchu. Chvíľu som iba nervózne počúvala pípanie a potom mobil zdvihol.

„Haló?“ ozval sa Williamov hlas.

„Ako sa máš?“ spýtala som sa priamo. Vtom zvrieskol. Nevedela som či od radosti, alebo od hnevu, ale bol celý bez seba a mne takmer prasklo ucho. Ani by som nečakala, že môže byť taký šťastný, že mu zavolám.

„Si šťastný z toho, že budeš mať pokoj od hľadania alebo od toho, že som ti zavolala?“ Na tvári som vyčarila úsmev.

„Kdééé sííí?!“ Zámerne predlžoval samohlásky a takmer som ho videla ako pozerá na ostatných, aby si ho všimli a nezaťažovali sa hľadaním.

„U Merlinovho býka,“ odpovedala som, „alebo barana? Niečo z toho.“

„Ideme po teba, ihneď!“ A zložil. Náš rozhovor netrval dlho a jeho nadšenie bolo dosť veľké na to, aby nedovolil nikomu inému, aby sa so mnou rozprával. Vzala som mobil, odniesla ho servírke a ešte raz som sa jej poďakovala. Vzala som si veci, obliekla kabát a vyšla von.

Netrvalo dlho a pred malým podnikom stáli tri veľké autá. V jednom bola moja rodina v druhom Nickova a v treťom Yasminina. Usmiala som sa. Tak predsa mi na niekom záleží a na mne záleží niekomu. A bolo tých ľudí dosť. Keď som videla šťastnú Charlottinu tvár, zahrialo ma a zabudla som, že okolo mňa sneží. Prvá, ktorá si žiadala pozornosť, bola mama, ktorá bola za sekundu vonku a už ma obaľovala do teplej deky, ktorú som náhle zhodila.

„Je mi teplo,“ priznala som. Mama bola v takom šoku a tak šťastná, že zo seba nedokázala dostať ani slovo. Objala ma a pustila ku mne otca, ktorý sa ma potmehúdsky spýtal, či si to niekedy nezopakujem aj s ním.

Pribehla aj Charlotte a ostatní dávali mojej rodine prednosť. Teda všetci okrem Williama, ktorý sa predral cez moju rodinu a silno ma objal. Zatočil so mnou a ja som sa musela zasmiať. V tom točení som so všimla Nathanov pohľad. Vyzeral tak... žiarlivo. William ma postavil na zem a do ucha mi zašepkal: „Je to kvôli môjmu bratovi, však?“

Mykla som plecami a usmiala sa na ostatných. Záležalo im na mne. A veľmi...

12. decembra, streda – večer

Po dlhom rozhovore, troch hrách monopoly a zohrievaní sa s horúcim kakaom v obývačke, sme sa všetci pobrali do izieb. Ja som ešte chcela chvíľu ostať, a tak som ostala v obývačke takmer sama. Cítila som jeho pohľad. Dokonca aj William odišiel a kútikom oka som zahliadla jeho povzbudzujúci pohľad. Vedela som, že sa bude chcieť so mnou porozprávať a toho som sa bála. Moji rodičia sa v mojom úteku nehrabali a dokonca ani nikto iný. On bol výnimka.

Sadol si do kresla oproti mne a zahľadel sa mi do očí. Uhla som pohľadom. Nechcela som sa mu dívať do očí, aby som sa v nich znovu nestratila. Chcela som ovládať svoje telo aj myšlienky. Radšej som sa mu zahľadela na papuče.

„Bál som sa o teba,“ oznámil mi a vzdychol, „ani nevieš, aký strach si mi nahnala. Mohlo sa ti niečo stať. Niekto ti mohol ublížiť.“

„Ublížil si mi ty!“ Ďalšia veta, ktorú by som najradšej povedala, ale zasekla sa mi v hrdle. Ublížil mi tým, že... Že si našiel iné dievča. A to dievča bola moja bývalá najlepšia kamarátka. Lenže to slovo bývalá tam hralo tú rolu. Natália bola podlá a prefíkaná. Mohla ho zneužiť. Tak ako Liam mňa.

„Vážne?“ spýtala som sa potichu a odpila som si z môjho tretieho kakaa. Keď som prišla domov, bola som zmrznutá na kosť. A ani v dome nebolo najteplejšie, keďže sa tu dosť dlho nekúrilo. Otec sa už snažil trošku dom zatepliť, ale mali sme hrubé steny a väčšinou to trvalo dosť dlho.

„Čo je s tebou?“ spýtal sa.

„Čo by malo byť?“

„Si podráždená!“

„Vážne?“

„Už prestať s tými otázkami a povedz mi, čo je s tebou.“

„Ty vieš čo je so mnou, tak mi láskavo daj pokoj!“

„Nie, neviem čo je s tebou!“

„Vieš čo, urobím to! Rozjasním ti pamäť. Ty... Si hrozný srab. Spojil si sa s mojimi nepriateľmi, pri čom si ma najprv chcel brániť. Prepáč! Chcel si sa so mnou len vyspať a keď si si uvedomil, že to nepôjde, tak si to zbalil, pridal si sa k nim a začal si chodiť s Natáliou a pre istotu si sa vyspal s ňou.“

„To nie je pravda!“

„Čo z toho nie je pravda?“

„Nevyspal som sa s ňou a nechcel som sa s tebou len vyspať!“

„Vážne? A čo ten rozhovor pod schodmi na povalu?“

„To bola kamufláž na Natáliu.“

„Daj mi pokoj, jasné?

Postavila som sa a chcela som odísť. Ale chytil ma za ruku, otočil si ma k sebe a chytil mi bradu. Zdvihol mi tvár tak, že som sa mu musela dívať do očí. Sklonil sa ku mne a pobozkal ma na pery, pri čom sa mi takmer podlomil kolená. Ale ja som nemohla! Nemohla som byť s ním... Veď...

„Nechám ťa ísť,“ v jeho hlase znel smútok a žiaľ, „keď mi povieš, čo ku mne cítiš.“

„Ja... ťa nenávidím!“

„Prečo?“

„Ja ťa nenávidím... Pretože...“ Uvedomila som si tú pravdu. Nenávidím ho, pretože: „... Ťa milujem!“

Takže, prosím o komentáre a ďakujem za všetky, ktoré sa tu nájdu. Nečakala som, že to bude mať taký úspech a veľmi pekne ďakujem.

Ale chcem povedať, že to venovanie a poďakovanie KacenQe nebolo preto, aby ste pre mňa ihneď všetci hlasovali, ale aj tak ďakujem! Veľmi pekne...

Samozrejme kapitola venovaná:

Mims

AprilYoung (Ap)

JennyferRocks (Jen)

Hejly

Simones

A ešte raz veľmi pekne ďakujem za komenty. Snáď sa vám kapitola páčila.

Sharon

Predchádzajúci diel/Nasledujúci diel

Autor: SharonBalmore (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Slúchadlá v ušiach, slzy v očiach 6.: