Slnečný kameň 8. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Konečne v cieli!
Prajem príjemné čítanie. ;)

16.06.2019 (16:00) • KristyA • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 615×

Hostinec sme opustili krátko po ôsmej. Opäť sme kráčali a ja som sa zašila na úplný koniec, a dúfala som, že ku mne nik nepríde. Ale márne, tentoraz prišiel Will.

„Liz, neklam mi, prosím ťa, čo sa v skutočnosti stalo?! Nemysli si, že ma oblbneš nejakou historkou o komárovi rovnako ako ostatných!“ povedal s výčitkou v hlase.

„Nič sa nestalo,“ klamstvo.

„Kto ťa udrel?“ ďalej naliehal.

„Niečo ma uštiplo, Will,“ klamstvo.

„Prestaň, prosím ťa, neklam mi rovno do očí!“ povedal nahnevane.

„Will, ja nemôžem, ohrozila by som vás,“ pošepkala som, pretože pred nami kráčal Denis.

„Bola to Petra? Vidím, ako sa na teba pozerá, nevie sa vôbec ovládať, hlupaňa. A rozprával som sa s Alexom, tiež si myslí, že sa v noci niečo stalo. Liz, povedz mi, čo sa stalo.“

Oči mi zaplavovali slzy a zvierala som pútka ruksaku až mi beleli prsty.

„Nemôžem, zistí to.“

„Ako, preboha?! Veď je úplne vpredu.“

„Neviem, ale zistí. Mám strach, Will, je šialená. Vie o nás! A vyhrážala sa mi, že vás zabije, teba a Alexa.“

„Nás? Nerob si zo mňa srandu! Nie je šanca, aby nás premohla!“ povedal podráždene.

„Nie, Will, ver mi, je toho schopná, ak nie ona, tak Oscar. Spraví to, ani nebudeš vedieť kedy.“

„Dobre, dobre, nemusíš nič vravieť, každopádne, toto jej len tak neprejde! Nespustím ju z očí, a keď bude treba, zabijem ju, aj Oscara!“

„Sám predsa vieš, že to nie je len také jednoduché. Iba oni vedia, kde je kameň, šéfka si to poistila. Alex sa márne drží pri nich, aj tak sa nedozvie súradnice, tie vie, pravdepodobne, len Oscar. Bez neho sa ku kameňu nedostaneme.“

Will otvoril ústa, no vzápätí ich zavrel. Ďalej sme kráčali bez slov. Ani sa odo mňa nepohol, čo ma na jednej strane tešilo a upokojovalo. No na druhej strane, toto jeho správanie dávalo Petre dôkaz, že nie je na omyle. Po nejakej chvíli k nám dobehla Noemi.

„Liz, volá ťa kapitán, máš ísť dopredu.“

Stuhla mi krv v žilách a nohy sa mi na sekundu podlomili, ale ustála som to. Will na mňa strelil ochranársky pohľad a stisol mi plece.

„Jasné, idem,“ povedala som čo najpevnejším hlasom, ktorý sa mi aj napriek snahe mierne chvel.

„Liz,“ zašepkal, „pôjdem s tebou.“

„Nie, bolo by to ešte horšie,“ povedala som a hlas sa mi zlomil. Zhlboka som sa nadýchla a odkráčala som za Noemi. Keď som došla k Oscarovi, všimla som si Petrin intenzívny pohľad. Pozbierala som všetku odvahu a opätovala som jej ho. Náhle ku mne pristúpila: „Celé dni putuješ vzadu, sama, a pritom tu máš bračeka. Vyzerá skleslo, možno ho nabudíš,“ povedala mi a upierala na mňa povýšenecký, skúmavý pohľad.

Pozrela som na Alexa. Naozaj vyzeral všelijako, len nie skleslo. Tuho premýšľal. Určite sa snažil prísť na to, čo sa stalo, čo mi Petra povedala, a prečo ma to tak rozhodilo.

„Nikomu ani slovko,“ zašepkala mi tesne pri uchu, keď ma obchádzala.

Znova mnou prešla vlna mrazu. Pritlačila som sa na Alexa a kráčali sme ďalej. Neznesiteľne som túžila o všetkom mu povedať. Šla som s nimi vpredu asi desať minút, keď som náhle pocítila neskutočnú páľavu. Hlava sa mi točila a zvuky naokolo zneli ako keby som sedela na dne bazéna. Čo to...?

Stihla som sa ešte pozrieť na Alexa predtým, ako som stratila vedomie. Prebrala som sa v jeho náručí. Nado mnou stáli Oscar, Filip a Will. Neďaleko stála Petra a žiarlivo na mňa zazerala, keď mi Oscar pokladal ruku na čelo.

Stuhla som. Jeho dotyk bol chladný, odmeraný a prudký.

„Má mierne zvýšenú teplotu. To bude zrejme tým komárom a únavou. Noemi, podaj jej lieky,“ precedil pomedzi zuby a pozrel sa na Petru.

Tuší to? Vie čo spravila?

„Na, vypi to,“ Noemi mi podávala nádobu s vodou a rozpusteným práškom.

„Ďakujem, som len unavená,“ slabo som zašepkala a vyliala do seba nechutnú, trpkú tekutinu.

Alex mi stlačil plecia. Filip na mňa vydesene pozeral a strieľal pohľadom po Oscarovi a Petre. Musím sa pozbierať. Čo sa to so mnou deje?! Snažila som sa postaviť, no museli mi pomôcť Will s Alexom.

„Približne o desať kilometrov dôjdeme do cieľa, až tam to začne byť náročné. Dajte sa všetci dokopy, nemáme na to celú večnosť.“ Oscar si nás chladne premeral pohľadom a vykročil.

Neostávalo mi nič iné, než pokračovať. Z bratovho pohľadu som pochopila, že si všetko pospájal a vie, čo sa stalo. Will sa na mňa pozeral rovnako. Pozbierala som teda všetky sily a kráčala nepríjemným kopcom hlbšie do hôr. Will, Filip aj Alex sa držali blízko mňa, no napriek tomu sme prehodili len pár viet.

„Liz, neviem čo sa deje, ale za každú cenu ťa ochránim, nedovolím, aby sa niekomu ďalšiemu stalo to, čo Thomovi,“ sotva počuteľne mi povedal Filip.

Neodpovedala som, môj mozog pracoval akosi zahmlene. Kráčajúc strmým kopcom som zakopávala o každú väčšiu skalu. Nohy ma neposlúchali a cítila som sa oťapene. Pichla mi niečo Petra po tom, čo mi vrazila?! V panike som si prezrela ruky, ale nevšimla som si žiadnu stopu. Filip ma pozoroval.

„Bola to Katja?“ jeho otázka preťala vzduch, na čo som len pokrútila hlavou.

Automaticky pozrel na Petru a zaťal päste. Ďalej sme šli v tichu, ktoré pretínalo len moje občasné zakopávanie. Po nejakom čase chôdze, sme sa dostali k otvoru v skalách.

„Sme v cieli, kameň by mal byť vnútri,“ zavelil kapitán, „ideme!“

Bez jediného slova sme postupne vchádzali dnu. Vytiahla som z batoha baterku a zapla som ju. Pretláčali sme sa úzkou tmavou chodbou. Predo mnou šiel Will a za mnou Filip, čo mi dodávalo odvahu a pocit bezpečia. Po nejakej chvíli sa nám naskytol dych berúci pohľad na obrovský priestor, niečo ako jaskyňu. Vyzeralo to ako dno sopky. Cez niekoľké otvory nad našimi hlavami dnu prenikali slabé lúče svetla, ktoré sa odrážalo od stien posiatych tisíckami drahokamov. Tie nám na tváre hádzali farebné odrazy. V strede tejto jaskyne bola priepasť. Vyzerala, že nemá konca. Z nej trčal kamenný stĺp s jazierkom, ktorého voda bola zlatej farby. Z jeho okrajov na niektorých miestach stekala dolu do priepasti. Nemala som slov a sotva som lapala po dychu. Moje oči strieľali zo strany na stranu, ale moja myseľ nedokázala spracovať to, čo videli. Ostatní na tom boli podobne ako ja.

„Dosť bolo postávania, mali by sme sa pustiť do hľadania,“ tichý úžas preťal Oscar.

„Ale kde? Kde máme začať, kapitán?!“ ozval sa podráždene Denis.

„Zas tak veľké to tu nie je, je nás dosť, každý sa vydajte inde a skúste nájsť niečo, čo sa bude odlišovať od ostatného,“ povedala Katja.

Všetci sme sa teda rozpŕchli iným smerom. Vydala som sa rovno k priepasti. Chcela som preskúmať, či sa dá dostať k jazierku. Musela som vidieť, či je tá voda skutočne zlatá, alebo je to len očný klam spôsobený odrazom drahokamov. Pred ňou z jednej strany stála vysoká skala, v ktorej bola hlboká prasklina. Nazrela som teda dnu, a v tom ma čosi chňaplo za ruku, stiahlo dnu a zakrylo ústa. Podľa vône a stavby tela som cítila, že je to muž, aj keď som ho pre šero dobre nevidela.

„Psst, psst, povedz slovo a podrežem ťa,“ ozval sa neznámy, zatiaľ čo mi pritláčal nôž ku krku.

Autor: KristyA, v rubrice: Povídky » Na pokračování