Slnečný kameň 7. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Urobiť akýkoľvek krok bez rozmyslu je mimoriadne nebezpečné a Liz to má stále na pamäti. Navyše, teraz je neustále pod drobnohľadom!
Užite si ďalšiu kapitolu mojej prvotiny. :)

10.06.2019 (13:00) • KristyA • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 508×

„Psst, psst, maličká,“ zašepkala mi do ucha Petra, zatiaľ čo mi vyťahovala z puzdra na stehne nôž.

Priložila mi ho k lícu a prešla ním opatrne až ku krku. Bola som na smrť vydesená. Čo odo mňa chce a akoto, že všetci spia, keď sa tu zmietam ako besná?!

„Nik ti nepomôže, drahá, všetci tvrdo spia, postarala som sa o to,“ povedala zlomyseľne. V mesačnom svite, ktorý unikal spoza roliet, som na okamih zazrela jej úškrn. Zmietala som sa a chcela som ju uhryznúť, ale jej stisk bol taký pevný, že som nemala ani najmenšiu šancu pootvoriť ústa.

„Iste sa pýtaš: čo zo mňa chce? Chce ma zabiť? Hahahaa, ver, že ak by som mohla, spravím to hneď, ale na to je dosť času. Ešte ťa možno budeme potrebovať. Viem, že by som to nemala robiť, Oscar ma zabije, ak sa to dozvie. Ale ja som už nemohla vydržať. Akosi často sa rozprávaš s Filipom, iste ti vravel to o svojom bratovi. Aach, Thomas,“ vzdychla si zasnene, „ten bol ale kus. Vieš, že bol šéfkinou pravou rukou pred Oscarom, však? A iste vieš aj to, že ho šéfka dala odstrániť. A vieš aj prečo, kvetinka? Pretože som ho bonzla. Hahaha. Áno, dobre počuješ, to ja som jej prezradila na čo prišiel. Vždy pchal nos tam, kde nemal, a ja som chcela dostať Oscara na prvé miesto, tak som využila príležitosť. Pýtaš sa, ako som sa o tom dozvedela? Jednoducho. Thomas bol tak osamelý, tak túžiaci po láske, teple a milých slovách, že stačilo málo, a získala som si jeho dôveru. Niekoľko mesiacov sme spolu spávali a ja som zberala informácie. Musela som sa premáhať zo všetkých síl. Bola som špiónka. Keď som mala všetko potrebné, jednoducho som sa ho zbavila, pretože nám stál v ceste. Profitovala z toho šéfka, keďže jej na nič neprišli a aj ja, pretože jeho miesto nahradil Oscar. Oscara milujem, spravila by som pre neho všetko. A keď vravím všetko, myslím tým úplne všetko. Stačí aby mi niečo naznačil a ja vás všetkých do jedného pozabíjam. Tak šialene ho milujem!“ chripela mi do ucha a triasla sa pri tom vzrušením.

Ležala som pod ňou úplne stuhnutá, neschopná pohybu ani racionálneho uvažovania. Slzy mi bezradne stekali po tvári. Tak kruté. Čo spravila je tak neskutočne kruté. Táto žena je blázon, všetci sú, chcem odísť, zmiznúť z tejto brandže, z tohto svinstva! Ale ešte predtým, chcem všetko zničiť, zničiť tento systém klamstiev a manipulácie. Aby som odchádzala ako víťaz!

„Ale, ale... trocha som sa prekecla, kvetinka drahá,“ povedala a pritlačila mi nôž ku krku tak silno, až mi vyvrel pramienok krvi. Snažila som sa príliš prudko nedýchať, aby som sa sama ešte viac nezranila.

„Dohodneme sa takto, ty nikomu nič nepovieš, a ja ťa nechám žiť. Nie, nie, počkať. Toto predsa nie je dostatočné ultimátum. Určite si natoľko oddaná, že by si sa obetovala pre svojich milovaných. Takže takto, ty nikomu nič nepovieš, a ja nechám žiť toho tvojho milovaného Willa a tvojho rozkošného bračeka, ktorý tiež nie je na zahodenie,“ oblizla si peru.

„Áno, viem o vás. A keďže viem, ako láska bolí, a aká je nádherná, som ochotná mlčať ak budeš aj ty,“ mierne povolila zovretie a mne sa podarilo uhryznúť ju, a tým sa vymaniť spod jej ruky.

„Ani sa ich nedotkneš, ty blázon!“ zvrieskla som.

„Psst, tichučko,“ znova mi zakryla ústa a priložila nôž ku krku, „počula si podmienku. Možno si myslíš, že sa ti podarí všetko prezradiť, a že na to neprídem, ale ver mi, zlatko, prídem na to. Prídem na to tak, ako som prišla na všetko ostatné a pred očami ti ich zabijem. Mám svoje metódy. No, čo hovoríš, sme dohodnuté?“ nahla sa ku mne a čakala odpoveď. Mlčala som a ani sa nepohla. Zalomcovala mnou a skríkla:

„Sme dohodnuté?!“

Len čo som pokývala hlavou, Petra mi jednu vrazila a mne sa zatmelo pred očami.

---------------------------------------------------------------------------------------

Ráno som sa pozrela do zrkadla, vyzerala som hrozne.

Nemôžem tomu uveriť, nedokázala som jej nijako odporovať. Dokonca som nás všetkých vystavila nebezpečenstvu. Ako je to možné, že to zistila?! Nedovolím jej, aby niekomu ublížila. Nedovolím jej, aby ublížila mojej rodine!

Pustila som prúd studenej vody a umyla som si zaschnutú krv z krku. Rana nebola až taká viditeľná, ani hlboká, Petra presne vedela, čo robí. Bola som ale vďačná za šatku, ktorú som posledné dni nosila kvôli vetru a chladu. Bolelo ma celé telo z toho, ako som sa zmietala pod ťarchou jej tela a na líci mi svietila poriadna modrina. Ach, tú veľmi nenápadne nezakryjem. Čo teraz? Ešteže som mala so sebou niekoľko leukoplastov. Prelepila som ju a pobrala sa po svoje veci. V izbe som stretla Petru s Noemi.

„Dobré ráno,“ pozdravila sa mi a mne prešiel po chrbte mráz. Tvárila sa, ako keby sa nič nedialo. Ja som však nevedela skryť zdesenie a stuhla som. Rýchlo som si vzala veci a vypadla von. Potrebujem vzduch. Začínajú sa mi klepať ruky, to snáď nie! Vzduch! Letela som dole schodmi do krčmy, kde som sa zrazila s Kenjim.

„Liz! Vydesila si ma, dobré ráno,“ povedal mi s úsmevom, no len čo sa mi pozrel do tváre, úsmev vystriedali obavy.

„Si v poriadku, prepánajána? Čo to máš s lícom a kam tak utekáš?“

„Ehm... uhm... K-komár, nie je mi dobre, potrebujem vzduch,“ vyjachtala som zo seba prvú blbosť čo mi napadla a letela von.

Rozrazila som dvere hostinca a zhlboka dýchala, slzy sa mi tlačili do očí zakaždým, keď som pomyslela na noc. Vrel vo mne hnev, no zároveň som sa cítila bezmocne. Mala by som ju odstrániť čo najskôr! Ale to predsa nejde. Nemôžem sa jej z ničoho nič sama postaviť, pretože Oscar je kapitán a len tak by mi to neprešlo. Ohrozila by som tým všetkých. Nemôžem spraviť nič. Jediné, čo teraz môžem spraviť, je nedať na sebe poznať strach z nich. Spravila to naschvál. Úplne ma vyviedla z miery a teraz ma bude pozorovať, ako sa budem správať. Či niečo naznačím. Či sa dokážem ovládať a zostať pokojná.

„Liz?“ padla mi na plece čiasi ruka a ja som samovoľne nadskočila, a vydesene sa otočila.

„Alex, ja..“ Všimla som si periférne Petru, ako sa opiera o stenu, a sleduje ma. Zhlboka som sa nadýchla, prehltla som slová, ktoré sa mi drali von z úst ako žalostný posledný výkrik, vystrúhala ten najfalošnejší úsmev a zaklamala som.

„Som v pohode, len mi ráno bolo akosi zle, potrebovala som rýchlo na vzduch.“

Môjho brata som však neoklamala. Alex ma pozná. Pozná ma od narodenia. Stačil mu jeden môj pohľad a vedel, že sa niečo stalo buď s Petrou, alebo s Katjou. Z jeho výrazu som usúdila, že tuší správne. Iste si všimol Petrine pohľady. Musel si pospájať, že v tom má prsty ona. Dotkol sa mi líca a prstom prešiel po leukoplaste.

„Niečo ma muselo uštipnúť, riadne som si to v noci rozškrabala, tak som to pre istotu prelepila,“ pokračovala som so lžami.

„Hmm, zvláštne, ale snáď si už do toho teraz nebudeš šprtať,“ hral moju hru.

Zvierala som päste, až ma boleli. Všimol si to a snažil sa ma upokojiť pohľadom. Znova som sa prehovárala a snažila sa cez to preniesť. No bolo to náročné. Keď sa pri mne zjavil Filip, šlo mi puknúť srdce. Keď som videla Petru, roztriaslo sa mi telo. Pri pohľade na Oscara mi prechádzal mráz po chrbte pri predstave, že niekomu ublíži. V duchu som si priala stretnúť Shogiru, spojiť sa s nimi, zabiť Trojlístok, zničiť kameň a šéfku s celou organizáciou, a utiecť niekam ďaleko, s novou identitou, od všetkého. Bohužiaľ, nie je to také jednoduché.

Autor: KristyA, v rubrice: Povídky » Na pokračování