OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Slnečný kameň 3. kapitola

13.05.2019 (18:00) • KristyA • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 472×

„Prepáčte, že som takto náhle zvolal poradu,“ vyhlásil Alex po tom, čo sme sa usadili.

Neviem ako sa mu podarilo striasť šéfky, keďže sme len pred pár hodinami prišli. Stretli sme sa na našom obvyklom mieste v odľahlejšej a menej prístupnej časti lesa. Bola to malá čistinka obklopená hustými korunami stromov. Cesta k nej bola však natoľko nepriehľadná, že ju nik okrem nás nedokázal nájsť. Viem, že to znie extrémne, ale bolo to zaručene bezpečné miesto. Dorazili sme všetci, dokonca aj Rebeka, jej noha vyzerala o dosť lepšie. Občas ju však ešte musel podoprieť Matias. Blízko mňa stál Will a mne z toho poriadne búšilo srdce. Chvíľu potrvá, kým si nejako zvyknem.

„Všetci už zrejme tušíte, za akým účelom sme tu. Naša milovaná, falošná a potmehúdska šéfka mi už pekne dlho vŕta hlavou. Bol som jej odovzdať tú tretiu časť mapy a ani si poriadne nevypočula hlásenie, už ma vyháňala zo stanu nervóznym hlasom a pohľadom, z ktorého aj mne prešiel mráz po chrbte. Musíme vymyslieť plán, aby sme zamedzili prípadnej katastrofe. Domnievam sa, že ho plánuje využiť k niečomu zlému.“

„Podľa mňa v tom s ňou idú viacerí,“ ozvala sa Rebeka.

„To nevylučujem,“ odpovedal pokojným hlasom Alex.

„Mne sa nepozdáva ani Tobias, v poslednej dobe sa dosť vtiera tej mrche do zadku,“ poznamenal Matias. Hodila som očkom po Willovi. Zaškrípal zubami a konečne sa ozval.

„Určite v tom má prsty ten slizký had, dávajte si na neho bacha!“ dodal podráždene.

„Ehm,“ odkašľala som si, aby som si prečistila hrdlo, „aj keď niečo plánujú, nemyslím si, že s tým začnú hneď. Podľa mňa sa musia tiež pripraviť. A aj tak nás v prvom rade pošle ten kameň nájsť, teda, predpokladám.“

„Mali by sme si hlavne zohnať viac ľudí na našu stranu. Sme len piati, aj napriek tomu, že sme skúsení, nezmôžeme nič proti nej a jej armáde pätolizačov,“ povedala Rebeka.

„S tým úplne súhlasím. Máte dva dni na to, aby ste zohnali ľudí, ktorým sa dá dôverovať. Berte len tých, ktorých poznáte, nechceme žiadnych zradcov. O štyri dni sa stretneme znova a preberieme postup,“ zahlásil Alex, čím ukončil tému šéfky. Prišiel rad na mňa.

„Ľudia, neviem či ste si to v tom zhone uvedomili, ale ten ostrov, na ktorom sme boli nebol tak úplne normálny. Teda, viac menej tak vyzeral, až na jeden zásadný fakt. Jaskyňa. Kým ste hľadali východ, podarilo sa mi odobrať vzorku z tej fosforeskujúcej skaly. Má zaujímavé vlastnosti. A čo je hlavné, obsahuje množstvo irídia, ktoré je hlavným prvkom obsiahnutým v meteoritoch. Celkovo mi to pripadalo ako nejaké zvláštne posvätné miesto. Ale čo je najhlavnejšie. Pred vchodom do jaskyne boli asi dve hodiny v noci a po tom, čo sme vyšli, hodiny ukazovali 2:30. Z čoho vyplýva, že v jaskyni nebežal čas. Nenašla som ešte správne vysvetlenie, ale mám teóriu. Podľa mňa tí, čo tam tú mapu uložili, museli vládnuť mocou slnečného kameňa, a tak ovládať časopriestor. Celé to tam bolo ako z inej planéty. Len to potvrdzuje, že kameň musí byť jednoznačne zlikvidovaný a nesmie sa nikomu, naozaj nikomu, dostať do rúk,“ dokončila som svoj monológ poznatkov.

„Máš pravdu, a zrejme sa o to budeme musieť postarať, ale teraz už radšej poďme, kým si nevšimnú, že chýbame,“ zahlásil Alex, a potom sme sa už všetci pobrali naspäť.

Konečne som bola opäť osamote s Willom. Stále vyzeral nervózne.

„Čo sa deje?“ spýtala som sa ho. „Si akýsi bledý.“

„Stále mi leží v žalúdku Tob. Matias mal skvelý poznatok, určite v tom ide s nimi.“

„To, že je to oplzlý blbec, nemusí hneď znamenať, že patrí k šéfke. Možno ho len využíva, pretože vidí, že toho v hlave veľa nemá, že je jednoduché ním manipulovať,“ odpovedala som.

„No ja neviem Liz, príde mi až príliš podozrivý. Vyhýbaj sa mu. Bojím sa, že by ti mohol nejako ublížiť.“

„Možno by nebolo zlé jeho dotieravosť využiť a nejako z neho vytiahnuť informácie,“ navrhla som.

„To nech ti ani nenapadne!“

„Dobre, prepáč, máš pravdu. Je to nebezpečné. Nevieme čoho je schopný,“ potichu som povedala, pretože som videla, ako ho to rozhorčilo.

Ďalej sme len mlčky kráčali vedľa seba, každý do svojho stanu. Nepáčil sa mi. Príliš sa na Toba upäl. Nemala by som o tom povedať Alexovi? Možno by mu nejako dohovoril. Ležala som v posteli a premýšľala, až kým som nezaspala. Asi dve hodiny po tom, čo sa mi konečne podarilo zaspať, ma prebudili kroky okolo môjho stanu. Ihneď som sa strhla. Z nočného stolíka som vzala nôž a baterku, a potichu som vykročila smerom, ktorým prichádzal zvuk. Päta špička, päta špička. Našľapovala som opatrne, až kým som sa neocitla pri okne oproti posteli. Postavila som sa vedľa a snažila sa ani nedýchať. V jednej ruke som zvierala nôž a v druhej baterku, až som cítila, ako mi z nich odchádza krv. Mala som strach. Vedela som, že to nie je zviera. Bála som sa, že by to mohol byť niekto z šéfkiných ľudí. Začali mi napadať rôzne myšlienky. Čo keď nás niekto sledoval a prezradil, o čom sme sa bavili na porade a kde sa stretávame? Čo keď má šéfka aj bez toho podozrenie, že už tušíme, čo má za lubom? Srdce mi bilo ako o závod, až som mala pocit, že to ten dotyčný počuje. Už bol takmer pri okne a zrazu mi to došlo. To snáď nie! Veď to je...

Tobias! Zacítila som jeho parfém. To nemyslí vážne! Ten chlap ma desí! Kto vie, čo mi môže v najbližších dňoch spraviť! Nemá zábran! Úplne som penila a mala som sto chutí jednu mu nečakane vraziť. Chvíľu tam postával a odišiel. Počkala som, kým jeho kroky úplne utíchli a zhlboka sa nadýchla. Aspoň som mala istotu, že ostatní sú v poriadku a nik o ničom nevie. Teda, dúfala som. Až do rána som už nezažmúrila oči. Nepoľavovala som v ostražitosti. Stále som mala pred očami jeho výraz tváre, keď ma odchytil po príchode. Doteraz ma z neho mrazí. Ale rozhodla som sa, že o tom Willovi nepoviem, jedine, že sa to bude opakovať. Nechcem prilievať olej do ohňa.

-----------------------------------------------------------------------------------------------

Ráno som vyzerala ako mátoha. Obrovské kruhy pod očami, ktoré vyzerali ako po trojdňovom záťahu, a v hlave mi trešťalo. Ten hlupák. Ak to spraví znova, prisahám, že už sa neudržím! Teraz to hlavne nejako zakryť, nech si to Will nevši...

Nestihla som, niekto mi vošiel do stanu.

Will.

„Dobré ráno, Liz, ako si spala?“ spýtal sa a po tom čo ma uvidel, cúvol. „Ty ale vyzeráš, čo sa stalo?“

„Ale vieš, môj mozog mi nedal spať. Neustále som premýšľala,“ lacná výhovorka, ale nič iné mi nenapadlo.

„Tiež mi trvalo, kým som zaspal. Poď, skočíme ku kapitánovi na kávu. Mali by tam byť aj Rebeka a Matias.“

„Skvelý nápad,“ pokúsila som sa o úsmev, ale vyzerala som ako zbitý pes, na čo sa rozosmial svojím zvučným smiechom a pobozkal ma.

Keď sme došli k Alexovi, už tam bol aj ten párik komediantov a navzájom sa doberali. Alex postával pri okne a pozoroval okolie. Robí to často. Viem, že vtedy premýšľa.

„Braček, ahoj,“ pristúpila som k nemu a vtisla mu bozk na líce.

„Ty ale vyzeráš, milá sestrička. Will ti nedal v noci spať?“ Pozrel sa na neho s potmehúdskym úsmevom.

„Ale neblázni,“ zasmial sa Will.

„Predpokladám, že si obaja dáte kávu, ani ty totiž nevyzeráš ako čerstvá rybička, kamarát.“

Obom nám podal už pripravené hrnčeky s tekutinou, ktorá sa tvárila ako káva. Ach, poriadna káva. Ako veľmi mi chýba. Nenávidím tieto terénne akcie.

„Nezabudnite sa pozhovárať s niektorými adeptmi.“ Jediná veta, ktorú povedal ohľadom plánu.

Zvyšok času sme sa smiali, rozprávali, a navzájom sa doberali, čím sme sa snažili uvoľniť. Po nejakom čase sa všetci začali poberať po svojom. Zostala som s Alexom sama. Napadlo mi, že mu poviem o Tobovi a Willovi.

„Alex,“ opatrne som začala, „musím ťa s niečím oboznámiť. Včera po príchode z ostrova si ma odchytil Tobias. Obťažoval ma a ktovie, čo by sa stalo, keby nedošiel Will a nevytiahol ma z kaše.“

„Takže to on mu vykĺbil rameno a zlomil nos,“ prerušil ma.

„Áno. Bol naozaj neodbytný a ešte nikdy si nedovoľoval tak, ako teraz. Dokonca som ho dnes v noci pristihla obšmietať sa okolo môjho stanu. Neviem, či to robí z vlastnej vôle, alebo mu to nejakým spôsobom prikázala šéfka, aby vyvolala chaos v tíme,“ pokračovala som.

„Počkaj! To nemyslíš vážne!“ vyletel tak náhle, až som ostala prekvapene stáť.

„Kde je môj takmer vždy pokojný brat?“ usmiala som sa.

„V takýchto situáciách nemôžem zostať pokojný!“

„Ale musíš. Musíš nejako usmerniť Willa, mne sa to nedarí. Tob mu poriadne pije žlč a bojím sa, že by sa mohol prestať ovládať a posrať to. Nechcem, aby sa Tob dozvedel, aká je pravda a hneď to nahlásil. Vieš, teraz si z neho len uťahuje a provokuje ho, ale stále nič nevie.“

„Možno už tuší,“ povedal.

„Nemyslím si, skrývame to naozaj dobre,“ ubezpečila som ho.

„Musíte byť obozretnejší,“ prízvukoval mi.

„Veď ja viem, ty hlavne urob poriadok s Willom, na teba určite dá,“ odpovedala som a pobrala sa preč.

Autor: KristyA, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Slnečný kameň 3. kapitola: