OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Slepý hodinár 4. kapitola - Staré oči

09.02.2015 (13:00) • Leylon • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 519×

Toto bolo už vážne smiešne.

Bola noc. A on sedel na lavičke. Na tom, priznajme si, nebolo nič divné – tieto dni to robil pomerne často.

Smiešne bolo kde bola tá lavička.

Pred domom istej bláznivej samaritánky menom Hope.

Slepý hodinár nevedel, prečo ho tam od toho posledného incidentu tak ťahá . Nech sa vybral kamkoľvek, večer ho nohy automaticky zaviedli práve k tomuto miestu, ani čo by bol prekliaty až príliš živými obrazmi vo svojej vlastnej hlave. Tá žena skrútená na zemi, zbitá a bezmocná...

Povzdychne si. Toto bolo vážne smiešne. Do tej šialenej ženskej mu nič nebolo – na viac, vždy mohol vrátiť čas a všetko napraviť.

To ale v konečnom dôsledku na princípe ako takom nič nemenilo - aspoň nie pre neho. Keď vrátil čas, ľudia si nemohli pamätať čo zažili, pretože to prestalo existovať v tom okamihu, ako pretočil hodiny. Ale to zabudnutie predsa neznamená, že tú bolesť neprežili.  V určitom okamihu času sa trápili bolesťou a beznádejou, zomierali... V jeho mysli sa to odohrávalo všetko zas a znovu. Zas videl tú šialenú odvahu neznámeho človeka, to ako zasiahla do boja, ktorý nemohla vyhrať.

Bolo to tak... správne. Bol to netypický no obdivuhodný čin, niečo čo nevidel už veľmi dlho.

 A tak tu vysedával – už sa ani neobťažoval zneviditeľniť sa.

„Šetrím nebeské zdroje,“ zamrmle na vysvetlenie a pritom sa pozrie na zamračenú oblohu. „Možno by za odmenu po tých desaťročiach konečne vysvetlíš, čo tu vlastne robím.“

Nemôže vidieť svetlo, no sluch má viac ako dobrý – začuje vrzgot dverí o ktorom vie, že ho vydávajú len jej dvere. Trochu sa prikrčí, spoliehajúc sa na tmu. Ak by totiž silueta človeka zmizla len tak z ničoho nič spred jej očí... nuž, narobil by tým viac škody, ako úžitku.

Ach, a tu to máme – zrak je naspäť. Slepý hodinár na ňu uprie svoje bledozelené oči, dúfajúc, že nepriateľský pohľad bude stačiť na to, aby sa vrátila pekne krásne do bezpečia svojho bytu. Lenže ona nie, približuje sa priamo k nemu. A niečo nesie.

„Je chladno. Bodol by šálok čaju, keď tu už toľko vysedávate,“ povie a ponúkne mu, stojac neohrozene pred ním, jednu zo šálok. Aspoň že dnes vynechala tie nestabilné podpätky.

Slepý hodinár na ňu pár okamihov nemo hľadí, zatiaľ čo ona mu pohľad nebojácne opätuje, ozbrojená len dvoma sprostými šálkami. Presne o tomto hovoril – bezmedzná odvaha. Raz ju už ukázala a Slepý hodinár, tak ako vtedy, nevedel či ju obdivovať alebo preklínať za hlúposť.

 „Som chlap vysedávajúci niekoľko večerov pred vašim bytom. Nemali by ste sa skôr báť, ako mi nosiť čaj?“ Šálku si však bez reptania zoberie a odchlipne si.

Hmmm, citrónový. A k tomu na to, čo za žbrndy v dvadsiatom prvom storočí bežne pijú, veľmi dobrý.

Tá samaritánka si k nemu bez vyzvania prisadne. „Zachránili ste mi život pred padajúcim rádiom. Pomáhali  ste so mnou vyťahovať ľudí spod trosiek kostola. Pri tom, koľko tu vysedávate musíte vedieť, že bývam sama. Vlámať sa do toho starého bytu je hračka. Ak vám teda ide o znásilnenie alebo olúpenie, mali ste šancí dosť.  Logicky to teda vôbec nesedí.“

On pozdvihne šálku a opäť si z nej odchlipne, len aby zakryl údiv. Mala pravdu. „Viete čo? Nemám vás rád.“

A ona sa dobrosrdečne nahlas rozosmeje - tak, že to v tejto schátralej nebezpečnej štvrti pôsobí až nepatrične.

„Pokojne v tom pokračujte. Mám paralizér.“ Slepý hodinár si odfrkne, dobre pamätajúc, ako užitočný jej bol naposledy.

„Aké je vaše meno?“ spýta sa ho znenazdajky. „Nikdy ste sa mi nepredstavil.“

Povzdychne si, chopiac sa nevyhnutného. Toto bolo stále rovnaké, pri všetkých. „Slepý hodinár. Teší ma.“

„Slepý hodinár?“

„Tak ma volajú.“

„Ale veď vy nie ste slepý.“

Zaškerí sa. „Tým sa veľmi nezaoberajte. Proste je to tak, ako to je.“ Šálku si prechytí do jednej ruky, druhú jej podá.

Potrasú si nimi, uškierajúc sa jeden na druhého. Je to také... normálne. Zdieľajú spoločný priateľský moment, kratučký okamih večnosti. Páči sa mu to.

„Takže, čím sa živíte, Hodinár? Teda okrem toho, že dohliadate na mňa, samozrejme.“

Má jej chuť povedať, že si na otázku odpovedala sama – že je hodinárom, tak ako to hovorí aj ostatným. Lenže v jej prípade sa rozhodne trochu inak.

„V skrátenej verzii - pomáham ľuďom.“

„Ste teda lekár?“

„Len to nie. Ľudia sú takí idioti – väčšinu zranení si spôsobia samy. Ošetrovať imbecilov by ma raz stálo zdravý rozum.“

„Nie všetci ľudia sú imbecili,“ namieta.

Odfrkne si. „Možno tak jeden z milióna.“

„Tak čo presne potom teda robíte?“

„To by ste mi aj tak neverili. Verte mi.“

Ona položí už prázdnu šálku na lavičku a rozhodí rukami, „ Prečo ste taký?  Prečo, pre všetko sväté, pomáhate ľuďom, keď si myslíte, že za to nestoja?“

Fajn, jeho dobrá nálada je definitívne preč. Je len krôčik od toho, aby začal škrípať zubami. „Pretože musím.“ 

„To nedáva žiadny zmysel. Nikto nemusí nič, ak nechce.“

„Och, vážne? On,“ povie a ukáže ukazovákom nahor, „si to nemyslí. Núti ma robiť niečo, o čo som nikdy nestál.“  

Hlas mu preteká starou zatrpknutosťou, desiatky rokov krivdy stelesnených len v pár vetách. Je mu to jedno. V hrudi ho niečo páli – och, a bolí to čertovsky. Potrebuje sa niečoho zachytiť, niečoho príčetného a normálneho, a tak polapí jej oči svojimi a nepustí. Pozerá do zrkadiel odrážajúcich jeho biedu, ale aj tak nepustí, pretože je to to jediné, čo ho drží pri zmysloch. Prikloní sa k nej ako vtáča lákané hadom.

A potom až desivo potichu zašepká.

„Ale viete čo? Asi ho chápem. Videl som mnoho krivdy. Mnoho smrti, sklamaní a zrád. Mnoho životov, nádejí a úspechov, a to všetko opakujúce sa v nekonečnom slede bez toho, aby ľudstvo ako celok v skutočnosti spravilo čo i len jediný krok správnym smerom. Ak je Boh aspoň spolovice tak starý a zatrpknutý ako ja... tak potom sa mu nedivím, že je krutý.“

Tá žena na neho len vyjavene javí, neschopná slova. Čo by mala na niečo také aj povedať, že? pomyslí si Slepý hodinár. A to nevie všetko – o tom, ako je zvnútra spráchnivený a starý. O tom kým v skutočnosti je.

Zároveň si uvedomí ešte niečo iné. Tento človiečik, najmenší z najmenších, si vypočul to, čo ešte nikto iný nie. Donútila ho rozprávať. Ako prvá sa nezaujímala len o seba a svoje potreby, o svoje prežitie. Položila správnu otázku – to dokázali v minulosti aj iní. Ale ako jediná aj trvala na odpovedi, stoj čo stoj.  

A to... to si už zaslúžilo kvapku úcty.

Položí hrnček a postaví sa – musí ísť na chvíľu preč, je toho na neho proste priveľa.

„Tešilo ma, Hope,“ vyriekne vážne, po prvýkrát vyslovujúc nahlas jej meno bez výsmechu – prevaľuje si ho chvíľu v ústach, ochutnáva ho. Jemne sa jej ukloní, tak, ako to bolo vy zvyku za jeho čias. Prehliada otázky plávajúce v jej očiach a oceňujúc, že ani jednu nepoložila nahlas.

Vo vzduchu cítiť prichádzajúci dážď.

A on zmizne do noci.  

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Slepý hodinár 4. kapitola - Staré oči :