OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Sláva zvíťazí... Znovu a zas! 4. kapitola

24.02.2010 (17:00) • DarkPassion • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 718×

"Aj Keď ťa niekto sklame nezabudni ŽIŤ!"

4. kapitolka

hudba

Milý denníček.  Už by bolo na čase skončiť. Musím ísť do tej školy. Prvú hodinu mám dejiny. Zas sa budem musieť pozerať na toho prešlého učiteľa. Určite nie som sama komu sa zdá, že hnije!

PS: Našla som si lepšie miesto ako WC. Som u Kellana v skrini kde má svoje veci do školy. Sem nechodí... ani sa nedivím XD.

5.7.2004 o 23:58

Milý denníček. Tak nastal čas otvoriť ťa zas. Hej hej pochytilo ma básnické črevo.  Inak našla som ten komix! No neprežil. Bola som taká smutná, že som ho išla zahrabať k nám na záhradu.

Našla som ho ocikaný  pri strome! Najradšej by som toho Kellana zabila. To, že ocikal susede prádlo... beriem ale môj komix? To teda nie! Večer som mu vtrhla do izby a všetky boxerky som mu vyprala na ružovo.

Tak a milý denníček z našeho Kella je pupuš. Ale čo ma štve najviac vôbec mu to nevadí. On v tých ružových boxerkách normálne behá po byte!

Ked ho včera videla naša suseda, čo už je stará asi ako lochneská, spadla z rebríku na ktorom stála ked oberala čerešňu. Tak mi bolo ľúto tých čerešní. Naozaj vyzerali dobre!

PS: Ked zistíš aké prekvapenie ma čakalo v ten večer asi sa ti všetky stránky zošuveria a kopneš ma do zadku!

„Dobre Kell, daj si tie trencle z hlavy dole a pomôž mi povykladať.“ On  zafučal ale trenky mu na hlave stále plápolali vo vetre. Ashley sa postavila na špičky a schmatla ich. Vďačne som sa na ňu usmiala. Už, ked som Kellovi chcela zase niečo vytknúť zazvonil zvonček a on sa rýchlosťou blesku vyparil.

„Je to blázon.“

„Pre to ho milujem.“ Usmiala sa Ashley a pozerala sa na miesto kde zmizol môj podarený braček.

„Podržíš to prosím?“ podala som do ruky Ashley starú vázu čo sme mali na stole ako okrasu. Potrebovala som tam dať občerstvenie. Zrazu začala Ash strašne kričať. Rozbehla som sa do kuchyne a pozerala na Ashley. Stála na kuchynskej linke a pozerala sa na zem.

„Povieš mi  čo zaplo tie sirény?“ zasmiala som sa a na oko si zapchala uši.

„To on!“ ukázala na zem. Stočila som pohľad dole k mojim nohám a uvidel tú obludu. Mala som pri nohách veľkého pavúka. Mal tučnučké chlpaté bruško a dlhé nožiská. Začala som vrieskať a skočila som k Ash. Obe sme sa objímali a pozerali na toho votrelca v mojom dome.

Raz v dokumentárnom filme hovorili, že cez noc zjeme toľko hmyzu koľko ho vidíme cez deň.

Tak ak je to pravda... spávam s izolepu na puse!

„Čo sa to tu deje?“ vošiel dnu Kellan.

„Pozor!“ zavrešťali sme obe zborovo, no už bolo neskoro. Kellan toho pavúka zašliapol bosou hnátou.

„To nié!“ vyplazila som znechutene jazyk.

Kellan si šiel umyť a vydezinfikovať (to sme ho s Ash donútili) nohu.  Ja som šla s pukancami a pitím do obývačky. To čo som uvidela ma dosť prekvapilo, zarazilo a priviedlo mierny kolaps srdca.

Na našej sedačke sedela tá mrcha...  Bonnie. Ešte teraz sa mi z toho mena prevracal žalúdok. A to nebolo všetko dámy a páni. Okolo ramien ju držal Rob. Úsmev na tváry ako pedofil pred kočiarikom.

Bolo mi z nich zle. Položila som pukance na stôl a pitie tiež. Ash ma obozretne pozorovala a skúmala každí môj pohyb. Kellan zbehol dole a ja som sa na neho zamračila.

„Prepáčte,“ usmiala som sa a vybehla na našu záhradu. Zhlboka som sa nadýchla a začala kričať. Kričala som ako zmyslov zbavená. Ked som skončila vošla som dnu a milo sa usmiala.

„ Som tu.“ Rob na mňa pozeral s otvorenou pusou a Kell tiež. Ash sa usmievala a ja som ich srala!

Sadla som do môjho milovaného kresielka. Bolo celé huňaté a mäkučké. Vždy som sa cítila ako v oblakoch. Proste parádička.

Všetci štyria sa bavili ako dva staré páry. Takže super. To aby som sa vyparila úplne. Sú ľudia, ktorí  môžu kecať úplne hlúposti... rozprávať s prepáčením... rozprávať aj o prde a budú ho počúvať a tým niekým bola Bonnie. Stačil jej žiarivý úsmev a už si získala očičká každého. Fuj!

„Už viem čo môžeme dnes večer robiť.“ Usmiala sa Ash.

„Počúvam, láska.“ Pobozkal ju Kell na spánok.

„Môžeme stanovať u vás na záhrade.“ Očká jej žiarili ako dve hviezdičky. Vždy vyzerala ako malé šteniatko. Ach, Ash ani nevieš ako ťa mám rada!

„To je super nápad, Rob?“

„Nenamietam.“ Usmial sa.

„Ja tu dnes nemôžem ostať cez noc.“ Smutne si vzdychla Bonnie. Jo! Ďakujem Bože si kus chlapa!

„No ták... povec, že spíš u mňa. Naše mami sa predsa  poznajú.“ Nie! Ash, nie!

„Máš pravdu... hneď som tu.“ Usmiala sa a vymotala sa z Robovho náručia.

Tak toto si si... posral Bože! Ani raz mi nepomôžeš? Ach, jo. To aby som si všetko robila sama!

Ked sa stavali stany stála som opretá o zárubňu dverí na záhradu.

„Kde máš stan Zoe?“ pýtala sa prekvapene Ash.

„Kde? Vieš kde Ash? Nemám!“ zavrčala som a stočila sa na  päte. Tak toto ma naozaj štve. Kellan ponúkol Bonnie môj stan. Cítim sa... tak sama? Opustená, zradená? Možno... ale ak to chcú takto fajn!

Sedela som v obývačke a počítala lentilky, delila ich na farby a dávala im mená. Som naozaj magor ale... som na dne a lentilky sú moja jediná záchrana. A to hovorím úprimne vážne.

Zrazu si ku mne niekto sadol. Zodvihla som tvár a pozrela sa na toho trula, ktorý mi pokazil počítanie. Zas aby som začala od znovu!

„Metlička?“ Rob?

„No?“ sadla som si a chytila sa okolo kolien.

„Ty sa na mňa hneváš však?“

„Nie, prečo by som aj mala.“ Uškrnula som sa.

„Klameš... poznám to. Vždy sa ti rozšíria zreničky.“

„Čože?“  zakrútila som hlavou a zodvihla obočie.

„Ja... vieš... chcem aby si vedela, že vždy budeš tá prvá aj ked teraz ja a Bonnie spolu randíme.“

Počkať... to už je oficiálne? Cítila som ako sa mi do očí nahŕňajú slzy. Neviem prečo... prečo sa tak cítim ale bolí to. Možno preto, pretože viem, že som práve stratila kus dobrého človeka... najlepšieho priateľa!

„Tak to ti... vám prajem.“ Usmiala som sa a zadržiavala slzy. Rýchlo som vstala a utekala von. Preskočila som plot a naskočila do auta. Musela som ísť na miesto... kde si vždy viem utriediť myšlienky. K mesačnému jazierku.

Milý denníček, dúfam, že to po sebe ešte niekedy prečítam. Mám z toho  písania takú stŕpnutú ruku ako, ked sme sa ako malý s Kellanom snažili urobiť z našeho chodníčku na záhrade bazén. To ti poviem... lyžičkou len tak bazén nevykopeš!

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Sláva zvíťazí... Znovu a zas! 4. kapitola: