OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Sláva zvíťazí... Znovu a zas! 2. kapitola

22.02.2010 (17:00) • DarkPassion • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 475×

"Po hviezdach nedychtíme, radujeme sa z ich nádhery."

2. kapitolka

hudba

„Ahoj metlička.“ Pozdravil ma a štuchol do môjho ramena. Kellan a Ash na nás pozerali ako na dvoch pošahaných bláznov.

„Zdravím zmetáčik.“ Usmiala som sa.

Tak a to bol môj prvý ozajstný deň s mojimi ozajstnými priateľmi. Mojou druhou rodinou.

Milý denníček, odpusť. Sú to kecy. Došla mi tuha v pere.

29.6. 2004 o 22:38

Milý denníček. Naozaj ti patrí veľké SORRY. Ale nebol čas otvoriť ťa. Neboj sa, prach som z teba oprášila a pustila sa do písania.

Nie že by som do teraz nemala pero, ktoré by ako tak písalo ale... som šťastná.

Rob je môj najlepší priateľ. Dnes u nás spí. Kell ho pozval tak som celá vo vytržení.

Vieš si to predstaviť?

Iné dievčatá by skackali od radosti keby mala u nich spať hviezda ale ja sa teším len tomu ako budeme večer jesť pukance a pozriem si poriadny futbalový zápas. S Kellanom na tento finálový zápas čakáme dosť dlho.

PS: Kellan to s tými rybičkami prežil. Vypočula som si verše o smrti a o tom ako si mám vážiť každí život a potom vypukol vo veľký rehot.

„Do pekla Kellan! Ty si nekúpil pukance!“ vrndžala som a prehrabovala sa v skrinkách našej veľkej kuchyne. Ja nie som chipmunk aby som sa vyznala v každej skrinke!

Zazvonil zvonček a ja som počula ako Kellan skacká po schodoch.

„Idem!“ zakričal.

„Len nepadni.“ Zamrmlala som si po pod nos. A zrazu som počula veľké BUM. Vyletela som z kuchyne a uvidela rozvaleného Kellana na zemi. Smiala som sa a prekročila ho. Otvorila som dvere a pozrela sa na našu návštevu.

„Ahoj Robie.“ Zasmiala som sa. Objal ma ale očami ostal zavesený na ležiacom Kellanovi.

„To čo?“ ukázal na neho. V tom sa Kellan vyšvihol na nohy a milo sa usmial.

„Len som sa správal slušne.“ Kývol rukou môj braček.

„Slušne?“ krútil nechápavo hlavou Rob.

Až teraz som si všimla ako dobre je oblečený. No, teda!

„No veď... hmm... ehm... áno! Poklonil som sa ti.“ Nahodil víťazoslávny face a šiel do izby.

„Dúfam, že z toho vyrastie.“ Šepla som vystrašene Robovi do ucha a on sa začal smiať.

Sedeli sme pricapený pri  telke a zhlboka dýchali. Bola remíza. Sú posledné minúty hry a vyzerá to s nami zle.

„No, ideš! Ideš!“ kričal Kellan a už stál na nohách.

„Poďme!“ zvrešťal Rob. Musela som sa nad nimi pousmiať. Chvíľu som ich pozorovala no potom ma zaujala jedna veta v telke Mlilý diváci je to touch down! Publikum jásalo a skákalo a tak isto to vyzeralo u nás.

„Jó!“ kričal Kellan.

„Ja neverím!“ smiala som sa a poskakovala na sedačke. Až teraz mi pomaličky dochádzali slová. My sme vyhrali. Sme majstri!

Smiali sme sa kričali a jasali.

Po tom ako sme sa ukľudnili sedeli sme ticho na sedačke.

„Povecte mi, že nesnívam,“ šepol Kell. Štipla som ho a on vyskočil zo sedačky.

„AU! Zoe! Povedal som... povecte mi, že nesnívam... nie, že štipni ma!“ trel si bok a nadurdene sa na mňa pozeral. Začala som sa strašne smiať. Vzala som pukanec a hodila mu ho rovno do čela.

„A priamy zásach!“ vypískla som.

„Rob!“ zavrčal Kell. Rob kývol vstal a chytil ma za ruky. Mala som ich uväznené nad hlavou.

„Ste dvaja! Chlapci... predsa... dohodneme sa nejako rozumne. Čo na to poviete?“ usmiala som sa ale v mojich očiach sa musela snažiť panika.

„Hm... čo na to povieš... braček.“ Pozrel sa Kell na Roba. Robove oči si ma prezerali a ja som sa ho snažila ovlivniť mojim smutným kukučom.

„Nie. Musí pykať!“ zasmial sa a začal ma štekliť. Smiala som sa a smiala. Snažila som sa trhať, kričať, mykať. No nič nepomáhalo. Tak zoberte si zmetáčik (Roba). Veď je veľký!

„S...sta...čí! Prosím! Budem už dobrá!“ Rob prestal a ja som myslela, že je to moja najkrajšia chvíľa života. Vyskočila som zo sedačky a utekala cikať.

Gratulujem Zoe! Môžeš byť rada, že si to nepustila rovno tam.

Ešte dlho do večera sme pozerali filmy, smiali sa, rozprávali.

Všetci traja ležíme medzi rozhádzanými vankúšmi. Obaja už spia. Ako to viem?

Skúste spať pri dvoch pílach na drevo. Chrápu viac ako náš strýko Derek. A to vám poviem! To je iná brúska!

Po niekoľkých hodinách sa mi podarilo zaspať. Bol to zázrak.

„Vstávaj.“ Mykal so mnou niekto a šeptal mi do ucha. Pomaličky som rozlepovala oči a dúfala, že som si tie karpiny nerozotrela až na nos.

„Nooo!“

„Pššt!“ sykol na mňa dotyčný.

„Rob?“ sadla som si a naťahovala stuhnuté končatiny môjho tela. Kellan ešte spal... nechápala som prečo ma budí.

„Pod!“ usmial sa a chytil ma za ruku.

„To nemyslíš vážne... o tom ti ešte Kellan asi nestihol povedať ale neznášam ak ma niekto berie z teplej postele!“ zamrnčala som.

„Toto sa ti bude páčiť.“ Jeho zelené oči žiarili vzrušením. Vzdychla som si a pomaličky vstávala. Prekročila som brata a vyšla s Robom von na našu záhradu.

„Povieš mi čo je tu také nádherné?“

„Pozri sa hore.“ Usmial sa a kývol na nebo. Otočila som hlavu na hor a uvidela niečo krásne. Padali hviezdy. Ako keby sa tie žeravé gule rozhodli prísť na zem. Bolo to... čarovné.

„Je to krásne.“

„Vedel som, že sa ti to bude páčiť.“

„Teraz sa na teba oficiálne nehnevám.“ Usmiala som sa na nebo.

„Tak to som rád.“ Zafúkal vietor a mňa striaslo. Rob ma chytil okolo ramien, ktoré šúchal.

Je to môj naj...naj kamarát. A to na veky milý denníček.

Teraz viem, že bez týchto ľudí by sa môj život hromadne rútil.

Okej už musím prestať. Myslím, že som dostala kŕč! A Kellan mi búcha na dvere. Vieš sedím totižto na Wc a píšem si ťa. Och, ani nevieš aký je TU kľud!

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Sláva zvíťazí... Znovu a zas! 2. kapitola: